Ako vdova som našla pravú útechu
Rozpráva Lily Arthurová
Mladý Jehovov svedok chodil z domu do domu v oblasti Ootacamund v Indii. Ako je zvykom, ženy takému cudziemu človeku neotvárajú. Po niekoľkých hodinách sa unavený a trochu znechutený obrátil, že sa vráti domov. Ale zastavil sa, akoby ho niečo nútilo zaklopať na ďalšie dvere. Pouvažujte nad tým, čo sa stalo, ako to opísala žena, ktorá mu otvorila.
SO SVOJÍM dvojmesačným dievčatkom na rukách a dvadsaťdvamesačným synom po boku som hneď otvorila dvere a zazrela som neznámeho muža. Minulý večer som bola mimoriadne rozrušená. Útechu som hľadala v modlitbe: „Nebeský Otče, prosím ťa, poteš ma svojím Slovom.“ Teraz, na môj úžas, sa neznámy ozval a vysvetľoval mi: „Nesiem vám posolstvo útechy a nádeje z Božieho slova.“ Zdalo sa mi, že to musí byť prorok poslaný Bohom. Čo ma však pohlo k mojej modlitbe o pomoc?
Poznávam biblické pravdy
Narodila som sa v roku 1922 v dedine Gudaluru v pôvabnej pahorkatine Nilgiri v južnej Indii. Matka zomrela, keď som mala tri roky. Môj otec, protestantský duchovný, sa neskôr znovu oženil. Len čo sme sa ako deti naučili rozprávať, otec nás naučil — bratov, sestry i mňa — modliť sa. Keď som mala štyri roky, otec denne sedával pri stole a čítal Bibliu a ja som si pritom čítala na dlážke svoju Bibliu.
Keď som vyrástla, stala som sa učiteľkou. Keď som mala dvadsaťjeden rokov, otec mi dohodol svadbu. Narodil sa nám syn Sunder a potom dcéra Rathna. No približne vtedy, keď sa narodila Rathna, manžel ťažko ochorel a vzápätí nato zomrel. V dvadsiatich štyroch rokoch som sa náhle stala vdovou a mala som na starosti dve malé deti.
Úpenlivo som prosila Boha, aby mi dal útechu zo svojho Slova a nasledujúci deň prišiel Jehovov svedok. Pozvala som ho ďalej a dostala som knihu Boh nech je pravdivý. Keď som si ju večer čítala, stále som videla meno Jehova. Bolo to pre mňa čosi zvláštne. Neskôr prišiel ten svedok znovu a ukázal mi v Biblii, že je to Božie meno.
Čoskoro som sa tiež dozvedela, že náuky, ako je trojica a pekelný oheň, sa nezakladajú na Biblii. Získala som útechu a nádej, keď som sa dozvedela, že pod Božím kráľovstvom sa zem stane rajom a že drahí zosnulí sa vrátia pri vzkriesení. Najdôležitejšie bolo, že som začala poznávať a milovať pravého Boha, Jehovu, ktorý vypočul moju modlitbu a prišiel mi na pomoc.
Delím sa o novonájdené poznanie
Začalo mi byť čudné, že som predtým mohla pri čítaní prehliadnuť biblické verše s Božím menom. A prečo som pri svojom čítaní Biblie nepostrehla jasnú nádej na večný život na rajskej zemi? Učila som v škole, ktorú spravovali protestantskí misionári, a tak som tie biblické verše ukázala správkyni školy. (2. Mojžišova 6:3; Žalm 37:29; 83:18; 83:19, SB; Izaiáš 11:6–9; Zjavenie 21:3, 4) Povedala som jej, že sme ich akosi museli prehliadnuť. Na moje prekvapenie ju to zrejme nepotešilo.
Potom som napísala riaditeľke, ktorá bola v inom meste, a citovala som tieto verše. Prosila som ju o rozhovor. Odpovedala, že to so mnou preberie jej otec, známy duchovný z Anglicka. Brat riaditeľky bol významný biskup.
Pripravila som si všetky myšlienky a texty a s knihou Boh nech je pravdivý a s deťmi som sa vydala do susedného mesta. S nadšením som im vysvetľovala, kto je Jehova, že neexistuje trojica, a iné veci, ktoré som sa dozvedela. Chvíľu počúvali, ale nepovedali ani slovo. Potom duchovný z Anglicka povedal: „Budem sa za vás modliť.“ Pomodlil sa nado mnou a poslal ma domov.
Svedecká služba na ulici
Raz ma služobník Jehovových svedkov pozval do svedeckej služby na ulici s časopismi Strážna veža a Prebuďte sa! Povedala som mu, že by som to nikdy nemohla robiť. Viete, v Indii by si ľudia o žene, ktorá by stála na ulici alebo chodila z domu do domu, mysleli to najhoršie. Zničilo by to povesť tej ženy, ba i jej rodiny. Keďže som veľmi milovala a ctila si svojho otca, nechcela som, aby mal hanbu.
Služobník mi však ukázal biblický text, kde bolo napísané: „Buď múdry, syn môj, a obveseľ moje srdce, nech mám čo odpovedať tomu, kto mi utŕha.“ (Príslovia 27:11, Kralická biblia) Povedal: „Obveselíte Jehovovo srdce, keď verejne prejavíte, že stojíte za ním a za jeho kráľovstvom.“ Zo všetkého najviac som túžila po tom, aby som obveselila Jehovovo srdce, a tak som vzala tašku s časopismi a išla som so svedkom do svedeckej služby na ulici. Dodnes nechápem, ako som to dokázala. To bolo v roku 1946, asi štyri mesiace potom, ako som bola prvý raz navštívená.
Povzbudená k prekonávaniu strachu
V roku 1947 som prijala učiteľské miesto na predmestí Madrásu na východnom pobreží Indie a presťahovala som sa tam s deťmi. V meste sa pravidelne schádzala skupinka asi ôsmich Jehovových svedkov. Na tieto zhromaždenia sme museli cestovať asi dvadsaťštyri kilometrov. V Indii vtedy ženy necestovali samy. Museli čakať na mužov, aby ich odviezli. Nevedela som nastúpiť do autobusu, vypýtať si lístok, vystúpiť z autobusu a tak ďalej. Cítila som, že by som mala slúžiť Jehovovi, ale ako? Preto som sa modlila: „Jehova, Bože, nemôžem žiť a neslúžiť ti. Ale pre mňa ako pre Indku je úplne nemožné chodiť z domu do domu.“
Dúfala som, že ma Jehova nechá zomrieť, aby ma zbavil toho vnútorného konfliktu. Ale rozhodla som sa prečítať si niečo z Biblie. Náhodou som otvorila knihu Jeremiáša, kde bolo napísané: „Nehovor: ‚Som iba chlapec‘, ale máš ísť ku všetkým, ku ktorým ťa pošlem; a máš hovoriť všetko, čo ti prikážem. Neboj sa ich tvárí, veď ‚som s tebou, aby som ťa oslobodil‘.“ — Jeremiáš 1:7, 8.
Cítila som, že naozaj ku mne hovorí Jehova. Preto som pozbierala odvahu a hneď som si sadla k šijaciemu stroju a ušila som si tašku na nosenie časopisov. Po vrúcnej modlitbe som sa vydala sama z domu do domu, rozšírila som všetku svoju literatúru a dokonca som v ten deň začala biblické štúdium. Rozhodla som sa, že dám Jehovu na prvé miesto vo svojom živote, a vložila som do neho plnú dôveru a spoľahla som sa na neho. Napriek slovným urážkam sa verejná zvestovateľská služba stala pravidelnou súčasťou môjho života. Aj napriek odporu na niektorých ľudí urobila moja činnosť mocný dojem.
To sa ukázalo, keď som po mnohých rokoch chodila s dcérou z domu do domu po Madráse. Istý hindský pán, sudca z Najvyššieho súdu, dobre neodhadol môj vek a povedal: „Tieto časopisy som poznal skôr, než ste sa vy narodili. Pred tridsiatimi rokmi stávala na Horskej ulici pravidelne jedna pani a ponúkala ich.“ Želal si zapísať sa ako predplatiteľ.
V inom dome nás hinduistický brahman, úradník vo výslužbe, pozval dovnútra a povedal: „Pred mnohými a mnohými rokmi ponúkala jedna pani na Horskej ulici Strážnu vežu. Z úcty k nej si vezmem, čo mi ponúkate.“ Musela som sa usmiať, lebo som vedela, že tá pani, o ktorej sme obaja rozprávali, som ja.
Posilnená a požehnaná
V októbri 1947 som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Vtedy som bola jediná tamilsky hovoriaca svedkyňa v celom štáte, ale teraz sú vernými, činnými Jehovovými svedkami stovky tamilských žien.
Po tom, čo som bola pokrstená, prichádzal odpor zo všetkých strán. Brat mi napísal: „Prekročila si všetky pravidlá spoločenského správania a slušnosti.“ Tiež som zažila odpor v škole, kde som pracovala, a v obci. Ale bola som stále bližšie k Jehovovi stálymi, úpenlivými modlitbami. Keď som sa zobudila uprostred noci, ihneď som zažala petrolejku a študovala som.
Keď som bola posilnená, bola som lepšie vyzbrojená na to, aby som utešovala iných a pomáhala im. Jedna staršia pani, hinduistka, s ktorou som študovala, zaujala pevný postoj v Jehovovom uctievaní. Keď zomrela, povedala iná žena v tej domácnosti: „Akých šťastných nás urobila jej vernosť Bohu, ktorého si vybrala uctievať správne až do konca.“
Ďalšia žena, s ktorou som študovala, sa nikdy neusmiala. Jej tvár vždy odrážala úzkosť a smútok. Ale keď som ju poučila o Jehovovi, povzbudila som ju, aby sa modlila k Jehovovi, pretože on pozná naše ťažkosti a stará sa o nás. Ďalší týždeň jej tvár žiarila. Bolo to prvýkrát, čo som ju videla usmiať sa. „Modlila som sa k Jehovovi,“ vysvetlila, „a mám pokoj mysle a srdca.“ Svoj život oddala Jehovovi a zostala vernou napriek mnohým ťažkostiam.
Vyrovnávanie zodpovedností
Cítila som, že so starostlivosťou o dve malé deti nebude pravdepodobne možné splniť moju túžbu slúžiť Jehovovi celým časom ako priekopníčka. Ale otvorila sa nová cesta služby, keď niekto potreboval preložiť biblickú literatúru do tamilského jazyka. S pomocou Jehovu som mohla plniť túto úlohu a pritom mať svetské zamestnanie ako učiteľka, starať sa o deti, robiť domáce práce, zúčastňovať sa všetkých zhromaždení a venovať sa zvestovateľskej službe. Nakoniec, keď deti vyrástli, som sa stala zvláštnou priekopníčkou. Z tejto prednosti sa teším už tridsaťtri rokov.
Už od útleho veku som sa snažila Sunderovi a Rathne vštepovať lásku k Jehovovi a túžbu vždy stavať jeho záujmy na prvé miesto v každej oblasti života. Vedeli, že prvý, s kým by sa mali po zobudení rozprávať, je Jehova, a že on je posledný, s kým by sa mali rozprávať, než pôjdu spať. A vedeli, že by sa príprava na kresťanské zhromaždenia a zvestovateľská služba nemala prehliadať pre domáce úlohy zo školy. Hoci som ich povzbudzovala, aby pracovali v škole čo najlepšie, nikdy som netrvala na výborných známkach z obavy, aby sa to nestalo pre ne tým najdôležitejším v živote.
Keď boli pokrstené, využívali školské prázdniny na priekopnícku službu. Povzbudzovala som Rathnu, aby bola odvážna, nie ustrašená a plachá, ako som bola ja. Keď dokončila strednú školu a obchodný kurz, začala priekopnícku službu, a neskôr sa stala zvláštnou priekopníčkou. Po čase sa vydala za cestujúceho dozorcu Richarda Gabriela, ktorý teraz slúži ako koordinátor odbočky Spoločnosti Strážna veža v Indii. Oni a ich dcéra Abigail pracujú celým časom v indickej odbočke a ich malý syn Andrew je zvestovateľom dobrého posolstva.
Avšak keď mal Sunder osemnásť rokov, zranil moje srdce, keď sa prestal zhromažďovať s Jehovovými svedkami. Nasledujúce roky boli pre mňa utrpením. Neustále som prosila Jehovu, aby mi odpustil nedostatky, ktoré som azda mala v jeho výchove, a priviedol Sundera k rozumu, aby sa mohol vrátiť. Časom som však stratila všetku nádej. Potom, raz po trinástich rokoch prišiel a povedal mi: „Mami, nerob si starosti, ja budem dobrý.“
Čoskoro Sunder vyvinul zvláštne úsilie, aby dosiahol duchovnú zrelosť. Robil také pokroky, že mu bol zverený dozor v zbore Jehovových svedkov. Neskôr sa vzdal svojho dobre plateného zamestnania, aby sa stal priekopníkom. Teraz slúži so svojou manželkou Ester v tomto diele v Bangalore v južnej časti Indie.
Celoživotná útecha
Často ďakujem Jehovovi, že mi dovolil v priebehu rokov znášať utrpenia a ťažkosti. Bez takýchto skúseností by som nemala drahocennú prednosť okúsiť do takej miery Jehovovu dobrotu, jeho milosrdenstvo a jeho prejavy nežnej starostlivosti a milujúcej láskavosti. (Jakob 5:11) Hreje ma pri srdci, keď čítam v Biblii o Jehovovej starostlivosti o ‚cudzinca, sirotu alebo vdovu‘. (5. Mojžišova 24:19–21) Ale to nie je nič v porovnaní s útechou a potešením z toho, keď skutočne zakúšame jeho starostivosť a záujem.
Naučila som sa vkladať úplnú dôveru v Jehovu a spoliehať sa na neho, neopierať sa o svoje vlastné porozumenie, ale všímať si ho na všetkých svojich cestách. (Žalm 43:5; Príslovia 3:5, 6) Ako mladá vdova som sa modlila k Bohu o útechu z jeho Slova. Teraz, keď mám šesťdesiatosem rokov, môžem pravdivo povedať, že porozumením Biblie a uplatňovaním jej rád som našla nesmiernu útechu.
[Obrázok na strane 26]
Lily Arthurová s členmi svojej rodiny