Bitka pri Maratóne — pokorenie jednej svetovej veľmoci

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V GRÉCKU

KEĎ dnes návštevník zostupuje po predhorí okolo Maratónskej pláne, 40 kilometrov na severovýchod od Atén (Grécko), ihneď naňho zapôsobí pokoj a nerušené ticho tohto miesta. Človek si ťažko dokáže predstaviť, že toto miesto bolo dejiskom jednej z najznámejších bitiek v histórii, bitky, ktorá úspešne zastavila postup mezopotámskej svetovej veľmoci do Európy. The World Book Encyclopedia ju nazýva „jednou z najdôležitejších bitiek v dejinách západnej civilizácie“. A historik Will Durant ju označuje za „jedno z najneuveriteľnejších víťazstiev v dejinách“.

Výzva pre svetovú veľmoc

Biblické proroctvá z knihy Daniel veľmi živo zobrazujú nadvládu, rozpínavosť a sled svetových mocností. V symbolickej reči, ale veľmi vhodne, napísal Daniel o svetovej veľmoci Médo-Perzii: „A hľa — iné zviera, druhé, ktoré sa podobalo medveďovi... Hovorili mu toto: ‚Vstaň, zožer hodne mäsa.‘“ — Daniel 7:5.

To sa ukázalo ako pravdivé. Keď bola médo-perzská veľmoc asi v druhej polovici šiesteho storočia pred n. l. na svojom vrchole, jej zdanlivo nepremožiteľné vojská sa pod vedením Cýra a Dária I. prehnali smerom na západ cez Lýdiu. Násilne bola podmanená Trákia aj Macedónia na severe Grécka. To znamenalo, že do rúk Peržanov už padla takmer polovica grécky hovoriaceho sveta, lebo ovládnutím Lýdie sa Peržania zmocnili aj gréckych miest na iónskom pobreží, ktoré patrilo do sféry vplyvu Lýdie.

Na volanie o pomoc vychádzajúce z obľahnutých gréckych iónskych miest zareagoval len mestský štát Atény a Eretria. To vycvičeným perzským silám nezabránilo, aby sem vtrhli a prinútili odporujúcich Iónčanov podrobiť sa. Ba čo viac, Dárius sa rozhodol, že bude musieť grécke mestské štáty potrestať za to, že pomáhali iónskym rebelom.

Keď Atény, Sparta a Eretria s pohŕdaním odmietli vyhovieť požiadavkám Perzie, začiatkom leta roku 490 pred n. l. sa mocné oddiely perzskej jazdy a pechoty nalodili na cestu do Grécka. V auguste už boli Peržania pripravení, aby s Aténami a s ich teritóriom, Atikou, zúčtovali.

Otázky stratégie

Peržania sa vylodili pri Maratóne a potom prešli cez močaristú pláň na východnom pobreží Atiky, čo bolo len 42 kilometrov od Atén. Vyhliadky Aténčanov boli veľmi pochmúrne; s námahou sa im podarilo zhromaždiť len 9000 pešiakov a ďalších 1000 z Platají, a to bez akejkoľvek podpory jazdy či lukostrelcov.a Hoci žiadali o pomoc Spartu, ich naliehavé prosby zostali bez povšimnutia — Sparťania boli zaneprázdnení náboženskými oslavami na počesť Apolóna. A tak so svojimi obmedzenými vojenskými silami museli Aténčania bojovať proti Peržanom sami.

Desiati velitelia pôsobili ako výbor, ktorý mal na základe väčšiny hlasov rozhodnúť o otázkach stratégie. Teraz museli rozhodnúť o dvoch veciach, ktoré boli bezprostredne pred nimi. Po prvé: Mali by svoje sily nechať v Aténach, aby bránili mesto, alebo by sa mali s Peržanmi stretnúť v poli? Zhromaždenie vzalo do úvahy, že mesto Atény nemá silné ochranné múry, ktoré by ho ubránili, a tak drvivá väčšina hlasovala za to, aby boj vybojovali pri Maratóne.

Po druhé: Mali by zaútočiť napriek tomu, že sú v nevýhode — predovšetkým pre početnú presilu Peržanov — alebo by mali byť zoradení v bojových šíkoch a čakať, po celý čas dúfajúc, že Sparťania nejakým spôsobom prídu dostatočne skoro, aby im pomohli úspešne odolať hrozivému náporu Peržanov?

Veliteľ Miltiadés — stratég

Jednou z kľúčových postáv, ktorá sa objavila v úlohe vodcu, bol grécky veliteľ Miltiadés. Bol to skúsený a novátorský vojenský vodca, veterán, ktorý bojoval na strane perzského vojska počas skorších ťažení na severe. Preto bezprostredne poznal nepriateľa. Dobre poznal nielen zloženie perzského vojska, ale aj ich zbrane, a čo je najdôležitejšie, ich bojovú taktiku. Okrem toho počas dní pred bitkou uvážlivo, veľmi dôkladne skúmal okolie bojiska.

Miltiadés si tiež uvedomoval, že je nutné konať rýchlo, lebo v novonastolenej aténskej demokracii boli properzské frakcie, ktoré by porážku Atén uvítali. V noci pred bitkou vkĺzol do gréckeho tábora perzský dezertér so správou, že perzská jazda dočasne odtiahla. Podľa jednej teórie sa perzská jazda nalodila pre prípadný útok na Atény z východného pobrežia Atiky, aby mohla dobyť mesto hneď po takmer istom víťazstve pri Maratóne. Nech bola príčina akákoľvek, bolo tak odstránené najvážnejšie nebezpečenstvo, ktoré hrozilo aténskym pešiakom.

Na svitaní grécke falangy zaútočili. (Pozri rámček na 24. strane.) Užasnutí Peržania sa najprv dali na ústup, no čoskoro podnikli protiútok a prerazili stred gréckej bojovej línie. Tak nevedomky padli do Miltiadovej dobre premyslenej pasce! Miltiadés zámerne nechal grécky stred oslabený, aby posilnil krídla ďalšími radmi mužov. Potom tieto silné krídla náhle urobili obchvat, udreli na Peržanov a zabíjali ich v obrovských množstvách, až kým zostávajúci, ktorým sa podarilo útok prežiť, neunikli späť na lode. Výsledkom bola strašná masakra. Straty Peržanov boli asi 6400 mužov, zatiaľ čo Aténčania stratili iba 192 mužov.

Podľa legendy sa so správou o gréckom víťazstve ponáhľal do Atén posol. Mylná tradícia hovorí, že sa volal Feidippides, ale v skutočnosti Feidippides bežal z Atén do Sparty, aby tam pred bitkou požiadal o pomoc. Legenda hovorí, že to bol iný mladý Grék, ktorý bežal 42 kilometrov z Maratónu do Atén a ktorý po príchode zvolal: „Radujte sa, zvíťazili sme!“ a potom mŕtvy padol na zem. Hovorí sa, že to bol prvý maratón — odtiaľ pôvod tohto slova — ktorý poskytol vzor pre dnešné bežecké preteky na dlhej trati, ako ich poznáme.

Hoci niekoľko perzských lodí bolo zapálených, veľkej väčšine flotily pozostávajúcej zo 600 lodí sa podarilo preplávať okolo mysu Colonna na južnom cípe Atiky a dostať sa k Aténam. Víťazné aténske vojsko sa tam však dostalo ako prvé a opäť sa proti nim postavilo. Peržania boli prinútení stiahnuť sa. Aténčania zvíťazili, hoci to bolo úplne nepravdepodobné!

Atény mali veľkú radosť, zvlášť preto, lebo víťazstvo dosiahli bez akejkoľvek pomoci Sparťanov.

Význam tejto bitky

Tento aténsky triumf bol zvečnený mramorovými a bronzovými pamätníkmi v Maratóne a Delfách. Podľa historika Pausania ešte po 650 rokoch mali cestujúci dojem, že keď prechádzajú cez bojisko, počujú hrôzostrašné hlasy bojujúcich mužov.

Prečo bola bitka pri Maratóne významná z hľadiska Biblie? Dlho vopred slúžila ako predzvesť toho, že grécky „cap“ z Danielovho proroctva napokon získa nadvládu nad ‚dvojrohým baranom‘ Médo-Perzie.b — Daniel 8:5–8.

Pohľad na Maratónsku mohylu, ktorá dodnes stojí na mieste bitky, pripomína človeku vysokú daň, ktorú ľudstvo zaplatilo v podobe smrti a utrpenia pri neustálom úsilí o moc a nadvládu. Zakrvavené stránky dejín, tiché bojiská a osamelé hrobky sú plné „veľkých ľudí“, „hrdinov“ a „porazených“, všetko obetí svetovej politiky a zápasu o moc. Avšak už veľmi blízko je čas, keď už k žiadnym politickým bojom o moc nebude dochádzať, lebo Boh sľúbil: „Za dní tých kráľov zriadi nebeský Boh kráľovstvo, ktoré nebude nikdy zničené. A kráľovstvo nebude prenesené na nijaký iný ľud. Rozdrví a ukončí všetky tieto kráľovstvá a ono samo bude stáť až na neurčité časy.“ — Daniel 2:44.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 24]

Hoplita a falanga — recept na víťazstvo

Zmieňujúc sa o dvoch kľúčových faktoroch vo víťazstve Aténčanov, kniha A Soaring Spirit (Vzletný duch) hovorí: „Hopliti, ako sa nazývali grécki pešiaci, mali pevnejšie brnenie než ich perzské náprotivky, mohutnejšie štíty a dlhšie kopije. No čo bolo ešte významnejšie, bojovali so strojovou účinnosťou vo falangách, ktoré pozostávali až z 12 radov, a vojaci v každom rade boli pritisnutí tak tesne vedľa seba, že ich štíty predstavovali takmer celistvú hradbu. Stojac pred takouto perspektívou, Peržania pochopili, prečo je falanga najobávanejším vojnovým strojom, aký svet staroveku pozná.“

[Prameň ilustrácie]

The Complete Encyclopedia of Illustration/​J. G. Heck

[Obrázky na strane 23]

Maratónska pláň. Vložené: Mohyla na počesť 192 Aténčanov, ktorí zomreli v bitke