Sarajevo — od roku 1914 do roku 1994

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! VO ŠVÉDSKU

Osemdesiat rokov uplynulo od nešťastných výstrelov, ktoré zazneli 28. júna 1914 v Sarajeve. Tieto výstrely zabili arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželku, arcivojvodkyňu Sofiu, a tak nepriateľstvo medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom vyústilo do prvej svetovej vojny. Zo 65 miliónov mladých mužov, ktorí boli poslaní na bojiská, sa asi 9 miliónov nikdy nevrátilo. Celkovo bolo zabitých 21 miliónov ľudí vrátane civilistov. Vypuknutie tejto vojny v auguste 1914 niektorí ľudia stále označujú za čas, keď „svet zošalel“.

ZNOVA sa ozvali výstrely po celom Sarajeve. A nielen v Sarajeve, ale aj v niekoľkých zo šiestich republík bývalej federatívnej republiky Juhoslávie.a V knihe Jugoslavien—​Ett land i upplösning (Juhoslávia — krajina v rozklade) sa tvrdí: „Je to občianska vojna, kde sused bojuje proti susedovi. Dlhotrvajúca neznášanlivosť a podozrievavé postoje prerástli v nenávisť. Táto nenávisť viedla k bojom a boje viedli k rozsiahlejšiemu zabíjaniu a ničeniu. Je to ako začarovaný kruh alebo skôr začarovaná špirála vzrastajúcej nenávisti, podozrievania a zabíjania.“

Keď v júni 1991 prepukli v Juhoslávii boje, neprekvapilo, že veľa ľudí si spomenulo na výstrely vypálené v Sarajeve v júni 1914. Povedie tento nový konflikt k rovnako ničivým následkom? Bude ohrozený mier v Európe? Mohol by sa program „etnickej čistky“ (úmyselného zabíjania a vyháňania nejakej rasovej, politickej alebo kultúrnej skupiny) rozšíriť aj do iných častí sveta? V snahe ukončiť boj bol vyvíjaný medzinárodný tlak. Čo sa však naozaj skrýva za ťažkosťami v bývalej Juhoslávii? Majú nedávne udalosti v Sarajeve niečo spoločné s atentátom v roku 1914?

Juhoslávia a prvá svetová vojna

Tieto konflikty nie sú nové. Už na začiatku tohto storočia sa o Balkánskom polostrove hovorilo ako o „nepokojnom kúte Európy“. Kniha Jugoslavien—​Ett land i upplösning hovorí: „Je to otázka rozkladu federácie, kde už veľmi dlho vzrastalo napätie. V skutočnosti tam boli konflikty už vtedy, keď sa na konci prvej svetovej vojny utvorilo Kráľovstvo Srbska, Chorvátska a Slovinska [bývalý názov Juhoslávie].“ Určité historické pozadie nám pomôže pochopiť, ako súčasné konflikty súvisia s prvou svetovou vojnou.

Dejiny nám hovoria, že v čase atentátu na Františka Ferdinanda v roku 1914 boli juhoslovanské krajiny Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina provinciami v rakúsko-uhorskej ríši. Naproti tomu Srbsko bolo od roku 1878 nezávislým kráľovstvom a mocne ho podporovalo Rusko. Veľa Srbov však žilo v provinciách ovládaných Rakúsko-Uhorskom, a preto Srbsko chcelo, aby sa Rakúsko-Uhorsko vzdalo všetkých obsadených území na Balkánskom polostrove. Aj keď medzi Chorvátskom a Srbskom existovali konflikty, tieto krajiny boli zajedno v istej túžbe: zbaviť sa nenávidených cudzích pánov. Nacionalisti snívali o zjednotení všetkých južných Slovanov pod jedným kráľovstvom. Srbi boli najmocnejšou hnacou silou pri vytváraní takéhoto nezávislého štátu.

Panujúci cisár František Jozef mal v tom čase 84 rokov. Arcivojvoda František Ferdinand sa mal čoskoro stať novým cisárom. Srbskí nacionalisti videli vo Františkovi Ferdinandovi prekážku uskutočnenia svojho sna o juhoslovanskom kráľovstve.

Niektorí mladí študenti v Srbsku boli posadnutí myšlienkou slobodného juhoslovanského štátu a boli ochotní za svoju vec aj zomrieť. Bolo vybraných niekoľko mladých ľudí, aby spáchali atentát na arcivojvodu. Dostali zbrane a boli vyškolení tajnou srbskou nacionalistickou skupinou nazvanou Čierna ruka. Dvaja z týchto mladých ľudí sa pokúsili o atentát a jeden z nich mal úspech. Volal sa Gavrilo Princip. Mal 19 rokov.

Atentát poslúžil zamýšľanému cieľu páchateľov. Keď sa prvá svetová vojna skončila, rakúsko-uhorská monarchia sa rozpadla a Srbsko sa mohlo ujať vedenia v zjednocovaní Slovanov pod jedným kráľovstvom. V roku 1918 sa toto kráľovstvo stalo známe ako Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Roku 1929 sa jeho názov zmenil na Juhosláviu. No keď sa tieto odlišné skupiny už nepotrebovali zjednocovať v spoločnom nepriateľstve proti Rakúsko-Uhorsku, stalo sa zjavným, že medzi nimi samými existujú rozdiely. Je tu takmer dvadsať rôznych populačných skupín, štyri oficiálne a niekoľko menej zastúpených jazykov, dve odlišné abecedy (latinka a azbuka) a tri významnejšie náboženstvá — katolícke, moslimské a srbské pravoslávne. Náboženstvo je aj naďalej významným rozdeľujúcim činiteľom. Inými slovami, v novom štáte bolo veľa pretrvávajúcich rozdeľujúcich činiteľov.

Juhoslávia a druhá svetová vojna

Počas druhej svetovej vojny Nemecko napadlo Juhosláviu a podľa knihy The Yugoslav Auschwitz and the Vatican (Vatikán a juhoslovanský Osvienčim) katolícki Chorváti, ktorí spolupracovali s nacistami, „systematicky povraždili vyše 200 000 ľudí, zväčša pravoslávnych Srbov“. Ale Chorvát Josip Tito, spolu so svojimi komunistickými partizánmi a v spolupráci s Britmi a Američanmi, dokázal zahnať Nemcov späť. Keď sa vojna skončila, Tito vynikol ako nesporný vodca krajiny a začal v nej vládnuť železnou rukou. Bol nezávislým človekom. Ani Stalin ho nedokázal prinútiť, aby Juhosláviu zosúladil s ostatnou časťou komunistického bloku.

Mnohí obyvatelia bývalej Juhoslávie sa vyjadrili: ‚Keby nebolo Tita, federácia by sa bola rozpadla oveľa skôr. Iba on mal tú silu vôle a nevyhnutnú autoritu potrebnú na to, aby udržal federáciu pokope.‘ To sa ukázalo ako pravdivé. Až po Titovej smrti v roku 1980 konflikty opäť vzplanuli a vyostrovali sa, kým v roku 1991 nevypukla občianska vojna.

Guľky, ktoré zmenili svet

V knihe Thunder at Twilight—​Vienna 1913/1914 (Hrom za súmraku — Viedeň 1913/1914) jej autor Frederic Morton napísal o vražde Františka Ferdinanda toto: „Guľka, ktorá mu pretrhla krčnú žilu, bola prvým výstrelom v tom najničivejšom vraždení, aké ľudstvo dovtedy poznalo. Uviedla do pohybu zmeny, ktoré viedli k druhej svetovej vojne... Mnohé nitky zo scény, ktorá je všade okolo nás, sa najskôr spriadali v krajinách pozdĺž Dunaja asi rok a pol predtým, ako táto pištoľ zasiahla arcivojvodovu hlavu.“ — Kurzíva od nás.

Súčasné udalosti v bývalej Juhoslávii nie sú iba ‚nitkami zo scény všade okolo nás‘, ktoré sa dajú vystopovať do roku 1914. Historik Edmond Taylor vyjadruje názor, na ktorom sa zhoduje veľa historikov: „Vypuknutie prvej svetovej vojny uviedlo v dvadsiatom storočí ‚čas ťažkostí‘... Všetky kŕče uplynulého polstoročia majú priamo alebo nepriamo pôvod v roku 1914.“

Bolo vynaložené úsilie vysvetliť, prečo mali výstrely v Sarajeve také strašné následky. Ako mohli dva výstrely nejakého „školáka“ uvrhnúť celý svet do ohňa a začať obdobie násilia, zmätku a rozčarovania, ktoré pokračuje až dodnes?

Pokusy vysvetliť rok 1914

V knihe Thunder at Twilight—​Vienna 1913/1914 sa jej autor snaží vysvetliť, čo sa stalo keď poukazuje na to, čo sám nazýva „novou mocou“, ktorá v roku 1914 ovplyvnila národy. Hovorí, že touto „mocou“ bolo v skutočnosti niekoľko činiteľov, ktoré všetky spolupôsobili. Tých niekoľko triezvych hlasov, ktoré sa ozvali, bolo prehlušených neustále silnejúcim volaním po vojne. Mobilizácia jednej krajiny urýchlila mobilizáciu všetkých ostatných krajín. Moc sa preniesla z vládnucej triedy na generálov. Veľa ľudí okrem toho videlo vo vojne vítanú príležitosť zažiť „veľké národné dobrodružstvo“, a tak uniknúť jednotvárnosti každodenného života. Istý vysoký úradník neskôr napísal: „Ako ľudia túžiaci po búrke, ktorá by im priniesla úľavu v letnom sparne, tak generácia roku 1914 verila v úľavu, ktorú by mohla priniesť vojna.“ Ako povedal nemecký autor Hermann Hesse, mnohým ľuďom robilo dobre, že boli vytrhnutí z „fádneho kapitalistického pokoja“. Vyjadrenie, že vojna je „očistenie, oslobodenie, obrovská nádej“, bolo pripísané nositeľovi Nobelovej ceny, nemeckému spisovateľovi Thomasovi Mannovi. Ba aj Winston Churchill, opojený predstavou vojny, napísal: „Prípravy na vojnu ma šokujúco fascinujú. Modlím sa k Bohu, aby mi odpustil tieto hrozné chvíle ľahkomyseľnosti.“

Následkom tejto „novej moci“ sa po celej Európe odohrávali živé scény, keď vojaci mašírovali do vojny. Na čiapky im ľudia pripevňovali zelené vetvičky, okolo kanónov viseli girlandy ruží, vyhrávali orchestre, domáce panie mávali z okien ručníčkami a popri vojakoch pobehovali natešené deti. Bolo to, ako keby ľudia oslavovali príchod vojny a tešili sa z neho. Svetová vojna prišla preoblečená za slávnosť.

Taký je súhrn niektorých stránok toho, čo Frederic Morton, citovaný už skôr, nazval „novou mocou“, ktorá nám má pomôcť pochopiť príčinu prvej svetovej vojny. No odkiaľ táto „moc“ pochádzala? Historička Barbara Tuchmanová napísala, že priemyselná spoločnosť poskytla človeku nové sily a priniesla nové tlaky. „Spoločnosť... v skutočnosti bola... až po okraj naplnená novým napätím a nahromadenou energiou.“ Stefan Zweig, jeden mladý intelektuál z Viedne v tom čase, napísal: „Nedokážem to vysvetliť inak, než touto prebytočnou silou, tragickým dôsledkom vnútornej dynamiky, ktorá sa nahromadila za štyridsať rokov mieru, a teraz hľadala možnosť prudkého uvoľnenia.“ Slová „nedokážem to vysvetliť inak“ naznačujú, že sám Zweig to považoval za ťažké vysvetliť. Frederic Morton v predhovore k svojej knihe Thunder at Twilight píše: „Prečo sa to stalo práve vtedy a práve tam? A ako?... Existuje nejaká cesta z tohto bludiska?“

Áno, mnohí ľudia, ktorí sa snažia vysvetliť rok 1914, cítia, že najzákladnejšie príčiny naozaj nie je ľahké pochopiť. Prečo sa táto vojna neobmedzila na tie časti sveta, ktorých sa priamo týkala? Prečo vyústila do svetovej vojny? Prečo sa tak pretiahla a prečo bola taká ničivá? Čo bolo naozaj tou podivnou mocou, ktorá na jeseň 1914 zovrela ľudstvo? Ďalší článok na strane 10 rozoberie biblickú odpoveď na tieto otázky.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 6]

„Ako ľudia túžiaci po búrke, ktorá by im priniesla úľavu v letnom sparne, tak generácia roku 1914 verila v úľavu, ktorú by mohla priniesť vojna.“ — Ernest U. Cormons, rakúsky diplomat

[Rámček/obrázky na stranách 8, 9]

1914

Biblia predpovedala katastrofálne udalosti, ktoré sa dejú od roku 1914

„Vyšiel iný, ohnivo sfarbený kôň. A tomu, ktorý sedel na ňom, bolo povolené, aby vzal pokoj zo zeme, aby sa navzájom zabíjali; a dostal veľký meč. A keď otvoril tretiu pečať, počul som tretieho živého tvora povedať: ‚Príď!‘ A videl som, a hľa, čierny kôň; a ten, ktorý na ňom sedel, mal v ruke váhy. A počul som hlas akoby uprostred štyroch živých tvorov povedať: ‚Liter pšenice za denár a tri litre jačmeňa za denár; a olivovému oleju a vínu neškoď.‘ A keď otvoril štvrtú pečať, počul som hlas štvrtého živého tvora povedať: ‚Príď!‘ A videl som, a hľa, [smrteľne] bledý kôň. A ten, ktorý sedel na ňom, mal meno Smrť. A hádes ho tesne nasledoval. A bola im daná moc nad štvrtým dielom zeme, aby zabíjali dlhým mečom a nedostatkom potravín a smrteľným morom a divými zemskými zvieratami.“ — Zjavenie 6:4–8 (Pozri aj Lukáša 21:10–24; 2. Timotejovi 3:1–5.)

„Veľká vojna 1914–1918 leží ako pás spálenej zeme, oddeľujúci tú dobu od našej doby. Tým, že zahubila toľko životov, ktoré by sa v nasledujúcich rokoch mohli uplatniť, tým, že zničila presvedčenie, zmenila idey a zanechala nevyliečiteľné rany sklamania, vytvorila fyzickú aj psychologickú priepasť medzi dvoma epochami.“ — Predslov ku knihe The Proud Tower (Pyšná veža) od Barbary W. Tuchmanovej.

„Štyri roky, ktoré nasledovali [po roku 1914], boli, ako napísal Graham Wallas, ‚štyrmi rokmi toho najintenzívnejšieho a najmohutnejšieho úsilia, aké kedy ľudský rod vynaložil‘. Keď toto úsilie prestalo, ilúzie a nadšenie, ktoré boli až do roku 1914 možné, sa pomaly ponárali do mora obrovského rozčarovania. Významnejším prínosom za cenu, ktorú ľudstvo zaplatilo, bolo iba bolestné uvedomenie si vlastných obmedzení.“ — Doslov v tom istom diele.

[Pramene ilustrácií]

The Bettmann Archive

The Trustees of the Imperial War Museum, London

National Archives of Canada, P.A. 40136

[Mapa na strane 7]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Európa v auguste 1914

1. Veľká Británia a Írsko 2. Francúzsko 3. Španielsko 4. Nemecká ríša 5. Švajčiarsko 6. Taliansko 7. Rusko 8. Rakúsko-Uhorsko 9. Rumunsko 10. Bulharsko 11. Srbsko 12. Čierna Hora 13. Albánsko 14. Grécko

[Obrázok na strane 5]

Gavrilo Princip

[Obrázok na strane 6]

Nemci, ktorí cestou do vojny dostávajú kvety

[Prameň ilustrácie]

The Bettmann Archive

[Prameň ilustrácie na strane 3]

Culver Pictures