Nyalaland — raj, ktorý človek neskazil
Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Južnej Afrike
AKÁ osviežujúca zmena pre nás, ôsmich ľudí z mesta!
Sme v Nyalalande, vo veľkej oblasti pešej turistiky na severe juhoafrického Krugerovho národného parku. Meno oblasti pochádza od peknej antilopy, ktorej obrázok vidíte na tejto strane. Je to samec antilopy nyaly nížinnej.
Je večer, sedíme pri ohni a jeme dusené byvolie mäso. V buši, ktorý nás obklopuje, sú slony, levy, leopardy, byvoly a iné nádherné zvieratá. No pod dohľadom dvoch strážcov zveri sa cítime bezpečne. Pripomíname si, že je tu oveľa bezpečnejšie než v meste plnom zločinov alebo na rušnej autostráde.
„Počuli ste toho výrika?“ pýta sa nás Kobus Wentzel, hlavný strážca. Šikovne opakuje volanie, prrrrup. „To je typické volanie, ktoré počuť v tejto oblasti,“ dodáva. „Zajtra vám na túre ukážem nejaké vtáky, tak si zoberte so sebou atlas vtákov.“
Nyalaland je aj rajom botanikov. Iba málo miest na zemi sa mu môže rovnať v rozmanitosti rastlinstva. Podľa knihy Reader’s Digest Illustrated Guide to the Game Parks and Nature Reserves of Southern Africa je to preto, že na severe Krugerovho parku sa stretáva „deväť hlavných ekosystémov Afriky. Tu sa strieda zavlažovaná krajina s vyprahnutým bušom, les s otvorenými pláňami, skaly s hlbokým pieskom,“ pokračuje kniha. Asi 400 štvorcových kilometrov tejto jedinečnej oblasti bolo vyčlenených ako Nyalalandská oblasť pešej turistiky. Okrem osadenstva malého tábora tu vôbec nežijú ľudia a nie sú tu žiadne cesty pre turistov.
Kobus sa snaží večerať, zatiaľ čo odpovedá na množstvo našich otázok. Má titul majstra prírodných vied, ktorý získal na Pretórijskej univerzite, kde študoval odbor starostlivosti o divé zvieratá, zoológiu a botaniku. Čoskoro sa dozvieme, že jeho vedomosti nie sú len teoretické.
„Zažili ste niekedy nebezpečné stretnutie s divými zvieratami?“
„Niekoľko ráz predstierali útok,“ odpovedá Kobus, „ale žiadne zviera ma nikdy nechcelo skutočne zabiť.“
„Keď lev zaútočí, ako môžete vedieť, že to je len predstieraný útok?“
„Keď zastaví asi štyri či päť metrov predo mnou a preruší svoj rozhodný beh,“ odpovedá.
Strážcovia ako Kobus sa cvičia, aby neprepadli panike, keď zviera zaútočí. Vysvetľuje: „Zvieratá vyzývajú vás a vy testujete ich. Typická situácia môže nastať v prípade levice s mláďatami alebo samca uchádzajúceho sa o samicu. Útokom vám zviera akoby hovorí: ‚Vstupuješ na moje teritórium, rušíš moje súkromie, a tak choď radšej preč.‘ Medzitým mám už natiahnutú spúšť pušky a som pripravený vystreliť. Vždy si vytýčim istú myslenú čiaru. Ak ju prekročí, musím strieľať. No podľa mojich skúseností, vždy sa zastaví pred touto čiarou, takže na obchôdzke som nikdy nemusel zabiť zviera.“
Kobus očividne nie je lovcom trofejí. Páči sa nám, že berie taký ohľad na zvieratá. No už je neskoro a zajtra musíme vstávať zavčasu. Zaželáme si navzájom dobrú noc a ideme spať do štyroch malých drevených bungalovov tvaru A, ktoré sú postavené na koloch.
Ráno o 4.45 nás budí Wilson, táborový kuchár. Po raňajkách sa vezieme na miesto, kde sa začne naša vychádzka. S uspokojením sa pozeráme na zamračenú oblohu. V jasný letný deň môže teplota vystúpiť na vyše 40 °C.
Pre niektorých z nás je to úplne nový zážitok. Spočiatku sme trocha nervózni, lebo sa obávame, že stúpime na hada alebo že na nás zaútočí divé zviera. Ale obavy čoskoro vystrieda pocit obdivu pri pohľade na obrovský otvorený priestor porastený zelenými stromami, kam len oko dovidí. Krovinatú step oživuje vtáčí spev a bzučanie hmyzu. Ach! Aký pôžitok dýchať čerstvý, neznečistený vzduch!
Tu i tam sa Kobus a jeho pomocník Ellion Nkuna zastavia, aby nám ukázali niečo zaujímavé, napríklad kolónu bojovných mravcov alebo stopy zveri. Prichádzame k stromu, ktorý má okolo kmeňa termitisko. „To je Xanthocercis zambesiaca,“ vysvetľuje Kobus. „Často ho vidno rásť na termitiskách. Termity obohacujú svojou činnosťou pôdu a to stromu prospieva.“
Po hodine chôdze prechádzame okolo stromu, ktorý zvalil slon. „Hoci je to silný strom,“ hovorí Kobus, „pre slona to nie je žiadna prekážka. Jednoducho ho prejde. Slony to robia často. Môže to znieť trochu negatívne, ale má to aj pozitívnu stránku. Počas niekoľkých mesiacov tento strom pravdepodobne odumrie. Keď sa začne rozkladať, poskytne potravu drobným živočíchom a do pôdy sa uvoľnia minerálne látky.“
„Predpokladám, že keby sa slonia populácia neregulovala, takáto oblasť by sa zmenila na step,“ dodáva niekto z našej skupiny.
„To je pravda,“ odpovedá Kobus. „Nezostal by tu jediný strom. V Krugerovom parku sa snažíme udržiavať slony v počte asi 7500 kusov, čo podľa našich súčasných vedomostí môže Krugerov park uživiť.“
Potom niekto spozoruje v piesku jasnú stopu zvieraťa. Impulzívne zvolám: „To musel byť leopard!“
„Nie,“ hovorí Kobus, „to bola hyena. Všimnite si, že stopa je nesúmerná, predĺžená. Vidíte tiež stopy pazúrov, keďže hyena patrí k psovitým. Nemôže zatiahnuť pazúry. Ak túto stopu porovnáte so stopou mačkovitých, ako je leopard či lev, ľahko ich rozlíšite. Mačkovité majú symetrickú stopu, to znamená okrúhlu a bez stôp po pazúroch, lebo mačkovité môžu zatiahnuť pazúry. Ak sa pozriete aj na zadné podušky, hyena má na nich po dva laloky, zatiaľ čo mačkovité majú väčšie podušky s tromi lalokmi.“
Teraz začíname pociťovať hlad. Sadáme si na veľký termití kopec a zjeme ľahkú desiatu, čo sme my, muži, niesli v plecniakoch. Potom kráčame ku kopcu a Kobus navrhuje, aby sme naň vystúpili. Na polceste odpočívame na skalách a kocháme sa nádherným pohľadom na hustý buš a stromy tiahnuce sa obrovskou rovnou krajinou k pásmu hôr na vzdialenom obzore. Kobus nám pripomína, že sa pozeráme na panenskú krajinu, skutočne nedotknutú človekom 20. storočia. Sme však prekvapení, keď na vrchole kopca nachádzame čosi, čo vyzerá ako chodník vyšľapaný ľuďmi.
„To je sloní chodník,“ hovorí Kobus.
Čudujeme sa však, ako si môže byť taký istý, že ju vyšľapali zvieratá, a nie ľudia. Kým mi hlavou víria tieto myšlienky, bystrozraký Ellion nachádza doklad. Dvíha ošúchaný sloní kel.
„Možno je už desaťročia starý,“ hovorí Kobus.
„Nuž,“ uznávam, „zdá sa, že je to dôkaz, že prešiel už dlhý čas, čo týmto miestom kráčal nejaký človek, lebo človek by tu nenechal takú cennú vec.“ Ellion dáva kel do svojho plecniaka, aby ho odovzdal správe Krugerovho parku.
Čas rýchle ubehol, a keď zbadáme landrover, je takmer poludnie. Urobili sme okružnú, asi 11-kilometrovú vychádzku. Po návrate do tábora vďačne zjeme obed, ktorý nám pripravil Wilson. Po sieste, neskoro popoludní, odchádzame na prechádzku popri rieke Luvuvhu.
Je tu nádherná scenéria s hustým zeleným podrastom a vysokými stromami, ako je napríklad figovník sykomorový, zaujímavých, pokrútených tvarov. Kým sa dozvedáme mená a charakteristické znaky rôznych stromov, míňane skupinu paviánov, ktoré na nás ostražito pozerajú spoza nejakých kríkov. Potom si sadáme na skalu s výhľadom na rieku.
Ako tak počúvame zurčanie vody, Ellion nás upozorňuje na štyri antilopy nyala, ktoré poza nás prechádzajú k rieke. Vetrík našťastie fúka smerom k nám, takže nemôžu zacítiť náš pach. Pozorujeme, ako sa tieto krásne antilopy tu i tam zastavia a popásajú sa na kríkoch. Asi po desiatich minútach nás jedna z nich spozoruje a vydá výstražný ryk. Okamžite sa dajú na útek.
Medzitým sa priblížilo niekoľko zvedavých opíc a počujeme čosi ako prehnaný vresk mláďaťa. Asi ho matka plieska za to, že sa príliš priblížilo. Predstavujeme si, ako hovorí: ‚Ešte raz sa opováž priblížiť k tým ľuďom!‘
Stmieva sa, a my sa musíme vrátiť do tábora. Po návrate začína pršať, a tak večeriame v príjemnom prístrešku bez bočných stien. Počúvame jemné cupkanie dažďa, sprevádzané zvukmi z buša. V blízkosti sú divé zvieratá a rozhovor sa opäť stočí na levy. Pýtame sa Kobusa, koľko ráz sa na obchôdzke ocitol zoči-voči levovi.
„Asi 70 ráz,“ odpovedá.
„Keď k tomu dôjde, ako zvyčajne reagujete?“
„Obyčajne je to prekvapenie pre obe strany,“ odpovedá Kobus. „Idete do oblasti, ako sme išli dnes, a očakávate, že uvidíte bežné zvieratá, keď tu náhle, niekoľko metrov pred vami, sa objaví svorka levov odpočívajúcich v tieni. Pozrú na vás a vy vidíte, ako sa im oči rozšíria, akoby nemohli uveriť tomu, čo vidia. Mne sa pravdepodobne oči takisto rozšíria,“ smeje sa Kobus. „Potom poviem spoločníkom: ‚Poďte rýchlo! Pozrite!‘ V nasledujúcom momente ich začujete dva či trikrát zarevať a levy odchádzajú. Sú z nás oveľa viac vyľakané než my z nich.
Inokedy natrafíme na samicu s mláďatami — a to je už niečo iné. Namiesto revu na nás tiahlo, výhražne zavrčí a chvostom šibe zo strany na stranu. Pušku mám už pripravenú a ostatným poviem, aby stáli ticho. Potom pomaly cúvame, s očami upretými na zviera, a neotáčame sa chrbtom.“
Nasledujúce ráno prechádzame cez krásnu Mashikiripoort — úzku roklinu so strmými skalami po oboch stranách. Napokon prichádzame na kopec s jaskyňou. Kým vlezieme dnu, Elliot hodí kameň, ktorý narobí poriadny rachot. „Hádžem kameň pre prípad,“ vysvetľuje neskôr, „že by tam boli levy či iné nebezpečné zvieratá. To im poskytne čas na útek.“
„Inak by sme mohli dostať nebezpečné zviera do úzkych a mali by sme problémy,“ dodáva Kobus. Keď vojdeme do jaskyne, vidíme tam na kamennej stene kresbu Krovákov. Je to žirafa, a Kobus hovorí, že bola nakreslená možno pred vyše dvesto rokmi.
Počas vychádzky vidíme aj stáda žiráf, pakoní a zebier. V motorovom vozidle sa často možno k týmto stvoreniam úplne priblížiť, ale keď idete pešo a vietor veje smerom k nim, vždy zachytia ľudský pach a utečú skôr, než sa priblížite. Počujeme, ako neďaleko cvála preč stádo zebier, a spomíname si na pravdivé slová Biblie: „A strach z vás a zdesenie z vás bude na každom živom zemskom tvorovi.“ — 1. Mojžišova 9:2.
Teraz si začíname vážiť Elliotovu schopnosť spozorovať zvieratá a určiť ich stopy. Je z národa Tsonga — z ľudu presláveného svojím stopárskym umením. Pýtame sa ho na to.
„Začal som ako malý chlapec, keď som strážil dobytok,“ vysvetľuje.
Neskôr, na našej poslednej odpoludňajšej prechádzke, je to Ellison, kto nás upozorní na zvuky hrochov. Čoskoro prichádzame na miesto s výhľadom na rieku. Je jasné, že vo vode je stádo hrochov. Mnohí považujú hrocha za najnebezpečnejšie zviera Afriky. No my sme sa naučili dôverovať našim opatrným, vycvičeným strážcom. Ticho sedíme na brehu a pozeráme sa. Tu i tam zmizne pod vodou hrošia hlava. Práve keď si myslíme, že je preč, zrazu sa vynorí, odfrkujúc a vystrekujúc vodu z veľkých nozdier. Potom spoločne vydajú nezabudnuteľné hlboké chrochtanie a otvoria svoje obrovské tlamy.
Asi pol hodiny pozorujeme toto vystrájanie a musíme sa dať na odchod, lebo sa stmieva. Večer, sediac okolo táborového ohňa, spomíname na bohaté zážitky predchádzajúcich dvoch dní. Teší nás vedomie, že na zemi sú ešte takéto nezničené, krásne miesta. Čo sa týka budúcnosti, teší nás biblický sľub, že Boh zasiahne a zachráni zem pred zničením, kým nebude príliš neskoro. Potom bude mať nielen Nyalaland, ale celá zem úžitok z Božieho istého sľubu: „Hľa, robím všetky veci nové.“ — Zjavenie 11:18; 21:3–5; Izaiáš 35:5–7.