Misionári — nositelia svetla, alebo tmy? — 3. časť

Misionári cirkví kresťanstva sa vracajú tam, kde sa to všetko začalo

ÁZIA je pôvodným domovom ľudstva. Je miestom, kde Stvoriteľ dal počiatok čistému uctievaniu. Aj keď ho ľudia krátko nato nemúdro nahradili falošným náboženstvom, pravé uctievanie napokon malo v Ázii pokračovanie v starovekom Izraeli a neskôr v kresťanstve. Takže keď európski misionári cirkví kresťanstva niesli svoje posolstvo do Ázie, išli na kontinent, kde mal svoj začiatok ľudský život aj pravé náboženstvo. Preukážu sa ako nositelia svetla, alebo ako nositelia hlbšej tmy? — 1. Mojžišova 2:10–17.

Čo je to, mať o jedného boha viac či menej?

Nemožno s určitosťou zistiť, kedy a ako prišla kresťanská viera prvý raz do Indie. Eusebius, náboženský historik štvrtého storočia, hovorí, že ju tam priniesol kresťanský apoštol Tomáš v prvom storočí. Iní hovoria, že „kresťanstvo“ tam bolo zavedené v druhom až štvrtom storočí. Keď tam koncom 15. storočia prišli portugalskí cestovatelia, našli „kresťanov, ktorí tvorili prijímanú a uznávanú zložku indickej spoločnosti“. — The Encyclopedia of Religion.

Španielsky kňaz Francis Xavier vstúpil na indický subkontinent roku 1542. Bol spoločníkom Ignáca z Loyoly, zakladateľa náboženského rádu Spoločnosť Ježišova, bežne známeho ako jezuiti. The New Encyclopædia Britannica spomína Xaviera ako „najväčšieho rímskokatolíckeho misionára moderných čias“ a hovorí o ňom, že „slúžil ako nástroj pri zavádzaní kresťanstva v Indii, na Malajskom súostroví a v Japonsku“.

Hoci Xavierov život bol pomerne krátky — zomrel roku 1552 vo veku 46 rokov — 10 rokov jeho misionárskej služby bolo naplnených činnosťou. Údajne povzbudzoval misionárov, aby si osvojili zvyky a jazyk ľudí, ktorým slúžili.

Prví protestantskí misionári prišli do Indie roku 1706, približne 85 rokov predtým, ako William Carey vydal publikáciu An Enquiry Into the Obligations of Christians to Use Means for the Conversion of the Heathens (Skúmanie kresťanských povinností v súvislosti s využitím prostriedkov na obracanie pohanov). Táto knižná publikácia bola označená za „medzník v kresťanských dejinách“. Po jej napísaní Carey slúžil 40 rokov v Indii ako misionár.

Ako plynul čas, misionári cirkví kresťanstva postupovali do všetkých častí krajiny. Keďže neprivilegované nižšie triedy, najmä mimokastové, nenachádzali v hinduizme nijakú nádej na lepšiu budúcnosť, začali sa obracať k náboženstvám kresťanstva. The Encyclopedia of Religion však uvádza, že tento trend „neschvaľovalo veľmi veľa misionárov a prevažná väčšina vzdelaných indických kresťanských vodcov“.

Odhaľujúc neúčinnosť takzvaného kresťanstva, historik Will Durant píše: „India dnes verí rovnako silne ako kedykoľvek predtým v bohov, ktorí sa už tak dlho pokojne pozerajú na jej chudobu a spustošenie... Kedykoľvek sa kacírstvo alebo cudzí bohovia stali nebezpečne populárnymi, [brahmani] ich tolerovali a potom ich prijali do priestranných siení hinduistickej viery; o jedného boha viac či menej, to v Indii nemohlo veľa zmeniť na situácii.“ Manfred Barthel hovorí vo svojej knihe The Jesuits, vydanej v roku 1984, toto: „Indovia napokon zostali verní svojim posvätným kravám; hinduizmus prežil aj jezuitov, aj Mongolov, a dnes sa zdá, že svoje nadbytočné božstvá vyváža na kresťanský Západ.“

Nepodarilo sa im zanechať trvalý dojem

Rané takzvané kresťanstvo, už rozdelené na západnú a východnú cirkev, postihla počas piateho storočia ďalšia schizma. Nestorius, konstantinopolský patriarcha, sa zaplietol do sporu, ktorý viedol k vytvoreniu nestoriánskej cirkvi — skupiny odštiepenej od východnej cirkvi.

Nestoriáni zdôrazňovali misionárske dielo. Jeden z ich misionárov, Alopen, v roku 635 n. l. zrejme priniesol nestoriánsku vieru do Číny. Naproti tomu západná cirkev neprenikla do Číny približne do roku 1294, keď tam františkánsky mních Ján z Monte Corvina založil misiu.

No misionárska činnosť v Číne sa až do príchodu talianskeho jezuitu Mattea Ricciho v osemdesiatych rokoch 16. storočia prakticky nezačala. Kým protestantizmus zápasil o posilnenie svojej pozície v poreformačnej Európe, katolicizmus bol zamestnaný hľadaním konvertitov mimo Európy. Objaviteľské ťaženia Portugalska a Španielska, krajín oddaných katolicizmu, dobre poslúžili týmto pokusom cirkvi.

Ako uvádza publikácia The Cambridge History of China, misionári 17. a 18. storočia mali určitý úspech možno preto, že „značný počet z [nich] (najmä jezuitov) si vypestoval postoj veľkej tolerancie“. Profesor čínskej histórie Hans H. A. Bielenstein vysvetľuje: „[Jezuiti] zdôrazňovali podobnosť medzi kresťanstvom a konfucianizmom jednak porovnávaním kresťanského Boha s čínskym Nebom a jednak tým, že nevznášali nijaké námietky proti uctievaniu predkov. To vysvetľuje, prečo jezuiti v niektorých kruhoch robili konvertitov, ale aj to, prečo nezanechali žiaden trvalý dojem.“

Roku 1724 čínsky cisár odsúdil náboženstvá takzvaného kresťanstva a vypovedal väčšinu zahraničných misionárov. Keď sa naskytla príležitosť, katolícki misionári sa vrátili. Protestantskí misionári sa k nim pripojili a medzi prvými, ktorí prišli v roku 1807, bol Robert Morrison z Londýnskej misionárskej spoločnosti. Ten založil kolégium zamerané nielen na šírenie jeho presvedčenia, ale aj na to, aby Čínu oboznámil so západnou kultúrou a študentov zo Západu s východnou kultúrou. V roku 1819 Morrison s pomocou Williama Milna dokončil preklad celej Biblie.

Niektorí misionári zasvätili svoj život prinášaniu iného druhu svetla. Dr. Peter Parker sa stal prvým misionárom lekárom v Číne a pomáhal organizovať Lekársku misionársku spoločnosť založenú roku 1838 v Kantone. Ďalší misionári boli oddaní vzdelávacej činnosti, podporovaniu dobročinných podujatí alebo riešeniu sociálnych problémov. Podľa publikácie The Cambridge History of China sa časť prekladateľského diela, ktoré misionári vykonali, „lepšie hodila na podporu toho, aby Európa pochopila Čínu, než na zvyšovanie čínskej vnímavosti na kresťanstvo“.

Misionárom takzvaného kresťanstva sa nepodarilo ani dať Číňanom príklad kresťanskej jednoty a bratstva. Zvlášť nejednotní boli protestanti. V priebehu štyroch desaťročí vzrástol počet ich misionárov zo 189 na 3445. Do roku 1905 každá z vyše 60 misionárskych spoločností šírila vlastnú verziu kresťanského učenia. Aj katolícki misionári prezentovali nelichotivý obraz toho, čím by kresťanstvo malo byť. Publikácia The Cambridge History of China spomína „rozšírený zvyk zasahovať do miestnych politických a súdnych záležitostí s cieľom získať potenciálnych konvertitov“.

Hľadanie konvertitov na iných miestach

O necelé storočie po tom, čo portugalský cestovateľ Fernão de Magalhães v roku 1521 prvý raz vstúpil na Filipíny, katolícki misionári tam pokrstili asi dva milióny ľudí. Dnes tvoria rímskokatolíci 84 percent obyvateľstva. Vzdelávací systém, ktorý zaviedla cirkev, nepochybne pomáha vysvetliť tento úspech. Ale istý pisateľ hovorí, že ďalším faktorom, ktorý nemožno prehliadnuť, je to, že misionári „dovolili konvertitom ponechať si mnohé z ich náboženských názorov a zvykov“.

Inde mala cirkev menší úspech. Napríklad počet katolíkov v Japonsku je iba 0,3 percenta zo všetkých Japoncov. V Kórejskej republike sa toto číslo ustálilo na hodnote necelých 6 percent.

Japonsko malo prvý kontakt s Európanmi roku 1542. V roku 1549 bol jezuitský misionár Francis Xavier s niekoľkými spoločníkmi prijatý priateľsky. Onedlho toto počiatočné nadšenie ochladlo, keď japonskí vodcovia „začali mať podozrenie, že európska misionárska aktivita by mohla byť predohrou politického podmaňovania zo strany španielskeho kráľa (lebo vedeli, že sa to stalo na Filipínach)“, píše profesor histórie J. Mason Gentzler.

V roku 1614 „boli misionári postavení mimo zákona ako nepriatelia štátu a cisár vydal výnos, že kresťanstvo už na jeho územiach nebude tolerované... Konvertiti, ktorí odmietli zrieknuť sa nového náboženstva, boli po desaťtisícoch ukrižovávaní... zatiaľ čo ešte premyslenejšie hrôzy boli určené pre misionárov... ktorých zaživa upaľovali alebo piekli, zbavovali ich končatín a hádzali ich do jám plných jedovatých hadov,“ okrem iných ukrutností. — The Jesuits.

Do Kórey bol katolicizmus prinesený v roku 1784, protestantizmus o storočie neskôr. Protestantizmus „vzrastal oveľa rýchlejšie, pretože americkí misionári priniesli nielen evanjelium, ale aj vzdelanie, medicínu a techniku“, vysvetľuje časopis Time. Táto metóda robenia konvertitov pomocou iného než iba náboženského poučovania je zjavne stále účinná. Časopis cituje slová profesora filozofie Son Bong Hoa zo soulskej Národnej univerzity: „Cirkvi, ktoré zdôrazňovali materiálne požehnania, vzrastali rýchlejšie než denominácie hlavného prúdu.“

Čo odhalí budúcnosť

Ako by sme sa mali pozerať na misionárov cirkví kresťanstva v minulosti? To, čo reprezentovali, nebola čistá forma uctievania, ktorú zaviedol Ježiš. A predsa mnohí z nich boli nepochybne úprimní. V každom prípade títo misionári preložili Bibliu do mnohých miestnych jazykov a vyučovali aspoň niektoré biblické myšlienky.

A čo misionári cirkví kresťanstva v Afrike, ktorá bola označovaná ako temný kontinent? Prečítajte si o tom v nasledujúcom čísle v článku „Duchovné svetlo pre ‚temný kontinent‘“.

[Rámček na strane 23]

„Jehova“ v čínskej Biblii

John W. Davis, misionár a prekladateľ 19. storočia, argumentoval: „Ak Svätý Duch hovorí Jehova na určitom mieste v hebrejskom texte, prečo prekladateľ nehovorí Jehova v angličtine alebo v čínštine? Akým právom si povie: Na tomto mieste použijem meno Jehova a na inom mieste ho nahradím?... Ak je v určitom prípade nesprávne používať meno Jehova v preklade, prečo ho potom použil inšpirovaný pisateľ v origináli?“