Úsilie chrániť deti

„Zišli sme sa na Svetovom summite o deťoch, aby sme prevzali spoločnú zodpovednosť a vydali naliehavú celosvetovú výzvu — zabezpečiť každému dieťaťu lepšiu budúcnosť.“ — Konferencia Spojených národov, 1990.

PREZIDENTI a predsedovia vlád z vyše sedemdesiatich krajín sa zišli 29. a 30. septembra roku 1990 v New Yorku, aby rokovali o nepriaznivej situácii detí vo svete.

Konferencia zamerala medzinárodnú pozornosť na poľutovaniahodné utrpenie detí — na celosvetovú tragédiu, o ktorej sa doteraz nehovorilo. Delegát Spojených štátov, Peter Teeley, poznamenal: „Ak by denne uhynulo 40 000 sov, vyvolalo by to pobúrenie. No keď zomiera 40 000 detí, to si sotvakto všimne.“

Všetci zhromaždení predstavitelia vlád sa zhodli na tom, že niečo sa musí urobiť — a to rýchlo. Prijali „závažný záväzok venovať veľkú pozornosť právam detí, ich prežitiu, ich ochrane a vývinu“. Aké konkrétne návrhy podali?

Vyše 50 miliónov mladých životov visí na vlásku

Prvoradým cieľom bolo zachrániť vyše 50 miliónov detí, ktorým hrozí, že zomrú počas deväťdesiatych rokov. Mnohé z týchto mladých životov by bolo možné zachrániť zavedením nasledovných zdravotných opatrení:

• Keby sa všetky matky v rozvojových krajinách podarilo presvedčiť, aby svoje deti dojčili aspoň štyri až šesť mesiacov, každoročne by sa zachránilo milión detí.

• Rozsiahle využívanie orálnej rehydratačnej terapie (ORT) by mohlo znížiť úmrtnosť na hnačku, ktorá každoročne usmrtí štyri milióny detí.a

• Rozšírením očkovania a používaním lacných antibiotík by sa predišlo miliónom ďalších úmrtí na také choroby, ako sú osýpky, tetanus a zápal pľúc.

Možno takýto zdravotný program uskutočniť? Do konca desaťročia by náklady pravdepodobne dosiahli 2,5 miliardy dolárov ročne. V celosvetovom meradle by bol tento výdavok veľmi nízky. Americké tabakové spoločnosti vynakladajú takú sumu každý rok iba na reklamu cigariet. Národy sveta každý deň vynaložia rovnakú sumu na zbrojenie. Nebolo by lepšie využiť tieto finančné prostriedky na ochranu zdravia ohrozených detí? Deklarácia Spojených národov o právach dieťaťa jasne hovorí, že „ľudstvo je povinné dať dieťaťu to najlepšie, čo môže“.

Samozrejme, zabezpečiť „každému dieťaťu lepšiu budúcnosť“ znamená oveľa viac, než ho len zachrániť od predčasnej smrti. Sandra Huffmanová, prezidentka Centra pre predchádzanie detskej podvýžive, vysvetľuje v časopise Time, že „ORT nezabráni hnačke, iba chráni dieťa, aby na ňu nezomrelo... Teraz je potrebné zamerať sa predovšetkým na to,“ dodáva, „ako môžeme predchádzať ochoreniu, nie iba úmrtiu.“

Na zlepšenie — ako aj na záchranu — života miliónov detí sa začalo s niekoľkými náročnými programami. (Pozri tabuľku na strane 6.) Ani jeden program nebude ľahké splniť.

Čistá voda v primeranej vzdialenosti

Felicia Onu trávila zvyčajne päť hodín denne nosením vody pre svoju rodinu. Voda, ktorú nosila domov, bola často kontaminovaná. (Taká voda môže spôsobiť každoročne pohromu vo forme nákazy vlasovcom a prispieva k prepuknutiu hnačky.) Ale v roku 1984 bola v jej dedine Ugwulangwu vo východnej Nigérii vykopaná studňa a namontovaná ručná pumpa.

Teraz musí chodiť len niekoľko sto metrov, aby priniesla čistú vodu. Jej deti sú zdravšie a život sa jej tým veľmi uľahčil. Vyše miliardy ľudí podobne ako Felicia získalo v osemdesiatych rokoch prístup k čistej vode. No milióny žien a detí ešte stále trávia denne mnohé hodiny namáhavým nosením vedier, v ktorých je menej vody, ako sa minie pri jednom použití splachovača bežného západného WC.

Striedavé úspechy v oblasti vzdelávania

Maximino je bystrý jedenásťročný chlapec, ktorý žije v odľahlej časti Kolumbie. Napriek tomu, že niekoľko hodín denne pomáha otcovi pri prácach na poli, v škole si počína dobre. Chodí do Escuela Nueva čiže do novej školy, ktorá má pružný program určený na pomoc deťom, aby dohnali látku, ak musia vymeškať niekoľko dní vyučovania — čo je bežný jav, najmä cez žatvu. V škole, do ktorej chodí Maximino, sú učitelia luxusom. Učebníc je nedostatok. Deti sú povzbudzované, aby si navzájom pomáhali, ak niečomu nerozumejú, a samy robia väčšinu práce spojenej s prevádzkou školy. Tento inovovaný systém — špeciálne prispôsobený potrebám chudobných vidieckych komunít — teraz skúšajú aj mnohé ďalšie krajiny.

Tisíce kilometrov od Kolumbie žije vo veľkom ázijskom meste bystré 11-ročné dievča Melinda. Nedávno opustila školu, aby sa 12 hodín denne venovala zbieraniu kúskov kovu a plastiku na jednej obrovskej mestskej skládke odpadu. „Chcem pomôcť otcovi, aby sme každý deň mali čo jesť,“ hovorí Melinda. „Keby som mu nepomáhala, možno by sme si vôbec nemohli dovoliť jesť.“ No aj v úspešný deň prináša domov len asi 11 korún.

Detskí zdravotnícki pracovníci

Na predmestí indického mesta Bombaj je štvrť chatrčí, nazývaná Malvani, kde sa dlho vyskytovali miestne choroby. Konečne sa veci zlepšujú, vďaka energickým zdravotníckym pracovníčkam, ako sú Neetu a Aziz. Navštevujú rodiny, aby skontrolovali, či boli malé deti zaočkované, či netrpia hnačkou, svrabom alebo chudokrvnosťou. Neetu a Aziz sú iba 11-ročné. Prihlásili sa ako dobrovoľné pracovníčky do programu, v ktorom sú staršie deti poverené sledovať zdravie detí do päť rokov. Vďaka úsiliu Neetu a Aziz — a úsiliu tuctov ďalších detí ako ony — takmer všetky deti v Malvani boli imunizované, väčšina rodičov vie, ako aplikovať orálnu rehydratačnú terapiu a všeobecná hygiena sa zlepšila.

Na celom svete sa vynakladá obrovské úsilie na zaočkovanie malých detí proti najčastejším chorobám. (Pozri tabuľku na strane 8.) Bangladéš má teraz imunizovaných vyše 70 percent detskej populácie a Čína vyše 95 percent. Zdravotnícki odborníci sú presvedčení, že ak by každá rozvojová krajina mohla dosiahnuť 90 percent, výsledkom by bola kolektívna imunita. Keď je prevažná väčšina imunizovaná, prenos chorôb sa tým veľmi obmedzí.

Chudoba, vojna a aids

Smutnou skutočnosťou však je, že zatiaľ čo sa dosahuje pokrok v zdravotníckej starostlivosti a vzdelávaní, ostatné problémy zostávajú hlboko zakorenené tak ako predtým. Tri z najúpornejších sú chudoba, vojna a aids.

V posledných rokoch sa chudobní ľudia sveta stávali ešte chudobnejšími. Reálny príjem v zbedačených oblastiach Afriky a Latinskej Ameriky klesol za posledných desať rokov o 10 percent alebo i viac. Rodičia v týchto krajinách — kde 75 percent rodinného príjmu sa minie na jedlo — si jednoducho nemôžu dovoliť dávať svojim deťom vyváženú stravu.

‚Dávajte deťom zeleninu a banány,‘ povedali Grace v miestnom zdravotnom stredisku. Ale Grace, matka desiatich detí, ktorá žije vo východnej Afrike, nemá peniaze na potraviny a nie je tam ani dostatok vody, aby dopestovala tieto plodiny na rodinnom políčku s rozlohou desatiny hektára. Nemajú na výber, musia sa živiť kukuricou a fazuľou a niekedy musia byť aj hladní. Ak bude súčasný trend pokračovať, nie je pravdepodobné, že sa vyhliadky Gracinej rodiny a miliónov ďalších rodín, ktoré sú na tom podobne, zlepšia.

No Gracine deti, i keď sú chudobné, sú na tom lepšie než osemročný Kim Seng v juhovýchodnej Ázii. Jeho otec bol zabitý v bratovražednej občianskej vojne a potom mu matka zomrela od hladu. Kim Seng, ktorý tiež takmer zomrel na podvýživu, napokon našiel útočisko v utečeneckom tábore. Mnohé z piatich miliónov detí, ktoré živoria v utečeneckých táboroch po celom svete, pretrpeli podobné ťažkosti.

Začiatkom tohto storočia bolo iba 5 percent obetí vojny z civilného obyvateľstva. Teraz toto číslo stúplo na závratných 80 percent a väčšina týchto obetí vojny sú ženy a deti. Tí, čo azda uniknú telesnému zraneniu, trpia citovo. „Nemôžem zabudnúť, ako zabili moju matku,“ hovorí jedno dievčatko, utečenkyňa z krajiny na juhu strednej Afriky. „Schytili ju a robili jej veľmi zle. Potom ju zviazali a bodali... Niekedy sa mi o tom sníva.“

Keďže násilné konflikty stále prepukajú v jednej krajine za druhou, zdá sa neodvratné, že nevinné deti budú ďalej trpieť ničivými účinkami vojny. Navyše, medzinárodné napätie poškodzuje aj deti, ktoré nie sú priamo postihované konfliktmi. Armáda pohlcuje peniaze, ktoré by mohli byť použité na zabezpečovanie lepšieho vzdelania, lepšej hygieny a zdravotníckej starostlivosti. Svetové výdavky na zbrojenie, vynakladané priemyselnými krajinami, prevyšujú celkový ročný príjem najchudobnejšej polovice ľudstva. A 46 percent najchudobnejších krajín sveta spotrebuje na vojenskú výzbroj dokonca toľko, koľko spotrebuje na zdravotníctvo a vzdelanie dohromady.

Okrem chudoby a vojny obchádza deti sveta ďalší zabijak. V osemdesiatych rokoch, keď bol dosiahnutý pozoruhodný pokrok v boji proti osýpkam, tetanu a hnačke, vynoril sa nový prízrak ohrozujúci zdravie: aids. Svetová zdravotnícka organizácia predpokladá, že do roku 2000 bude aidsom nakazených desať miliónov detí. Väčšina z nich sa nedožije dvoch rokov a sotva bude niektoré žiť dlhšie ako päť rokov. „Ak sa rýchlo niečo neurobí, je tu hrozba, že aids úplne vymaže všetok pokrok, ktorý sme dosiahli za posledných 10 rokov v prežívaní detí,“ bedáka Dr. Reginald Boulos, detský lekár z Haiti.

Z tohto krátkeho prehľadu je zrejmé, že napriek niektorým chvályhodným výsledkom zostáva cieľ ‚zabezpečiť každému dieťaťu lepšiu budúcnosť‘ obrovskou úlohou. Je nejaká nádej, že sa tento sen jedného dňa splní?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

Ciele deväťdesiatych rokov — náročná úloha chrániť deti

Národy zúčastnené na Svetovom summite o deťoch prijali niekoľko konkrétnych záväzkov. Dúfajú, že do roku 2000 dosiahnu tieto ciele:

Očkovanie. Súčasnými programami očkovania sa zachránia tri milióny detí ročne. Ale ďalšie dva milióny detí stále ešte zomierajú. Imunizáciou 90 percent detí sveta, alebo ešte väčšieho počtu, proti najbežnejším chorobám by sa dalo väčšine týchto úmrtí predísť.

Vzdelanie. V osemdesiatych rokoch počet zapísaných do škôl v mnohých z najchudobnejších krajín sveta v skutočnosti klesol. Cieľom je zvrátiť tento trend a zaistiť, aby do konca tohto desaťročia malo každé dieťa možnosť chodiť do školy.

Podvýživa. Predstavitelia Detského fondu OSN sú presvedčení, že „pri správnom postupe... je teraz svet v takej situácii, že môže nasýtiť deti celého sveta a zdolať najhoršie formy podvýživy“. Boli vypracované návrhy na zníženie počtu podvyživených detí v terajšom desaťročí na polovicu. Také výsledky by oslobodili 100 miliónov detí od bolestí hladu.

Čistá voda a hygiena. Roku 1987 Brundtlandova správa uviedla: „V rozvojovom svete je lepším ukazovateľom zdravia komunity počet vodovodných kohútikov, ktoré sú v blízkosti, než počet nemocničných postelí.“ V súčasnosti viac ako miliarda ľudí nemá nijaký prístup k čistej vode a dva razy toľko ľudí nemá zabezpečenú hygienickú likvidáciu odpadu. Cieľom je všetkým sprístupniť nezávadnú pitnú vodu a poskytnúť hygienické prostriedky na likvidáciu výkalov.

Ochrana. Vojny v posledných desiatich rokoch zapríčinili, že vyše päť miliónov detí bolo ranených alebo zomrelo. Ďalších päť miliónov detí zostalo bez domova. Títo utečenci, ako aj milióny detí ulice a pracujúcich detí naliehavo potrebujú ochranu. Konvencia o právach dieťaťa, ktorú doteraz schválilo vyše sto krajín, je snahou o ochranu všetkých týchto detí pred násilím a vykorisťovaním.

[Graf na strane 7]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

HLAVNÉ PRÍČINY DETSKEJ ÚMRTNOSTI

(Deti do päť rokov)

MILIÓNY ÚMRTÍ KAŽDÝ ROK (odhady z roku 1990):

0,51 MILIÓNA Čierny kašeľ

0,79 MILIÓNA Novorodenecký tetanus

1,0 MILIÓNA Malária

1,52 MILIÓNA Osýpky

2,2 MILIÓNA Iné infekcie dýchacích ciest

4,0 MILIÓNA Hnačkové ochorenia

4,2 MILIÓNA Iné príčiny

Prameň: WHO a UNICEF

[Graf na strane 8]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

POKROK V OČKOVANÍ DETÍ V ROZVOJOVOM SVETE 1980–1988

Percento zaočkovaných detí do 12 mesiacov

ROKY

1980 1988

DiTePer* 24% 66%

DETSKÁ OBRNA 20% 66%

TUBERKULÓZA 29% 72%

OSÝPKY 15% 59%

*DiTePer: Kombinované očkovanie proti ZÁŠKRTU, TETANU A ČIERNEMU KAŠĽU (PERTUSSIS).

PRAMEŇ: WHO a UNICEF (v údajoch za rok 1980 nie je zahrnutá Čína)

[Prameň ilustrácie na strane 4]

Fotografia: Godo-Foto