Vystúpil som na najkrajší vrch zo všetkých
NARODIL som sa a vyrástol som v malom mestečku v horách východnej Európy. Moji rodičia boli rímski katolíci, ale nenútili ma chodiť do kostola, doma sme sa spoločne nemodlili, ani sme nehovorili o náboženstve. A tak, ako mnoho iných mladých ľudí, som využíval čas a energiu na šport, získavanie vzdelania a cestovanie.
V našom meste bola veľmi aktívna skupina horolezcov. Jej vedúcim bol príjemný a skúsený muž, ktorý dobre poznal hory. Vďaka nemu som sa stal veľmi šikovným horolezcom. Mal som vtedy 18 rokov a rýchlo som si obľúbil nádherný pohľad z vysokých končiarov, napätie nebezpečných situácií a ich prekonávanie a priateľstvo iných, s ktorými som prežíval tieto nebezpečenstvá.
Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol v skupine už asi päť rokov. Liezol som na jeden vrch, kde bol ľahký terén, a keď som už bol takmer na končiari, na chvíľu som poľavil v pozornosti. Práve som preliezal jednu skalu, keď sa začala uvoľňovať. Stačil som ešte odskočiť nabok a zakričať výstrahu svojmu spolulezcovi. Padajúca skala presekla lano, ktorým sme boli naviazaní a ja som spadol. Našťastie som sa pri páde zachytil na malej trávnatej plošinke asi štyri metre podo mnou. Ale nie vždy sa to v tomto športe skončí tak dobre.
Keď som mal 24 rokov, skončil som štúdium na univerzite a viedol som malú skupinu horolezcov v rodnom meste. Po čase sme zohnali peniaze na mikrobus, aby sme sa mohli dostať aj s výstrojou do vzdialenejších hôr. Ale auto bolo vo veľmi zlom stave a ja som strávil tri mesiace tým, že som ho vo dne v noci opravoval. Keď som dokončil opravu, všetci sme sa snažili nájsť si dajakú nebezpečnú prácu, ktorá bola dobre platená, napríklad práca na výškových stavbách, a tak sme nakoniec mali dosť peňazí, aby sme mohli urobiť výpravu do Iránu. Tak sme v roku 1974 vystúpili na sopku Demávend, vysokú 5 601 metrov. Výstup bol zo začiatku celkom ľahký, ale smerom na končiar sme museli prekonávať hlboký sneh a mali sme ťažkosti s dýchaním spôsobené veľkou nadmorskou výškou a škodlivými výparmi zo sopečných otvorov.
Na spiatočnej ceste sme si v mikrobuse plánovali výstup na Ararat, ale tento plán sme museli pre politické napätie zrušiť. V roku 1975 sme sa išli lyžovať do rakúskych Álp a vtedy sme založili celoštátnu fotografickú súťaž, ktorú sme nazvali „Hory a ľudia“. Táto súťaž prebieha každoročne až doteraz. Všetci sme mali pocit, že náš život je naplnený a uspokojujúci.
Rozčarovanie
Ale keď som mal asi 30 rokov, prestalo ma horolezectvo tešiť. Kládol som si otázku: ‘To je celý zmysel života?‘ Niektorí mi hovorili, aby som sa oženil, ale mal som ženatých priateľov a nezdalo sa, že sú príliš šťastní. Aj manželské dvojice, ktoré skulo nebezpečenstvo a napätie pri horolezectve, v realite každodenného života strácali svoje šťastie. Nevedel som, prečo ich manželstvo nie je šťastné. Hoci som veľmi túžil po manželstve, nechcel som byť taký nešťastný ako oni.
Okrem toho som si všimol, že mladí, ktorí chcú byť horolezcami, už nie sú ako kedysi. Predtým vládol vo vysokohorských horolezeckých táboroch duch poriadku, spolupráce a priateľstva. Teraz boli mladí a neskúsení chlapci nedisciplinovaní a nechcelo sa im postupne robiť pokroky. Chceli sa predvádzať a púšťali sa do výstupov, ktoré boli pre nich priťažké a nebezpečné. Bol som stále viac rozčarovaný. V tom čase som viedol dlhé a hlboké rozhovory so svojím priateľom Bondžom. Nakoniec mi navrhol, aby som sa porozprával s iným horolezcom, Henrichom.
Henrich mi požičal knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Keď som ju prečítal, s úžasom som zistil, že rozoberá práve tie otázky, ktoré ma v srdci znepokojovali. Vysvitlo, že Henrich študuje Bibliu s Jehovovými svedkami, a preto som ho požiadal, či by som sa mohol pripojiť aj ja. Súhlasil a ja som sa dva roky intenzívne venoval štúdiu Biblie a všetkej biblickej literatúry, ktorú sa mi podarilo získať.
Biblické štúdium
Moje poznanie sa prehlbovalo a cítil som rastúcu radosť. Rímskokatolícke náboženstvo som poznal len povrchne, ale s údivom som zisťoval, že biblické kresťanstvo nespočíva v obradoch, tradícii ani v nerozumných citoch. Naopak, zahŕňa vysoké morálne zásady, ktoré sa dotýkajú všetkých zložiek kresťanovho života. Prekvapený som zistil, že Biblia je veľmi logická a že neodporuje vedeckým teóriám, ktoré sú dôkladne overené.
Svedok, ktorý viedol štúdium s Henrichom a mnou, nás nenútil, aby sme menili svoje názory a svoj spôsob života. Len nám jasne vysvetľoval, čo hovorí Biblia. Prvé dva roky štúdia som sa ešte stále venoval horolezectvu. Ale ako sa prehlbovali moje vedomosti, začal som si uvedomovať, že horolezectvo je pre mňa ako droga. Prípad s padajúcou skalou mi pripomenul Ježišove slová, ktoré odpovedal satanovi na jeho výzvu, aby sa vrhol dolu z chrámového cimburia: „Nebudeš skúšať Jehovu, svojho Boha.“ (Matúš 4:5–7) Uvedomil som si, že táto činnosť je prejav neúcty k životu, ktorý mi dal Jehova.
Odovzdal som zodpovednosť za našu horolezeckú skupinu inému skúsenému horolezcovi a zistil som, že nie je ťažké prejsť od horolezectva ku kresťanstvu. Keď som rozdával alebo predával svoju výstroj – lyže, horolezecké mačky, karabíny, kladivá, skoby a lano – môžem poctivo spolu s apoštolom Pavlom povedať, že to teraz bolo pre mňa len ako „množstvo smetí“. (Filipanom 3:8) Prenikol mnou pocit hlbokého uspokojenia, lebo som sa mohol pridať k nádhernému dielu, ktorým sa verejne chváli Božie meno. V roku 1977 sme spolu s Henrichom symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.
Vydávame svedectvo iným
V tom čase mala horolezecká skupina v našom meste asi 15 členov a postupne sme s Henrichom všetkým vydávali svedectvo. Mal som veľkú radosť, keď môj brat, tiež člen skupiny, začal aj so svojou manželkou študovať Bibliu a v roku 1981 sa dali pokrstiť. O nejaký čas sa k nám pripojil Bondžo a ešte jeden, piaty člen nášho horolezeckého klubu. Už sme necítili potrebu zdolávať vysoké končiare. Našou najväčšou radosťou sa stali cesty do údolia za ľuďmi, ktorí si vážili biblické pravdy. Túto zmenu s veľkou úľavou prijala moja matka, ktorá bola vždy veľmi nervózna, keď sme s bratom išli do hôr. Nakoniec sa k nám pripojila v čistom uctievaní Jehovu aj ona.
Moja túžba vstúpiť do manželstva prestala byť taká naliehavá. Vďaka Božiemu slovu som spoznal zásady, ktoré mi môžu pomôcť dosiahnuť v manželstve úspech, ale teraz som bol šťastný, že som slobodný a môžem slúžiť Jehovovi bez rozptyľovania. Šalamún povedal: „Rozvážna manželka je od Jehovu.“ (Príslovia 18:22; 19:14) Preto som sa rozhodol, že budem trpezlivo čakať na Jehovu, kým mi dá tento dar, a dovtedy budem žiť tak, aby som mohol byť dobrým manželom. A v roku 1982 mi Jehova dal to úžasné požehnanie – vynikajúcu manželku.
S manželkou ešte stále žijeme v horách a ja ich mám veľmi rád. Ale teraz sa zaujímam najmä o to, aby sme pomáhali ľuďom vystúpiť na iný vrch. Aký je to vrch? Ten, o ktorom Izaiášovo proroctvo hovorí: „A v konečnej časti dní sa stane, že vrch Jehovovho domu bude pevne založený nad vrcholkom vrchov a istotne bude zodvihnutý nad pahorky a budú k nemu prúdiť všetky národy. A mnoho ľudí istotne pôjde a povie: ‘Poďte a vystúpme na Jehovov vrch, do domu Jákobovho Boha a bude nás poučovať o svojich cestách a budeme chodiť po jeho chodníkoch.‘ Veď zo Siona vyjde zákon a Jehovovo slovo z Jeruzalema.“ (Izaiáš 2:2, 3) Aká je to radosť, keď človek môže vyjsť na tento vrch, na ten najkrajší vrch zo všetkých! – Poslané.