1914 — rok, ktorý otriasol svetom
„Veľká vojna 1914–1918 leží ako pás spálenej zeme, oddeľujúci tú dobu od našej doby. Tým, že zahubila toľko životov..., že zničila presvedčenie, zmenila idey a zanechala nevyliečiteľné rany sklamania, vytvorila fyzickú aj psychologickú priepasť medzi dvoma epochami.“ — Z knihy The Proud Tower—A Portrait of the World Before the War 1890–1914 (Pyšná veža — portrét sveta pred vojnou, 1890–1914) od Barbary Tuchmanovej.
„Je to už takmer len časť histórie, ale nie úplne, pretože mnoho tisíc ľudí, ktorí boli na začiatku tohto významného dvadsiateho storočia mladí, ešte žijú.“ — Z knihy 1914 od Lyn MacDonaldovej, vydanej v roku 1987.
PREČO by sme sa mali zaujímať o rok 1914? Možno poviete: ‚Zaujíma ma budúcnosť, nie minulosť.‘ S problémami, ako je celosvetové znečisťovanie životného prostredia, rozpad rodinného života, vzrast zločinnosti, duševných chorôb a nezamestnanosti môže budúcnosť človeka vyzerať pochmúrne. Mnohí ľudia, ktorí preskúmali význam roku 1914, však našli základ pre nádej na lepšiu budúcnosť.
Časopis Strážna veža po desaťročia vysvetľuje, že v roku 1914 ľudstvo zažilo to, čo je označené ako „začiatok tiesnivých bolestí“. Tento výraz je súčasťou veľkého proroctva Ježiša Krista o udalostiach, ktoré budú predchádzať koniec zlého ľudského systému. — Matúš 24:7, 8.
Malá časť ľudstva si dnes ešte stále pamätá na dramatické udalosti roku 1914. Pominie sa táto generácia ľudí pokročilého veku skôr, než Boh zachráni zem pred zničením? Podľa biblického proroctva sa nepominie. „Keď to všetko uvidíte,“ sľúbil Ježiš, „vedzte, že on je blízko pri dverách. Pravdivo vám hovorím, že sa toto pokolenie určite nepominie, kým sa to všetko nestane.“ — Matúš 24:33, 34.
Aby sme si uvedomili, prečo bol rok 1914 taký historicky významný, pouvažujme o svetovej situácii do polovice roku 1914. Pred týmto časom panovníci, ako ruský cár Mikuláš, nemecký cisár Viliam a rakúsko-uhorský cisár František Jozef mali veľkú moc. Každý z týchto mužov mohol zmobilizovať vyše štyri milióny bojovníkov a poslať ich do boja. Ich predkovia však podpísali takzvanú Svätú alianciu, vyhlasujúc, že Boh im určil vládu nad rôznymi časťami jedného veľkého „kresťanského národa“.
Podľa diela The Encyclopædia Britannica tento dokument „výrazne ovplyvnil kurz európskej diplomacie v 19. storočí“. Používal sa proti demokratickému hnutiu a na podporu takzvaného božského práva kráľov. „My, kresťanskí králi,“ napísal cisár Viliam cárovi Mikulášovi, „máme svätú povinnosť, ktorú nám uložili Nebesia, zastávať sa zásady [božského práva kráľov].“ Znamenalo to, že európski králi boli nejako spojení s Božím Kráľovstvom? (Porovnaj 1. Korinťanom 4:8.) A čo cirkvi, ktoré podporovali týchto kráľov? Bolo ich vyznávanie kresťanskej viery pravé? Odpoveď na tieto otázky sa vyjasnila v rokoch, ktoré nasledovali bezprostredne po roku 1914.
Náhle v auguste
„Jar a leto roku 1914 sa v Európe vyznačovali výnimočným pokojom,“ napísal britský štátnik Winston Churchill. Ľudia vo všeobecnosti hľadeli do budúcnosti s optimizmom. „Svet bol v roku 1914 plný nádeje a očakávania,“ povedal Louis Snyder vo svojej knihe World War I (Prvá svetová vojna).
Je pravda, že po mnoho rokov existovalo silné súperenie medzi Nemeckom a Britániou. A predsa, ako vysvetľuje historik G. P. Gooch vo svojej knihe Under Six Reigns (Pod šiestimi vládami), „európsky konflikt sa v roku 1914 zdal menej pravdepodobný než v roku 1911, 1912 alebo 1913... Vzťahy medzi týmito dvoma vládami boli lepšie než v predchádzajúcich rokoch.“ Winston Churchill, člen britskej vlády v roku 1914, sa vyjadril takto: „Zdalo sa, že Nemecko je takisto ako my odhodlané zachovať mier.“
Po úkladnom zavraždení korunného princa rakúsko-uhorskej ríše v Sarajeve 28. júna 1914 sa však objavil na obzore temný mrak. O mesiac neskôr vyhlásil cisár František Jozef vojnu Srbsku a potom nariadil svojim vojskám, aby napadli toto kráľovstvo. Medzitým, v noci 3. augusta 1914, na rozkaz cisára Viliama veľká nemecká armáda náhle napadla Belgické kráľovstvo a prebíjala sa smerom do Francúzska. Nasledujúci deň Británia vyhlásila vojnu Nemecku. A cár Mikuláš zase nariadil mobilizáciu mohutnej ruskej armády do vojny s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Svätej aliancii sa nepodarilo zabrániť európskym kráľom, aby uvrhli kontinent do krvavého kúpeľa vzájomného zabíjania. Ale k veľkým, šokujúcim udalostiam malo ešte len prísť.
Skončí sa do Vianoc?
Vypuknutie vojny neutlmilo optimizmus ľudí. Mnohí verili, že prinesie lepší svet, a po celej Európe sa zhromažďovali veľké zástupy ľudí, aby vyjadrili svoju podporu vojne. A. J. P. Taylor vo svojej knihe The Struggle for Mastery in Europe—1848–1918 (Boj o ovládnutie Európy — 1848–1918) píše: „Odhliadnuc od čisto vojenského aspektu, nikto v roku 1914 nebral nebezpečenstvá vojny vážne... Nikto neočakával spoločenskú katastrofu.“ Naopak, mnohí predpovedali, že vojna sa za pár mesiacov skončí.
A predsa dávno predtým, ako Európania mohli sláviť Vianoce roku 1914, situácia pozdĺž línie zákopov tiahnucej sa vyše 700 kilometrov od Švajčiarska na juhu po belgické pobrežie na severe vyústila do mŕtveho bodu. Nazývalo sa to Západný front. Nemecký spisovateľ Herbert Sulzbach sa o ňom zmieňuje v zápiskoch svojho denníka z posledného dňa roku 1914. Píše tam: „Táto strašná vojna stále pokračuje a zatiaľ čo si človek na začiatku myslel, že o pár týždňov bude po nej, teraz je jej koniec v nedohľadne.“ V ďalších častiach Európy medzitým zúrili krvavé boje medzi vojskami Ruska, Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Srbska. Konflikt sa čoskoro rozšíril aj mimo Európy. Bojovalo sa na oceánoch i v Afrike, na Strednom východe i na tichomorských ostrovoch.
Po štyroch rokoch bola Európa spustošená. Nemecko, Rusko a Rakúsko-Uhorsko stratili po jednom až dvoch miliónoch vojakov. Rusko dokonca stratilo v boľševickej revolúcii v roku 1917 svoju monarchiu. Aký to bol otras pre európskych kráľov a pre duchovenstvo, ktoré ich podporovalo! Novodobí historici stále vyjadrujú svoj údiv. Vo svojej knihe Royal Sunset sa Gordon Brook-Shepherd pýta: „Ako to, že vládcovia, ktorí boli väčšinou príbuzní pokrvne alebo na základe manželstiev a všetci boli oddaní myšlienke udržať kráľovstvá, skĺzli do bratovražednej masakry, ktorá vymazala niekoľko z nich z existencie a všetkých prežijúcich zanechala oslabených?“
Francúzska republika tiež stratila vyše milióna vojakov a britské impérium, ktorého monarchia bola oslabená už dávno pred vojnou, stratilo vyše 900 000 vojakov. Celkove zomrelo vyše 9 miliónov vojakov a ďalších 21 miliónov bolo zranených. O stratách na civilnom obyvateľstve The World Book Encyclopedia uvádza: „Nikto nevie, koľko civilistov zomrelo následkom chorôb, hladu a ďalších príčin súvisiacich s vojnou. Niektorí historici sa domnievajú, že zomrelo až toľko civilistov, koľko vojakov.“ Epidémia španielskej chrípky v roku 1918 skosila na celej zemi ďalších 21 miliónov životov.
Radikálna zmena
Svet po Veľkej vojne, ako ju vtedy nazývali, už nikdy nebol taký ako predtým. Keďže sa jej tak veľa cirkví kresťanstva s nadšením zúčastnilo, mnohí prežijúci stratili ilúzie a obrátili sa chrbtom k náboženstvu v prospech ateizmu. Ďalší sa začali zameriavať na hmotné bohatstvo a rozkoše. Podľa vyjadrenia profesora Modrisa Eksteinsa v jeho knihe Rites of Spring (Obrady jari) dvadsiate roky nášho storočia „boli svedkom hedonizmu a narcisizmu v nebývalom rozsahu“.
Profesor Eksteins vysvetľuje, že „vojna zaútočila na morálne normy“. Ľudia na oboch stranách boli učení náboženskými, vojenskými a politickými vodcami, aby považovali masové zabíjanie za morálne. Profesor Eksteins pripúšťa, že to „bol úplne najhrubší útok na morálny systém, ktorý tvrdil, že má svoj pôvod v židovsko-kresťanskej etike“. Dodáva: „Na Západnom fronte sa verejné domy čoskoro stali obvyklým príslušenstvom vojenských táborov... Aj v zázemí medzi civilistami si morálka uvoľnila svoje korzety a opasky. Prostitúcia výrazne vzrástla.“
Rok 1914 skutočne priniesol mnohé zmeny. Nevytvoril lepší svet, ani vojna sa neukázala ako „vojna, ktorá ukončí všetky vojny“, v čo mnohí ľudia dúfali. Bolo to skôr tak, ako poznamenáva historička Barbara Tuchmanová: „Ilúzie a nadšenie pred rokom 1914 sa pomaly utopili v mori masového rozčarovania.“
Niektorí ľudia, ktorí boli svedkami tragédie roku 1914, však neboli prekvapení udalosťami toho roku. Pred vypuknutím tejto vojny očakávali „čas hrozných ťažkostí“. Kto boli títo ľudia? A čo na rozdiel od ostatných ľudí vedeli?
[Rámček na strane 5]
Britský optimizmus roku 1914
„Takmer sto rokov sa v moriach okolo nášho ostrova neobjavil nepriateľ... Bolo ťažké si čo len predstaviť, že by tieto pokojné brehy mohli byť ohrozené... Londýn sa nikdy nezdal rozjasanejší a prosperujúcejší. Nikdy tam nebolo toľko toho, čo sa oplatilo robiť, vidieť či počuť. Ani starí, ani mladí netušili, že to, čoho sú svedkami v tom neporovnateľnom období roku 1914, je v skutočnosti koniec jednej epochy.“ — Before the Lamps Went Out od Geoffreyho Marcusa.