Dosahuje sa v tomto boji víťazstvo?

„STARAJME sa o túto planétu, je jediná, ktorú máme.“ To bola pôsobivá výzva britského princa Filipa, prezidenta inštitúcie World Wide Fund for Nature (Celosvetový fond na ochranu prírody).

Tisícročia predtým žalmista napísal: „Nebesia, nebesia patria Jehovovi, ale zem dal ľudským synom.“ (Žalm 115:16) Boh nám dal zem ako náš domov a my sa oň musíme starať. O to ide ekológii.

Slovo „ekológia“ znamená doslova „štúdium domova“.a Jedna definícia v The American Heritage Dictionary uvádza, že je to „štúdium škodlivých účinkov modernej civilizácie na životné prostredie, s cieľom dosiahnuť prevenciu alebo obrat pomocou ochrany“. Jednoducho povedané, ekológia znamená odhaľovanie toho, akú škodu človek spôsobil, a potom hľadanie spôsobov, ako ju napraviť. Ani jedno z toho nie je ľahká úloha.

Tri nepopierateľné pravdy ekológie

Biológ Barry Commoner, autor knihy Making Peace With the Planet (Uzavrime mier s planétou), upozorňuje na tri jednoduché ekologické zákony, ktoré pomáhajú vysvetliť, prečo je zem taká zraniteľná zneužívaním.

Všetko je navzájom prepojené. Práve tak ako môže pokazený zub negatívne vplývať na celé naše telo, aj poškodenie jedného prírodného zdroja môže vyvolať celú reťaz problémov týkajúcich sa životného prostredia.

Napríklad za posledných 40 rokov bolo vyrúbaných 50 percent himalájskych lesov Nepálu, a to buď ako palivové drevo, alebo ako rezivo. Pôda horských svahov zbavená stromov bola zakrátko odplavená, keď prišli monzúnové dažde. Bez ornice sa nemohli dobre uchytiť nové stromy a mnohé vrchy zostali holé. Nepál teraz následkom odlesňovania každoročne stráca milióny ton ornice. A tieto problémy sa netýkajú iba Nepálu.

Voda prudkých lejakov v Bangladéši, ktorú kedysi zachycovali stromy, sa bez prekážky ženie dolu obnaženými vrchmi a ďalej smerom na pobrežie, kde spôsobuje katastrofálne záplavy. V minulosti boli v Bangladéši nebezpečné záplavy raz za 50 rokov; teraz sú každé 4 roky alebo častejšie.

V iných častiach sveta vedie odlesňovanie k vzniku púští a k zmenám v miestnej klíme. Lesy sú iba jedným prírodným zdrojom, ktorý človek zneužíva. Keďže ekológovia vedia stále pomerne málo o vzájomnom prepojení jednotlivých častí nášho obrovského ekosystému, problém nemusí byť spozorovaný, až kým sa nenarobia vážne škody. To platí v prípade likvidácie odpadu, ktorá dobre ilustruje druhý ekologický zákon.

Všetko musí niekam ísť. Predstavte si, ako by vyzerala bežná domácnosť, keby neexistovala likvidácia odpadkov. Naša planéta je práve takým uzavretým systémom — všetok náš odpad musí skončiť na nejakom mieste nášho pozemského domova. Čiastočné poškodenie ozónovej vrstvy dokazuje, že ani zdanlivo neškodné plyny, ako sú chlórofluorokarbóny (CFC), sa nerozplývajú len tak bez stopy. CFC sú iba jednou zo stoviek potenciálne nebezpečných látok, ktoré sa vypúšťajú do ovzdušia, riek a oceánov.

Je pravda, že niektoré produkty — označované ako „biologicky rozložiteľné“ — sa časom môžu rozložiť a byť pohltené prírodnými procesmi, ale iné nie. Na plážach po celom svete sú porozhadzované plastikové obaly, ktoré sa tam budú povaľovať ešte počas budúcich desaťročí. Menej viditeľný je priemyselný toxický odpad, ktorý sa obyčajne niekam zakope. Hoci zíde z očí, niet záruky, že zíde navždy aj z mysle. Ešte vždy môže presakovať do zásob podzemnej vody a predstavovať vážne zdravotné riziko pre človeka i pre zvieratá. „Nevieme, čo robiť so všetkými chemikáliami, ktoré produkuje moderný priemysel,“ pripustil istý maďarský vedec z budapeštianskeho hydrologického ústavu. „Ani ich nedokážeme sledovať.“

Najnebezpečnejším odpadom zo všetkých je rádioaktívny odpad, vedľajší produkt jadrových elektrární. Tisíce ton jadrového odpadu sú uložené na dočasných miestach, hoci ďalšie už boli uložené na dno oceánov. Napriek rokom vedeckého výskumu sa ešte nenašlo nijaké riešenie, pokiaľ ide o bezpečné, trvalé uloženie alebo likvidáciu tohto odpadu, a nijaké ani nie je na obzore. Nikto nevie, kedy by tieto ekologické časované bomby mohli explodovať. Tento problém určite nepominie — odpad bude rádioaktívny celé ďalšie stáročia či tisícročia, alebo kým nezačne konať Boh. (Zjavenie 11:18) Ľudská nevšímavosť k otázke likvidácie odpadu je tiež pripomienkou tretieho ekologického zákona.

Nechajme prírodu ísť svojou cestou. Inými slovami, človek potrebuje skôr spolupracovať s prírodnými systémami, než aby sa snažil obchádzať ich niečím, čo považuje za lepšie. Typickým príkladom sú určité pesticídy. Keď sa začali používať, umožnili pestovateľom regulovať množstvo buriny a takmer úplne zlikvidovať škodcov. Rekordné výnosy sa zdali zaručené. Ale potom to prestalo fungovať. Ukázalo sa, že burina a hmyz sa stávali odolnými proti jednému pesticídu za druhým, a stalo sa zjavným, že pesticídy vyvolávajú otravu u prirodzených nepriateľov hmyzu, u divých zvierat, ba aj u samotného človeka. Možno ste boli postihnutý otravou pesticídmi. Potom ste jednou z najmenej milióna obetí na celom svete.

A iróniou na záver sú pribúdajúce doklady, že z dlhodobého hľadiska pesticídy ani nemusia zlepšovať výnosy. V Spojených štátoch teraz hmyz zničí väčšiu časť úrody než pred pesticídovou revolúciou. Podobne aj Medzinárodný inštitút pre výskum ryže so sídlom na Filipínach zistil, že pesticídy už nezlepšujú výnosy ryže v juhovýchodnej Ázii. V skutočnosti sa v jednom programe financovanom indonézskou vládou, ktorý nie je príliš závislý od pesticídov, od roku 1987 dosahuje 15-percentný nárast produkcie ryže napriek 65-percentnému zníženiu používania pesticídov. Nehľadiac na to všetko, poľnohospodári sveta každý rok stále v hojnej miere používajú pesticídy.

Tri ekologické zákony načrtnuté vyššie pomáhajú vysvetliť, prečo sa situácia zhoršuje. Ďalšie dôležité otázky sú: Koľko škody sa už napáchalo a dá sa táto škoda napraviť?

Koľko škody sa napáchalo?

Priložená mapa sveta (pozri strany 8–9) zvýrazňuje niektoré základné problémy týkajúce sa životného prostredia, ako aj oblasti, kde sú tieto problémy najkritickejšie. Je zrejmé, že keď strata prirodzeného prostredia alebo iné faktory spôsobia vyhubenie nejakého rastlinného či živočíšneho druhu, človek nedokáže napraviť škodu. Bola napáchaná už aj iná škoda — napríklad narušenie ozónovej vrstvy. A čo postupujúce znehodnocovanie životného prostredia? Dosahuje sa pokrok smerujúci k jeho zastaveniu alebo aspoň k jeho spomaleniu?

Dvoma najdôležitejšími meradlami rozsahu ekologických škôd sú poľnohospodárstvo a rybolov. Prečo? Pretože ich produktivita závisí od zdravého životného prostredia a náš život závisí od spoľahlivého potravinového zdroja.

Oba sektory prezrádzajú známky zhoršenia. Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo vypočítala, že rybárske flotily sveta nemôžu vyloviť viac ako 100 miliónov ton rýb, aby pritom vážne neohrozili rybie spoločenstvá. Toto číslo bolo prekročené v roku 1989 a naozaj, v nasledujúcom roku celosvetový úlovok klesol o štyri milióny ton. Úbytok na niektorých miestach, kde sa zdržiavajú húfy rýb, bol náhly. Napríklad v severovýchodnom Atlantiku za posledných 20 rokov klesol úlovok o 32 percent. Medzi hlavné problémy patrí: nadmerný výlov, znečisťovanie oceánov a ničenie neresísk.

Tento znepokojivý trend sa odzrkadľuje v rastlinnej výrobe. Vylepšené odrody plodín, ako aj zavlažovanie a hojné používanie chemických pesticídov a umelých hnojív v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch značne zvýšilo produkciu obilia. Teraz pesticídy a umelé hnojivá strácajú svoju účinnosť a k slabším žatvám prispieva aj nedostatok vody a znečisťovanie.

Hoci každoročne pribúda takmer 100 miliónov tých, ktorí potrebujú jesť, za posledné desaťročie sa zmenšila celková plocha obrábanej pôdy. A táto orná pôda stráca svoju úrodnosť. Worldwatch Institute odhaduje, že erózia za posledných 20 rokov pripravila poľnohospodárov o 500 miliárd ton ornice. Produkcia potravín nevyhnutne začala klesať. Správa State of the World 1993 (Stav sveta 1993) uvádza, že „6-percentný pokles v produkcii obilia na osobu v rokoch 1984 až 1992 [je] azda najznepokojivejším ekonomickým trendom v dnešnom svete“.

Je jasné, že následkom nedbanlivosti človeka k životnému prostrediu sú už ohrozené životy miliónov ľudí.

Dokáže človek zvládnuť tieto problémy?

Aj keď človek teraz vie niečo o tom, čo prestáva fungovať, nie je ľahké to napraviť. Prvou ťažkosťou je, že realizácia celého komplexu návrhov predložených na Summite o Zemi v roku 1992 by si vyžadovala veľa peňazí — aspoň 600 miliárd dolárov ročne. Boli by tiež nevyhnutné ozajstné obete — napríklad menej devastácie a viac recyklovania, šetrenie vodou a energiou, využívanie skôr verejnej ako osobnej dopravy, a čo je najťažšie zo všetkého, premýšľať skôr s ohľadom na planétu, než s ohľadom na svoj vlastný dvor. John Cairns ml., predseda Amerického výboru pre obnovu vodných ekosystémov, vyjadril tento problém v kocke: „Som optimista, pokiaľ ide o to, čo dokážeme urobiť. Som pesimista, pokiaľ ide o to, čo urobíme.“

Priame náklady na očisťovanie vo veľkom sú také vysoké, že väčšina krajín radšej odkladá deň účtovania. V čase ekonomickej krízy sa na opatrenia týkajúce sa životného prostredia pozerá ako na ohrozenie pracovných príležitostí alebo ako na brzdu ekonomiky. Prázdne slová sú lacnejšie ako skutky. Kniha Caring for the Earth (Starostlivosť o zem) pripodobňuje doterajšiu odozvu „búrkam rétoriky, po ktorých nasledujú suchá nečinnosti“. No napriek tomuto otáľaniu, nemohli by nové technológie — keby im bol poskytnutý čas — nájsť bezbolestnú liečbu na choroby našej planéty? Zjavne nie.

Americká Národná akadémia vied a Londýnska kráľovská spoločnosť v spoločnom vyhlásení otvorene pripustili: „Ak sa najnovšie predpovede o raste populácie preukážu ako presné a charakter ľudskej činnosti na tejto planéte zostane nezmenený, veda a technika možno nebude schopná zabrániť ani nezvratnej degradácii životného prostredia, ani pokračujúcej chudobe väčšiny sveta.“

Hrozivý problém s jadrovým odpadom, ktorý niet kam uložiť, je pripomienkou, že veda nie je všemocná. Už 40 rokov vedci hľadajú bezpečné miesta na trvalé uloženie vysokoaktívneho odpadu. Toto hľadanie sa ukazuje také náročné, že niektoré krajiny, ako je Taliansko a Argentína, dospeli k záveru, že dajaké miesto budú mať pripravené prinajlepšom až v roku 2040. Nemecko, ktoré je v tejto oblasti najoptimistickejšou krajinou, dúfa, že svoje plány dokončí do roku 2008.

Prečo je jadrový odpad takým problémom? „Žiaden vedec ani inžinier nemôže poskytnúť absolútnu záruku, že rádioaktívny odpad jedného dňa neunikne v nebezpečnom množstve aj z tej najlepšej schránky,“ vysvetľuje geológ Konrad Krauskopf. Ale napriek včasným varovaniam o ťažkostiach s likvidáciou odpadu napredovali vlády a jadrový priemysel bezstarostne ďalej, predpokladajúc, že technika zajtrajška prinesie riešenie. Ten zajtrajšok nikdy neprišiel.

Ak technika nemá nijaké rýchle riešenie krízy životného prostredia, aké ďalšie možnosti zostávajú? Budú národy napokon prinútené spolupracovať na ochrane planéty?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 7]

Hľadanie obnoviteľných zdrojov energie

Väčšina z nás považuje energiu za niečo samozrejmé — až kým nedôjde k výpadku prúdu alebo k zvýšeniu cien nafty. Spotreba energie je však jednou z najväčších príčin znečisťovania. Väčšina využívanej energie pochádza zo spaľovania dreva alebo fosílnych palív, z procesu, pri ktorom sa do ovzdušia uvoľňujú milióny ton oxidu uhličitého a ktorý decimuje lesy sveta.

Ďalšia možnosť, jadrová energia, sa stáva čoraz menej populárnou pre nebezpečenstvo havárií a pre obťažnosť skladovania rádioaktívneho odpadu. Iné alternatívy sú známe ako obnoviteľné zdroje energie, lebo využívajú energetické zdroje, ktoré sú voľne dostupné v prírode. Existuje päť základných typov.

Slnečná energia. Túto energiu možno ľahko využiť na vykurovanie a v niektorých krajinách, ako napríklad v Izraeli, majú mnohé domy solárne panely na ohrev vody. Využívanie slnka na výrobu elektriny je náročnejšie, no moderné fotoelektrické články už zaobstarávajú elektrinu vo vidieckych oblastiach a stávajú sa ekonomickejšími.

Veterná energia. V niekoľkých veterných častiach sveta je teraz horizont posiaty gigantickými veternými mlynmi. Cena elektriny, ktorej zdrojom je táto takzvaná eolická energia, stále klesala a teraz táto elektrina stojí v niektorých oblastiach menej než tradičné dodávky energie.

Hydroelektrická energia. Už 20 percent celosvetovej elektrickej energie pochádza z hydroelektrární, no nanešťastie väčšina perspektívnych miest v rozvinutých krajinách sa už využíva. Okrem toho, obrovské priehrady môžu narobiť značné ekologické škody. Zdá sa, že lepšiu perspektívu najmä v rozvojových krajinách má budovanie mnohých menších hydroelektrární.

Geotermálna energia. Niektoré krajiny, hlavne Island a Nový Zéland, sa dokázali napojiť na „teplovodný systém“, ktorý majú pod nohami. Podzemnou vulkanickou činnosťou sa ohrieva voda, ktorú možno využiť na vykurovanie domov a na výrobu elektriny. Aj Filipíny, Japonsko, Mexiko, Spojené štáty a Taliansko do určitej miery rozvinuli využívanie tohto prírodného zdroja energie.

Prílivová energia. V niektorých krajinách, ako je Británia, Francúzsko a Rusko, sa na výrobu elektriny využíva morský príliv. Na svete však existuje len málo miest, ktoré sú vhodné na zaobstarávanie takýchto dodávok energie pri hospodárnych nákladoch.

[Rámček/obrázky na stranách 8, 9]

Niektoré závažné svetové problémy životného prostredia

Ničenie lesov. Tri štvrtiny lesov mierneho pásma a polovica tropických pralesov na svete sú už stratené a v poslednom desaťročí sa tempo odlesňovania alarmujúco zvýšilo. Najnovšie odhady udávajú, že každý rok sa zničí 150 000 až 200 000 štvorcových kilometrov tropického pralesa, čo je asi rozloha Uruguaja.

Toxický odpad. Polovica zo 70 000 druhov chemikálií, ktoré sa v súčasnosti vyrábajú, sa klasifikuje ako toxické chemikálie. Iba Spojené štáty každoročne produkujú 240 miliónov ton toxického odpadu. Chýbajúce údaje znemožňujú vypočítať celosvetový úhrn. Okrem toho, do roku 2000 bude takmer 200 000 ton rádioaktívneho odpadu uloženého na prechodných miestach.

Znehodnocovanie pôdy. Tretine povrchovej plochy sveta hrozí, že sa stane púšťou. V niektorých častiach Afriky postúpila saharská púšť iba za 20 rokov o 350 kilometrov. Už teraz je ohrozené živobytie miliónov ľudí.

Nedostatok vody. Asi dve miliardy ľudí žijú v oblastiach, kde je chronický nedostatok vody. Situácia sa zhoršuje tým, že vysychajú tisícky studní, a to pre klesajúcu úroveň vodonosných vrstiev, od ktorých sú závislé.

Druhy, ktorým hrozí vyhubenie. Aj keď v tomto prípade sa čísla do určitej miery zakladajú na domnienkach, vedci odhadujú, že do roku 2000 bude vyhubených 500 000 až 1 000 000 druhov zvierat, rastlín a hmyzu.

Znečisťovanie atmosféry. Jedna štúdia Spojených národov začiatkom 80. rokov odhalila, že jedna miliarda ľudí žije v mestských oblastiach, ktoré sú denne vystavené takej hladine popolčeka či jedovatých plynov — oxidu siričitého, dusičitého a uhoľnatého — že je ohrozené ich zdravie. Rýchly rast miest v poslednom desaťročí nepochybne zhoršil tento problém. A navyše, do atmosféry sa každoročne vypúšťa 24 miliárd ton oxidu uhličitého a existujú obavy, že tento „skleníkový plyn“ môže vyvolať globálne oteplenie.

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Odlesňovanie

Toxické odpady

Znečisťovanie atmosféry

Nedostatok vody

Ohrozené druhy

Znehodnocovanie pôdy

[Pramene ilustrácií]

Mountain High Maps™ copyright© 1993 Digital Wisdom, Inc.

Photo: Hutchings, Godo-Foto

Photo: Mora, Godo-Foto