Zachovávanie rýdzosti v nacistickom Nemecku

JEDNÉHO chladného aprílového dňa roku 1939 som bol poslaný do koncentračného tábora Sachsenhausen v Nemecku. Spolu s ďalšími novými väzňami som predstúpil pred veliteľa tábora, zlostného muža prezývaného Štvorhranný pre jeho mohutnú telesnú konštrukciu. Vo svojej „uvítacej reči“ na nás vychŕlil nadávky a opísal nám kruté mučenie, ktoré nás čaká.

„Odo mňa môžete dostať, čo len chcete,“ vykrikoval, „guľku do hlavy, guľku do pŕs, guľku do brucha!“ A varoval: „Moji chlapci sú dobrí strelci. Pošlú vás rovno do neba! Odtiaľto sa dostanete jedine ako mŕtvoly.“

Potom som bol poslaný do izolácie, ohradeného úseku v tábore. Tam boli väznení Jehovovi svedkovia spolu s inými väzňami, ktorí boli považovaní za nebezpečných. Keď ma tam priviedli, jeden mladý príslušník SS (Hitlerova fašistická elitná stráž) ma viackrát udrel do tváre, pretože som odmietol podpísať vyhlásenie, ktorým by som sa zriekol svojej viery.

Tu sa so mnou spriatelil Otto Kamien z Herne a pomohol mi prišiť na väzenský oblek číslo a fialový trojuholník, ktorý bol v tábore poznávacím znakom Jehovových svedkov. Ukázal mi aj, ako si ustlať posteľ — väzni boli bití, ba dokonca zabití, ak nemali postele správne ustlané.

Otto ma varoval: „Z času na čas sa ťa opýtajú, či si ešte stále Jehovov svedok. Buď pevný, buď stály a povedz nahlas a jasne: ,Som stále Jehovov svedok.‘“ Dodal: „Ak budeš pevný a stály, Diabol od teba utečie.“ (Jakub 4:7) Ottovo povzbudenie mi pomohlo zachovávať rýdzosť počas nasledujúcich šiestich rokov, ktoré som strávil v troch koncentračných táboroch.

Keď si dnes spomínam na tie ťažké roky, uvedomujem si viac ako inokedy, že jedine s Božou pomocou som si zachoval rýdzosť. Ako došlo k tomu, že som bol 20. januára 1938 prvý raz zatknutý?

Moje rané roky

Niekoľko rokov pred mojím narodením v roku 1911 sa moji rodičia, ktorí žili v Königsbergu vo východnom Prusku, stali Bibelforscher (Bádateľmi Biblie), ako vtedy označovali Jehovových svedkov. Mal som troch bratov a dve sestry a matka nás často brávala na zhromaždenia. Je smutné, že o nejaký čas sa otec už nepripájal k rodine v pravom uctievaní. Hoci sa moji bratia a jedna sestra stali horlivými hlásateľmi Kráľovstva, sestra Lisbeth a ja sme po čase už nevenovali takú pozornosť biblickým pravdám, ktoré sme sa naučili.

Keď som mal niečo vyše 20 rokov, v Nemecku sa ujal moci Hitler a ľudia sa dostali pod silný útlak. Pracoval som ako automechanik vo veľkej opravovni v Königsbergu. Keď mal Führer pri zvláštnych príležitostiach prejavy, musel sa zhromaždiť celý podnik. Zaužíval sa aj pozdrav „Heil Hitler!“ Napokon som dostal príkaz zúčastniť sa predvojenského výcviku, a tak som stál pred otázkou: ,Na čej strane stojím?‘

Zo Skutkov 4:12 som vedel, že heil čiže záchrana nemôže prísť od Hitlera, ale iba prostredníctvom Ježiša Krista. Preto som nemohol povedať: „Heil Hitler“, a nikdy som to ani nepovedal. Neposlúchol som ani príkaz zúčastniť sa predvojenského výcviku.

V rokoch 1936 a 1937 bola zatknutá moja matka, mladšia sestra Helene a moji bratia Hans a Ernst. Odvtedy som sa i ja chcel postaviť na stranu pravého Boha. Začal som po večeroch čítať Bibliu a modlil som sa k Jehovovi o pomoc. Aj Lisbeth začala prejavovať väčší záujem o Bibliu.

Zaujímam postoj

Keď prišiel čas, zaujal som jasný postoj na strane Jehovu a odmietol som slúžiť v Hitlerovej armáde, hoci som ešte nebol pokrstený. Bol som zatknutý a odovzdaný do rúk armády. O päť týždňov neskôr ma vojenský súd v Rastenburgu odsúdil na rok väzenia.

Bol som poslaný do samoväzby v ústrednej väznici v Stuhme v západnom Prusku. Počas rozcvičky na väzenskom dvore som nachádzal útechu vo vymieňaní si letmých pohľadov s vernými svedkami z Königsbergu, ktorých som poznal z detstva. Neskôr boli moji bratia — Paul, Hans a Ernst — pre svoju vieru v Boha uväznení v tej istej väznici. Keď som bol na samotke, Hansovi sa občas podarilo prepašovať mi kúsok chleba.

Keď mi trest vo väzení vypršal, gestapo v Königsbergu ma opakovane vypočúvalo. Keďže som odmietol zmeniť svoje zmýšľanie, vzali ma do koncentračného tábora Sachsenhausen. Tam som bol pridelený na stavebné práce na jednej garáži a od šiestej ráno do šiestej večer som tvrdo pracoval. Zaobchádzali s nami tak kruto, že sa niektorí väzni pokúsili utiecť, hoci vedeli, že keď ich chytia, budú zastrelení. Raz som videl jedného väzňa spáchať samovraždu tak, že sa vrhol na plot pod napätím.

Tlak silnie

V septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna a útlak v Sachsenhausene zosilnel. Zvýšilo sa naše pracovné zaťaženie a zobrali nám teplé vlnené oblečenie. Dňa 15. septembra mali nacisti na výstrahu popraviť nášho kresťanského brata Augusta Dickmanna, ktorý odmietol slúžiť v armáde. Na popravu bol zorganizovaný mimoriadny nástup.

Niekoľko sto z nás, ostatných svedkov, bolo očitými svedkami toho, ako strelecká čata vystrelila a August klesol na zem mŕtvy. Potom mohli odísť všetci väzni okrem Jehovových svedkov. Nato sa Štvorhranný opýtal, kto je pripravený podpísať vyhlásenie, že sa vzdáva svojej viery a je ochotný stať sa vojakom. Nepodpísal nikto. Štvorhranný zúril.

V roku 1939 bola krutá zima. Boli sme biedne oblečení a podvyživení, a tak si smrť vyberala svoju daň. Veľa našich starších bratov zomrelo, ale celkové percento úmrtí medzi svedkami bolo malé v porovnaní s inými skupinami väzňov. Dokonca aj robustný Štvorhranný ochorel a vo februári 1940 zomrel.

Do ďalšieho tábora

O niekoľko dní po smrti Štvorhranného sme sedemdesiati boli prevezení do malého tábora Wewelsburg blízko Paderbornu. Dúfali sme, že tam budú lepšie podmienky, ale bolo to práve naopak. Mali sme menej jedla a ťažšiu prácu v kameňolome. Niekedy nás sneh a dážď premočil do nitky. V tomto mimoriadne ťažkom čase som si v noci zakryl hlavu dekou a s plačom som si vylieval srdce pred Jehovom. Vždy, keď som to urobil, pocítil som vnútorný pokoj a pokoj mysle, a tak som od Boha dostával „pomoc v pravý čas“. — Hebrejom 4:16.

Jehova sa staral o naše duchovné zdravie. Do Wewelsburgu boli poslaní svedkovia z koncentračného tábora Buchenwald a priniesli so sebou duchovnú potravu vo forme biblickej literatúry. Po malých skupinkách sme chodili do nocľahárne a spolu sme si tajne študovali Strážnu vežu. Ba aj strava v tábore sa o niečo zlepšila.

Ďakoval som Jehovovi za láskavosť, keď sa istý svedok postaral o to, aby som s ním pracoval v kováčskej dielni. V dielňach, kde pracovali najmä svedkovia, dostávali väzni lepšiu stravu. Okrem toho tam bolo teplo a robotníci neboli pod utláčajúcim dozorom. Telesne som sa natoľko vzchopil, že o šesť mesiacov som bol opäť mocný, hoci predtým som bol vychudnutý na kosť.

Správy o mojich bratoch

Keď som bol vo Wewelsburgu, dostal som správu od mojej sestry Lisbeth, že náš brat Ernst zachoval rýdzosť Jehovovi až do smrti. Po štvorročnom väznení bol 6. júna 1941 v Berlíne sťatý. Keď sa to dopočuli ostatní svedkovia, prišli za mnou a gratulovali mi. Ich pozitívny postoj na mňa hlboko zapôsobil. Zachovať vernú oddanosť znamenalo pre nás viac ako prežiť.

O dva roky neskôr, 1. februára 1943, bol zastrelený môj brat Hans v Quednau blízko Königsbergu. Mal 34 rokov a bol vo väzení päť rokov. Neskôr mi jeden očitý svedok jeho popravy rozprával, že dôstojník sa Hansa opýtal, či má posledné želanie. Hans požiadal o dovolenie vysloviť modlitbu a jeho žiadosti bolo vyhovené. Modlitba na vojakov tak zapôsobila, že keď dal dôstojník nakoniec povel strieľať, nikto z nich neposlúchol. Zopakoval povel, nato zaznel jeden výstrel a strela zasiahla Hansovo telo. Dôstojník potom vytiahol vlastnú pištoľ a sám ho zabil.

Ďalšie príklady rýdzosti

Zo svedkov, ktorí boli prevezení z Buchenwaldu do Wewelsburgu, 27 bolo vybraných pre vojenskú službu a poslaných slúžiť do rôznych útvarov. Všetci odmietli nastúpiť do služby; iba jeden prijal nebojovú službu. Tým 26 hrozili popravou, ale bezvýsledne. Keď sa vrátili do tábora Wewelsburg, veliteľ sa im vyhrážal: „Za štyri týždne budete voňať fialky odspodu.“

S týmito vernými bratmi potom obzvlášť kruto zaobchádzali. Príslušníci SS vymýšľali všetky možné spôsoby, ako ich zdeptať, vyčerpať a umučiť až na smrť. A predsa všetkých 26 prežilo! Neskôr príslušníci SS zaobchádzali podobne s inými ľuďmi, ktorí neboli svedkami, a tí hromadne zomierali už po krátkom čase.

Moje sestry, ktoré si zachovali rýdzosť

V apríli 1943 som bol prevezený do tábora v Ravensbrücku. Bol to tábor hlavne pre ženy, ale mal aj malý úsek vyčlenený pre mužov. Bol som pridelený na prácu v opravovni áut priamo oproti ženskému táboru. Kresťanské sestry, ktoré prechádzali okolo, si čoskoro všimli môj fialový trojuholník. Aké radostné bolo tajne sa pozdraviť a vymeniť si srdečný úsmev! Onedlho sa rozchýrilo, že som syn babičky Rehwaldovej. Áno, aj moja matka bola v tomto ženskom tábore, spolu s mojou sestrou Helene a s mojou švagrinou, manželkou zomrelého brata Hansa!

Naše kresťanské sestry mi mohli poskytnúť bielizeň a príležitostne aj kúsok chleba. Raz zariadili záležitosti tak, aby som sa mohol tajne porozprávať s mojou drahou matkou. Keby naše stretnutie odhalili, znamenalo by to pre nás veľké ťažkosti. Aké to bolo radostné stretnutie! O niekoľko mesiacov, krátko predtým, ako bol tábor oslobodený, moja matka zomrela. Zachovala si rýdzosť do smrti.

Konečne na slobode!

V apríli 1945 sa k Ravensbrücku približovali Rusi a Američania. Bol mi zverený traktor s prívesom, aby som pomohol evakuovať tábor. Po riskantnej ceste nám dôstojník SS, ktorý viedol akciu, povedal, že Američania sú blízko a že všetci sme slobodní a môžeme urobiť, čo sa nám zapáči.

Nakoniec sme sa dostali do Schwerinu v Meklenbursku, kde sme sa stretli s mnohými svedkami, ktorí boli v tábore Sachsenhausen, a medzi nimi bol aj môj brat Paul. Prežil pochody smrti zo Sachsenhausenu a iné útrapy. O niekoľko dní sme nasadli na vlak do Berlína a ubytovali sme sa u jednej rodiny svedkov, ktorí nás pohostinne prijali.

Táto rodina urobila veľa, aby pomohla bratom a sestrám, ktorí boli prepustení na slobodu z táborov a väzníc. V roku 1946 som sa oženil s Elli, dcérou z tejto rodiny. Konečne sa mohlo zariadiť, aby som bol pokrstený, čo v koncentračných táboroch nebolo možné.

Aké dojímavé bolo po rokoch sa stretnúť na zjazdoch s bratmi, s ktorými som bol v koncentračných táboroch! Niektorí riskovali život za svojich bratov, a tí mi boli obzvlášť drahí. Šesť členov našej rodiny, ktorí boli zatknutí — moja matka, sestra Helene a ja, spolu s mojimi bratmi, Paulom, Hansom a Ernstom — strávilo vo väzení spolu 43 rokov. A aj moja sestra Lisbeth zachovala rýdzosť Bohu až do smrti v roku 1945.

Závislí od Jehovovej sily

Po svadbe sme spolu s Elli mali prednosť slúžiť v magdeburskom bételi a v priekopníckej službe niekoľko rokov. Potom sa nám narodili dvaja synovia. Sme veľmi vďační, že jeden z nich, Hans-Joachim, slúži ako starší a jeho manželka je priekopníčkou. Žiaľ, náš druhý syn si nezvolil životnú cestu kresťana, ku ktorej sme ho viedli.

Uplynulo už viac ako 45 rokov od mojich zážitkov v koncentračných táboroch. Avšak Boh každej nezaslúženej láskavosti ešte nedokončil moje školenie. (1. Petra 5:10) Často si pripomínam slová apoštola Pavla v 1. Korinťanom 10:12: „Preto ten, kto si myslí, že stojí, nech si dá pozor, aby nepadol.“

Dnes, vo veku 81 rokov, som vďačný, že sa môžem ešte stále zúčastňovať svedeckej služby a slúžiť ako starší v zbore. A som vďačný, že som mohol pomôcť mnohým ľuďom k oddanosti a krstu. Aj na to sa pozerám ako na prejav Jehovovej nezaslúženej láskavosti. — Rozprával Josef Rehwald.

[Obrázok na strane 20]

Josef Rehwald v roku 1945

[Obrázok na strane 21]

Rodina Rehwaldovcov okolo roku 1914. Matka s malým Josefom na kolenách

[Obrázok na strane 23]

Josef a Elli Rehwaldovci v roku 1991 na berlínskom zjazde so synom Hansom-Joachimom a jeho manželkou Ursulou