Neuveriteľný vzrast
JEHOVOVI svedkovia nikdy nepredstavovali hrozbu pre politické autority v krajinách, kde žijú, a táto skutočnosť sa teraz všeobecne uznáva. Noviny Krasnojarskij komsomolec vo svojej reportáži o letných zjazdoch v Sovietskom zväze poznamenali: „Ideológovia našej krajiny si konečne uvedomili, že Jehovov ľud žiadnym spôsobom neporušuje zákon ani verejný poriadok.“
Podobne sa vyjadrili aj sovietske noviny Vostočno-sibirskaja Pravda: „Pretože organizácia Jehovových svedkov je výlučne náboženská, nezapája sa do politických konfliktov a nepovzbudzuje svojich členov, aby podporovali akúkoľvek politickú skupinu, ale podporuje autoritu Biblie a jej Autora, Boha Jehovu.“
Vzrast v skorších rokoch
Jehovovi svedkovia boli vo Východnej Európe činní mnohé desaťročia. Už koncom tridsiatych rokov tohto storočia bolo v Rumunsku vyše 2 000 svedkov, v Poľsku 1 000, v Česko-Slovensku a v Maďarsku stovky a niekoľko desiatok v Juhoslávii. Hoci v rozľahlom Sovietskom zväze ich bolo len málo, takmer zo dňa na deň sa to zmenilo.
Odborník na sovietske záležitosti Walter Kolarz napísal vo svojej knihe Religion in the Soviet Union (Náboženstvo v Sovietskom zväze), že ďalší svedkovia sa dostali do Ruska „prostredníctvom území, ktoré boli zabrané Sovietskym zväzom v rokoch 1939–40, kde boli malé, ale veľmi aktívne skupiny Jehovových svedkov“. Takto boli náhle Jehovovi svedkovia žijúci vo východných častiach Poľska, Česko-Slovenska a Rumunska vlastne zo dňa na deň akoby presídlení do Sovietskeho zväzu!
Ďalší pozoruhodný spôsob, ako sa dostali Jehovovi svedkovia do Sovietskeho zväzu, bol prostredníctvom nemeckých koncentračných táborov. Ako? Počas druhej svetovej vojny sa ocitli ruskí väzni v týchto táboroch spolu s tisícami nemeckých svedkov. Nemeckí svedkovia boli uvrhnutí do týchto táborov pre svoj pevný postoj v otázke kresťanskej neutrality. (Ján 17:16; 18:36) Radšej trpeli a zomierali, než by prestúpili Boží zákon tým, že by sa pripojili k Hitlerovým vojskám, a tak sa stali vinnými za zabíjanie spolukresťanov v iných krajinách, alebo zabíjaním kohokoľvek iného. — 1. Jána 3:10–12.
Takto, ako napísal Kolarz, „boli nemecké koncentračné tábory, nech to znie akokoľvek neuveriteľne, jednou z ciest, ktorou sa dostalo posolstvo Jehovových svedkov do Ruska. Priniesli ho tam z Nemecka ruskí väzni, ktorí obdivovali odvahu a nezlomnosť ‚svedkov‘ a pravdepodobne preto bolo pre nich ich učenie o Bohu príťažlivé.“ Iba v samotnom ženskom tábore v Ravensbrücku prijali údajne desiatky mladých ruských žien biblické posolstvo, ktoré oznamovali Jehovovi svedkovia.
Po vojne sa z krajín Východnej Európy vrátili späť do vlasti väzni, ktorí sa stali Jehovovými svedkami. Tam horlivo učili, že vláda Božieho kráľovstva je jedinou nádejou na trvalý mier. Takto počet svedkov vo Východnej Európe neuveriteľne vzrástol. Do apríla 1946 bolo v Sovietskom zväze vyše 4 000 zvestovateľov a tento počet sa rýchle zdvojnásobil. V septembri 1946 usporiadali svedkovia zjazd v Bukurešti, na ktorom bolo prítomných asi 15 000 osôb.
Krátko nato začala studená vojna, čím sa znemožnilo cestovanie a spojenie medzi Východnou Európou a Západom. Okrem toho, nové vládne autority Východnej Európy sa postavili proti Jehovovým svedkom. Je smutné, že považovali svedkov za hrozbu a mnohých uväznili. Napriek tomu bolo v roku 1951 v Česko-Slovensku 3 705 činných svedkov; v Maďarsku 2 583; v Juhoslávii 617 a v Poľsku vyše 15 000.
Vzrast pokračuje napriek odporu
V roku 1967 písal Maurice Hindus vo svojej knihe The Kremlin’s Human Dilemma (Ľudská dilema Kremľa) o Jehovových svedkoch. To, čo napísal, sa týkalo Jehovových svedkov v Sovietskom zväze práve tak, ako svedkov v ďalších častiach Východnej Európy. „Hoci pracujú v podzemí, vypátrajú ich a odsudzujú na tvrdé tresty do väzenia. Ale zastaviť ich nie je možné. Ak sú potlačení na jednom mieste, objavia sa na druhom... Zdajú sa takí nezničiteľní ako sovietska polícia.“
Na jar roku 1951 zasiahol Jehovových svedkov v Sovietskom zväze tvrdý úder. Vyše 7 000 ich bolo v sovietskych európskych republikách zatknutých a odvezených do väzenských táborov v odľahlých častiach krajiny, vrátane Sibíri a Vorkuty na ďalekom severe. K čomu to viedlo?
„Neznamenalo to koniec ‚svedkov‘ v Rusku,“ poznamenal Kolarz, „ale iba začiatok novej kapitoly ich činnosti získavania nových veriacich. Pokúšali sa dokonca rozširovať svoju vieru na ceste do vyhnanstva, keď vlak zastavoval na staniciach. Pre šírenie ich viery nemohla Sovietska vláda urobiť nič lepšie, než ich deportovať. Svedkovia boli takto vyvedení z odlúčenosti svojich dedín do šíreho sveta, aj keď to bol len hrozný svet koncentračných a pracovných táborov.“
Vo väzení a mimo väzenia
Práve tak, ako kresťania v prvom storočí neprestajne pokračovali vo zvestovaní i keď boli prenasledovaní, tak si počínali Jehovovi svedkovia v Sovietskom zväze. (Skutky 5:42) Helene Celminaová z Litvy, uväznená údajne pre zločiny, hovorí, že v časti trestného tábora v Potme, kde bola väznená od roku 1962 do roku 1966, bolo asi 350 väzňov. „Približne polovica z nich boli Jehovovi svedkovia,“ povedala. Vo svojej knihe Women in Soviet Prisons (Ženy v sovietskych väzniciach) píše o tom, čo zažila v tábore:
„Literatúra z Brooklynu prichádza pravidelne, v dobrom stave a vo veľkých množstvách, neoficiálnymi, dobre organizovanými kanálmi... Nikto nemôže pochopiť, ako toto územie obklopené ostnatým drôtom, s obmedzenými možnosťami kontaktu, môže byť presiaknuté zakázanou literatúrou — a to ešte zo Spojených štátov! Mnoho Jehovových svedkov bolo odsúdených na desať rokov nútených prác za to, že mali vo svojom byte iba niekoľko čísiel časopisu Strážna veža. Pretože ľudia boli väznení za to, že vlastnili túto literatúru, znepokojenie a zlosť správy väzenia nad tým, že sa táto literatúra nachádza v tábore, je pochopiteľná.“
Vďaka Jehovovej pomoci nič nemohlo zastaviť dodávanie duchovnej potravy! H. Celminaová píše: „Nikto nevypátral, ako sa [Strážna veža] dostáva do tábora. Nakoniec, po odsúdení každý väzeň sa musí úplne vyzliecť a ešte ho prehľadajú. Po príchode do tábora každého väzňa znova dôkladne prehliadnu do poslednej nitky. Kufre sa kontrolujú, či nemajú dvojité dno. Do tábora nesmie vstúpiť bez vážnej príčiny nikto cudzí. Keď väzni odchádzajú z územia tábora do práce na poliach, sú obklopení ozbrojenými strážami a nikto sa k nim nesmie priblížiť. Večer, pri návrate do tábora, každého väzňa dôkladne prehliadnu. Ale napriek tomuto prísnemu dohľadu literatúra z Brooklynu prichádza k svojim čitateľom.“
Súčasne odvážni kresťania mimo sovietskych väzenských táborov usilovne pokračovali vo svojej verejnej zvestovateľskej a vyučovacej činnosti. Dokazovali to publikácie a filmy, ktoré sa produkovali v úsilí mariť ich činnosť. Napríklad v roku 1978 bola vydaná kniha Pravda o Jehovových svedkoch, a podľa vysvetlenia v úvode bolo jej účelom „šíriť ateistickú výchovu medzi nasledovníkmi tohto náboženského hnutia“.
Autor knihy V. V. Konik poukazoval okrem iného na to, že Jehovovi svedkovia majú prednášky najčastejšie na svojich pohreboch a svadbách. Píše: „Napríklad v auguste 1973 v dedine Krasnaja Poľana v krasnodarskej oblasti bola svadba dvoch členov tejto organizácie, ktorej sa zúčastnilo asi 500 ľudí. Šesť kazateľov prednieslo reč, ktorú prenášali dva reproduktory. Potom nasledovala dráma, v ktorej bolo predvedené, ako Jehovovi svedkovia vedú rozhovory s ľuďmi iných náboženstiev a s ateistami.“
Áno, napriek tomu, že ich dielo bolo v celej Východnej Európe zakázané, Jehovovi svedkovia horlivo pokračovali vo zvestovaní dobrého posolstva o Božom kráľovstve a takto poslúchali Kristov prorocký príkaz. (Matúš 24:14) Nakoniec v máji a v júni 1989 boli Jehovovi svedkovia zákonne uznaní v Poľsku a v Maďarsku, v apríli 1990 v Rumunsku, v marci 1991 v Sovietskom zväze a v júli 1991 v Bulharsku. A ich dielo sa vykonáva bez obmedzenia aj v Česko-Slovensku.
Šťastní účastníci zjazdov
Na tomto pozadí azda lepšie porozumiete, prečo sa desaťtisíce delegátov na zjazdoch vo Východnej Európe tešili, plakali, objímali sa, tlieskali a mávali si vzájomne z jednej strany štadióna na druhú.
Zjazdy v Budapešti, Prahe a Záhrebe boli označené ako „medzinárodné zjazdy“; na ubytovanie desaťtisícov delegátov bolo treba urobiť mimoriadne opatrenia. V Sovietskom zväze sa konali zjazdy v siedmich mestách s celkovou účasťou 74 252 osôb; V Poľsku sa konalo 12 zjazdov s celkovou účasťou 131 554 osôb a v Rumunsku sa zúčastnilo na ôsmich zjazdoch spolu 34 808 osôb. Hoci svedkovia nemohli usporiadať zjazd v Bulharsku, asi 300 svedkov cestovalo do Solune v Grécku, kde počúvali program vo svojom jazyku.
Pre svedkov Východnej Európy nebolo jednoduché pripraviť sa na hosťovanie tisícov delegátov. Len si predstavte: v Sovietskom zväze sa takéto zjazdy ešte nikdy nekonali! A prijímať desaťtisíce hostí, ako to robili svedkovia v Budapešti a v Prahe, bolo neuveriteľne náročnou úlohou. Ďalej si predstavte, že v Záhrebe sa zjazd konal vtedy, keď hrozilo nebezpečenstvo občianskej vojny a v diaľke bolo počuť výbuchy.
Veríme, že vás upútajú nasledujúce správy o týchto zjazdoch.
[Mapy na strane 7]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
TRI MIESTA MEDZINÁRODNÝCH ZJAZDOV A SEDEM MIEST ZJAZDOV V SOVIETSKOM ZVÄZE
SOVIETSKY ZVÄZ
TALLIN
KYJEV
ĽVOV
ČERNOVCY
ODESA
POĽSKO
NEMECKO
ČESKO-SLOVENSKO
PRAHA
RAKÚSKO
MAĎARSKO
BUDAPEŠŤ
RUMUNSKO
JUHOSLÁVIA
ZÁHREB
BULHARSKO
ALBÁNSKO
TALIANSKO
GRÉCKO
TURECKO
[Mapa]
SOVIETSKY ZVÄZ
ALMA-ATA
USOLIE-SIBIRSKOJE