Naša doráňaná zem — postihnutých oblastí je veľa

MINULÝ rok v júni sa v Riu de Janeiro (Brazília) konal Summit o Zemi zameraný na životné prostredie. Súčasne s tým, v tom istom mesiaci, uverejnil časopis India Today článok Rádža Čengappu, zástupcu šéfredaktora. Titulok znel: „Ranená Zem“. Úvodné odseky vykreslili takýto živý obraz:

„Keď v roku 1971 letel Edgar Mitchell na mesiac na palube Apolla 14, prvý pohľad z vesmíru na zem ho inšpiroval k nadšenému chválospevu. ,Vyzerá ako trblietavý modro-biely drahokam... zahalený pomaly sa krútiacimi závojmi bieloby... ako malá perla v hlbokom, čiernom mori tajomstva,‘ odvysielal v návale dojmov do Houstonu.

Keby bol Mitchell vyslaný späť do kozmu o dvadsaťjeden rokov, tentoraz so špeciálnymi okuliarmi, ktoré by mu umožnili vidieť neviditeľné plyny zemskej atmosféry, naskytol by sa mu úplne iný pohľad. Videl by obrovské diery v ochranných ozónových vrstvách nad Antarktídou a Severnou Amerikou. Namiesto trblietavého modro-bieleho drahokamu by uvidel bezvýraznú, špinavú zem, plnú tmavých, krútiacich sa mračien oxidu uhličitého a síry.

Keby si vzal Mitchell fotoaparát a urobil by snímky lesov na zemskom povrchu a porovnal by ich so snímkami z roku 1971, ohromila by ho veľkosť plochy, o ktorú sa zmenšili. A keby otvoril svoj špeciálny teleskop, aby mohol dôkladne preskúmať špinu vo vodách zeme, uvidel by stuhy jedu, ktorými je krížom-krážom popretkávaná súš, a tmavé gule dechtu, ktoré pokrývajú veľkú časť dna oceánu. ,Houston,‘ vysielal by Mitchell, ,čo sme to so zemou urobili?‘

Nemusíme však ísť 36 000 km do vesmíru, aby sme sa dozvedeli, čo sme urobili. Dnes pijeme, dýchame, cítime a vidíme znečistenie. Za 100 rokov, a najmä za posledných 30 rokov, ľudia doviedli zem na pokraj katastrofy. Do ovzdušia chŕlime nadmerné množstvo plynov zadržiavajúcich teplo, a tak zapríčiňujeme zmeny, ktoré ničivo pôsobia na prostredie. Plyny, ktoré sa používajú v chladničkách a klimatizačných zariadeniach, zapríčinili ubúdanie ochrannej ozónovej vrstvy; následkom toho sme vystavení nebezpečenstvu rakoviny kože a mení sa štruktúra génov u menších zvierat. Medzitým sme znehodnotili rozsiahle plochy pôdy, samovražednou rýchlosťou sme zničili lesy, bezohľadne sme vysypali tony jedovatých látok do riek a vyliali toxické chemikálie do našich morí.

Hrozba pochádzajúca zo zničenia životného prostredia na zemi je dnes pre ľudstvo väčšou hrozbou než čokoľvek iné. Na odvrátenie úplného zničenia je potrebná zmena celosvetového rozsahu.“

Rádž Čengappa vymenoval veľa problémov súvisiacich so životným prostredím, na riešenie ktorých sa musia štáty zamerať, a potom uzavrel svoj článok týmito slovami: „To všetko sa musí vykonať bez váhania. Lebo hrozba už nesiaha len do budúcnosti vašich detí. Jestvuje teraz. A tu.“

Všade sa zhromažďujú lekári zeme. Konajú sa konferencie, navrhujú sa spôsoby liečby, ale lekári sa nemôžu zhodnúť. Dohadujú sa. ,Nie je skutočne chorá,‘ hovoria niektorí. ,Leží na smrteľnej posteli!‘ kričia druhí. Prázdnych rečí pribúda, možnosti liečby sa množia, lekári otáľajú a pacientovi je zatiaľ stále horšie. Nič sa nepodniká. Musia robiť ďalšie vyšetrenia. Predpisujú lieky, ktoré sa nikdy nepoužijú. Žiaľ, veľakrát je to len taktika váhania, ktoré umožňuje, aby znečisťovanie pokračovalo a aby zisky narastali. Pacient nedostáva žiaden liek, jeho choroby sa zhoršujú, prehlbuje sa kríza a zraňovanie zeme pokračuje.

Zem a život na nej je veľmi komplikovaný, zložito poprepletaný. Milióny živých tvorov, ktoré žijú vo vzájomnom vzťahu, boli prirovnané k sieti života. Stačí pretrhnúť jedno vlákno a sieť sa môže začať párať. Zhoďte jednu doštičku domina a spadne hromada ďalších. Názorne to ukazuje vytínanie tropických dažďových pralesov.

Prostredníctvom fotosyntézy prijíma dažďový prales zo vzduchu oxid uhličitý a uvoľňuje doň kyslík. Pojme obrovské množstvá dažďovej vody, ale len málo z toho spotrebuje pre svoju výživu. Prevažná časť vody recirkuluje do atmosféry ako vodná para. Tam vytvára nové dažďové oblaky, aby opäť spŕchla na dažďový prales a na milióny živých rastlín a zvierat, ktoré prales živí pod svojím zeleným baldachýnom.

Potom sa dažďový prales vytína. Oxid uhličitý zostáva vo vzduchu ako deka, pod ktorou sa drží slnečné teplo. Do ovzdušia sa dostáva málo kyslíka potrebného pre zvieratá. Recirkuluje málo dažďa na ďalšie zrážky. Namiesto toho všetok dážď, ktorý naprší, steká po zemi do riek a odnáša vrchnú vrstvu pôdy potrebnú pre opätovný rast rastlín. Rieky a jazerá sú rozbahnené, ryby hynú. Bahno prúdi do oceánov, pokrýva tropické koralové útesy a tie zanikajú. Milióny rastlín a zvierat, ktorým sa kedysi darilo pod zelenou klenbou, miznú, silné dažde, kedysi zavlažujúce krajinu, slabnú a nastupuje dlhý, pomalý proces vzniku púšte. Spomeňme si, že veľká africká púšť Sahara bola kedysi zelená, a teraz sa táto najväčšia piesčitá plocha približuje k oblasti Európy.

Na Summite o Zemi vyvíjali Spojené štáty i ďalšie bohaté krajiny nátlak na Brazíliu a iné rozvojové krajiny, aby zastavili vytínanie dažďových pralesov. Podľa jednej správy v New York Times „Spojené štáty uvádzajú ako dôvod znepokojujúcu rýchlosť, akou sú ničené lesy, zvlášť tropické pralesy v rozvojovom svete, čím sa zhoršuje situácia celej planéty. Tvrdia, že pralesy sú celosvetovým majetkom, ktorý pomáha regulovať podnebie absorbovaním oxidu uhličitého zadržiavajúceho teplo, a sú skrýšou väčšiny živočíšnych druhov na svete.“

Rozvojové krajiny ihneď obvinili Spojené štáty z pokrytectva. Podľa The New York Times „protestujú proti tomu, čo považujú za pokus obmedziť ich suverenitu krajinami, ktoré už dávno vyťali svoje stromy pre zisk a teraz chcú zvaliť ťarchu celosvetovej snahy o zachovanie lesov na krajiny bojujúce o ekonomické prežitie“. Diplomatka z Malajzie to povedala otvorene: „Určite neuchovávame naše lesy pre tých, ktorí si svoje zničili a teraz sa naše snažia vyhlásiť za súčasť dedičstva ľudstva.“ Na tichomorskom severozápade zostalo Spojeným štátom len 10 percent dažďových pralesov, ktoré sa stále vytínajú, a predsa chcú, aby Brazília, kde je ešte 90 percent amazonských pralesov, vytínanie úplne zastavila.

Tí, ktorí hovoria iným: ,Neničte svoje lesy‘, hoci sami ničia svoje, pripomínajú ľudí opísaných v Rimanom 2:21–23: „Ty, ktorý učíš iného, sám seba neučíš? Ty, ktorý hlásaš: ,Nekradni‘, kradneš? Ty, ktorý hovoríš: ,Necudzolož‘, cudzoložíš? Ty, ktorému sa protivia modly, olupuješ chrámy? Ty, ktorý sa pýšiš zákonom, prestupovaním Zákona zneuctievaš Boha?“ Alebo keď sa to vezme z hľadiska životného prostredia: ,Ty, ktorý hlásaš: „Chráňte svoje lesy“, sám vytínaš vlastné?‘

S ničením pralesov úzko súvisí celosvetové otepľovanie. Chemické a tepelné pochody tvoria komplex, ale pozornosť sa sústreďuje predovšetkým na jednu chemickú zlúčeninu v atmosfére, na oxid uhličitý. Ten je hlavným faktorom pri ohrievaní zeme. Minulý rok podali výskumníci z Byrd Polar Research Center [Byrdovo stredisko polárneho výskumu] správu, že „teraz sa topia a strácajú všetky horské ľadovce nachádzajúce sa v nižších a stredných výškach — niektoré z nich dosť rýchlo — a zo záznamu v týchto ľadovcoch vidno, že za posledných 50 rokov bolo oveľa teplejšie než v ktoromkoľvek inom 50-ročnom období“, ako to vyplýva zo záznamov. Príliš málo oxidu uhličitého by znamenalo chladnejšie počasie; príliš veľa by zas spôsobilo roztápanie polárnych ľadových čiapok a ľadovcov a zaplavenie pobrežných miest.

Čo sa týka oxidu uhličitého, časopis India Today napísal:

„Tvorí iba určitú časť atmosférických plynov: 0,03 percenta z celkového množstva. Ale bez oxidu uhličitého by bola naša planéta studená ako mesiac. Zachytáva teplo sálajúce zo zemského povrchu, a tak reguluje celosvetovú teplotu na 15 stupňov Celzia, potrebných na zachovanie života. Ale keby jeho množstvo vzrástlo, zem by sa mohla zmeniť na jednu obrovskú saunu.

Ak sa kontrolné stanice počasia na celom svete nemýlia, tak teplota sa naozaj zvyšuje. V osemdesiatych rokoch bolo šesť zo siedmich najhorúcejších liet za obdobie asi 150 rokov, odkedy sa počasie začalo zaznamenávať. Vinník je zjavný: zvýšený obsah oxidu uhličitého v atmosfére o 26 percent oproti obsahu v čase pred priemyselnou revolúciou.“

Za zdroj sa považuje 1,8 miliardy ton oxidu uhličitého každoročne vyprodukovaného pri spaľovaní fosílnych palív. Na nedávnom Summite o Zemi bola dohoda o sprísnení kontroly emisií oxidu uhličitého — do ktorej sa vkladali nádeje — taká nemastná-neslaná, že podľa správ „sa zvýšila teplota“ prítomným klimatológom. Jeden sa tak rozhorčil, že povedal: „Nemôžeme ísť ďalej, akoby sa nič nestalo. Je nesporným faktom, že celosvetové bankové konto plynov stratilo svoj rovnovážny bod. Niečo sa musí podniknúť, lebo následkom stavu životného prostredia budeme mať čoskoro milióny utečencov.“ Myslel tým ľudí, ktorí utečú zo svojich zaplavených domovov.

Ďalšia pálčivá otázka sa týka takzvaných dier objavujúcich sa v ozónovej vrstve, ktorá chráni zem pred ultrafialovými lúčmi spôsobujúcimi rakovinu. Hlavným vinníkom sú CFC (chlórofluórokarbóny). Používajú sa v chladiarenských a klimatizačných zariadeniach, čistiacich rozpúšťadlách a na vháňanie vzduchu pri vytváraní umelej peny. Mnohé krajiny ich stále produkujú v aerosólových sprayoch. Keď sa dostanú do stratosféry, slnečné ultrafialové lúče ich štiepia, pričom sa uvoľňuje voľný chlór, ktorého každý atóm môže zničiť najmenej 100 000 molekúl ozónu. To zanecháva v ozónovej vrstve nad Antarktídou a nad severnými pásmami zeme diery, oblasti s výrazne zníženou hladinou ozónu, čo znamená, že na zem preniká viac ultrafialových lúčov.

Tieto lúče ničia fytoplanktón, kôrovce a larvy, ktoré tvoria základnú časť potravinového reťazca oceána. Spôsobujú mutácie v molekulách DNK, ktoré obsahujú genetický kód života. Nepriaznivo ovplyvňujú úrodu. U ľudí tieto lúče zapríčiňujú šedý očný zákal a rakovinu kože. Keď výskumníci NASA zistili vysoké koncentrácie oxidu chlórnatého nad severnými oblasťami Spojených štátov, Kanady, Európy a Ruska, jeden výskumník povedal: „Mali by sme každého varovať. Je to oveľa horšie, ako sme si mysleli.“ Lester Brown, prezident Worldwatch Institute, uviedol: „Vedci odhadujú, že následkom rýchlejšieho ubúdania ozónovej vrstvy nad severnou pologuľou len v samotných Spojených štátoch zomrie v priebehu nasledujúcich 50 rokov na rakovinu kože ďalších 200 000 ľudí. Na celom svete sú ohrozené milióny životov.“

V súčasnosti je ďalšou vecou vyžadujúcou pozornosť zachovanie rozmanitosti živých organizmov, čiže zachovanie takého množstva rastlín a zvierat žijúcich vo svojom prirodzenom prostredí, aké je len možné. Časopis Discover uverejnil úryvok z novej knihy biológa Edwarda O. Wilsona The Diversity of Life (Rozmanitosť života), v ktorej uviedol zoznam tisícov vyhynutých druhov vtákov, rýb a hmyzu, ako aj druhov, ktoré sú obyčajne prehliadané ako nedôležité: „Mnohé z vyhynutých druhov sú mykoritické huby, ktoré symbiózou s koreňovými systémami rastlín zvyšujú absorpciu výživných zložiek. Ekológovia už dlho uvažujú o tom, čo by sa stalo s ekosystémom zeme, keby tieto huby vymizli, a my sa to čoskoro dozvieme.“

V tejto knihe Wilson kladie otázku týkajúcu sa dôležitosti záchrany druhov a zároveň na ňu odpovedá:

„Je to podstatné, či sú niektoré druhy vyhubené, či vymizne dokonca polovica všetkých druhov na Zemi? Dovoľte mi vypočítať niektoré dôsledky. Stratia sa nové zdroje vedeckých informácií. Zničí sa obrovské potenciálne biologické bohatstvo. Nikdy neuzrú svetlo sveta doteraz neobjavené lieky, plodiny, drevo, vlákna, dužiny, vegetácia obnovujúca pôdu, náhradky nafty a ďalšie užitočné a výhodné produkty. Na niektorých miestach je normálne mávnuť rukou nad malými a nenápadnými chrobáčikmi či burinou. Pritom sa však zabúda na to, že jeden nenápadný nočný motýľ z Latinskej Ameriky zachránil austrálske pastviny od nadmerného porastu kaktusmi; že zo zimozeleňa sa vyrába liek na Hodgkinovu chorobu a lymfocytovú leukémiu detí; že kôra tisu dáva nádej obetiam rakoviny vaječníkov a prsníkov; že chemická látka v slinách pijavíc rozpúšťa krvné zrazeniny počas operácie. A zoznam by takto mohol pokračovať ďalej, hoci už i tak je dlhý a významný napriek minimálnemu výskumu, ktorý sa tomu venoval.

Keď o tom človek veľmi nepremýšľa, je ľahké prehliadnuť služby, ktoré ekosystém poskytuje ľudstvu. Zúrodňuje pôdu a produkuje vzduch, ktorý dýchame. Bez týchto podstatných vecí by bola ďalšia existencia ľudskej rasy neznesiteľná a krátka.“

Ako sa hovorí — už je to ošúchané stálym opakovaním, lebo je to tak úžasne priliehavé — predchádzajúce informácie sú len vrcholom ľadovca. Kedy sa skončí zraňovanie zeme? A kto ho ukončí? Nasledujúci článok na to odpovie.

[Zvýraznený text na strane 4]

Veľká africká púšť Sahara bola kedysi zelená

[Zvýraznený text na strane 5]

,Ty, ktorý hlásaš: „Chráňte svoje lesy“, sám vytínaš vlastné?‘

[Zvýraznený text na strane 5]

Príliš málo oxidu uhličitého — chladnejšie počasie

Príliš veľa — topia sa ľadovce

[Zvýraznený text na strane 6]

„Je podstatné to, či sú niektoré druhy vyhubené?“

[Zvýraznený text na strane 6]

Bez mikroorganizmov by bola existencia ľudskej rasy krátka a neznesiteľná

[Obrázky na strane 7]

Amazonský dažďový prales v celej svojej sviežej nádhere

Ďalší dažďový prales po zásahu človeka

[Pramene ilustrácií]

Abril Imagens/​João Ramid

F4/​R. Azoury/​Sipa

[Obrázok na strane 8]

Skládka toxických chemikálií, ktoré zamorujú vzduch, vodu a pôdu

[Prameň ilustrácie]

Feig/​Sipa