Pevne sa držať Božej organizácie

ROZPRÁVA ROY A. RYAN

Dedina Sandhill (v preklade piesočnatý pahorok) v štáte Missouri mala priliehavý názov, pretože bola iba o niečo málo viac ako veľký piesočnatý pahorok v otvorenej kopcovitej krajine. Táto malá obec ležala pri križovatke, 5 kilometrov na západ od mesta Rutledge, a bolo v nej iba osem či deväť domov, metodistický kostol a malá kováčska dielňa. Tam som sa 25. októbra roku 1900 narodil.

MÔJ otec bol dedinský kováč. I keď rodičia chodili do kostola zriedkavo, mama ma začala posielať do nedeľnej školy metodistickej cirkvi. Označenie metodista sa mi nepáčilo, pretože som sa domnieval, že človek by sa mal nazývať kresťanom, no napriek tomu sa u mňa vytvoril smäd po biblickej pravde a záujem o večný život.

Keď som mal 16 rokov, išiel som pracovať na železnicu do Santa Fe. Do našej pracovnej skupiny na železnici prišiel pracovať jeden z Medzinárodných bádateľov Biblie (ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia) menom Jim a často sme pracovali spolu. Jim rozprával a ja som počúval všetko, čo mi vedel povedať o Biblii. Urobilo to na mňa dobrý dojem, a tak som sa spýtal, či si môžem požičať jednu z jeho kníh.

Jim mi požičal prvý zväzok Štúdií Písiem, ktoré vydal C. T. Russell z Medzinárodného združenia bádateľov Biblie. Keď som ho vrátil, chcel som si požičať i ďalšie zväzky. Krátko nato Jim zo železnice odišiel a keď som ho stretol znovu, prijímal na ulici v Rutledge objednávky na ilustrovanú knihu Fotodráma stvorenia. Neskôr ma pozval na skupinové zhromaždenia, ktoré sa konali u neho doma. Každú nedeľu som chodil 5 kilometrov pešo na zhromaždenie do Rutledge.

Keď v roku 1919 začal vychádzať časopis Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!), chcel som začať so zvestovateľskou službou. Spolu s ďalším novým bádateľom Biblie sme boli rozhodnutí rozširovať tento nový časopis z domu do domu. Mali sme trochu strach z navštevovania ľudí vo svojom rodnom meste, a tak sme nastúpili na vlak a išli sme do susedného mesta. Keď sme tam ráno pricestovali, rozdelili sme sa a každý samostatne klopal na dvere až do popoludnia, i keď sme v tejto práci neboli vyškolení. Získal som dve objednávky na predplatné, pričom jedna bola od muža, s ktorým som pracoval na železnici.

Desiateho októbra roku 1920 som bol pokrstený vo vodnej nádrži neďaleko Rutledge. Moji rodičia boli proti tomu, aby som sa stýkal s Medzinárodnými bádateľmi Biblie. Dôvodom bol odpor podnietený duchovenstvom, ktorý bádatelia Biblie zažili počas vojnových rokov 1914–1918. Otec však neskôr začal navštevovať niektoré zhromaždenia bádateľov Biblie a čítal tiež Zlatý vek. Aj mama, skôr ako zomrela, bola priaznivejšie naklonená nášmu porozumeniu biblickej pravdy. Napriek tomu nikto z rodiny túto pravdu neprijal za svoju.

Čas skúšky

V týchto prvých rokoch okrem mňa iba tri osoby pravidelne navštevovali zhromaždenia v Rutledge, na ktorých sa študovala Biblia. Títo traja nakoniec organizáciu opustili. Jeden bol vynikajúcim rečníkom a mával v tej oblasti verejné biblické prednášky. Stal sa však na svoje schopnosti pyšným a mal pocit, že je pod jeho dôstojnosť, aby sa podieľal na zvestovaní z domu do domu, tak ako to robili raní kresťania. — Skutky 5:42; 20:20.

Pamätám si, že keď sa títo traja prestali stýkať s Medzinárodnými bádateľmi Biblie, mal som pocit ako apoštol Peter vtedy, keď Ježiš hovoril ľuďom o ‚jedení svojho tela a pití svojej krvi‘. Mnohí sa vtedy na jeho učení potkli a opustili ho. Nato sa Ježiš spýtal apoštolov: „Nechcte aj vy odísť?“ Peter odpovedal: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová večného života.“ — Ján 6:67, 68.

I keď Peter plne nechápal, čo Ježiš myslí pod ‚jedením Ježišovho tela a pitím jeho krvi‘, vedel, že slová života má Ježiš. Tak isto som sa i ja pozeral na organizáciu. Mala pravdu, i keď som nie vždy plne rozumel všetkému, čo som čítal v publikáciách. Napriek tomu som nikdy nenamietal, keď bolo povedané niečo, čomu som nerozumel. Vec bola neskôr vysvetlená alebo občas bolo stanovisko upravené. Vždy som bol šťastný, že som trpezlivo čakal na objasnenie. — Príslovia 4:18.

Úpravy pre priekopnícku službu

V júli roku 1924 som sa zúčastnil medzinárodného zjazdu v meste Columbus (Ohio). Zlatý vek ho označil ako „najväčší zjazd bádateľov Biblie, aký sa kedy konal“. Bola na ňom prijatá burcujúca rezolúcia „Obvinenie“. Získané informácie a duch prejavovaný na tomto zjazde ma povzbudili k tomu, aby som sa stal služobníkom celým časom čiže priekopníkom.

Keď som sa zo zjazdu vrátil, podal som na železnici výpoveď a spolu s ďalším bádateľom Biblie sme začali slúžiť ako priekopníci. Ale asi po roku sa mojim rodičom natoľko zhoršilo zdravie, že potrebovali moju pomoc. Ukončil som priekopnícku službu a našiel som si prácu v jednej ropnej spoločnosti. Ale pretože ľudia, ktorí tam pracovali, nemali na mňa dobrý vplyv, nechal som tú prácu a začal som chovať včely a predávať med.

Na jeseň roku 1933 obaja rodičia zomreli, a ja som zostal bez záväzkov. A tak na jar roku 1934 som zveril včely do starostlivosti iného človeka, postavil som si na bývanie malý obytný príves a opäť som začal službu celým časom ako priekopník. Najprv som pracoval s jedným starším svedkom v blízkosti mesta Quincy (Illinois). Neskôr som sa vrátil do Missouri, kde som sa pripojil k jednej skupine priekopníkov.

V roku 1935 bolo na Strednom západe veľké sucho a keďže sme pracovali v čiste poľnohospodárskej oblasti, bola to namáhavá práca. Nikto nemal peniaze, a tak vďační ľudia nám často dávali potraviny alebo iný tovar, keď sme im nechali literatúru.

Priekopnícka služba na juhu

V tú zimu sme prešli dolu do Arkansasu, aby sme unikli chladnému počasiu. Rozšírili sme v tej oblasti viac literatúry a prijímali sme všetok konzervovaný tovar, aký sme mohli použiť. Často sme prijímali aj iné veci, ktoré sme mohli speňažiť, včítane starého hliníkového riadu, starej mosadze alebo medi, starých chladičov a batérií do auta. Tak sme získavali peniaze na benzín do môjho Fordu modelu A, ktorý sme používali v službe.

Slúžili sme v správnych obvodoch Newton, Searcy a Carroll v náhornej plošine Ozark. Zažili sme toho toľko, že skúsenosti zo zvestovania medzi arkansaskými horalmi by zaplnili knihu. Keďže cesty boli v tých dňoch primitívne alebo neboli žiadne, veľkú časť práce sme robili pešo. Niektorí priekopníci z našej skupiny chodievali na koňoch, aby sa spojili s ľuďmi žijúcimi vysoko v horách.

Raz sme počuli o istom záujemcovi menom Sam, ktorého sme nakoniec našli bývať na vrchu jednej hory. Privítal nás s otvorenou náručou a bol šťastný, že nám môže poskytnúť nocľah. Samova manželka sa o posolstvo nezaujímala, no jeho 16-ročný syn Rex áno. Keď sme odchádzali, Sam nás pozval, aby sme prišli znovu. A tak o dva týždne sme ich opäť navštívili.

Keď sme odchádzali po druhýkrát, bola to Samova manželka, ktorá nás znovu pozvala. Povedala, že máme na Rexa dobrý vplyv. „Rozpráva veľmi oplzlo,“ vysvetlila, „a myslím, chlapci, že odkedy ste tu boli vy, už toľko nekľaje.“ Po rokoch som sa s Rexom stretol znovu, keď navštevoval misionársku školu Gileád v South Lansingu v štáte New York. Skúsenosti, ako je táto, mi počas mnohých rokov prinášali veľa uspokojenia.

Služba v bételi

Keď som si podal žiadosť o priekopnícku službu, podal som si i žiadosť o službu v ústredí Jehovových svedkov v New Yorku, zvanom bétel. Na jar roku 1935 mi bolo oznámené, že mojej žiadosti bolo vyhovené a že sa mám hlásiť na farme Kráľovstva Spoločnosti Strážna veža v South Lansingu (New York), aby som začal službu v bételi. Okamžite som zabezpečil, aby jeden spolusvedok mohol prevziať môj priekopnícky obytný príves.

Do New Yorku som išiel svojím Fordom modelu A. Prišiel som tam 3. mája 1935 asi o pol jedenástej dopoludnia. Okolo jednej hodiny popoludní som dostal za úlohu štiepať drevo. Na druhý deň mi povedali, aby som sa hlásil v stajni a pomohol pri dojení kráv. V mliekárni som robil niekoľko rokov a niekedy som ráno a večer dojil a počas dňa som robil s pracovnou skupinou v záhrade alebo pri zbere úrody na poli. Staral som sa aj o včely a zberal som med pre rodinu bétel. V roku 1953 som bol preložený do oddelenia výroby syra.

Jedným z tých, ktorí ovplyvnili môj život, bol Walter John, „tatko“ Thorn, pre jeho čistý príklad pokory, vernej oddanosti a poslušnosti voči Jehovovi. Bol jedným z 21 bádateľov Biblie, ktorí boli v roku 1894 menovaní za prvých pútnikov — mužov, ktorí robili podobnú prácu ako dnešní krajskí dozorcovia — a navštevovali niekoľko zborov, aby ich povzbudzovali. Po rokoch tejto práce prišiel brat Thorn na farmu Kráľovstva a pracoval v kuríne. Pri mnohých príležitostiach som ho počul povedať: „Kedykoľvek si o sebe začnem veľa myslieť, odvediem sa takpovediac do kúta a poviem si: ‚Ty jedno zrnko prachu, na čo si pyšný?‘“

Ďalším skromným mužom, ktorý sa mi stal vzorom, je John Booth, teraz člen vedúceho zboru Jehovových svedkov. Už roky sa citujú jeho slová: „Nezáleží tak na tom, kde slúžiš; skutočne dôležité je to, komu slúžiš.“ Aké jednoduché konštatovanie, ale aké pravdivé! To, že slúžime Jehovovi, je najväčšou zo všetkých predností!

Jednou z najvýznamnejších udalostí počas služby v bételi bolo pre mňa otvorenie misionárskej školy Gileád na farme Kráľovstva v roku 1943. Bolo naozaj vzrušujúce stýkať sa s priekopníkmi z mnohých častí sveta. V tej dobe bolo v každej triede asi sto študentov, a tak každých šesť mesiacov prišlo na farmu Kráľovstva sto nových priekopníkov. Graduácie priťahovali do tohto vzdelávacieho zariadenia na vidieckej farme v severnej časti štátu New York tisíce ľudí.

Zmena práce

Keď bola škola Gileád presťahovaná do Brooklynu a hlavná budova v South Lansingu slúžiaca na ubytovanie a vyučovanie bola predaná, mliekareň sa presťahovala na farmy Strážnej veže vo Wallkill (New York). A tak na jeseň roku 1969 som bol preložený na farmu vo Wallkill a až do roku 1983 som ďalej vyrábal syr. Potom som dostal inú prácu a začal som pracovať v záhradníctve.

Keď so mnou pred nejakým časom robili interview, spýtali sa ma, čo si myslím o zmene svojej práce, keď som 30 rokov vyrábal syr. „Nevadilo mi to,“ povedal som úprimne, „pretože sa mi práca pri výrobe syra vôbec nepáčila.“ Chcel som povedať iba to, že môžeme byť v službe Jehovovi šťastní v akomkoľvek pridelení, ak si zachovávame správny postoj a pokorne sa podriaďujeme teokratickému vedeniu. A tak, hoci som v skutočnosti nemal výrobu syra rád, tešil som sa zo svojho pridelenia, pretože pomáhalo rodine bétel. Ak slúžime nášmu vznešenému Bohu Jehovovi verne a bez sťažností, môžeme byť šťastní bez ohľadu na to, aké je naše pridelenie.

Myslím, že v mojom pokročilom veku nemôže byť pre mňa nič lepšie ako slúžiť v bételi. Je o mňa dobre postarané a i keď mám už 90 rokov, som stále schopný vykonávať svoje pracovné pridelenia. Už mnoho rokov mám prednosť striedať sa v predsedaní pri programe ranného uctievania rodiny bétel tu na farmách Strážnej veže. Keď mám možnosť, povzbudzujem tých, ktorí sú v bételi noví, aby využili všetky prednosti služby, ktoré dostávajú, a aby sa učili byť s nimi spokojní a byť v nich šťastní.

V priebehu mnohých rokov som mal niekoľkokrát možnosť navštíviť cudzie miesta — Indiu, Nepál, Ďaleký východ a Európu. Nasledujúca rada môže pomôcť tým, ktorí sú v zboroch Jehovovho ľudu po celom svete: Buďte šťastní a spokojní vo svojej terajšej situácii a duchovne sa rozvíjajte v pôde, do ktorej ste zasadení.

Rozhodol som sa zostať slobodný, pretože mi to umožnilo pokračovať v službe Bohu bez rozptyľovania. Ako odmenu za vernosť nám dal náš veľký Boh vyhliadku večného života. Pre mnohých to bude znamenať nekonečný život v rajskom domove tu na zemi. Iní z nás sa tešia na nekonečný život v nebi, pričom sa staráme o svoje pridelenie, nech už je akékoľvek.

Niekto by si možno myslel, že keď mám 90 rokov, môj život bol dlhý a bohatý. Môj život bol bohatý, ale nie dosť dlhý. Ak sa pevne držíme Božej organizácie a Božích slov pravdy, môžeme svoj život predĺžiť navždy.a

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Brat Ryan pred rokmi vedľa Fordu modelu T