„To nie je moja chyba“

AKO často dnes počujete niekoho povedať: ‚Je mi to ľúto. Bola to moja chyba. Za všetko nesiem vinu ja!‘? Takáto úprimná poctivosť je dnes už zriedkavá. V skutočnosti aj keď si previnilec chybu prizná, v mnohých prípadoch sa všemožne snaží zvaliť vinu na niekoho iného alebo na poľahčujúce okolnosti, ktoré podľa svojho tvrdenia nemohol ovplyvniť.

Niektorí dokonca obviňujúco ukazujú prstom na svoje gény! Ale je to prijateľné? Kniha Exploding the Gene Myth (Vyvrátenie mýtu o génoch) vyslovuje pochybnosti o cieľoch a účinnosti niektorých stránok výskumu génov. Austrálsky novinár Bill Deane v recenzii tejto knihy robí takýto uvážený záver: „Zdá sa, že sociálni deterministi nedávno začali veriť tomu, že našli takmer istý dôkaz na podporu svojej filozofie, že nikto by nemal byť braný na zodpovednosť za svoje konanie: ‚Nemohol za to, že jej podrezal krk, slávny súd — je to v jeho génoch.‘“

Vôbec nie nový trend

Keďže z tejto generácie sa rýchlo stáva to, čo jeden pisateľ nazval generácia „to nie ja“, môže sa zdať, že tento trend stúpa. Ale písané dejiny odhaľujú, že zvaľovanie viny na druhých s ospravedlňovaním sa „Ja naozaj nie som na vine“ tu už bolo od začiatku ľudstva. Reakcia Adama a Evy po ich prvom hriechu, keď jedli ovocie, ktoré im Boh zakázal jesť, bola klasickým príkladom zvaľovania viny na druhého. Správa v 1. knihe Mojžišovej zaznamenáva rozhovor, ktorý prebehol, pričom Boh ako prvý povedal: „‚Jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal, aby si z neho nejedol?‘ A človek povedal ďalej: ‚Žena, ktorú si mi dal, aby bola so mnou, tá mi dala ovocie zo stromu, a tak som jedol.‘ Boh Jehova preto povedal žene: ‚Čo si to urobila?‘ Žena na to odpovedala: ‚Had — on ma podviedol, a tak som jedla.‘“ — 1. Mojžišova 3:11–13.

Od tej doby si ľudia stále vymýšľali rôzne formy viery a hľadali neobvyklé ospravedlnenia, ktoré by ich zbavili skutočnej zodpovednosti za ich skutky. Pozoruhodná v tomto ohľade bola staroveká viera v osud. Jedna budhistka, ktorá úprimne verila v karmu, povedala: „Bola som presvedčená, že je nezmyselné trpieť za niečo, s čím som sa narodila, ale o čom nič neviem. Musela som to prijať ako svoj osud.“ Viera v osud, živená náukou o predurčení, ktorú vyučoval Ján Kalvín, je rozšírená aj v takzvanom kresťanstve. Duchovní často povedia trúchliacim príbuzným, že nejaké nešťastie bolo Božou vôľou. Aj niektorí kresťania, ktorí to myslia dobre, dávajú za všetko zlé, čo sa im v živote stane, vinu Satanovi.

Teraz začíname byť svedkami správania bez pocitu zodpovednosti, ktoré je zákonne a spoločensky uznané. Žijeme vo veku rastúcich práv a zmenšujúcej sa zodpovednosti jednotlivca.

Skúmanie správania ľudí prinieslo domnelý vedecký dôkaz, o ktorom si niektorí myslia, že by mohol povoliť uzdu správaniu pohybujúcemu sa od nemorálnosti až po vraždu. To je odraz snahy spoločnosti zvaľovať vinu na čokoľvek iné alebo na kohokoľvek iného, len nie na seba.

Je potrebné zodpovedať také otázky ako: Čo veda v skutočnosti objavila? Je správanie ľudí určené výlučne génmi? Alebo je naše správanie ovládané vnútornými i vonkajšími silami? Čo ukazujú dôkazy?