Akou radosťou je sedieť pri Jehovovom stole!
Rozpráva Ernst Wauer
Dnes je pre mňa pomerne jednoduché zúčastňovať sa zhromaždení Jehovových svedkov, študovať Bibliu a zvestovať dobré posolstvo o Kráľovstve. Tu v Nemecku to však nebolo vždy tak. Keď bol v rokoch 1933 až 1945 diktátorom Adolf Hitler, účasť na takýchto kresťanských činnostiach znamenala riskovať svoj život.
ROK predtým, ako sa Hitler dostal k moci, keď som mal 30 rokov, stretol som Jehovových svedkov v Drážďanoch po prvýkrát. V januári roku 1935 som sa oddal Jehovovi a vyjadril som svoju túžbu dať sa pokrstiť. Naše dielo bolo už v roku 1933 zakázané, a tak som dostal otázku: „Uvedomujete si, čo vaše rozhodnutie znamená? Vystavujete nebezpečenstvu svoju rodinu, zdravie, prácu, slobodu, a dokonca svoj život!“
„Spočítal som si náklady a som ochotný konať Božiu vôľu a hoci zomrieť pre ňu,“ odpovedal som.
Ešte pred krstom som začal zvestovať z domu do domu. Pri jedných dverách som stretol uniformovaného vodcu mládeže SS (Hitlerovi Čiernokošeliari/Elitná garda), ktorý vykríkol: „Neviete, že je to zakázané? Zavolám políciu!“
„Nech sa páči. Ja iba hovorím o Biblii, a proti tomu neexistuje žiaden zákon,“ odpovedal som pokojne. Nato som sa obrátil k ďalším dverám a priateľský muž ma okamžite pozval dnu. Nestalo sa mi nič.
Onedlho som bol poverený starať sa o študijnú skupinu piatich až siedmich svedkov, ktorí sa stretávali každý týždeň. Študovali sme výtlačky Strážnej veže, ktoré boli do Nemecka tajne prenášané zo susedných krajín. A tak napriek zákazu sme si pravidelne sadali k „Jehovovmu stolu“, aby sme sa duchovne posilnili. — 1. Korinťanom 10:21.
Podstupujem skúšky
V roku 1936 J. F. Rutherford, prezident Spoločnosti Strážna veža, navštívil zjazd v Luzerne vo Švajčiarsku a pozval naň aj bratov, ktorí vykonávali teokratický dozor v Nemecku. Keďže mnohým bratom boli zabavené pasy a množstvo bratov bolo ostro sledovaných políciou, mohli sa zjazdu zúčastniť iba niekoľkí. Brat, ktorý dozeral na dielo v Drážďanoch, ma požiadal, aby som ho v Luzerne zastúpil.
„Ale nie som príliš mladý a neskúsený?“ spýtal som sa.
„Na čom teraz záleží,“ uistil ma, „je byť verný. To je hlavné.“
Krátko po návrate z Luzernu ma zatkli a náhle odtrhli od mojej manželky Evy a našich dvoch malých detí. Po ceste na policajné veliteľstvo v Drážďanoch som sa úporne snažil spomenúť si na nejaký text, ktorý by mi poskytol vedenie. Prišli mi na myseľ Príslovia 3:5, 6: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom a neopieraj sa o svoje vlastné porozumenie. Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám urovná tvoje chodníky.“ Pripomenutie si tohto textu ma posilnilo pre prvý výsluch. Potom ma zamkli v stiesnenej cele a na chvíľu som sa cítil zúfalo opustený. Ale vrúcna modlitba k Jehovovi ma naplnila pokojom.
Súd ma odsúdil na 27 mesiacov väzenia. Jeden rok som bol držaný v samoväzbe vo väzení v Bautzene. Raz istý úradník súdu na dôchodku — zastupoval niekoho iného — otvoril dvere mojej cely a súcitne poznamenal: „Viem, že nemáte dovolené nič čítať, ale možno potrebujete niečo, čím by ste si od tohto všetkého odpútali myseľ.“ S tým mi potajomky dal niekoľko starých rodinných časopisov a povedal: „Vyzdvihnem si ich dnes večer.“
V skutočnosti som nepotreboval nič, čím by som si ‚od tohto všetkého odpútal myseľ‘. Kým som bol v samoväzbe, vybavoval som si v pamäti biblické texty a zostavoval prednášky a prednášal ich nahlas. Ale pozrel som si tie časopisy aspoň letmo, aby som zistil, či neobsahujú nejaké biblické texty — a niekoľko som našiel! Jedným z nich bol Filipanom 1:6, časť ktorého znie: „Mám totiž dôveru... že ten, ktorý vo vás začal dobré dielo, ho dokončí.“ Ďakoval som Jehovovi za toto povzbudenie.
Neskôr som bol preložený do pracovného tábora. Potom sa ma na jar roku 1939, keď moje uväznenie malo skončiť, dozorca tábora spýtal, či sa moje názory zmenili. „Hodlám zostať verný a oddaný svojej viere,“ bola moja odpoveď. Nato mi oznámil, že budem prevezený do koncentračného tábora v Sachsenhausene.
Tam som odovzdal svoj osobný odev, osprchoval sa, oholili mi z tela všetko ochlpenie a dostal som väzenské šaty. Potom ma znovu dali pod sprchu, tentokrát oblečeného — postup, ktorému príslušníci SS hovorili „krst“. Potom, úplne premočený, som musel až do večera stáť vonku.
Jehovovi svedkovia boli v táboroch vystavení mimoriadnej brutalite príslušníkov SS. Veľakrát sme museli stáť na apelplaci celé hodiny. Občas si niekto z nás povzdychol: „Nebolo by príjemné môcť sa tak skutočne dobre najesť?“ Iný odpovedal: „Nesústreďuj myseľ na také veci. Len pomysli, aká je to česť zastávať sa Jehovovho mena a jeho Kráľovstva.“ A niekto ďalší dodal: „Jehova nás posilní!“ Takto sme povzbudzovali jeden druhého. Niekedy stačilo iba priateľské kývnutie hlavou, ktoré hovorilo: „Chcem byť verne oddaný; buď aj ty!“
Duchovný pokrm v tábore
Určití bratia sa ujali vedenia v duchovnom sýtení bratov a ja som bol vybraný, aby som im pomáhal. Hrubá Lutherova Biblia bola všetko, čo sme mali. Vlastniť ju bolo prirodzene zakázané. Tento poklad bol teda skrytý a v každom bloku mal k nej na chvíľu prístup iba jeden určený brat. Keď som bol na rade, vliezol som vždy s baterkou pod posteľ a čítal asi 15 minút. Učil som sa naspamäť texty, ktoré som mohol neskôr rozoberať s bratmi v našom bloku. Tak bolo rozdeľovanie duchovného pokrmu do určitej miery organizované.
Všetci bratia boli povzbudení, aby prosili Jehovu v modlitbe o ďalší duchovný pokrm, a on naše pokorné prosby vypočul. V zime na prelome rokov 1939 a 1940 sa jednému novouväznenému bratovi podarilo do tábora prepašovať niekoľko nových čísel Strážnej veže vo svojej drevenej nohe. Zdalo sa to ako zázrak, pretože každý prechádzal dôkladnou osobnou prehliadkou.
Z bezpečnostných dôvodov boli tieto časopisy občas sprístupnené na jeden deň vybraným bratom. Raz, keď sa stavala garáž, krčil som sa vo výkope a čítal, zatiaľ čo jeden brat vonku držal stráž. Pri inej príležitosti som si počas našej „hodiny šitia“ (večer sme sedávali vo svojom baraku a zašívali rukavice a ostatné veci) dal Strážnu vežu do lona, kým z každej strany sedeli bratia ako hliadka. Keď prišla stráž SS, rýchlo som Strážnu vežu skryl. Keby som bol pristihnutý, stálo by ma to život!
Jehova nám pomáhal obdivuhodným spôsobom, aby sme si zapamätali posilňujúce myšlienky, ktoré boli v článkoch. Úplná vyčerpanosť ma v noci obvykle uvrhla do hlbokého spánku. Ale v tie noci, potom, čo som čítal Strážnu vežu, som sa prebúdzal niekoľkokrát a spomínal si na myšlienky celkom jasne. Bratia, ktorí boli určení v ďalších blokoch, mali podobné skúsenosti. Tak Jehova cibril našu pamäť, aby sme mohli rozdeľovať duchovný pokrm. Robili sme to tak, že sme pristupovali ku každému bratovi osobne a posilňovali ho.
Verní až do smrti
Pätnásteho septembra 1939 sa mala naša pracovná jednotka vydať späť do tábora skôr ako zvyčajne. Z akého dôvodu? August Dickmann, jeden z našich mladých bratov, mal byť verejne popravený. Nacisti si boli istí, že to presvedčí veľké množstvo svedkov, aby sa vzdali svojej viery. Všetci ostatní väzni boli po poprave rozpustení. Ale nás, Jehovových svedkov, štvali po apelplaci tam a späť, kopali do nás a bili nás palicami, až kým sme sa už nemohli hýbať. Prikázali nám podpísať vyhlásenie, že sa vzdávame svojej viery; inak sme aj my mali byť zastrelení.
Do nasledujúceho dňa nikto nepodpísal. V skutočnosti jeden nový väzeň, ktorý podpísal po príchode, teraz svoj podpis odvolal. Chcel radšej zomrieť so svojimi bratmi, než by opustil tábor ako zradca. V ďalších mesiacoch sme boli trestaní namáhavou prácou, neustálym zlým zaobchádzaním a nedostatkom potravy. Počas tej krutej zimy na prelome rokov 1939 a 1940 zomrelo viac ako sto našich bratov. Svoju rýdzosť voči Jehovovi a jeho Kráľovstvu si zachovali až do úplného konca.
Jehova potom poskytol určitú úľavu. Mnohí bratia boli preložení na prácu v novozaložených táboroch, kde dostávali viac jedla. Okrem toho trochu poľavilo aj týranie. Na jar roku 1940 som bol preložený do koncentračného tábora v Neuengamme.
Duchovné opatrenia v Neuengamme
Keď som prišiel, bola tam skupina asi 20 svedkov, a nemali sme Bibliu ani iné publikácie. Modlil som sa k Jehovovi, aby mi pomohol využiť to, čo som sa naučil v Sachsenhausene, na posilnenie bratov v Neuengamme. Najprv som si pripomenul biblické texty a rozdelil ich ako denné texty. Potom sme urobili opatrenia pre zhromaždenia, na ktorých som mohol vysvetľovať myšlienky z článkov zo Strážnych veží, ktoré som čítal v Sachsenhausene. Keď prišli noví bratia, hovorili o tom, čo sa dozvedeli z najnovších Strážnych veží.
Do roku 1943 vzrástol počet Jehovových svedkov v Neuengamme na 70. Jehovovi svedkovia boli uprednostňovaní, aby robili prácu mimo tábora, ako bolo napríklad odpratávanie po vzdušnom nálete. V dôsledku toho sme mohli do tábora tajne priniesť Biblie, výtlačky Strážnej veže a niektoré z kníh a brožúr, ktoré vydala Spoločnosť. Dostávali sme tiež balíky posielané poštou, ktoré obsahovali ďalšiu literatúru, ako aj červené víno a nekvasený chlieb na každoročnú Pamätnú slávnosť. Jehova zjavne oslepil tých, ktorí kontrolovali tieto balíky.
Keďže sme boli roztrúsení po rôznych barakoch, vytvorili sme sedem študijných skupín Strážnej veže, každú s vedúcim a zástupcom. Kópie Strážnej veže boli tajne robené v kancelárii veliteľa tábora, kde som dočasne pracoval. Preto každá študijná skupina dostávala na týždenné štúdium najmenej jedno kompletné číslo. Ani jedno zhromaždenie nebolo zrušené. Okrem toho dostávali skupiny každé ráno na apelplaci kópiu denného textu včítane komentára vzatého zo Strážnej veže.
Raz mala SS sviatok, a tak sme mohli mať poldňový zjazd a porozprávať sa o tom, ako v tábore zvestovať. Rozdelili sme tábor na obvody a systematicky sme sa snažili dostať k väzňom s „dobrým posolstvom o kráľovstve“. (Matúš 24:14) Keďže väzni pochádzali z rôznych krajín, vypracovali sme niekoľkojazyčné svedecké karty, ktoré vysvetľovali naše dielo a Kráľovstvo. Zvestovali sme tak horlivo, že sa politickí väzni sťažovali: „Kamkoľvek ideš, jediné, čo počuješ, je rozprávanie o Jehovovi!“ Naša správa o zvestovateľskej službe sa dostala dokonca do kancelárie odbočky v Berne vo Švajčiarsku.
Všetko išlo dobre, až kým v roku 1944 gestapo nerobilo prehliadku vo všetkých koncentračných táboroch. Naše skladisko literatúry v Neuengamme odhalené nebolo, ale niekoľko vecí našli u Karla Schwarzera a u mňa. Tri dni nás vypočúvali a bili. Keď sa toto týranie skončilo, obaja sme boli pokrytí modrinami. Avšak s Jehovovou pomocou sme to prežili.
Hojnosť duchovných požehnaní
Oslobodený som bol Spojeneckými vojskami v máji roku 1945. Na druhý deň po vyslobodení som sa vydal na pochod s jednou malou skupinou bratov a záujemcov. Keďže sme boli unavení, sadli sme si v prvej dedine, do ktorej sme prišli, ku studni a pili sme vodu. Cítiac sa osviežený, išiel som s Bibliou pod pažou z domu do domu. Na jednu mladú ženu zapôsobilo, keď sa dozvedela, že my, Jehovovi svedkovia, sme boli pre svoju vieru v koncentračných táboroch. Zmizla v kuchyni a vrátila sa s čerstvým mliekom a obloženými chlebmi pre našu skupinu.
Potom, stále oblečení vo svojom odeve z tábora, sme oznamovali posolstvo o Kráľovstve v celej tej dedine. Ďalší dedinčan nás pozval dnu na bohatú hostinu. Ponúkol nám veci, ktoré sme nemali celé roky. Ako sa nám pri pohľade na to zbiehali sliny! Napriek tomu sme sa nepustili hltavo do jedla. Vyslovili sme modlitbu a jedli pokojne a slušne. To tak zapôsobilo na tých, ktorí nás pozorovali, že keď sme potom začali zhromaždenie, počúvali biblickú prednášku. Jedna žena prijala posolstvo a je dnes našou duchovnou sestrou.
Postupovali sme vpred a zažívali Jehovovu starostlivosť spôsobom, ktorý v nás vzbudzoval úžas. Aký to bol veľkolepý pocit, keď sme sa mohli ďalej tešiť, teraz už na slobode, zo všetkého duchovného pokrmu vydávaného Jehovovou organizáciou a deliť sa oň s druhými! Počas rokov, ktoré nasledovali, bola naša bezvýhradná dôvera v Jehovu odmeňovaná znovu a znovu.
Od roku 1945 do roku 1950 som mal prednosť slúžiť v bételi v Magdeburgu a potom, až do roku 1955, v kancelárii Spoločnosti Strážna veža v Berlíne. Potom som slúžil ako cestujúci dozorca až do roku 1963, keď mi moja manželka Hilde oznámila, že čaká dieťa. (Eva, moja prvá manželka, zomrela počas môjho uväznenia, a v roku 1958 som sa znovu oženil.) Naša dcéra sa neskôr stala horlivou svedkyňou.
A čo deti z môjho prvého manželstva? Syn nanešťastie neprejavil o pravdu žiaden záujem. Ale dcéra Gisela záujem prejavila a v roku 1953 sa zúčastnila školy Gileád pre misionárov. Teraz slúži spolu so svojím manželom v jednej zo zjazdových sál v Nemecku. Od roku 1963 som mohol s Jehovovou pomocou zostať v pravidelnej priekopníckej službe a slúžiť tam, kde bola potrebná pomoc, najprv vo Frankfurte a potom v Tübingene.
Doteraz sa teším zo všetkých opatrení, ktoré robí Jehovova organizácia pre svoju domácnosť viery. (1. Timotejovi 3:15) Dnes je také ľahké získať duchovný pokrm, ale máme vždy preň ocenenie? Som presvedčený, že Jehova má pripravené hojné požehnania pre tých, ktorí mu dôverujú, zostávajú verne oddaní a sýtia sa pri jeho stole.
[Nákres na stranách 26, 27]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
KONCENTRAČNÝ TÁBOR SACHSENHAUSEN
A. Baraky SS
B. Dvor, kde sa konali nástupy
C. Budova s celami
D. Samotka
E. Očistná stanica
F. Popravisko
G. Plynová komora