Africké bubny — naozaj rozprávajú?

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Nigérii

VÝSKUMNÍK Henry Stanley mal v rokoch 1876 až 1877 počas svojej plavby po rieke Kongo len malú možnosť premýšľať o prednostiach tamojšieho bubnovania. Preňho a pre jeho spoločníkov sa posolstvo bubnov obyčajne dalo zhrnúť do jedného slova: vojna. Tlmené dunenie, ktoré počuli, znamenalo, že na nich čoskoro zaútočia divokí bojovníci ozbrojení kopijami.

Stanley sa až neskôr v pokojnejších časoch dozvedel, že okrem povolávania do zbrane sa dá bubnami vyjadriť oveľa viac. Keď Stanley opisoval jednu etnickú skupinu žijúcu pri rieke Kongo, napísal: „Ešte si síce neosvojili elektrickú signalizáciu, no majú rovnako účinný spôsob komunikácie. Ich obrovské bubny, na ktoré sa udiera na ich rôzne miesta, hovoria jazykom, ktorý je zasvätenému taký jasný ako hovorená reč.“ Stanley zistil, že bubeníci neposielajú len signál poľnice alebo sirény; bubny môžu doručovať konkrétne odkazy.

Takéto odkazy sa mohli posielať z dediny do dediny. Niektoré bubny bolo počuť do vzdialenosti osem až jedenásť kilometrov, a to najmä vtedy, ak sa na ne udieralo v noci z plávajúcej plte alebo z vrcholu kopca. Vzdialení bubeníci počúvali, porozumeli a poslali odkazy ďalším. V roku 1899 anglický cestovateľ A. B. Lloyd napísal: „Dozvedel som sa, že odkaz sa z jednej dediny do druhej, vzdialenej vyše 160 kilometrov, môže dostať za menej než dve hodiny, a ja celkom verím tomu, že je to možné aj za oveľa kratší čas.“

Ešte dosť dlho v 20. storočí bubny naďalej zohrávali významnú úlohu v prenose informácií. V knihe Musical Instruments of Africa (Africké hudobné nástroje), ktorá bola vydaná v roku 1965, sa píše: „Hovoriace bubny sa používajú ako telefóny a telegrafy. Posielajú sa všetky druhy odkazov — oznamy o narodeniach, úmrtiach a svadbách; o športových podujatiach, tancoch a zasväcovacích obradoch; vládne posolstvá a oznamy o vojnách. Niekedy bubny doručujú klebety alebo žarty.“

Ako sa však bubny dorozumievali? V Európe aj inde sa odkazy posielali pomocou elektrických impulzov po telegrafných linkách. Každé písmeno abecedy malo pridelený vlastný kód, a tak sa slová a vety vyhláskovali po jednom písmene. Ľudia v strednej Afrike však nemali žiaden písaný jazyk, takže bubny slová nehláskovali. Africkí bubeníci používali iný spôsob.

Jazyk bubna

Kľúč k porozumeniu komunikácie prostredníctvom bubnov spočíva v samotných afrických jazykoch. Mnohé jazyky strednej a západnej Afriky sú v podstate dvojtónové — každá slabika všetkých hovorených slov má jeden z dvoch základných tónov, vysoký alebo nízky. Zmena tónu zmení slovo. Vezmime si napríklad slovo lisaka z jazyka kele v Zaire. Keď sa všetky tri slabiky vyslovia nízkym tónom, slovo znamená „kaluž alebo močiar“; výslovnosť slabík nízko-nízko-vysoko znamená „sľub“; intonácia nízko-vysoko-vysoko znamená „jed“.

Aj africké bubny s výrezom, ktoré sa používajú na doručovanie odkazov, majú dva tóny — vysoký a nízky. A podobne keď sa posiela odkaz bubnami potiahnutými kožou, používajú sa vo dvojici, jeden bubon má vysoký a druhý nízky tón. A tak zručný bubeník komunikuje napodobňovaním tónového vzoru slov, ktoré vytvárajú hovorený jazyk. Kniha Talking Drums of Africa (Africké hovoriace bubny) uvádza: „Tento takzvaný jazyk bubnov je v podstate taký istý ako hovorený jazyk kmeňa.“

Dvojtónový jazyk má, pravdaže, obyčajne mnoho slov s rovnakými tónmi a slabikami. V jazyku kele má napríklad asi 130 podstatných mien ten istý vzor tónov (vysoko-vysoko) ako slovo sango (otec). Vyše 200 má rovnaký vzor (nízko-vysoko) ako nyango (matka). Aby sa vyhlo zmätku, bubeníci zahrnú tieto slová do nejakého kontextu. Použijú ich v krátkych známych frázach s dostatkom obmien, aby umožnili poslucháčovi porozumieť tomu, čo sa hovorí.

Hovorenie pomocou bubnov s výrezom

Jedným druhom hovoriaceho bubna je drevený bubon s výrezom. (Pozri obrázok na strane 23.) Takéto bubny sú vytvorené tak, že sa do odrezanej časti stromu vyhĺbi dutina. Ani jeden koniec bubna nie je potiahnutý kožou. Hoci bubon na fotografii má dva výrezy, mnohé bubny majú len jeden dlhý výrez. Udieranie na jeden okraj výrezu vytvára vysoký tón; udieranie na druhý okraj vytvára nízky tón. Bubny s výrezmi sú obyčajne jeden meter dlhé, hoci môžu mať len pol metra alebo až dva metre. Ich priemer sa môže pohybovať od dvadsiatich centimetrov do jedného metra.

Bubny s výrezom sa však nepoužívali len na posielanie odkazov z dediny do dediny. Kamerunský spisovateľ Francis Bebey opísal úlohu týchto bubnov pri súbojoch v zápasení. Keď sa dva tímy stojace proti sebe pripravovali na stretnutie na dedinskom námestí, bojovníci tancovali v rytme bubnov s výrezmi, zatiaľ čo bubny ich vychvaľovali. Bubon na jednej strane mohol vyhlasovať: „Šampión, stretol si sa niekedy s niekým seberovným? Kto s tebou môže súperiť, povedz nám, kto? Tieto úbohé tvory... si myslia, že ťa môže poraziť taká úbohá [duša], ktorú nazvali šampiónom... ale nikto ťa nikdy nemôže poraziť.“ Hudobníci v tábore súpera pochopili tieto dobrosrdečné posmešky a bubnujú rýchlu odpoveď v súlade s jedným príslovím: „Malá opička... malá opička... chce vyliezť na strom, ale každý si myslí, že spadne. No malá opička je húževnatá, nespadne zo stromu, vylezie úplne navrch, táto malá opička.“ Bubny ďalej všetkých zabávajú počas celého súboja v zápasení.

Bubny, ktoré hovoria najlepšie zo všetkých

Bubny s napnutou kožou idú o krok ďalej. Bubon, ktorý vidíte na obrázku vpravo, sa volá dundun a je najznámejším jorubským hovoriacim bubnom; pochádza z Nigérie. Vrchná aj spodná strana tohto bubna v tvare presýpacích hodín je potiahnutá tenkou, vypracovanou kozou kožou. Obe strany sú spojené koženými remienkami. Keď sa niektoré remienky stlačia k sebe, napätie na koži bubna sa zvýši, a tak môže bubon vydávať tóny celej oktávy alebo aj väčší počet tónov. Použitím zakrivenej bubeníckej paličky a zmenou výšky tónu a rytmu zvukov môže skúsený bubeník napodobniť zvyšovanie a klesanie ľudského hlasu. Bubeníci tak môžu udržiavať „konverzáciu“ s inými bubeníkmi, ktorí vedia interpretovať a hrať jazyk bubnov.

V máji 1976 bola táto pozoruhodná schopnosť bubeníkov komunikovať pomocou bubnov predvedená dvornými hudobníkmi jorubského náčelníka. Dobrovoľníci z publika pošepkali niekoľko pokynov vedúcemu bubeníkovi, ktorý ich odbubnoval ďalšiemu hudobníkovi nachádzajúcemu sa ďaleko od nádvoria. Ten sa na základe pokynov presunul zo svojho stanovišťa na iné a urobil presne to, o čo bol požiadaný.

Nie je jednoduché naučiť sa posielať odkaz pomocou bubna. Ako poznamenal spisovateľ I. Laoye: „Jorubské bubnovanie je zložité a náročné umenie, ktoré si vyžaduje dlhoročné štúdium. Od bubeníka sa nevyžaduje len veľká zručnosť a cit pre rytmus, ale musí mať aj dobrú poetickú pamäť a musí poznať históriu mesta.“

V posledných desaťročiach africké bubny nehovoria toľko ako kedysi, no v hudbe stále hrajú dôležitú úlohu. Kniha Musical Instruments of Africa hovorí: „Naučiť sa hrať odkazy na bubnoch je mimoriadne náročné; preto sa toto umenie z Afriky rýchlo vytráca.“ Odborník na oznamovacie prostriedky Robert Nicholls ďalej hovorí: „Obrovské bubny z minulosti, ktorých hlasy sa niesli celé míle a ktorých jedinou úlohou bolo doručovať odkazy, spejú k zániku.“ Pre väčšinu dnešných ľudí je výhodnejšie zdvihnúť telefón.

[Obrázok na strane 23]

Bubon s výrezmi

[Obrázok na strane 23]

Jorubský hovoriaci bubon