Sloboda prejavu doma — časovaná bomba?
AK NIEKTO začne v preplnenom divadle bezdôvodne kričať: „Horí!“ a pri panickom úteku budú niektorí ľudia ušliapaní, nemal by byť ten, kto začal kričať, braný na zodpovednosť za prípadné úmrtia a zranenia? Ak niekto povie: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale budem obhajovať vaše právo hovoriť o tom“, znamená to, že tým dáva splnomocnenie na neobmedzenú slobodu povedať na verejnosti čokoľvek, bez ohľadu na následky? Sú ľudia, ktorí si to myslia.
Ak napríklad vo Francúzsku rapoví speváci obhajovali zabíjanie policajtov a niektorí z tých, ktorí túto hudbu počúvali, policajtov zabili, mali by byť títo rapoví speváci braní na zodpovednosť za to, že podnecovali k násiliu? Alebo by mali byť chránení listinou práv? Ak rozhlasové a televízne spoločnosti a počítačové siete sprístupnia deťom živé scény násilia a pornografie, pričom niektoré z detí tieto scény napodobnia a ublížia sebe aj iným, mali by za to niesť zodpovednosť aj dodávatelia takéhoto materiálu?
Štúdia Americkej psychologickej spoločnosti „vyčíslila, že typické dieťa, ktoré pozerá 27 hodín týždenne televíziu, uvidí medzi 3. až 12. rokom života 8000 vrážd a 100 000 násilných činov“, uvádza v svojej správe časopis U.S.News & World Report. Môžu sa rodičia oprávnene nad to povzniesť s odôvodnením, že na ich deti to má sotva nejaký vplyv? Alebo to predstavuje „zrejmé a pretrvávajúce nebezpečenstvo“? Predstavuje to situáciu, ktorá si vyžaduje, aby bola slobode prejavu stanovená určitá hranica či obmedzenie?
Jedna štúdia univerzitných psychológov ukázala, že ak boli jednej skupine štvorročných detí pravidelne predkladané kreslené obrázkové seriály o „superhrdinoch oháňajúcich sa päsťami“ a druhej skupine kreslené obrázkové seriály „mierneho charakteru“, deti, ktoré sledovali akčných hrdinov, boli náchylnejšie na prejavy agresivity. Vplyv pozerania násilia v televízii nevymizne ani po skončení detstva. V inej univerzitnej štúdii, ktorá sa zaoberala pozorovaním televíznych návykov 650 detí a ich správaním od roku 1960 do roku 1995, sa zistilo, že tí, ktorí ako deti pozerali najnásilnejšie televízne relácie, vyrástli v dospelých s najagresívnejším správaním, ku ktorému patrilo aj zneužívanie manželiek a jazda pod vplyvom alkoholu.
Aj keď niektoré deti azda nepriznajú, aký vplyv má na nich televízia a filmy, iné deti to priznávajú. Jedna kalifornská podporná skupina s názvom Children Now urobila v roku 1995 prieskum medzi 750 deťmi vo veku 10 až 16 rokov. Ako štúdia ukázala, šesť detí z desiatich povedalo, že sex v televízii ovplyvňuje deti, aby sa sexuálne stýkali v príliš mladom veku.
Niektorí azda argumentujú, že násilie v televízii a vo filme deti nemôžu brať doslovne a že všetky tie horory ich vôbec neovplyvnia. „Ak je to tak,“ uvádzajú jedny britské noviny, „prečo potom bola istá školská inštitúcia v stredozápadnej Amerike nútená povedať tisíckam detí, že v miestnej podzemnej kanalizácii nebývajú žiadni mladí mutanti korytnačiek Ninja? Bolo to preto, lebo mladučkí fanúšikovia korytnačiek sa plazili kanálmi a hľadali ich tam.“
V súčasnosti prebieha planúca diskusia o tom, čo niektorí považujú za jemnú hranicu medzi slobodou prejavu a násilím, ktorá bola vyvolaná prejavmi proti potratom na mnohých miestach v Spojených štátoch. Tí, ktorí nesúhlasia s potratmi, verejne vykrikujú, že lekári a zdravotnícky personál, ktorí vykonávajú potraty, sú vrahovia a že sami nemajú právo žiť. Niektorí horlivci žiadajú smrť týchto lekárov a ich pomocníkov. Sú nasadzovaní vyzvedači, aby zistili poznávacie značky áut týchto ľudí a získali ich mená a adresy. Následkom toho sú lekári a členovia zdravotníckeho personálu strieľaní a vraždení.
„Tu nejde o spor, ktorý sa týka slobody prejavu,“ ostro protestovala prezidentka Americkej federácie pre plánované rodičovstvo. „Je to to isté, ako vykrikovať ‚Horí!‘ v preplnenom divadle. Máme preplnené divadlo; stačí si všimnúť záplavu vrážd na klinikách za posledných niekoľko rokov.“ Tí, ktorí obhajujú toto násilie, argumentujú, že iba uplatňujú svoje právo, ktoré zabezpečuje Prvý dodatok americkej ústavy — právo na slobodu prejavu. A tak to ide ďalej. Boje o toto právo budú prebiehať na verejnom fóre i naďalej a súdy budú musieť riešiť spory spôsobom, ktorý, žiaľ, neuspokojí všetkých.
Čo môžu robiť rodičia
Domov by mal byť pre deti miestom bezpečia, a nie miestom, kde sa môžu stať ľahkou korisťou tých, ktorí by ich chceli využiť a zneužiť, alebo miestom, kde môžu byť ľudia s pokojnou povahou podnecovaní k násilníckym prejavom. „Možno ste presvedčení, že vaše dieťa sa nikdy nestane násilné i napriek tomu, že je pravidelne sýtené televíznymi scénami zobrazujúcimi surové násilie,“ povedal profesor na istej univerzite v Spojených štátoch na adresu rodičov. „No nemôžete si byť istí, že vaše dieťa nebude zavraždené alebo zmrzačené dieťaťom niekoho iného, ktoré vyrastá na rovnakej duševnej potrave.“ Potom naliehavo vyzýval: „Obmedzovať vystavovanie dieťaťa násiliu v televízii by sa malo stať súčasťou starostlivosti o zdravie verejnosti, podobne ako bezpečnostné sedadlá, cyklistické prilby, očkovanie a správna výživa.“
Ak by ste nedovolili nejakému cudziemu človeku, aby prišiel k vám domov, hrubo sa vyjadroval a oplzlo hovoril vášmu dieťaťu o sexe a násilí, potom nedovoľte, aby sa tým cudzincom stal rozhlas alebo televízia. Mali by ste vedieť, kedy treba program vypnúť alebo prepnúť na inú stanicu. Mali by ste vždy vedieť, čo vaše dieťa pozerá, a to aj v súkromí svojej izby, či už v televízii alebo v počítači. Ak vie zaobchádzať s počítačom a má prístup k sieti, možno budete šokovaní, keď zistíte, akou duševnou potravou sa večer živí. Ak neschvaľujete to, na čo sa vaše dieťa pozerá, tak mu to jednoducho zakážte a vysvetlite dôvod. Ak mu stanovíte isté medze, určite na to nezomrie.
Okrem toho, vyučujte svoje deti, aby žili v súlade so zbožnými zásadami, a nie podľa zvykov tohto skazeného systému vecí — medzi ktoré patrí oplzlá a násilnícka reč a skutky. (Príslovia 22:6; Efezanom 6:4) Apoštol Pavol dal kresťanom časovú radu, ktorou by sme sa všetci mali riadiť. „Nech nie je medzi vami ani zmienka o smilstve a nečistote nijakého druhu alebo o chamtivosti, ako sa sluší na svätých, ani hanebné správanie či pochabé reči, ani oplzlé žartovanie, veci, ktoré nie sú vhodné, ale skôr vďakyvzdania.“ — Efezanom 5:3, 4.
[Obrázky na strane 10]
Niektoré televízne programy môžu viesť ku kriminalite a nemravnosti