Koniec jednej éry — nádej do budúcnosti?
OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V NEMECKU
V ROKOCH 1987 až 1990 otriasli časťami Arménska, Číny, Ekvádoru, Filipín, Iránu a Spojených štátov zemetrasenia v sile 6,9 a viac stupňa Richterovej stupnice. Asi 70 000 ľudí zahynulo a desaťtisíce ďalších bolo zranených, zatiaľ čo státisíce ich zostalo bez domova. Škoda predstavovala miliardy dolárov.
Žiaden z týchto záchvevov však neotriasol toľkými ľuďmi a tak silne ako ďalšie zemetrasenie, ktoré rozkolísalo svet v tom istom čase. Bolo to politické zemetrasenie, zemetrasenie, ktoré ukončilo jednu éru. Tým však zmenilo budúcnosť miliónov ľudí.
Čo viedlo k takejto mimoriadnej udalosti? Aké dozvuky bude mať?
Glasnosť a perestrojka
Dňa 11. marca 1985 bol vymenovaný do funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov. Sovietski občania, ako i väčšina pozorovateľov svetového diania neočakávali počas jeho funkčného obdobia žiadne väčšie politické zmeny.
O necelý rok Arkadij Ševčenko, ktorý bol v minulosti politickým poradcom ministra zahraničných vecí ZSSR a päť rokov zástupcom generálneho tajomníka OSN, vyjadril mimoriadne pochopenie situácie, keď napísal: „ZSSR je na križovatke. Ak sa naliehavé ekonomické a sociálne problémy v blízkej budúcnosti nezmenšia, nevyhnutne dôjde k ďalšiemu narušeniu jeho ekonomického systému, ktoré nakoniec ohrozí jeho samotné prežitie... Gorbačov rozhodne zaviedol nový štýl... Ale či jeho správcovstvo bude pre ZSSR začiatkom novej éry, to sa ešte len ukáže... Stojí pred problémami, ktoré sú takmer neprekonateľné.“
Gorbačovovi vtedajšia pozícia poskytla politický vplyv, ktorý potreboval, aby v sovietskej spoločnosti vytýčil politickú líniu, o ktorej hovoril už v roku 1971. Bola to glasnosť, čo znamená „verejná informovanosť“, ktorá predstavovala politiku oficiálnej otvorenosti vzhľadom na problémy Sovietskeho zväzu. Volala po otvorenejšej spoločnosti, kde by sovietski občania a tlač mali väčšiu slobodu slova. Nakoniec glasnosť otvorila cestu verejnej kritike vlády a niektorých jej činov.
Ďalší termín, ktorý Gorbačov dlho používal, bol „perestrojka“, slovo s významom „prestavba“. V eseji publikovanej v roku 1982 hovoril o „potrebe vhodnej psychologickej prestavby“ v oblasti poľnohospodárstva.
Keď sa Gorbačov stal hlavou Sovietskeho zväzu, bol presvedčený o tom, že je nutná aj prestavba ekonomického riadenia. Vedel, že nebude ľahké dosiahnuť to — že taká prestavba bude azda aj nemožná, pokiaľ nebude spojená s politickou zmenou.
Gorbačovovo zanietenie pri uskutočňovaní politiky glasnosti a perestrojky neznamenalo, že by mal v úmysle zničiť komunizmus. Naopak. The Encyclopædia Britannica vysvetľuje: „Jeho cieľom bolo uviesť do pohybu revolúciu kontrolovanú zhora. Neprial si podkopať sovietsky systém, iba ho urobiť účinnejším.“
Uvoľnenie obmedzení, ktoré bolo výsledkom tejto politiky, bolo príčinou znepokojenia niektorých členov vedenia Sovietskeho zväzu. To isté platilo o čelných predstaviteľoch niektorých krajín východného bloku. Zatiaľ čo mnohí z nich uznali potrebu ekonomickej prestavby, nie všetci súhlasili s tým, že sú nevyhnutné alebo žiaduce politické zmeny.
Napriek tomu Gorbačov dal svojim východoeurópskym spojencom vedieť, že môžu experimentovať so svojimi vlastnými programami perestrojky. Medzitým Gorbačov upozornil Bulharsko — a v skutočnosti aj všetky ostatné krajiny východného bloku — že zatiaľ čo reformy sú nevyhnutné, je potrebné dať pozor, aby nebola oslabená vedúca úloha komunistickej strany.
Začiatok oslabenia
Kritika komunizmu, tak v Sovietskom zväze, ako i v krajinách východného bloku, v priebehu rokov silnela. Napríklad maďarský týždenník HVG (Heti Világgazdaság) od začiatku osemdesiatych rokov ostro napádal ortodoxné komunistické názory, hoci sa vyhýbal priamej kritike samotnej komunistickej strany.
V roku 1980 bola v Poľsku založená Solidarita, prvý nezávislý odborový zväz vo východnom bloku. Jej začiatky však siahajú až do roku 1976, keď skupina disidentov vytvorila Výbor na ochranu pracujúcich. Začiatkom roku 1981 bolo členmi Solidarity okolo desať miliónov pracujúcich. Požadovala ekonomické reformy a slobodné voľby a svoje požiadavky niekedy podporovala štrajkami. Z obavy pred hroziacou sovietskou intervenciou poľská vláda nakoniec zväz rozpustila, no ten pokračoval vo svojej činnosti v ilegalite. Štrajky požadujúce uznanie vládou viedli k tomu, že zväz bol v roku 1989 opäť legalizovaný. V júni 1989 sa konali slobodné voľby a bolo zvolených veľa kandidátov Solidarity. V auguste prvýkrát po štyridsiatich rokoch bol v Poľsku nekomunistický premiér.
Glasnosť, perestrojka a problémy, ktoré postihovali komunistický svet, viditeľne pretvárali celý východný blok.
Politická perestrojka vedie k revolúcii
„Do júla 1987 sa zdalo, že všetko ide podľa predstáv Michaila Gorbačova,“ píše Martin McCauley z Londýnskej univerzity. Dokonca ešte v júni 1988, na 19. konferencii Komunistickej strany v Moskve, Gorbačov údajne získal „širokú a iba tu a tam vlažnú podporu pre svoje programy“. Ale bolo zjavné, že pri prestavbe Komunistickej strany a sovietskej vlády sa stretával s ťažkosťami.
V roku 1988 ústavné zmeny umožnili nahradiť existujúci Najvyšší soviet Zjazdom ľudových poslancov ZSSR, ktorého 2250 členov bolo zvolených o rok neskôr v slobodných voľbách. Títo poslanci zase zvolili spomedzi seba dvojkomorový zbor, ktorého každá časť sa skladala z 271 členov. Popredným členom tohto zboru sa stal Boris Jeľcin. Zakrátko začal poukazovať na neúspech perestrojky a upriamovať pozornosť na reformy, ktoré boli podľa jeho názoru nevyhnutné. A tak hoci bol Gorbačov v roku 1988 zvolený za prezidenta, do pozície, ktorú chcel prebudovať a posilniť, jeho opozícia ďalej rástla.
Medzitým obe superveľmoci, Sovietsky zväz a Spojené štáty, robili veľké kroky vpred v znižovaní vojenskej výzbroje a v zoslabovaní nukleárnej hrozby. Každá uzavretá dohoda roznietila nové nádeje na dosiahnutie celosvetového mieru — až natoľko, že pisateľ John Elson v septembri 1989 poznamenal: „Posledné dni osemdesiatych rokov predstavujú podľa mnohých komentátorov určité zbohom zbraniam. Zdá sa, že studená vojna sa takmer skončila; javí sa to tak, že v mnohých častiach sveta nastáva mier.“
Potom prišiel 9. november 1989. Berlínsky múr, i keď fyzicky stále neporušený, približne po 28 rokoch otvoril svoje brány a náhle prestal byť symbolickou bariérou medzi Východom a Západom. Štáty východnej Európy jeden za druhým rýchlo zanechali socialistický vládny systém. David Selbourne o tom v knihe Death of the Dark Hero—Eastern Europe, 1987–90 (Smrť temného hrdinu — východná Európa 1987–1990) napísal, že je to „jedna z najväčších revolúcií v celej histórii: demokratická a v základe protisocialistická revolúcia, ktorej účinky budú trvať ešte dlho po tom, čo jej aktéri i pozorovatelia odídu zo scény“.
Keď pokojná revolúcia dosiahla svoj vrchol, rýchlo sa skončila. Jeden nápis, ktorý bolo možné vidieť v Prahe, to zhrnul takto: „Poľsko — 10 rokov, Maďarsko — 10 mesiacov, východné Nemecko — 10 týždňov, Československo — 10 dní. A potom, po týždni hororu, Rumunsko — 10 hodín.“
Koniec studenej vojny
David Selbourne hovorí: „Postup pádu východoeurópskeho systému bol pozoruhodne rovnaký.“ Potom dodáva: „Katalyzátorom bolo nepochybne to, že v marci 1985 prevzal moc v Moskve Gorbačov a ukončil ‚brežnevovskú doktrínu‘, čo totálne zbavilo východoeurópske režimy uistenia o sovietskej pomoci a intervencii v prípade všeobecnej revolty.“
The New Encyclopædia Britannica nazýva Gorbačova „najdôležitejším jednotlivým iniciátorom série udalostí z konca roku 1989 a 1990, ktoré pretvorili politické usporiadanie Európy a znamenali začiatok konca studenej vojny“.
Gorbačov, pravdaže, nemohol ukončiť studenú vojnu sám. Náznakom toho, čo bude onedlho nasledovať, bolo vyjadrenie britskej premiérky Margaret Thatcherovej, ktorá po prvom stretnutí s ním povedala: „Pán Gorbačov sa mi páči. Môžeme navzájom dobre spolupracovať.“ Okrem toho ojedinelý osobný vzťah, ktorý bol medzi Thatcherovou a americkým prezidentom Reaganom, umožnil Thatcherovej presvedčiť Reagana, že spolupracovať s Gorbačovom je rozumné. Gail Sheehyová, autorka knihy Gorbachev—The Making of the Man Who Shook the World (Gorbačov — formovanie muža, ktorý otriasol svetom), uzatvára: „Thatcherová by si mohla gratulovať, že sa stala ‚v skutočnom zmysle slova kmotrou vzťahu Reagan—Gorbačov‘.“
Ako sa to v dejinách často stáva, vo vhodnom čase a na správnom mieste tu boli významní ľudia, aby spôsobili zmeny, ktoré by sa inak možno nestali.
Tmavé mraky na obzore
Práve keď sa Východ a Západ radovali, že sa studená vojna končí, niekde inde sa začali objavovať hrozivé mraky. V roku 1988 svet venoval len malú pozornosť správe z Afriky, že v Burundi bolo zabitých niekoľko tisíc ľudí, keď tam prepuklo etnické násilie. Aj v apríli 1989 si ľudia len málo všímali správy z Juhoslávie o tom, že tam došlo k prepuknutiu najväčšieho etnického násilia od roku 1945. Medzitým väčšia sloboda, ktorá bola v Sovietskom zväze zjavná, viedla k rozsiahlym občianskym nepokojom. Niektoré republiky sa dokonca pustili do pokusov o dosiahnutie nezávislosti.
V auguste 1990 iracké vojenské jednotky vtiahli do Kuvajtu a za 12 hodín ho dobyli. Zatiaľ čo Nemci ani nie rok po páde berlínskeho múru oslavovali zjednotenie Nemecka, iracký prezident sa vystatoval: „Kuvajt patrí k Iraku a my sa ho nikdy nevzdáme, aj keby sme oň mali bojovať 1000 rokov.“ V novembri OSN začala konať a hrozila vojenskou akciou, ak Irak neodtiahne z Kuvajtu. Svet opäť raz balansoval na pokraji možnej katastrofy a hlavným predmetom sporu bola kontrola zásob nafty.
Boli teda nádeje na mier a bezpečnosť, ktoré sa roznietili na konci studenej vojny, odsúdené na zánik skôr, než by sa naplnili? Prečítajte si o tom v ďalšom čísle v článku „‚Nový svetový poriadok‘ — začiatok s neistým štartom“.
[Obrázok na strane 15]
Berlínsky múr náhle prestal byť symbolickou bariérou medzi Východom a Západom
[Prameň ilustrácie na strane 12]
Gorbačov (vľavo) a Reagan: Robert/Sipa Press