Misionári — kto by mal slúžiť ako vzor?

EŠTE predtým, ako Ježiš Kristus prikázal svojim nasledovníkom, aby robili učeníkov, iné náboženstvá už vykonávali akýsi druh misionárskej činnosti. Niektoré toho urobili viac, iné menej, lebo nie všetky náboženstvá majú dajaký univerzálny prístup, teda nie všetky vyučujú posolstvo, o ktorom by si mysleli, že je určené rovnako všetkým národom.

Napríklad podľa diela The Encyclopedia of Religion je taká univerzálna predstava menej výrazná „vo viere kmeňových náboženstiev a v šintoizme, a menej zreteľná v mnohých vetvách konfucianizmu, judaizmu a zoroastrizmu“. Tieto náboženstvá sa šíria „skôr sťahovaním národov alebo tým, že za členov postupne prijímajú najbližších susedov, než organizovanou misionárskou činnosťou“.

„Hinduizmus predstavuje zvláštny a neobyčajne zložitý prípad,“ dodáva táto encyklopédia. „Aj keď je v mnohých ohľadoch podobný nemisionárskym tradíciám“ a šíri sa tak, že ho postupne prijímajú Nehindovia, „mal [aj] obdobia živej misionárskej aktivity“.

Max L. Stackhouse z Andover Newton Theological School hovorí, že k „živým náboženstvám, ktoré hlásajú tie najuniverzálnejšie predstavy a prejavujú tú najrozsiahlejšiu misionársku horlivosť mimo miesta, odkiaľ pochádzajú“, patrí islam a budhizmus. Misionári islamu však nemohli slúžiť ako vzor pre kresťanských misionárov, pretože islamská éra sa začala asi až 590 rokov po Kristovom príkaze robiť učeníkov. Naproti tomu budhizmus predchádzal založenie kresťanstva o takmer rovnaký čas, o aký islam nasledoval po kresťanstve.

Vzor liberálnosti

Tradícia tvrdí, že Budha dal podnet na určité misionárske hnutie, keď povedal svojim učeníkom: „Choďte, mnísi, kážte vznešenú Náuku... nech dvaja z vás nejdú tým istým smerom!“ Napriek tomu bolo budhistických misionárskych hnutí veľkého rozsahu málo, hoci budhistickí misionári boli v Európe už vo štvrtom storočí pred n. l. Vo väčšine prípadov toto náboženstvo šírili na individuálnej úrovni cestujúci obchodníci, pútnici alebo študenti. Budhizmus sa napríklad obchodnými cestami po mori i po súši dostal do Číny a do rôznych častí juhovýchodnej Ázie.

Erik Zürcher z Leidenskej univerzity v Holandsku pripisuje rozšírenie budhizmu najmä trom faktorom. Jedným je „liberálny postoj [budhizmu] k všetkým náboženstvám“. Tento postoj umožnil budhizmu ľahko prijať „nebudhistické kréda ako predbežné a čiastočné zjavenia pravdy“, a dokonca včleniť „nebudhistické božstvá do svojho panteónu“.

Druhým faktorom je to, že budhistickí misionári vstúpili do takzvaného „stavu bez domova“, čo znamená, že zavrhli všetky svetské rozdiely. Oslobodení od obmedzení kastového systému, ktorého náboženský význam Budha odmietol, mohli sa stýkať s cudzincami bez strachu pred obradným znečistením.

Tretím faktorom je to, že sväté spisy budhizmu neboli spojené iba s jedným konkrétnym posvätným jazykom. Dali sa ľahko preložiť do ktoréhokoľvek jazyka. „Najmä v Číne boli všetci najvýznačnejší zahraniční misionári aktívni ako prekladatelia,“ uvádza Zürcher. V skutočnosti prekladali v takom rozsahu, že čínština sa popri jazyku pali a sanskrit stala pre budhistickú literatúru tretím významnejším jazykom.

V polovici tretieho storočia pred n. l. vládca indickej ríše, kráľ Ašóka, urobil veľa pre to, aby spopularizoval budhizmus, a tiež posilnil jeho misionárske stránky. Ale v predkresťanskej ére zostal budhizmus sústredený hlavne na území Indie a dnešnej Srí Lanky. Vlastne až po začiatku kresťanskej éry sa budhizmus rozšíril do Číny, Indonézie, Iránu, Japonska, Kórey, Malajzie, Myanmaru, Vietnamu a inde.

Misionári budhizmu v Číne zrejme nevideli nič zlé na tom, že upravovali svoje náboženstvo, aby ho urobili prijateľnejším. The Encyclopedia of Religion uvádza, že „kľúčové budhistické texty dostali obnovený výklad; bola zverejňovaná apologetická literatúra, nové poémy a nové zákony a nariadenia, ktoré upravovali, a, samozrejme, transformovali rôzne stránky budhistického posolstva tak, aby sa mohlo zasadiť do dimenzií domorodých ľudových náboženstiev, konfucianizmu a taoizmu tejto krajiny, a nejako ich opäť oživiť“.

Ako ukážu ďalšie články v tomto seriáli, misionári takzvaného kresťanstva niekedy nasledovali vzor svojich budhistických misionárskych predchodcov. Súčasne s tým, ako misionári takzvaného kresťanstva prekladali svoje posvätné spisy do iných jazykov, často dovoľovali, alebo dokonca podporovali, ako uvádza historik Will Durant, „vstrebávanie pohanskej viery a rituálov“ do svojich náboženských praktík.

Nasledovanie „vzoru misionára“

Kniha Judaism and Christian Beginnings (Judaizmus a kresťanské počiatky) vysvetľuje, že judaizmus nepodporoval misionársku činnosť v tom istom zmysle, v akom to robilo kresťanstvo, ale bol „relatívne neprozelytizujúcim“ náboženstvom. A predsa autor tejto knihy Samuel Sandmel uvádza, že „existovala prinajmenšom opakovane sa vyskytujúca, sporadická tendencia k prozelytizovaniu“.

Sandmel vysvetľuje, že „v rabínskej literatúre je Otec Abrahám často vykresľovaný ako vzor misionára“. Argumentuje tým, že „predstava Abraháma ako misionára by sotva mohla vzniknúť, keby aspoň v niektorých častiach židovstva neexistovala nejaká tendencia vyznačujúca sa priaznivým náhľadom buď na aktívne hľadanie prozelytov, alebo aspoň na prijímanie tých ľudí do viery, ktorí sa sami snažili o obrátenie“.a

Je zrejmé, že počas dvoch storočí, ktoré bezprostredne predchádzali náš letopočet, keď pohanské náboženstvá začali strácať svoju príťažlivosť, zosilnela židovská misionárska aktivita, a to najmä v krajinách hovoriacich po grécky. Táto aktivita siahala hlboko do obdobia nášho letopočtu, no vo štvrtom storočí n. l., keď Rímske impérium prijalo zriedenú formu kresťanstva za svoje oficiálne náboženstvo, bola táto aktivita postavená mimo zákona.

Určenie vzoru

Vzor, ktorý dali židovskí misionári, však nebol tým vzorom, o ktorom bolo kresťanským misionárom povedané, aby ho nasledovali. Ježiš v skutočnosti o židovských farizejoch svojich dní povedal: „Prehľadávate more i zem, aby ste urobili jediného novoverca, a potom ho urobíte dvakrát tak súceho na zničenie, ako ste vy sami.“ (Matúš 23:15, Phillips) Teda aj keď židovskí misionári považovali Abraháma za „vzor misionára“, zjavne neobracali ľudí na taký druh viery, akú mal v Jehovu Boha Abrahám.

Pre kresťanských misionárov je vzorom, ktorý majú nasledovať, dokonalý vzor misionára prevyšujúci všetkých, Ježiš Kristus. Oveľa skôr, ako Ježiš vydal príkaz o robení učeníkov, začal svojich prvých učeníkov školiť pre medzinárodnú misionársku činnosť, ktorej súčasťou bolo dielo robenia učeníkov. Keďže to mal byť projekt na stáročia, bola namieste otázka: Budú sa Kristovi nasledovníci pevne držať vzoru, ktorý dal Ježiš?

Keď sa prvé storočie nášho letopočtu chýlilo ku koncu, odpoveď ešte nebola zrejmá. No dnes, keď sa chýli ku koncu 20. storočie, to už tak nie je. Asi 1900 rokov minulej misionárskej činnosti tých, čo o sebe vyhlasovali, že sú nasledovníkmi Krista, leží pred nami ako otvorená kniha.

Kresťanstvo sa zo svojej kolísky v Palestíne rozšírilo do celého sveta. Jedným jeho krokom bol postup na západ do Macedónie. Prečítajte si o tom v nasledujúcom čísle.

Ako ukážku toho, ako konali misionári takzvaného kresťanstva, si všimnite, čo sa dialo počas niekoľkých storočí v Mexiku. Pri čítaní nasledujúceho článku sa pýtajte sami seba: ‚Boli títo misionári nositeľmi svetla, alebo nositeľmi tmy?‘

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 7]

Ježiš začal kresťanské misionárske dielo, keď školil svojich nasledovníkov a určil vzor, ktorý mali nasledovať