Chudobné krajiny sa stávajú skládkou odpadu pre bohaté krajiny

TOXICKÝ náklad putoval ako neželaná sirota z lode na loď a z prístavu do prístavu. Jedenásťtisíc sudov naplnených jedovatými živicami, pesticídmi a inými škodlivými chemikáliami putovalo z Džibuti v Afrike do Venezuely, Sýrie a Grécka. Nakoniec si obsah z presakujúcich sudov začal vyberať svoju daň na posádke nákladnej lode. Jeden muž z posádky zomrel a väčšina ostatných mala z toxických zmesí na palube kožné choroby, choroby dýchacích ciest a obličiek.

Lode, nákladné autá a vlaky naložené podobným smrtiacim odpadom putujú krížom-krážom našou planétou, hľadajúc miesto, kde by našli domov. Veľmi často sa krajiny už i tak sužované chudobou, hladom a chorobami stávajú odpadovými skládkami pre tony jedov a kontaminovaného odpadu. Ochranári sa obávajú, že ekologická katastrofa je iba otázkou času.

Staré náterové farby, rozpúšťadlá, pneumatiky, batérie, jadrový odpad a troska nasiaknutá olovom a polychlórderivátom bifenylu sa vám nemusia zdať príťažlivé, ale pre rýchle rastúce podnikanie s priemyslovým odpadom sú veľmi príťažlivé. Je iróniou, že čím prísnejšie predpisy má vláda na ochranu životného prostredia, tým viac toxického odpadu jej priemysel vyváža do zahraničia. „Takmer 20 miliónov ton jedovatých chemikálií ročne vyvážajú na skladovanie do krajín tretieho sveta bezohľadné“ spoločnosti priemyselných krajín, oznámil londýnsky týždenník The Observer. Medzery v zákonoch a nedostatočné presadzovanie zákonov znamená, že tisíce ton jedovatého odpadu sa dostanú do africkej, ázijskej a latinskoamerickej pôdy.

Nie div, že pre spomenuté spoločnosti je skladovanie odpadu pokušením! Náklady sa dajú výrazne znížiť, ak sa využije to pravé miesto. Príkladom je výletná loď United States, v istom období veľkolepá vlajková loď americkej flotily osobných lodí. Bola kúpená roku 1992, aby bola zrenovovaná na luxusné zábavné plavby. Obsahovala pravdepodobne viac azbestu než ktorákoľvek iná plávajúca loď. Odstránenie azbestu by bolo v Spojených štátoch stálo 100 miliónov dolárov. Loď bola odtiahnutá do Turecka, kde by to stálo 2 milióny. Ale turecká vláda odmietla — bolo príliš nebezpečné dovoliť, aby sa vyše 46 000 metrov štvorcových karcinogénnych azbestových vlákien odstránilo v ich krajine. Nakoniec bola loď odtiahnutá do prístavu v inej krajine, kde sú predpisy na ochranu životného prostredia menej prísne.

Smrtiaca recyklácia

Západné spoločnosti by sa v rozvojových krajinách rady považovali za dobrodincov chudobných. Harvey Alter z Americkej obchodnej komory tvrdí, že „vývoz odpadu a recyklačný priemysel zvyšuje životnú úroveň týchto krajín“. No preskúmanie niektorých spoločných čŕt ich pôsobenia v zahraničí ukázalo, že u väčšiny týchto firiem je namiesto zvýšenia životnej úrovne „pravdepodobnejšie, že nebudú platiť viac než miestne minimálne mzdy, pričom znečisťujú prostredie a predávajú výrobky, ktoré sú v niektorých prípadoch nebezpečné a nepravdivo propagované v reklamách“.

Pápež Ján Pavol II. na nedávnej pracovnej konferencii vyslovil znepokojenie nad znečisťovaním v rozvojovom svete. Povedal: „Je to hrubé zneužívanie, keď majú bohaté krajiny zisk zo slabej ekonomiky a zákonodarstva chudobnejších krajín tak, že tam exportujú špinavú technológiu a odpad, ktorý ničí životné prostredie a zdravie obyvateľstva.“

Klasický príklad možno nájsť v južnej Afrike, ktorá je domovom najväčšej továrne na recykláciu ortuťového odpadu na svete. Dostala prezývku „jeden z najhorších škandálov znečisťovania na kontinente“. Toxický odpad usmrtil jedného robotníka, ďalší upadol do hlbokého bezvedomia a jedna tretina robotníkov údajne trpí nejakou formou otravy ortuťou. Vlády v niektorých priemyselne vyspelých krajinách zakazujú alebo veľmi obmedzujú skladovanie určitých odpadov ortuti. Lode spoločností prinajmenšom jednej z týchto krajín odvážajú nebezpečný náklad k brehom Afriky. Jeden kontrolný tím našiel na skládke v továrni na recykláciu 10 000 sudov ortuťového odpadu od troch zahraničných spoločností.

Posielať do rozvojových krajín materiál na recykláciu znie oveľa lepšie, než že sa v nich skladuje odpad. Recykláciou sa môžu vyrobiť hodnotné vedľajšie produkty, môžu sa vytvoriť pracovné príležitosti a podporiť ekonomika. No ako ukazuje vyššie uvedená správa z južnej Afriky, môže to mať aj katastrofálne následky. Pri opätovnom získavaní cenných produktov z týchto látok sa môžu uvoľňovať smrtiace chemické látky, ktoré spôsobujú znečistenie prostredia a choroby, a niekedy aj smrť robotníkov. Časopis New Scientist píše: „Niet pochybností o tom, že výraz recyklácia sa niekedy používa ako krycí názov pre skládku odpadu.“

Túto stratégiu opisuje časopis U.S.News & World Report: „Falošné označenie, medzery v zákonoch a nedostatočné odborné znalosti robia rozvojové krajiny ľahkým terčom podnikavých obchodníkov s odpadom, ktorí predávajú toxické splašky ako ‚organické hnojivo‘, alebo pesticídy po záručnej lehote ako ‚pomoc pre farmy‘.“

V Mexiku vyrástli maquiladoras čiže továrne, ktoré sú v rukách zahraničných majiteľov. Prvoradým cieľom zahraničných spoločností je uniknúť prísnym predpisom na ochranu životného prostredia a využiť nekonečné množstvo slabo platených robotníkov. Desaťtisíce Mexičanov žijú v chatrčiach pri okraji kanálov s tmavou vodou znečistenou splaškami. „Dokonca ani kozy ju nepijú,“ povedala jedna žena. Správa Amerického lekárskeho zväzu nazvala túto pohraničnú oblasť „skutočnou žumpou a semeniskom infekčných chorôb“.

Nehynie len škodlivý hmyz

„Ako môže niektorá krajina doma jed zakazovať, ale pritom ho vyrábať a predávať do iných krajín? Kde je morálka takého počínania?“ opýtal sa Arif Džamal, agronóm a odborník na pesticídy z Chartúmu. Ukázal fotografie sudov s označením „Nevhodné na použitie“ — v priemyselnej krajine, z ktorej pochádzali. Sudy sa našli v sudánskej prírodnej rezervácii. V okolí boli hromady mŕtvych zvierat.

Jedna bohatá krajina „vyváža ročne asi 227 miliónov kilogramov pesticídov, ktorých používanie je v domovskej krajine zakázané, obmedzené alebo nepovolené“, oznamujú noviny The New York Times. Napríklad heptachlór, čo je jeden karcinogénny príbuzný DDT, bolo roku 1978 zakázané používať na postrek poľnohospodárskych plodín. Ale chemická továreň, ktorá ho vynašla, v jeho výrobe pokračuje.

Jeden prieskum OSN odkryl všeobecne dostupné „veľmi jedovaté pesticídy“ prinajmenšom v 85 rozvojových krajinách. Každoročne trpí približne milión ľudí akútnou otravou a asi 20 000 pôsobením chemikálií zomiera.

Tabakový priemysel možno nazvať typickým príkladom smrtiacej chamtivosti. Článok v časopise Scientific American s titulkom „Globálna tabaková epidémia“ uviedol: „Závažnosť chorôb a úmrtí súvisiacich s tabakom na celom svete ani nemožno dostatočne zdôrazniť.“ Priemerný vek začínajúcich fajčiarov ustavične klesá a počet žien fajčiarok rýchle stúpa. Mocné tabakové spoločnosti v spojení s rafinovanými reklamnými spoločnosťami úspešne dobývajú obrovský trh v menej rozvinutých krajinách. Ich cesta k bohatstvu je posiata mŕtvolami a telami ničenými chorobami.a

Treba však povedať, že nie všetky spoločnosti nedbajú na blaho rozvojových krajín. Existujú spoločnosti, ktoré sa snažia podnikať v rozvojových krajinách čestne a zodpovedne. Napríklad jedna firma poskytuje svojim pracovníkom dôchodok a zdravotnícku starostlivosť a platí im trojnásobok minimálnej mzdy. Ďalšia spoločnosť sa rozhodla pevne sa postaviť za ľudské práva a zrušila desiatky obchodných zmlúv, ktoré boli porušovaním ľudských práv.

Pokrytecké manévrovanie

Roku 1989 bola vo švajčiarskom Bazileji podpísaná dohoda OSN o regulácii pohybu nebezpečného odpadu medzi krajinami. Dohoda problém nevyriešila a časopis New Scientist priniesol správu o neskoršom stretnutí tých istých krajín, ktoré sa konalo v marci 1994:

„Reagujúc na pochopiteľný hnev rozvojových krajín, urobilo 65 krajín zúčastnených na Bazilejskej dohode významný krok vpred, keď sa rozhodli rozšíriť dohodu o zákaze vývozu nebezpečného odpadu z krajín OECD [Organization for Economic Cooperation and Development, Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj] na krajiny, ktoré nie sú členmi OECD.“

Zdá sa však, že toto najnovšie rozhodnutie rozvinutým krajinám neveľmi vyhovuje. Časopis New Scientist vyjadril obavy: „A tak správy, že Spojené štáty, Británia, Nemecko a Austrália sa teraz snažia toto rozhodnutie zvrátiť, sú znepokojujúce. Na verejnosť prenikli doklady z americkej vlády prezrádzajúce jej ‚tiché‘ diplomatické snahy ‚pozmeniť‘ zákaz skôr, než bude súhlasiť s ratifikáciou dohody.“

Deň účtovania s chamtivcami

„Nože teraz vy, boháči! Plačte a kvíľte nad svojimi biedami, ktoré prijdú na vás!“ varuje Biblia v Jakubovi 5:1. (Roháčkov preklad) Účtovanie príde od toho, ktorý môže veci napraviť: „Jehova vykonáva skutky spravodlivosti a sudcovské rozhodnutia pre všetkých oklamaných.“ — Žalm 103:6.

Pre tých, ktorí dnes žijú v tiesnivej chudobe, môže byť útechou vedomie, že čoskoro sa splnia slová Žalmu 72:12, 13: „On oslobodí chudobného, volajúceho o pomoc, tiež strápeného a každého, kto nemá pomocníka. Bude ľutovať poníženého a chudobného a duše chudobných zachráni.“

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

Smrtiaci odpad, ktorý nechce zmiznúť

„Smrtiaci jadrový odpad sa hromadí a žiadne jasné riešenie nie je naporúdzi.“ To je titulok vedeckej rubriky novín The New York Times z marca tohto roku. „Najjednoduchším riešením by bolo zakopať ho,“ píše sa v článku. „Ale toto riešenie je teraz kritizované, lebo vedci diskutujú a federálne úrady skúmajú, či by navrhovaná podzemná skládka v Nevade nemohla náhodou vybuchnúť v jadrovom výbuchu vyvolanom odpadovým plutóniom.“

Vedci navrhli veľa plánov, ako zbaviť svet prebytočného plutónia, ale vysoké náklady, polemiky a obavy spôsobili, že tieto plány zostali iba na papieri. Jedným nápadom, ktorý sa mnohým nepáči, je hodiť odpad do mora. Vynachádzavejším návrhom je vystreliť ho na slnko. Ďalším riešením je využiť reaktory a spáliť ho. Ale to bolo zamietnuté, lebo realizácia by „trvala stovky alebo tisícky rokov“.

Dr. Makhijani z Inštitútu pre výskum energie a životného prostredia povedal: „Každé technicky dobré riešenie má politické stránky, ktoré budia hrôzu, a každé politicky dobré riešenie je technicky nedostatočné. Nikto nemá žiadne dobré a úplné riešenie tejto šlamastiky a nemáme ho ani my.“

Na zabezpečenie elektriny pre 60 miliónov domácností — čo je 20 percent potrebnej elektrickej energie krajiny — 107 reaktorov v jadrových elektrárňach v Spojených štátoch každoročne vyprodukuje 2000 ton vyhoreného paliva a od roku 1957 bolo vyhorené palivo dočasne skladované v jadrových elektrárňach. Desaťročia ľudia márne čakali, že vláda nájde spôsob, ako sa ho zbaviť. Vo vláde sa vymenilo deväť prezidentov a 18 kongresov predložilo plány a stanovilo konečné termíny na zabezpečenie skladovania jadrového odpadu v podzemných zariadeniach, ale konečné umiestnenie smrtiaceho odpadu, ktorý musí byť tisíce rokov chránený, ešte nie je vyriešené.

Naproti tomu bilióny termonukleárnych reaktorov, ktoré Jehova Boh riadi na vzdialených hviezdach vo vesmíre, nepredstavujú nijaké nebezpečenstvo, a ten, ktorý riadi na našom slnku, umožňuje na zemi život.

[Prameň ilustrácie]

UNITED NATIONS/​IAEA

[Obrázok na strane 7]

Jedovaté chemikálie znečisťujú vodu, ktorá sa používa na pitie a umývanie

[Obrázok na strane 7]

Deti sa hrajú uprostred nebezpečného alebo smrtiaceho odpadu