Boj o záchranu našej planéty

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V ŠPANIELSKU

JURIJ, ktorý žije v ruskom meste Karabaš, má dve deti a obe sú choré. Jurij je znepokojený, ale nie prekvapený. „Tu niet zdravých detí,“ vysvetľuje. Ľudia v Karabaši sú postupne otravovaní. Miestna továreň každý rok vychrlí do ovzdušia 162 000 ton znečisťujúcich látok — 9 ton na každého muža, ženu a dieťa, ktorí tam žijú. „Dve spomedzi najväčších a najzastaranejších niklových hút na svete“ v mestách Nikeľ a Mončegorsk na polostrove Kola severne od polárneho kruhu „každý rok vychrlia do ovzdušia viac ťažkých kovov a oxidu siričitého než ktorákoľvek iná takáto továreň v Rusku“. — The New York Times.

Vzduch v Mexico City nie je o nič zdravší. Prieskum Dr. Margarity Castillejosovej odhalil, že dokonca v jednej bohatej oblasti mesta boli deti choré štyri dni z piatich. „Byť chorý sa pre ne stalo niečím normálnym,“ vyjadrila sa Dr. Castillejosová. Jedným z hlavných vinníkov je podľa jej slov všade prenikajúci smog produkovaný tisícami motorových vozidiel, ktorými sú preplnené ulice mesta. Koncentrácia ozónu dosahuje štvornásobok maximálnej hodnoty podľa smerníc Svetovej zdravotníckej organizácie.

Nebezpečenstvo v Austrálii je neviditeľné — no práve také smrteľné. Deti teraz musia nosiť klobúky, keď šantia na školskom ihrisku. Zdecimovanie ochrannej ozónovej vrstvy na južnej pologuli spôsobilo, že Austrálčania sa začali na slnko pozerať skôr ako na nepriateľa než ako na priateľa. Už sa stali svedkami trojnásobného zvýšenia počtu prípadov rakoviny kože.

V iných častiach sveta zaobstarávanie dostatočného množstva vody znamená každodenný boj. Keď mala Amalia 13 rokov, v Mozambiku nastalo sucho. Počas prvého roku bolo vody ledva dosť a nasledujúci rok nebola takmer žiadna. Úroda zeleniny zvädla a uschla. Amalia a jej rodina boli nútení jesť plánky a kopať v piesčitých riečištiach, aby našli všetku drahocennú vodu, ktorú len mohli.

V indickom štáte Rádžasthán rýchlo ubúda pastvín. Phagu, člen kočovného kmeňa, má časté spory s miestnymi roľníkmi. Nevie nájsť pastvu pre svoje stádo oviec a kôz. Pre akútny nedostatok úrodnej pôdy sa narušilo stáročné pokojné spolužitie roľníkov a kočovníkov.

V Saheli, širokom páse polovyprahnutej krajiny na južnom okraji Sahary v Afrike, je situácia ešte horšia. Následkom odlesnenia a výsledného sucha uhynuli celé stáda a nespočetné pozemky maloroľníkov boli pochované pod pieskom postupujúcej púšte. „Už nebudem siať,“ zaprisahal sa istý fulbský roľník z Nigeru, keď videl, ako sa mu po siedmy raz nevydarila úroda prosa. Dobytok mu už uhynul pre nedostatok pastvy.

Narastajúca hrozba

Nedávne suchá, nevydarené úrody a znečistené ovzdušie, v ktorom sa dusí jedno mesto za druhým, to všetko má akéhosi zlovestného spoločného menovateľa. Sú to príznaky chorej planéty, planéty, ktorá už nedokáže zvládnuť všetky nároky, ktoré na ňu človek nakladá.

Nič na zemi nie je dôležitejšie na naše prežitie ako vzduch, ktorý dýchame, potrava, ktorú jeme, a voda, ktorú pijeme. Tieto látky nevyhnutné na zachovanie života sú neúprosne znečisťované alebo postupne ničené — a spôsobuje to sám človek. V niektorých krajinách stav životného prostredia už teraz ohrozuje život. Ako to výstižne vyjadril bývalý sovietsky prezident Michail Gorbačov, „ekológia nás chytila pod krk“.

Táto hrozba by sa nemala brať na ľahkú váhu. Svetová populácia neustále rastie a nároky na obmedzené zdroje sa znásobujú. Lester Brown, prezident Worldwatch Institute, sa nedávno vyjadril, že „obrovskou hrozbou pre našu budúcnosť nie je vojenská agresivita, ale degradácia životného prostredia planéty“. Robí sa dosť na to, aby sa zamedzilo tragédii?

Boj o ochranu planéty

Je ťažké pomôcť alkoholikovi, ktorý je presvedčený, že nemá problém s pitím. Podobne prvým krokom v zlepšovaní zdravia planéty je uznať rozsah ochorenia. Je možné, že významným úspechom v súvislosti so životným prostredím je v posledných rokoch informovanosť. Väčšina ľudí dnes si jasne uvedomuje, že naša zem je ochudobňovaná a znečisťovaná — a že niečo sa s tým musí robiť. Hrozba znehodnocovania životného prostredia teraz vystupuje do popredia viac než hrozba jadrovej vojny.

Vodcovia sveta nie sú nevšímaví k týmto problémom. Až 118 hláv štátov sa zúčastnilo Summitu o Zemi v roku 1992, počas ktorého bolo podniknutých niekoľko krokov na ochranu atmosféry a zmenšujúcich sa prírodných zdrojov. Väčšina krajín podpísala klimatickú dohodu, čím súhlasili s vytvorením systému na podávanie správ o zmenách v emisiách uhlíka s cieľom zmraziť v blízkej budúcnosti ich celkovú produkciu. Zvažovali tiež spôsoby ochrany biologickej rozmanitosti našej planéty čiže celkového počtu rastlinných a živočíšnych druhov. Nebolo možné dosiahnuť dohodu, pokiaľ ide o ochranu svetových lesov, ale výsledkom summitu boli dva dokumenty — „Rio deklarácia“ a „Agenda 21“, ktoré obsahujú smernice, ako by mohli krajiny dosiahnuť „znesiteľný vývoj“.

Ekológ Allen Hammond upozorňuje, že „rozhodujúcou skúškou bude to, či sa záväzky prijaté v Riu dodržia — či odvážne slová povedú v nasledujúcich mesiacoch a rokoch k skutkom“.

Významným krokom vpred však bol Montrealský protokol 1987, ktorého súčasťou bola medzinárodná dohoda o tom, že sa do stanovenej časovej hranice postupne prestanú používať chlórofluorokarbóny (CFC).a Prečo to znepokojenie? Pretože CFC údajne prispievajú k rýchlemu stenčovaniu zemskej ochrannej ozónovej vrstvy. Ozón v horných častiach atmosféry zeme zohráva životne dôležitú úlohu pri odfiltrovávaní ultrafialových slnečných lúčov, ktoré môžu zapríčiniť rakovinu kože a sivý zákal. To nie je iba problém Austrálie. Nedávno vedci zistili 8-percentný pokles koncentrácie ozónu v zimnom období nad niektorými oblasťami mierneho pásma na severnej pologuli. Hore do stratosféry už bolo vynesených dvadsať miliónov ton CFC.

Národy sveta, stojac pred týmto katastrofálnym znečistením atmosféry, odložili svoje nezhody a podnikli rozhodné kroky. Prichádzali aj ďalšie medzinárodné opatrenia na ochranu ohrozených druhov, na zachovanie Antarktídy a na kontrolu prepravy toxických odpadov.

Mnohé krajiny podnikajú kroky na očistenie svojich riek (do anglickej rieky Temže sa teraz vrátil losos), kroky na kontrolu znečisťovania ovzdušia (miera znečistenia v mestách Spojených štátov s najhorším smogom klesla o 10 percent), kroky smerujúce k využívaniu energetických zdrojov, ktoré nemajú nepriaznivé účinky na životné prostredie (80 percent domácností na Islande je vykurovaných geotermálnou energiou), a kroky smerom k zachovaniu prírodného dedičstva (Kostarika a Namíbia premenili asi 12 percent zo svojho celkového územia na národné parky).

Sú tieto pozitívne znaky dôkazom toho, že ľudstvo berie nebezpečenstvo vážne? Bude iba otázkou času, kým naša planéta bude mať opäť dobré zdravie? Nasledujúce články budú hľadať odpovede na tieto otázky.

[Poznámka pod čiarou]