Ženy — sú v úcte v zamestnaní?

„Či slobodní, alebo ženatí, väčšina mužov považuje ženy za lovnú zver.“ — Jenny, bývalá súdna zapisovateľka.

„Sexuálne obťažovanie a týranie žien v nemocničnom prostredí je neslávne známe.“ — Sara, diplomovaná zdravotná sestra.

„V práci som stále dostávala ponuky, rozumiete, nemravné návrhy.“ — Jean, diplomovaná zdravotná sestra.

PREDSTAVUJÚ tieto prípady nejakú výnimočnú situáciu, alebo sú rozšírené? Časopis Prebuďte sa! sa pýtal niekoľkých žien na skúsenosti v zamestnaní. Boli v úcte a zaobchádzalo sa s nimi dôstojne zo strany ich mužských spolupracovníkov? Tu sú niektoré ich vyjadrenia:

Sara, zdravotná sestra z New Jersey (USA), s deväťročnou praxou v amerických vojenských nemocniciach: „Spomínam si, keď som slúžila v San Antoniu v Texase, uvoľnilo sa miesto v oddelení s dialýzou obličiek. Spýtala som sa skupiny lekárov, čo mám robiť, aby som túto prácu dostala. Jeden odpovedal s úškrnom: ‚Choď do postele s primárom.‘ A tak som odpovedala: ‚V tom prípade tú prácu nechcem.‘ Ale o povýšení a pracovných miestach sa často rozhoduje práve takto. Žena sa musí poddať prevažujúcej chlipnosti muža.

Inokedy, práve keď som pracovala na jednotke intenzívnej starostlivosti a zavádzala som pacientovi infúziu, prišiel ku mne lekár a uštipol ma do zadku. Rozzúrilo ma to a vbehla som do blízkej izby. Bežal za mnou a povedal niečo vulgárne. Takú som mu strelila, že spadol priamo do nádoby na odpadky! Potom som sa vrátila k pacientovi. Samozrejme, že ten lekár ma už nikdy neobťažoval!“

Miriam, vydatá žena z Egypta, ktorá predtým pracovala ako sekretárka v Káhire, vysvetľuje pomery žien pracujúcich v egyptskom moslimskom prostredí. „Ženy sú oblečené skromnejšie než v západnej spoločnosti. V mojom zamestnaní som nepozorovala žiadne telesné sexuálne obťažovanie. Ale sexuálne obťažovanie v káhirskom metre je také rozšírené, že teraz je prvý vozeň rezervovaný pre ženy.“

Jean, pokojná, ale rozhodná žena s dvadsaťročnou praxou zdravotnej sestry, povedala: „Prísne som sa riadila zásadou, v práci si s nikým nezačínať. Ale obťažovanie prišlo, či som robila s lekármi, alebo sanitármi. Všetci si mysleli, že majú psychologickú výhodu. Ak sme my, zdravotné sestry, s nimi ‚nespolupracovali‘ v ich sexuálnych túžbach, potom sanitárov nebolo, keď sme potrebovali zdvihnúť pacienta na posteli alebo niečo podobné.“

Jenny pracovala sedem rokov ako súdna zapisovateľka. Vysvetľuje, čo videla, keď pracovala s právnikmi. „Či slobodní, alebo ženatí, väčšina mužov považuje ženy za lovnú zver. Ich postoj bol: ‚Ako právnici si to zasluhujeme, a ženy sú jednou z našich výsad.‘“ A doklady svedčia o tom, že ženy ostatných profesií majú ten istý názor. Ale čo môže žena robiť, aby obmedzila obťažovanie?

Darlene, čierna Američanka, ktorá pracovala ako sekretárka a hosteska, povedala: „Mohlo by to dopadnúť zle, ak si nestanovíte hranice správania. Ak muž začína dráždiť vás a vy dráždite jeho, potom sa veci môžu ľahko vyšmyknúť z rúk. Svoj postoj som musela jasne vyjadriť pri rôznych príležitostiach. Povedala som napríklad: ‚Ocenila by som si, keby ste takto so mnou nehovorili.‘ Pri inej príležitosti som povedala: ‚To, čo ste mi povedali, považujem ako vydatá žena za urážlivé a nemyslím si, že by sa to môjmu manželovi páčilo.‘

Je to tak, že ak chcete úctu, musíte si ju zaslúžiť. Neviem si predstaviť, ako si žena môže zaslúžiť úctu, ak sa pokúša súťažiť s mužmi v tom, čo ja volám šatňový rozhovor — nemiestne vtipy a sexuálne narážky. Ak stierate hranicu medzi prijateľnou a neprijateľnou rečou a správaním, potom sa ju nejaký chlapík pokúsi prekročiť.“

Tyranizujúci slaboch

Connie, zdravotná sestra so štrnásťročnou praxou, hovorí o ďalšom spôsobe obťažovania, ktorý sa môže vynoriť v rôznom prostredí. „Pracovala som s lekárom na bežnej výmene obväzu. Dodržiavala som všetky predpísané postupy, ktoré som sa naučila. Vedela som všetko o sterilných metódach a tak ďalej. Ale pre tohto lekára nič nebolo dosť dobré. Nahnevane na mňa kričal a kritizoval každý môj pohyb. Tento druh zaujatosti znevažujúci ženy je dosť častý. Niektorí muži majú komplexy a zdá sa, že cítia potrebu vyťahovať sa nad ženami, ktoré s nimi pracujú.“

Sara, citovaná predtým, pridáva v tejto súvislosti svoju skúsenosť. „Pracovala som na príprave jednej operácie. Skontrolovala som životné funkcie pacienta. Jeho záznam EKG [elektrokardiogramu] bol taký nepravidelný, že som vedela, že nie je v takom stave, aby mohol byť operovaný. Urobila som chybu, že som na to upozornila chirurga. Rozzúril sa a odpovedal: ‚Sestry by mali dávať pozor na misy v posteli, nie na EKG.‘ A tak som to oznámila hlavnému anesteziológovi. Ten povedal, že za týchto okolností jeho tím nebude s chirurgom spolupracovať. Potom to chirurg otočil a manželke pacienta povedal, že za to, že jej manžel ešte nebol operovaný, môžem ja. V takom prostredí žena nemôže vyhrať. Prečo? Pretože ste nechtiac ohrozili mužskú samoľúbosť.“

Nepochybne, ženy sú často vystavené obťažovaniu a ponižujúcemu správaniu v zamestnaní. Ale aké je ich postavenie pred zákonom?

Ženy a zákon

V niektorých krajinách trvalo mnoho storočí, kým ženy dosiahli aspoň teoretickú rovnosť pred zákonom. A tam, kde zákon úplne jasne vyjadruje túto rovnosť, teóriu a prax často oddeľuje široká priepasť.

Publikácia OSN The World’s Women—1970-1990 uvádza: „Mnohé z týchto medzier [medzier vo vládnej politike] sú vyjadrené v zákonoch, ktoré popierajú rovnosť žien s mužmi v ich právach vlastniť pôdu, požičiavať si peniaze a uzatvárať zmluvy.“ Jedna žena z Ugandy povedala: „Sme ďalej občanmi druhej kategórie — nie, tretej kategórie, pretože naši synovia sú pred nami. Aj so somármi a traktormi sa niekedy zaobchádza lepšie.“

Men and Women, publikácia vydavateľstva Time-Life, uvádza: „V roku 1920 zaručil 19. dodatok k Ústave Spojených štátov ženám právo voliť — dlho potom, čo to právo získali už v mnohých európskych krajinách. Ale v Británii im nebolo volebné právo priznané do roku 1928 (a v Japonsku až do času po druhej svetovej vojne).“ Na protest proti politickému bezpráviu voči ženám sa Emily Wildingová-Davisonová, britská bojovníčka za práva žien, hodila pod kráľovho koňa počas Derby 1913 a bola usmrtená. Stala sa mučeníkom v boji za rovnoprávnosť žien.

Už sama skutočnosť, že americký senát až v roku 1990 prijal ustanovenie o „násilí na ženách“, ukazuje, že mužmi ovládané zákonodarstvo reagovalo pomaly na potreby žien.

Tento stručný obraz o tom, ako sa zaobchádza so ženami po celej zemi, nás vedie k otázke: Bude to niekedy inak? Čo je nutné preto, aby sa situácia zmenila? Týmito otázkami sa budú zaoberať ďalšie dva články.

[Rámček/obrázok na strane 11]

Kto je na tom horšie?

„Ženy robia dve tretiny práce vo svete. Produkujú 60 až 80 percent potravy v Afrike a Ázii a 40 percent v Latinskej Amerike. Lenže z celkového svetového príjmu pripadá na ne len jedna desatina a vlastnia menej než jedno percento majetku na svete. Patria k najchudobnejším chudobným sveta.“ — May You Be the Mother of a Hundred Sons od Elisabeth Bumillerovej.

„Faktom je, že malé dievčatá nechodia do školy [v niektorých častiach sveta], pretože tam nie je nezávadná pitná voda... Videl som dospievajúce dievčatá nosiť pitnú vodu zo vzdialenosti 20, niekedy 30 kilometrov, čo im zabralo celý deň. Do svojich 14 alebo 15 rokov tieto dievčatá... nikdy nechodili do školy, nikdy sa nič neučili.“ — Jacques-Yves Cousteau, The Unesco Courier, november 1991.

[Obrázok na strane 10]

Sexuálne obťažovanie nesmie byť tolerované