‚Keď som slabá, vtedy som mocná‘

VYRÁSTLA som v mestečku Petaluma, severne od San Francisca v Kalifornii. Moja mama bola trochu nábožná, ale môj ocko nemal pre náboženstvo veľké pochopenie. Ja som vždy verila v stvoriteľa — len som nevedela, kto ním je.

Keď som vyrastala, bola som šťastné dieťa. Aké milé je spomínať na to, ako som sa tešila z tých bezstarostných dní! Vôbec som nevedela, že v mojom tele sa odohrávajú veci, ktoré ma oberú o väčšinu mojej slobody. Spomínam si, že už v poslednom roku na strednej škole, v roku 1960, som svojej najlepšej priateľke povedala o bolesti, ktorú som cítila v niektorých prstoch.

Onedlho ma začali tak veľmi bolieť chodidlá, že ma mama zobrala do nemocnice v San Franciscu, kde som zostala asi šesť dní. Mala som vtedy 18 rokov a výsledky testov ukázali, že mám reumatoidnú artritídu. Začala som dostávať injekcie zlatého thiosíranu sodného, potom prednizón a potom ďalšiu formu kortizónu. Tieto lieky som brala 18 rokov a každý z nich zmiernil bolesť na niekoľko rokov, ale potom sa postupne stával neúčinným a ja som začala brať iný liek. Nedalo sa nevšímať si tú stálu bolesť, a tak som zúfalo hľadala iný druh lekárskej pomoci. Našla som isté alternatívne spôsoby liečby, ktoré mi trochu pomohli. Som vďačná za to, že už necítim takú bolesť, ako keď choroba v mojom tele bola v agresívnejších štádiách vývoja.

Jedného dňa v roku 1975 môj syn náhodou našiel knihu so záznamami, ktoré si o mne robila mama, keď som bola malá. Zistila som, že keď som mala šesť mesiacov, lekár mi začal liečiť zväčšený týmus röntgenovými lúčmi. Myslím si, že táto liečba ožarovaním, ktorá mi bola v detstve predpísaná, môže byť dôvodom, prečo som dnes v takomto stave. Ak je to tak, aká to bola hrozná chyba!

Vydala som sa v roku 1962. V roku 1968, v začiatočných štádiách choroby, sme s manželom Lynnom pracovali v pekárni, ktorú sme vlastnili. Vstávali sme okolo štvrtej ráno, manžel zarobil cesto a potom, kým bol chlieb v peci, si niekedy zdriemol na vreciach s múkou. Chlieb sme nakrájali a zabalili a potom ho Lynn porozvážal. Niekedy sa v pekárni zastavil poisťovací agent a hovoril nám o Božom sľúbenom Kráľovstve. Páčilo sa nám to, čo sme počuli, ale boli sme príliš zamestnaní. Okruh našich zákazníkov sa rozširoval a ešte viac sme sa zaťažili svetskou prácou. Potešilo nás, keď našu pekáreň kúpila iná! Lynn pracoval pre nich a ja som začala pracovať v salóne krásy. Keď sa mi však artritída zhoršila, mohla som pracovať len tri dni v týždni a napokon som musela s prácou úplne prestať.

V tom čase k nám pravidelne prichádzala jedna Jehovova svedkyňa a ponúkala mi časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Vždy som jej dala príspevok a zobrala som si časopisy, mysliac si, že jej preukazujem láskavosť. Keď odišla, položila som časopisy na niekoľko dní na policu bez toho, aby som ich otvorila, a potom ich niekto z nás vždy vyhodil. Je to smutné, pretože teraz si ceníme ich duchovnú hodnotu. V tom čase sa mi však náboženské otázky jednoducho nezdali veľmi dôležité.

Začíname si uvedomovať duchovné potreby

V jeden večer sme spolu s manželom debatovali o tom, že život musí byť niečo viac než len jesť, spať a tak ťažko pracovať. Začali sme pátrať po duchovnosti, ktorá v našom živote chýbala. Našu pozornosť sme obrátili na malý kostol v dolnej časti ulice, ale nevzpružilo nás to duchovne, ako sme dúfali. Členovia cirkvi väčšinou hovorili o svojich miestnych problémoch.

Svedkyňa, ktorá mi nosila časopisy, prichádzala už asi rok, ale môj zvyk sa nezmenil, až kým som si napokon neprečítala vydanie Prebuďte sa! z 8. októbra 1968 s nadpisom „Je neskôr ako si myslíš?“ Páčilo sa mi to, čo som si prečítala, a našťastie to na môjho manžela zapôsobilo tak isto. Začali sme študovať a nasávať pravdu ako špongie. Horlivo sme prijímali všetky tie nádherné veci, ktoré sme sa učili. V roku 1969 sme boli pokrstení.

Ako čas ubiehal, stalo sa pre mňa náročným vstať a sadnúť si, a ešte ťažšie bolo chodiť. Musela som prinútiť svoje kolená ohnúť sa, aby som sa dostala do auta a von z neho. Naučila som sa žiť s obmedzeniami a bolesťou, pre ktorú som veľa času preplakala. Potom som si upravila make-up a išli sme na zhromaždenie alebo do zvestovateľskej služby. Kým som mohla, chodila som z domu do domu. Snažila som sa dostať do zvestovateľskej služby raz alebo dva razy do týždňa, až kým to už nebolo viac možné pre neohybnosť mojich kolien a chodidiel a pre bolesť v nich. Často som sa obávala, že spadnem a že sa nebudem môcť postaviť. Pomáha mi, keď sa rozprávam s Jehovom. Niekedy k nemu volám s mnohými slzami.

Hľadať úľavu v slzách však nebolo vždy možné. U človeka s reumatoidnou artritídou môže dôjsť aj k suchým očiam. Mala som obdobie, keď to sucho bolo také bolestivé, že bolo náročné čítať. Keď sa to stalo, počúvala som biblické nahrávky. Často som chodila po dome so zavretými očami, pretože pohyb očných viečok mi škriabal oči. Rovnako som mohla byť aj slepá. Niekedy som si musela do očí dávať každých päť minút umelé slzy. A čo bolo ešte horšie, musela som si dávať do očí masť a päť alebo šesť dní som ich mala zaviazané, až kým sa to nezlepšilo. Zostať vďačným nie je ľahké, ak niekto bojuje s dlhotrvajúcou chorobou, pri ktorej nemôže logicky očakávať, že by bola v tomto systéme odstránená.

V roku 1978 som musela začať používať vozík. Bolo náročné urobiť toto rozhodnutie. Odkladala som to tak dlho, ako som len mohla, ale už som nemala na výber. Vedela som, že ten deň príde, ale mojou nádejou bolo, že Boží nový svet príde skôr. Lynn kúpil vysokú kresličskú stoličku, ktorá mala široký spodok s piatimi kolieskami. Na nej som sa mohla posúvať po dome.

Bolo pre mňa skľučujúce načahovať sa za niečím, keďže som ruky nemohla natiahnuť dosť ďaleko a svojimi ohnutými a pokrútenými prstami som nemohla dobre uchopiť veci. Vtedy som použila svoje „chápadlo“. Mohla som ním zodvihnúť veci zo zeme, otvoriť príborník a vybrať riad, alebo vybrať niečo z chladničky. Keďže som sa so svojím „chápadlom“ naučila nové veci, môžem sa postarať o niektoré drobné domáce práce. Môžem variť, umývať riad, žehliť, skladať oblečenie a umývať dlážku. Cítim istú hrdosť, keď sa moje schopnosti zlepšujú, a som šťastná, že stále môžem mať podiel na niektorých potrebných prácach v domácnosti. Avšak to, čo som dokázala urobiť za chvíľu, mi teraz trvá hodiny.

Zvestovanie telefónom

Trvalo to istý čas, ale pozbierala som odvahu a pokúsila som sa o zvestovanie telefónom. Nemyslela som si, že by som to mohla robiť, ale teraz sa z toho naozaj teším a mám dosť dobré výsledky. Veľmi ma prekvapilo, že je to podobné službe od dverí k dverám, a to v tom, že sa môžem rozprávať s ľuďmi o Jehovovi a jeho predsavzatiach.

Jeden z úvodov, ktorý používam, sa začína takto: „Dobrý deň. Ste pán ——? Volám sa Maassová. Stručne sa rozprávam s ľuďmi a ak máte pár minút čas, rada by som sa porozprávala aj s vami. (Zvyčajná reakcia je: „A o čom?“) Je desivé vidieť, čo sa dnes deje vo svete, však? (Počkám na odpoveď.) Rada by som sa s vami podelila o biblickú myšlienku, ktorá nám dáva skutočnú nádej do budúcnosti.“ Potom prečítam Pánovu modlitbu a možno 2. Petra 3:13. Niektoré opätovné návštevy som dala iným kresťanským sestrám alebo Lynnovi, aby ich vykonali za mňa.

Za tie roky som mala mnoho dobrých rozhovorov a mohla som poslať brožúry, časopisy a knihy tým, ktorí prejavili záujem. Niektorí začali študovať Bibliu cez telefón. Jedna pani, s ktorou som sa rozprávala, povedala, že si myslí, že stačí, keď si to sama preštuduje. Ale po niekoľkých rozhovoroch súhlasila, že príde k nám na biblické štúdium, keďže som jej povedala o svojom stave.

Raz, keď som telefonovala, mi telefónny záznamník dal nové číslo. Aj napriek tomu, že som vždy mala len miestne hovory a toto číslo nebolo v miestnom obvode, podnietilo ma to zavolať na to číslo. Po tom, čo sa so mnou pani, ktorá zdvihla slúchadlo, chvíľu rozprávala, povedala, že sa s manželom chcú spojiť s ľuďmi, ktorí sú pravými kresťanmi. Šli sme teda s Lynnom k nim, čo bolo asi hodinu cesty, a študovali sme s nimi.

Stále nachádzam radosť a šťastie v rozhovoroch s inými o Jehovovi a jeho sľube o nových nebesiach a novej zemi, kde bude prebývať spravodlivosť. Nedávno mi jedna žena, s ktorou som sa niekoľko mesiacov rozprávala, povedala: „Vždy, keď sa s vami rozprávam, si uvedomujem, že získavam viac poznania.“ Viem, že poznanie, o ktoré sa delím s druhými, vedie k večnému životu a spôsobuje radosť, ktorá môže vyžarovať aj z takého zmrzačeného výzoru, aký je môj. Niekedy môžem urobiť v službe viac než inokedy, ale priala by som si, aby som stále mohla robiť oveľa, oveľa viac! Viem, že Jehova pozná okolnosti každého a že si cení to, čo môžeme urobiť, bez ohľadu na to, ako málo sa to môže zdať. Často uvažujem nad Prísloviami 27:11: „Buď múdry, syn môj, a rozradostňuj moje srdce, aby som mohol dať odpoveď tomu, ktorý sa mi vysmieva,“ a ja naozaj chcem byť medzi tými, ktorí dokazujú, že Satan je luhár.

Účasť na zhromaždeniach je vždy povzbudením, aj keď dostať sa tam je pre mňa náročné. Jehova pre nás urobil tak veľa nádherných opatrení, aby sme boli dobre duchovne sýtení, že z nich chcem mať plný úžitok. Akí sme šťastní, že naše dve deti urobili pravdu svojím vlastníctvom! Naša dcéra Terri je vydatá za vynikajúceho brata a majú štyri deti, ktoré mám veľmi rada. Ako hreje naše srdcia, keď vidíme, že aj naše vnúčatá milujú Jehovu! Náš syn James sa s manželkou Tuesday rozhodli slúžiť Jehovovi v Bételi v Brooklyne, v svetovom ústredí Jehovových svedkov v New Yorku.

Pozemský Raj Jehovovou mocou

Snažím sa pamätať na Jehovov nádherný sľub o rajskej zemi. Už teraz môžeme nájsť potešenie v jeho mnohých stvoriteľských dielach. Teším sa z nádherného západu slnka. Rozradostňuje ma rôznorodosť kvetov a ich vôňa. Milujem ruže! Nemôžem byť veľmi často vonku, ale keď je to možné, veľmi sa teším z teplých slnečných lúčov. Zavriem oči a predstavím si nádherné prostredie v horách, kde sa spolu ako rodina tešíme na otvorenej lúke plnej lúčnych kvetov. Je tam žblnkotajúci potok a pre každého množstvo šťavnatých sladkých melónov! Keď môžem, maľujem veci, ktoré mi pomáhajú myslieť na sľúbený pozemský Raj, ktorý má prísť. Keď maľujem, predstavujem si tam seba. Viem, že Jehova môže uskutočniť vzácne predstavy, ktoré sú teraz pre mňa drahé.

Rada myslím na text v Jakubovi 1:12. Tu sa hovorí: „Šťastný je muž, ktorý stále vytrváva v skúške, lebo keď bude schválený, prijme korunu života, ktorú sľúbil Jehova tým, ktorí ho milujú.“ Pavol prirovnal svoju nemoc k ‚Satanovmu anjelovi, ktorý ho stále fackoval‘. Modlil sa k Jehovovi, aby odstránil jeho slabosť, ale bolo mu povedané, že Božia moc sa zdokonaľuje v jeho slabosti. Tak bol Pavlov úspech napriek jeho slabosti dôkazom toho, že je na ňom Božia moc. Pavol povedal: „Keď som slabý, vtedy som mocný.“ (2. Korinťanom 12:7–10) Cítim, že to málo, čo môžem teraz robiť napriek mojim obmedzeniam, je iba Božou mocou, ktorá je na mne.

Ján zapísal správu, ktorá je pre mňa skutočným povzbudením. Je o mužovi, ktorý bol 38 rokov pripútaný na lôžko. Spolu s ďalšími chorými ležal plný nádeje pri rybníku a veľmi túžil, aby sa v ňom mohol osviežiť. Nemohol sa dostať k vode, o ktorej si myslel, že by ho mohla uzdraviť. Jedného dňa ho uvidel Ježiš a spýtal sa ho: „Chceš byť uzdravený?“ So slzami radosti by som odpovedala na túto otázku! „Ježiš mu povedal: ‚Vstaň, vezmi si lôžko a choď!‘“ (Ján 5:2–9) Je nás mnoho, ktorí dychtivo očakávame takúto výzvu! — Rozprávala Luretta Maassová.

[Obrázok na strane 25]

Keď mám veselú náladu, predstavujem si smelého chlapca na chodúľoch, so psom pod nohami

[Obrázky na strane 26]

Pripravujem si telefónne čísla pre zvestovateľskú službu

Telefonovanie