„Zákazník má vždy pravdu“

ROZPRÁVA WEI TUNG CHINOVÁ

Manžel mi hovorieval, aby som nič nemala s „tými nábožnými ľuďmi, ktorí zvonia pri dverách“. A tak keď k našim dverám prišli Jehovovi svedkovia, povedala som im, že nemáme záujem. Ale manžel mi povedal aj to, že „zákazník má vždy pravdu“, a tak keď do našej reštaurácie Červený drak prišla jedna svedkyňa a chcela hovoriť o svojom náboženstve, domnievala som sa, že si ju musím vypočuť.

MÔJ manžel Tong Y. vlastnil čínsku reštauráciu Červený drak na St. Clair Avenue v Clevelande (Ohio). Tam ma po svadbe naučil pravidlo, že „zákazník má vždy pravdu“.

T. Y. prišiel do Ameriky študovať na Newyorskú univerzitu. Keď ju v roku 1927 skončil, išiel pracovať do jednej reštaurácie na newyorskom námestí Times Square. Všímal si ľudí, ktorí jedli v bufetoch len s minimálnym kuchynským vybavením. Napadlo ho, že by mohol predávať horúce čchao mien.

Obrat v malej reštaurácii, ktorú otvoril v Greenwich Village, sa čoskoro veľmi zvýšil. V roku 1932 presťahoval svoj podnik do Clevelandu (Ohio) a otvoril reštauráciu Červený drak s kapacitou 200 miest. V septembri 1932 clevelandské noviny priniesli túto správu: „Po tom, čo sa Tong Y. Chin najskôr staral o apetít miliónov ľudí po celom východe, presťahoval sa do oblasti Veľkých jazier a postavil v Clevelande prvú stredozápadnú odbočku svojho podniku na prípravu čerstvého čchao mien, podniku, ktorý sa za päť rokov rozvinul na obchod s ročným obratom milión dolárov.“

Skôr než vysvetlím, ako sme sa s T. Y. stretli, dovoľte mi povedať niečo o mojom detstve v Číne, pretože to veľmi ovplyvnilo môj život.

Minulosť poznačená chudobou

K mojim prvým spomienkam patrí to, ako sa pozerám na matku, ktorá opúšťa našu malú dedinku v Číne, aby obstarala nejaké jedlo. Moji rodičia boli takí chudobní, že niektoré zo svojich detí museli dať na adopciu. Jedného dňa, keď som mala asi len dva alebo tri roky, sa otec vrátil domov a v očiach mal zvláštny výraz. Pomyslela som si: ‚To bude pre mňa niečo zlé.‘

Krátko nato ma mama zobrala za ruku a kráčali sme po úzkej, rozbahnenej ceste pomedzi ryžové polia a dávali sme si pozor, aby sme nespadli do vody, ktorá bola po oboch stranách. Zastavili sme sa v jednom dome, kde sa matka rozprávala s usmievavým dievčaťom, a potom v ďalšom dome, kde bolo mladé dievča, ktoré bolo zachmúrené a neusmievalo sa. Nepamätám sa, že by som tieto dievčatá videla už predtým. Boli to moje staršie sestry. Keď mi zaželali šťastnú cestu, mala som pocit, že sa už nikdy viac neuvidíme.

Ako sme išli ďalej, matka stále hovorila o sebe, o otcovi, o mojich bratoch a sestrách. Ešte stále vidím jej milé, no smutné oči. Keď sme prišli na miesto, zdalo sa, že niečo nie je v poriadku. Dom pôsobil tiesnivo a smutno. To bol môj nový domov. Nechcela som ísť spať, ale moja matka a moji adoptívni rodičia ma prinútili. Čoskoro som zaspala, a keď som sa zobudila, mama bola preč. Nikdy viac som ju nevidela.

Neradostné detstvo

Hoci teraz tu bolo dosť jedla, bolo tu málo lásky a moje srdce bolo plné sĺz. Každé ráno som sa zobúdzala s plačom. Chýbala mi mama a starší brat, ktorý zostal s ňou. Často som premýšľala o samovražde. Keď som bola staršia, túžila som chodiť do školy, ale moji adoptívni rodičia ma nechávali doma pracovať.

Keď som mala deväť rokov, presťahovali sme sa ďaleko do Šanghaja. „Teraz máš dosť rokov na to, aby si nakupovala a varila,“ bolo mi povedané. A tak k mojim každodenným prácam v domácnosti pribudli aj tieto povinnosti. Každý deň mi moji adoptívni rodičia dávali dosť peňazí na nákup potravín potrebných pre nás troch. Cestou na trh som prechádzala okolo žobrákov a bolo mi ich ľúto, lebo boli hladní. Podarilo sa mi dať im jednu alebo dve mince a ešte stále mi ostalo dosť peňazí na nákup potravín, ktoré som potrebovala.

Ako som len chcela chodiť do školy a učiť sa! „O šesť mesiacov ťa zapíšeme,“ sľúbili mi adoptívni rodičia. Keď šesť mesiacov prešlo, povedali mi: „Odteraz o šesť mesiacov.“ Po istom čase som si uvedomila, že ma nikdy nepošlú do školy. Moje srdiečko to zlomilo. Každého v dome som začala nenávidieť. Často som sa zamykala v kúpeľni a modlila som sa. Aj keď sme verili v mnohých bohov, nejako som vedela, že existuje jeden hlavný Boh, ktorý je od všetkých mocnejší. Tak som sa k nemu modlila: „Prečo je tu tak veľa bolesti a zármutku?“ To bola moja modlitba počas mnohých rokov.

Manželstvo mení môj život

V tých dňoch bolo v Číne bežné, že manželstvá bývali dohodnuté. Jeden z priateľov T. Y. z univerzity, ktorý sa vrátil do Číny, mu napísal: „Máš vyše 30 rokov a ešte nie si ženatý.“ Potom mu napísal o mne a dodal: „Má 18 rokov; má roztomilú tvár aj povahu... Keby som bol tebou, Tong Y. Chin, vážne by som o tom premýšľal.“ Pripojil aj fotografiu.

T. Y. napísal mojim adoptívnym rodičom: „Videl som fotografiu Vašej ctihodnej dcéry. Keď sa stretneme a strávime spolu istý čas a keď v našom srdci rozkvitne láska, ožením sa s ňou.“ T. Y. prišiel do Šanghaja a stretli sme sa. Hoci som si myslela, že je pre mňa príliš zrelý, povedala som si, že manželstvo mi umožní aspoň sa odsťahovať z domu. A tak sme sa v roku 1935 zosobášili a ihneď sme odcestovali do Ameriky. Tak som sa dostala do Clevelandu.

Vážne problémy napriek bohatstvu

Spočiatku sme s manželom mali problémy s komunikáciou. On hovoril jedným čínskym dialektom, kantonským, a ja som hovorila iným, šanghajským. Bolo to, akoby sme hovorili dvoma rôznymi jazykmi. Musela som sa učiť aj angličtinu a nové zvyky. A moja nová práca? Mala som byť očarujúcou, pôvabnou hostiteľkou v reštaurácii a vždy som sa mala usilovať o to, aby som zákazníkom vyhovela. Áno, mala som pamätať na to, že „zákazník má vždy pravdu“.

S manželom som denne pracovala 16 alebo i viac dlhých, ťažkých hodín a zväčša som bola tehotná. Naša prvá dcéra Gloria sa narodila v roku 1936. Potom som v priebehu deviatich rokov porodila šesť detí — troch chlapcov a tri ďalšie dievčatá, z ktorých jedno zomrelo, keď malo ešte len rok.

Medzitým T. Y. začal viesť mnohé reštaurácie a nočné kluby. Niektorí umelci, ktorí začínali svoju kariéru v týchto podnikoch, sa stali známymi osobnosťami, ako napríklad Keye Luke, Jack Soo a Kaye Ballardová. Okrem toho naše čínske potravinárske výrobky sa predávali široko-ďaleko a stali sa známymi.

Do polovice tridsiatych rokov bol T. Y. známy ako kráľ čchao mien. Bol prezidentom Združenia čínskych obchodníkov a bol aj lektorom čínštiny. Ja som sa zapájala do mnohých charitatívnych, sociálnych, občianskych a spoločenských aktivít. Vystupovanie na verejnosti a pochodovanie v sprievodoch sa stalo súčasťou môjho života. Naše fotografie a mená bolo bežne vidieť v clevelandských novinách; zdalo sa, že všetko, čo urobíme alebo povieme, je zaznamenané — od obchodného podnikania až po dovolenku, a dokonca aj číslo mojich topánok!

V roku 1941, keď japonské letectvo zbombardovalo Pearl Harbor, Spojené štáty vstúpili do vojny s Japonskom. Keďže sme boli Orientálci, pociťovali sme predsudky ľudí. Dokonca pred vojnou, keď sme náš veľký dom stavali v elegantnej štvrti, sme dostávali listy, v ktorých sa nám vyhrážali smrťou. No dokončili sme ho a vychovali sme v ňom naše deti.

Mala som krásny, priestranný dom, manžela, ktorý si ma vážil, a rodinu, áno, aj nádherné oblečenie a šperky. No šťastie sa mi naďalej vyhýbalo. Prečo? Jedným dôvodom bolo to, že ako rodina sme boli spolu len málo. Hoci sa mi darilo vstávať každé ráno, aby som sa rozlúčila s deťmi, keď išli do školy, obyčajne sme v čase, keď išli spať, pracovali. Gazdiná sa postarala o to, čo potrebovali.

Boli sme budhisti, no bohovia nášho náboženstva mi neposkytovali nijakú útechu. T. Y. spolu s naším najstarším synom prechádzali cez dom s rozsvietenými sviečkami a dávali pred modly jedlo, aby sa bohovia najedli. Ale tí nikdy jedlo nezjedli a deti sa neskôr tešili, keď ho mohli zjesť samy.

Nakoniec, keďže som trpela vyčerpanosťou a nevidela som východisko, pomyslela som si, že mojej rodine bude lepšie bezo mňa. Úplne som sa zrútila a pokúšala som sa vziať si život. Našťastie ma rýchlo previezli do nemocnice a uzdravila som sa.

Odpoveď na moje modlitby

O nejaký čas v roku 1950 k nám do reštaurácie prišla spolu s manželom dáma s nádhernými bielymi vlasmi. Keď som ich privítala a postarala sa o ich pohodlie, začala mi hovoriť o Bohu. Nezaujímalo ma to. Jehovovi svedkovia už navštívili náš dom a snažili sa so mnou hovoriť, ale vždy som ich rázne odmietla. Situácia v reštaurácii však bola iná — tu platilo, že „zákazník má vždy pravdu“!

Pani Helen Wintersová sa ma spýtala, či verím Biblii. „Ktorej Biblii?“ spýtala som sa. „Je ich tak veľa!“ Vždy, keď opäť prišla, pomyslela som si: ‚Znovu prichádza tá otrava!‘ Ale ona bola milá a vytrvalá. A to, čo hovorila o rajskej zemi, kde už nebude bolesť ani utrpenie, znelo naozaj dobre. — 2. Petra 3:13; Zjavenie 21:3, 4.

Pri jednej návšteve mi nechala pozvánku na zhromaždenia do sály Kráľovstva a upozornila ma na krátke posolstvo na druhej strane, ktoré opisovalo požehnania Božieho Kráľovstva. Spomínam si, ako som si neskôr pozvánku pozerala a pomyslela som si: ‚Keby to tak mohla byť pravda!‘ Ponúkla sa, že bude so mnou doma študovať Bibliu, a ja som napokon súhlasila.

Každý týždeň sme sa na štúdium zhromaždili okolo stola — Helen a ja spolu s mojimi šiestimi deťmi, ktoré boli vtedy vo veku od 5 do 14 rokov. Často som ju ľutovala, lebo niekedy to vyzeralo tak, že deti strácajú záujem. V roku 1951 sme začali navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva. Čoskoro som si uvedomila, že to, čo sa učím, je odpoveď na moje modlitby. A tak som sa rozhodla, že sa naozaj musím naučiť dobre čítať po anglicky. Bolo to pre mňa náročné.

Spoznávame pravé šťastie

Onedlho som začala robiť rýchle pokroky v poznaní a oddala som svoj život Jehovovi Bohu. Spolu s mojimi najstaršími deťmi Gloriou a Tomom som bola 13. októbra 1951 pokrstená na veľkom zjazde vo Washingtone, D. C. Prvýkrát mal môj život zmysel. Bol to začiatok najšťastnejšieho obdobia.

Celý svoj život som slúžila iným ľuďom, ale teraz som bola rozhodnutá v prvom rade slúžiť nášmu Stvoriteľovi! Začala som sa deliť s posolstvom o Kráľovstve so všetkými, ktorí počúvali. Snažila som sa tiež vštepiť svojim deťom potrebu navštevovať kresťanské zhromaždenia a dôležitosť hovoriť iným o nádherných veciach z Božieho Slova.

V roku 1953 sme v našom dome začali mávať zborové štúdium knihy. Odvtedy prešlo 45 rokov a toto štúdium sa tu stále koná. Počas tých rokov to bola pre našu rodinu obrovská duchovná pomoc.

Dosiahnuť, aby sme zostali duchovne činní a zároveň aby sme stále udržiavali chod reštaurácie, bolo skutočne náročné. Predsa som však mohla s mnohými ľuďmi študovať Bibliu. Niektorí z nich prijali biblickú pravdu a neskôr sa stali priekopníkmi, ako sa nazývajú služobníci celým časom. V päťdesiatych rokoch naše štyri mladšie deti oddali svoj život Jehovovi a dali sa pokrstiť. T. Y. nemal záujem o Bibliu, hoci nás vozil na zhromaždenia aj zo zhromaždení. Rozhodli sme sa, že mu nebudeme kázať, ale že sa len cestou domov budeme medzi sebou rozprávať o jednej alebo dvoch myšlienkach, z ktorých sme mali na zhromaždení úžitok.

V tom čase T. Y. často chodil na služobné cesty a navštevoval mestá po celých Spojených štátoch. Zatelefonovala som do ústredia spoločnosti Watch Tower v Brooklyne v New Yorku a vysvetlila som im našu situáciu. Grant Suiter, vtedajší tajomník-pokladník Spoločnosti, nás pozval, aby sme prišli na prehliadku komplexu budov, keď budeme v New Yorku. Na T. Y. to urobilo veľký dojem, najmä čistota v kuchyni, ktorá bola vtedy zariadená tak, aby sa v nej mohlo pripravovať jedlo asi pre 500 ľudí.

Počas našej návštevy sme stretli Russella Kurzena, ktorý neskôr poslal T. Y. Bibliu. T. Y. si ju čítal každý večer, až kým ju nedočítal. Neskôr na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov v New Yorku v roku 1958 bol môj manžel pokrstený! Na naše prekvapenie mal náš najstarší syn, ktorý vtedy slúžil ako člen rodiny Bétel v ústredí, krátku časť v programe.

Verný až do smrti

Často sme sa s T. Y. spolu zúčastňovali na službe od dverí k dverám. Keď mu začal slabnúť zrak, pravidelne sme sa zapájali do služby na ulici. Noviny The Cleveland Press priniesli článok pod nadpisom „Obrátenie u Červeného draka“ spolu s našou fotografiou, ako okoloidúcim ponúkame časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! V článku sa písalo, ako sme sa stali svedkami. A mimochodom, názov Červený drak sa zmenil na názov Chinova reštaurácia.

Počas tých rokov sme s manželom hostili v našej reštaurácii mnoho kresťanských bratov a sestier z celého sveta. Dobre sme si zapamätali radu brata Freda Franza, ktorý slúžil ako prezident Watch Tower Bible and Tract Society. Keď nás navštívil, nabádal nás: „Buďte verní a pridŕžajte sa Jehovovej organizácie.“

Začiatkom sedemdesiatych rokov prekonal T. Y. niekoľko mŕtvic a 20. augusta 1975 zomrel. Miestne noviny uverejnili obšírny nekrológ spolu s fotografiou, ako v službe ponúka Strážnu vežu. Naše posledné spoločné roky boli najkrajšie. Po vyše 60 rokoch prevádzky bola v apríli 1995 Chinova reštaurácia zatvorená. Niektorým sa zdalo, že je to koniec jednej éry.

Úsilie o duchovné ciele

Kedysi sme túžili po tom, aby naši traja synovia prevzali rodinný podnik. No táto túžba sa zmenila; chceli sme, aby kráčali v Ježišových šľapajach a aby sa stali služobníkmi celým časom. Každému z detí sme položili otázku, či by chcelo slúžiť ako priekopník v Hongkongu, a tak pomôcť iným Číňanom dozvedieť sa to, čo sme sa dozvedeli my. Ponúkli sme im na to finančnú podporu. Hoci ani jedno z detí nevedelo plynule hovoriť po čínsky, Winifred, Victoria a Richard sa presťahovali do Hongkongu.

Naša dcéra Winifred tam slúži ako priekopníčka už vyše 34 rokov! Victoria sa vydala za Marcusa Guma a neskôr sa vrátili do Spojených štátov. Vychovali tri deti — Stephanie a Seraiah, ktoré sú v službe celým časom v Clevelande, a Symeona, ktorý slúži na Farmách Watchtower vo Wallkille v New Yorku spolu s manželkou Morfydd. Victoria a Marcus teraz bývajú neďaleko, a tak mi môžu pomôcť, keď to potrebujem. Marcus je predsedajúcim dozorcom zboru Coventry v Clevelande.

Naša najstaršia dcéra Gloria je pripútaná na invalidný vozík, keďže v roku 1955 dostala obrnu. Spolu s manželom Benom býva v Escondide v Californii, kde naďalej pravidelne slúži v kazateľskom diele. Tom je služobníkom celým časom už vyše 22 rokov. Spolu s manželkou Esther v súčasnosti pracujú vo vzdelávacom stredisku Watchtower v Pattersone v New Yorku. Richard sa s manželkou Amy vrátil z Hongkongu, aby pomohli so starostlivosťou o T. Y. ešte predtým, než zomrel. Aj oni teraz slúžia v Pattersone. Náš najmladší Walden strávil v službe celým časom vyše 30 rokov. Posledných 22 rokov slúži s manželkou Mary Lou v zboroch v Spojených štátoch v krajskej a oblastnej službe.

To neznamená, že by nám naše deti nikdy nespôsobili nijaké problémy. V čase dospievania jedno z nich ušlo z domu a tri mesiace sme o ňom nepočuli. Jeden syn sa zase istý čas viac zaujímal o šport než o duchovné veci a vynechával naše týždenné rodinné štúdium Biblie, aby mohol súťažiť. Dokonca dostal ako atlét ponuky univerzitných štipendií. Keď tieto ponuky neprijal a rozhodol sa vstúpiť do služby celým časom, mala som pocit, akoby mi z pliec spadlo obrovské bremeno!

Som vďačná, že som počúvala

Aj keď sú moje deti doslova roztrúsené po celom svete, veľmi ma povzbudzuje vedomie, že verne slúžia Jehovovi. Teraz mám 81 rokov a môj krok spomaľuje artritída a iné choroby, ale moja horlivosť pre Jehovu neochabla. Snažím sa sama o seba postarať, aby žiadne z mojich detí nemuselo opustiť službu celým časom a starať sa o mňa.

Dychtivo očakávam budúcnosť, keď sa úplne uskutočnia Božie predsavzatia a ja opäť uvidím milovaných zomrelých, môjho manžela, mojich skutočných rodičov a Helen Wintersovú, ktorá s nami študovala. (Ján 5:28, 29; Skutky 24:15) Aká som šťastná, že som vtedy pred vyše 46 rokmi počúvala tú milú dámu s bielymi vlasmi! Vskutku, tá zákazníčka mala pravdu!

[Obrázok na strane 21]

Keď sme sa zosobášili

[Obrázok na strane 23]

Naša rodina v roku 1961. Zľava doprava: Victoria, Wei, Richard, Walden, Tom, T. Y., Winifred a Gloria vpredu

[Obrázok na strane 24]

Wei Chinová dnes