Jeden a pol storočia podzemných dráh
OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V MAĎARSKU
TUNELÁRI neveriaco hľadeli na to, čo odkryli. Písal sa rok 1912. Pri výkope, ktorý robili na rozšírenie novobudovanej podzemnej dráhy hlboko pod ulicami mesta New York, narazili na veľkú skrytú komnatu. Miestnosť bola veľkolepo zariadená — ako palác! Po celej dĺžke boli zrkadlá, lustre a fresky. Steny ešte krášlilo drevené obloženie, poznačené zubom času. Uprostred miestnosti bola dekoratívna fontána, ktorej bublanie dávno utíchlo.
Miestnosť pokračovala tunelom. Na prekvapenie robotníkov tam na koľajniciach stál pekne zdobený vozeň podzemnej dráhy pre 22 cestujúcich. Bola azda niekedy v New Yorku iná podzemná dráha než tá, ktorú práve razili? Kto mohol vybudovať toto miesto?
Tunely a podzemné dráhy
Podzemné chodby sa už tisícročia využívajú v baníctve, na prívod vody a na vojenské účely. Mechanizovaná podzemná preprava cestujúcich však bola zavedená iba celkom nedávno. Začiatkom devätnásteho storočia boli dopravné tepny Londýna preplnené všemožnými druhmi vtedajších vozidiel, nespomínajúc už chodcov. Denne prechádzali cez Temžu tisíce ľudí buď prievoznými loďami, alebo cez Londýnsky most. Niekedy bola premávka taká pomalá, že obchodníci sa mohli iba bezmocne pozerať, ako sa ich tovar, ktorý sa snažili dostať na trh, praží na slnku.
Marc Isambard Brunel, francúzsky inžinier žijúci v Anglicku, mal nápad, ktorý konečne mohol zmierniť niektoré problémy londýnskej dopravy. Brunel raz pozoroval vŕtačku lodnú, ako sa prevrtáva cez kus tvrdého dubového dreva. Všimol si, že lastúrou je chránená iba hlava malého lastúrnika. Vŕtačka používala ostré okraje svojej lastúry na zavrtávanie sa do dreva. Ako postupovala vpred, v chodbičke za sebou zanechávala hladkú ochrannú vrstvu vápenca. Brunel založil svoj vynález na tomto princípe a dal si patentovať veľký liatinový raziaci štít, ktorý mali zdviháky tlačiť dopredu cez pôdu. Zatiaľ čo robotníci odstraňovali zeminu zvnútra štítu, štít zabraňoval zrúteniu novovzniknutého tunela. Ako štít postupoval vpred, ďalší robotníci obmurovávali vnútornú stenu nového tunela tehlami, aby ju spevnili.
V roku 1843 Brunel pomocou svojho štítu úspešne dokončil prvý podvodný tunel na svete, a to cez mäkkú zeminu pod riekou Temžou. Tak ukázal, že výstavbu tunela možno uskutočniť, a pripravil tým cestu pre vývoj moderných podzemných dráh. Roku 1863 bola medzi dvoma hlavnými železničnými stanicami v Londýne otvorená prvá podzemná dráha na svete a roku 1865 bol Brunelov tunel odkúpený, aby mohla byť dráha rozšírená. Tento tunel ešte stále tvorí časť londýnskeho metra.
Obavy — domnelé i oprávnené
Podzemná doprava mala vždy svojich odporcov. V 19. storočí veľa ľudí verilo, že niekde vnútri zeme je ohnivé peklo, a báli sa ísť pod zem. Okrem toho, mnohí ľudia spájali tmavé, vlhké tunely s nákazou a jedovatým vzduchom.
Naproti tomu projektanti miest čoraz viac túžili urobiť niečo s prepchatými mestskými ulicami. Podzemné dráhy sa stali hlavným námetom politických diskusií. A dôvody na obavy o kvalitu vzduchu pod zemou skutočne existovali. Boli vyskúšané rôzne spôsoby ventilácie, no nie všetky boli úspešné. Pri niektorých sa využíval pohyb vzduchu spôsobovaný vlakmi; iné mali v pravidelných odstupoch vertikálne šachty s mriežkami na úrovni ulíc alebo mali výkonné ventilátory, alebo to boli kombinácie týchto metód. Na prekonanie psychických zábran vstúpiť do tmavých podzemných chodieb boli stanice vybavené plynovým osvetlením. V takýchto podmienkach vzniklo zabudnuté metro v New Yorku, na ktoré roku 1912 narazili robotníci.
Prvá podzemná dráha v New Yorku
Keď sa prenesieme z Londýna na druhú stranu Atlantiku, tam si ďalší nadaný vynálezca, Alfred Ely Beach, lámal hlavu nad rovnako neutešenou dopravnou situáciou v New Yorku. Ako vydavateľ časopisu Scientific American bol Beach podporovateľom moderných riešení starých problémov, napríklad preplnených ulíc. Roku 1849 predložil smelý návrh: „Vybudovať tunel pod Broadway“, čo bola jedna z najviac preplnených ulíc, „s východmi a schodišťami na každom rohu. Tento podzemný prejazd má mať dvojkoľajnú dráhu a na každej strane má byť chodník pre chodcov.“
V nasledujúcich dvoch desaťročiach aj ďalší dopravní inžinieri predložili návrhy rýchlej dopravy pre New York. Všetky tieto návrhy boli napokon zamietnuté. Skorumpovaný, ale mocný politik Boss Tweed nechcel, aby pozemná doprava, ktorá bola zdrojom veľkej časti jeho nezákonného príjmu, mala konkurenciu. Ale vynachádzavý pán Beach, ktorý sa svojej myšlienky nikdy nevzdal, neústupčivého Bossa preľstil.
Beach získal zákonné povolenie na vybudovanie dvoch súbežných tunelov pod Broadway, ktoré však boli príliš malé na dopravu cestujúcich. Tieto tunely mali slúžiť „na prepravu listov, balíkov a tovaru“ na hlavný poštový úrad. Potom požiadal o zmenu projektu, ktorá mu umožňovala vybudovať iba jeden veľký tunel, aby sa údajne znížili náklady. Túto lesť si akosi nikto nevšimol a zmena bola schválená. Beach sa hneď dal do práce, ale tak, aby si to nikto nevšimol. Kopal z prízemia obchodu s odevmi a zeminu odvážal cez noc vozmi, ktoré mali obalené kolesá, aby nerobili hluk. Len za 58 nocí bol 95-metrový tunel dokončený.
„Vzdušné lano“
Beach si veľmi dobre uvedomoval, aký dusivý, znečistený vzduch je v londýnskych metrách, ako dôsledok používania parných lokomotív. Jeho vozeň uvádzalo do pohybu „vzdušné lano“ — tlak z obrovského ventilátora zabudovaného do výklenku na jednom konci tunela. Vzduch jemne tlačil vozeň rýchlosťou desať kilometrov za hodinu, hoci mohol ísť desať ráz rýchlejšie. Keď prišiel vozeň na druhý koniec tunela, ventilátor prepli na spätný chod a vzduch sal vozeň späť! Aby Beach prekonal pretrvávajúce zdráhanie ľudí vojsť do podzemia, postaral sa, aby priestranná čakáreň bola dobre osvetlená zirkónovými lampami, najjasnejšie svietiacimi a najčistejšími, aké boli v tom čase dostupné. A veľkoryso ju zariadil plyšovými stoličkami, sochami, imitáciou okien zakrytých záclonami, ba dokonca veľkým klavírom a nádržou so zlatými rybičkami! Krátka dráha bola vo februári 1870 otvorená pre nič netušiacu verejnosť a úspech bol okamžitý a ohromný. Za jeden rok ju navštívilo 400 000 ľudí.
Boss Tweed zúril! Nasledovali politické machinácie a Tweed presvedčil guvernéra, aby dal súhlas na opačný plán pre nadzemný vlak, ktorý mal stáť 16 ráz viac ako pneumatický podzemný systém navrhnutý Beachom. Krátko nato bol Tweed obvinený a odsúdený na doživotné väzenie. Ale panika, ktorá v roku 1873 vypukla na burze, odvrátila pozornosť podnikateľov a mestských úradníkov od podzemných dráh a Beach nakoniec tunel zatvoril. Tak odpočíval v zabudnutí, až kým ho roku 1912 náhodou neodkryli — a bolo to viac než sedem rokov po otvorení terajšieho newyorského metra, ktoré bolo otvorené v roku 1904. Jedna časť Beachovho pôvodného tunela sa neskôr stala súčasťou dnešnej stanice City Hall v centre Manhattanu.
Podzemná dráha milénia
Pred niečo viac ako storočím bolo Maďarsko plné očakávania. Roku 1896 malo osláviť tisíce výročie svojho vzniku. Koncom 19. storočia hlavné mesto Maďarska Budapešť patrilo k najväčším mestám v Európe. Aj jeho ulice boli preplnené. Pri príležitosti osláv tisícročia bolo na odľahčenie dopravy navrhnuté vybudovanie pozemnej elektrickej dráhy. Ale táto myšlienka nebola tým, čo otcovia mesta hľadali, a návrh bol zamietnutý. Medzitým fantáziu dopravných inžinierov v iných krajinách vzrušovalo Londýnske metro. Jeden taký odborník v Maďarsku, pán Mór Balázs, predložil návrh na elekrickú podzemnú dráhu. Návrh bol schválený a v auguste 1894 sa začala výstavba.
Podzemná dráha bola budovaná metódou otvoreného výkopu — existujúca cesta bola vykopaná a pod úroveň ulice boli položené koľajnice. Potom bola nad výkopom vybudovaná rovná strecha a cesta bola opäť postavená. Dňa 2. mája 1896 bola dráha, dlhá 3,7 kilometra, slávnostne otvorená. Cestovanie vo vozňoch poháňaných elektrinou bolo významným zlepšením oproti dymu, ktorý museli znášať cestujúci prvého Londýnskeho metra! Niekoľko dní po otvorení navštívil metro cisár František Jozef I. a súhlasil s tým, že bude pomenované po ňom. V politicky búrlivých časoch, ktoré nasledovali, bolo metro premenované na Podzemnú dráhu milénia. Bolo to prvé metro na európskom kontinente. Čoskoro nasledovali ďalšie. Roku 1900 začalo premávať parížske Métro a v roku 1902 bolo dané do prevádzky metro v Berlíne.
Podzemná dráha po sto rokoch
V roku 1996 bola pri príležitosti 1100. výročia Maďarska podzemná dráha zreštaurovaná do svojej pôvodnej krásy a štýlu. Steny staníc zdobia malé biele obkladačky s bordovými ornamentovými obrubami. Názvy staníc vynikajú, sú v rámikoch v obklade stien. Železné piliere boli zrekonštruované a sú natreté na zeleno, aby navodzovali atmosféru minulého storočia. Na hlavnej stanici Budapešti je železničné múzeum, kde možno vidieť jeden z vozňov pôvodného metra — má už vyše 100 rokov! Vystavené exponáty majú priamu spojitosť s výstavbou Podzemnej dráhy milénia, ako aj s neskorším moderným budapeštianskym metrom.
Keď toto múzeum navštívia maďarskí Jehovovi svedkovia, nemôžu si nespomenúť, že len nedávno slúžilo metro kresťanom žijúcim v Budapešti ešte aj na úplne iný účel. Celý čas, čo bolo ich dielo v Maďarsku zakázané, svedkovia taktne využívali stanice tohto známeho metra, aby rozprávali iným ľuďom o Božom Kráľovstve. Od roku 1989 môžu svedkovia v Maďarsku slobodne kázať. Ale ešte stále ich môžete nájsť v Podzemnej dráhe milénia, ako rozprávajú o svojom presvedčení, že čoskoro príde Milénium opísané v Biblii — tisícročné panovanie Krista.
Dedičstvo prvých podzemných dráh
Dnes prepravujú metrá pod zemou cestujúcich vo veľkých mestách na celom svete. V niektorých krajinách sa k starým problémom s hlukom a znečisťovaním vzduchu pridali problémy s nápismi a kresbami po stenách a so zločinnosťou. Ale mnohé metrá odzrkadľujú estetický pôvab a praktické nápady prvých projektantov metra. Túžba rozšíriť a zlepšiť hromadnú dopravu pretrváva. Nedávno bola dokončená alebo prebieha výstavba metra v takých mestách ako Bangkok, Medellín, Soul, Šanghaj, Tchaj-pej a Varšava. Prekvapilo by azda toto všetko prvých projektantov metra? Možno nie — také široké využitie je presne to, čo pred jedenapolstoročím predvídali.
[Obrázky na strane 23]
1. Zreštaurovaná stanica budapeštianskej Podzemnej dráhy milénia
2–4. Jeden z pôvodných elektrických vozňov Podzemnej dráhy milénia z roku 1896