Životný príbeh

Bohatý život v službe Jehovovi

ROZPRÁVA RUSSELL KURZEN

Na svet som prišiel 22. septembra 1907, sedem rokov predtým ako sa vypuknutím prvej svetovej vojny začala pozoruhodná éra. Naša rodina bola bohatá z toho najdôležitejšieho hľadiska. Myslím, že keď si vypočujete niekoľko detailov z jej histórie, budete s tým súhlasiť.

STARÁ mama Kurzenová hľadala pravdu o Bohu už ako mladé dievča. Ešte nemala ani trinásť rokov, keď v malebnom rodnom meste Spiez vo Švajčiarsku navštívila niekoľko kostolov rôznych cirkví. V roku 1887, niekoľko rokov po tom, čo vstúpila do manželstva, patrila rodina Kurzenovcov k vlne imigrantov, ktorá prirazila k brehom Spojených štátov.

Rodina sa usadila v Ohiu, kde asi v roku 1900 stará mama našla poklad, ktorý hľadala. Našla ho na stránkach knihy Čas je blízko od Charlesa Taze Russella vydanej v nemčine. Rýchlo spoznala, že to, čo v nej číta, obsahuje svetlo biblickej pravdy. Hoci stará mama nevedela poriadne čítať po anglicky, predplatila si časopis Strážna veža v angličtine. Tak spoznávala ďalšie biblické pravdy a zároveň sa učila po anglicky. Starý otec nikdy neprejavoval rovnaký záujem o duchovné veci ako jeho manželka.

Z 11 detí starej mamy Kurzenovej si duchovný poklad, ktorý našla, ocenili dvaja synovia, John a Adolph. John bol môj otec a pokrstený bol v roku 1904 v St. Louis v štáte Missouri na zjazde Bádateľov Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Väčšina Bádateľov Biblie nemala veľa peňazí, a preto bol zjazd naplánovaný v tom istom čase ako Svetový veľtrh v St. Louis, aby mohli využiť mimoriadnu zľavu na cestu vlakom. Strýko Adolph bol pokrstený neskôr v roku 1907 na zjazde v Niagara Falls v štáte New York. Otec i strýko horlivo kázali, čo sa dozvedeli z Biblie, a obaja sa neskôr stali služobníkmi celým časom (teraz sa takí služobníci nazývajú priekopníci).

Teda v čase, keď som sa v roku 1907 narodil, moja rodina už bola — v duchovnom zmysle — bohatá. (Príslovia 10:22) V roku 1908 ma ešte iba ako batoľa vzali rodičia John a Ida na zjazd „K víťazstvu“ v Put-in-Bay v Ohiu. Zjazdu tam predsedal Joseph F. Rutherford, ktorý bol vtedy cestujúcim služobníkom. Niekoľko týždňov predtým bol v Daltone v Ohiu, kde navštívil našu domácnosť a predniesol prednášky miestnym Bádateľom Biblie.

Samozrejme, na tieto udalosti sa osobne nepamätám, ale pamätám sa na zjazd v Mountain Lake Parku v štáte Maryland v roku 1911. Tam sme s mladšou sestrou Esther stretli Charlesa Taze Russella, ktorý mal dohľad nad celosvetovou kazateľskou činnosťou Bádateľov Biblie.

Dvadsiateho ôsmeho júna 1914, v deň, keď bol sarajevským atentátom na arcivojvodu Ferdinanda a jeho manželku svet vtiahnutý do vojny, naša rodina bola na pokojnom zjazde v Columbuse v štáte Ohio. Od tých prvých rokov som mal výsadu byť na mnohých zjazdoch Jehovovho ľudu. Niektoré z nich boli zhromaždením iba nejakých sto ľudí. Ďalšie boli obrovské zhromaždenia na niektorých z najväčších štadiónov sveta.

Náš dom na strategickom mieste

Približne od roku 1908 do roku 1918 bol náš dom v Daltone — na polceste medzi Pittsburghom v Pensylvánii a Clevelandom v Ohiu — miestom zhromaždení malého zboru Bádateľov Biblie. Dom sa stal akýmsi strediskom pohostinnosti pre mnohých cestujúcich rečníkov. Kone a bričky priväzovali za našou stajňou a zhromaždeným porozprávali vzrušujúce skúsenosti a odovzdali ďalšie duchovné klenoty. Boli to veľmi povzbudzujúce chvíle!

Otec bol učiteľom v škole, ale srdcom bol pri najväčšom vyučovacom diele, kresťanskej službe. Snažil sa vyučovať svoju rodinu o Jehovovi a každý večer sme sa spolu ako rodina modlili. Na jar 1919 otec predal koňa a bričku a za 175 dolárov kúpil automobil Ford z roku 1914, aby sa mohol v kazateľskej službe dostať k väčšiemu počtu ľudí. V roku 1919 a 1922 sa naša rodina zaviezla týmto autom na pozoruhodné zjazdy Bádateľov Biblie v meste Cedar Point v štáte Ohio.

Celá naša rodina — mama, otec, Esther, môj mladší brat John a ja — sa zúčastňovala na verejnej kazateľskej činnosti. Dobre sa pamätám, keď mi prvýkrát istý domáci položil biblickú otázku. Mal som asi sedem rokov. Muž sa opýtal: „Chlapček, čo je Armagedon?“ S malou pomocou otca som dokázal dať mužovi biblickú odpoveď.

Vstupujem do služby celým časom

V roku 1931 naša rodina navštívila zjazd v Columbuse v štáte Ohio a tam sme aj my s nadšením prijali nové meno Jehovovi svedkovia. John s oduševnením rozhodol, že obaja začneme s priekopníckou službou.a Začali sme, rovnako ako aj matka, otec a Esther. Mali sme veľký poklad — rodinu zjednotenú v radostnej práci, v kázaní dobrého posolstva o Božom Kráľovstve! Neustále ďakujem Jehovovi za toto požehnanie. No hoci sme boli šťastní, čakalo nás ešte viac radostných vecí.

Vo februári 1934 som začal slúžiť vo svetovom ústredí Jehovových svedkov (zvanom Bétel) v Brooklyne v New Yorku. O niekoľko týždňov tam za mnou prišiel aj John. Bývali sme spolu, kým si v roku 1953 nevzal za manželku milovanú Jessie.

Keď sme s Johnom odišli do Bételu, rodičia prijali priekopnícke pridelenia v rôznych častiach krajiny a Esther s manželom Georgeom Readom išli s nimi. Rodičia pokračovali v priekopníckej službe, kým v roku 1963 neukončili svoj pozemský beh. Esther s manželom vychovali vynikajúce deti a som požehnaný synovcami a neterami a ich deťmi, ktoré mám veľmi rád.

Práca a spoločenstvo v Bételi

John využil v Bételi svoje technické schopnosti a s ďalšími bételitmi spolupracoval na takých projektoch, ako bola výroba prenosných gramofónov. Tieto gramofóny používali v službe z domu do domu tisíce Jehovových svedkov. John pomáhal aj pri projektovaní a konštrukcii strojov na balenie a štítkovanie časopisov, ktoré sa posielali individuálnym predplatiteľom.

Ja som začal službu v Bételi v kníhviazačskej dielni. V tom čase pracovali v tlačiarni aj ďalší mladí muži, ktorí stále verne slúžia v Bételi. Sú medzi nimi Carey Barber a Robert Hatzfeld. Ďalší, na ktorých rád spomínam, ale ktorí už zomreli, boli Nathan Knorr, Karl Klein, Lyman Swingle, Klaus Jensen, Grant Suiter, George Gangas, Orin Hibbard, John Sioras, Robert Payne, Charles Fekel, Benno Burczyk a John Perry. Zotrvávali v tejto práci rok za rokom a nikdy sa nesťažovali ani neočakávali akési „povýšenie“. No ako organizácia rástla, viacerí títo lojálni kresťania pomazaní duchom dostali zodpovednejšie úlohy. Niektorí z nich dokonca slúžili vo vedúcom zbore Jehovových svedkov.

Pri spolupráci s týmito obetavými bratmi som sa naučil niečo dôležité. Vo svetskej práci dostávajú pracovníci za svoju prácu peňažnú mzdu. To je ich odmena. Služba v Bételi prináša bohaté duchovné požehnania a takú odmenu si cenia iba duchovní muži a duchovné ženy. — 1. Korinťanom 2:6–16.

Nathan Knorr, ktorý prišiel do Bételu v roku 1923, keď nemal ešte ani dvadsať rokov, bol v 30. rokoch dozorcom tlačiarne. Každý deň prešiel tlačiarňou a pozdravil každého pracovníka. Tí z nás, ktorí boli v Bételi noví, si cenili taký osobný záujem. V roku 1936 sme z Nemecka dostali nový tlačový stroj a niekoľko mladých bratov malo ťažkosti poskladať ho. Brat Knorr si teda obliekol montérky a vyše mesiaca s nimi pracoval, kým stroj nespustili.

Brat Knorr bol v práci taký výkonný, že väčšina z nás mu nestačila. No vedel sa aj uvoľniť. Ešte aj po tom, ako v januári 1942 prevzal dozor nad celosvetovou kazateľskou činnosťou Jehovových svedkov, občas si v areáli školy blízko South Lansingu v štáte New York zahral bejzbal s členmi rodiny Bétel a študentmi misionárskej školy Gileád.

V apríli 1950 sa rodina Bétel presťahovala do novopostaveného desaťpodlažného traktu našej obytnej budovy na Columbia Heights 124 v newyorskom Brooklyne. V novej jedálni sme mohli pri jedle sedieť všetci spolu. Asi tri roky sme počas výstavby tejto obytnej budovy nemohli mať ranné uctievanie. Mali sme veľkú radosť, keď mohlo byť opäť zavedené! Brat Knorr ma posadil k sebe k stolu predsedajúceho, aby som mu pomáhal spomenúť si mená novších členov rodiny. Na tomto mieste som sedával na rannom uctievaní a pri raňajkách celých 50 rokov. Potom 4. augusta 2000 bola táto jedáleň zavretá a ja som bol pridelený do jednej z renovovaných jedální v priestoroch bývalého hotela Towers.

V 50. rokoch minulého storočia som istý čas pracoval v tlačiarni na linotype a pripravoval som strojové riadky, ktoré sa v procese výroby tlačových foriem spolu ukladali do strán. Táto práca nepatrila k mojim najobľúbenejším, ale William Peterson, ktorý mal tieto stroje na starosti, bol ku mne veľmi milý, a tak som sa tam cítil dobre. Potom boli v roku 1960 potrební dobrovoľníci na maľovanie novopostavenej obytnej budovy na Columbia Heights 107. Rád som sa ponúkol, že pre našu rozrastajúcu sa rodinu Bétel pomôžem pri príprave týchto nových priestorov.

Krátko po domaľovaní budov na Columbia Heights 107 ma milo prekvapilo, keď som dostal za úlohu vítať návštevníkov Bételu. Posledných 40 rokov, čo som slúžil ako recepčný, bolo rovnako krásnych ako všetky tie roky, ktoré som strávil v Bételi. Bolo úžasné s návštevníkmi alebo s novými členmi rodiny Bétel, ktorí prešli bránami, uvažovať o výsledkoch našej kolektívnej snahy pracovať v prospech rastu diela Kráľovstva.

Dychtiví bádatelia Biblie

Naša rodina Bétel duchovne prosperuje, lebo jej členovia milujú Bibliu. Keď som prišiel do Bételu, opýtal som sa Emmy Hamiltonovej, ktorá pracovala ako korektorka, koľkokrát už prečítala Bibliu. Odpovedala: „Tridsaťpäťkrát, a potom som o tom stratila prehľad.“ Anton Koerber, ďalší oddaný kresťan, ktorý slúžil v Bételi približne rovnako dlho, hovorieval: „Nikdy nemaj Bibliu ďalej ako na dosah ruky.“

Po smrti brata Russella v roku 1916 prevzal zodpovednosť za organizáciu Joseph F. Rutherford. Bol dynamickým a zrelým verejným rečníkom, ktorý ako právnik obhajoval záujmy Jehovových svedkov pred Najvyšším súdom Spojených štátov. Po jeho smrti v roku 1942 zaujal jeho miesto brat Knorr a veľmi sa usiloval rozvinúť si schopnosť rečniť na verejnosti. Býval som neďaleko jeho izby a často som počul, ako si prejavy nacvičuje znova a znova. Časom sa vďaka takej usilovnej snahe stal znamenitým verejným rečníkom.

Vo februári 1942 brat Knorr pomohol zaviesť program, v rámci ktorého sme všetci bratia v Bételi dostali pomoc zlepšiť si vyučovacie a rečnícke schopnosti. Škola sa zameriavala na biblický výskum a verejné rečníctvo. Na začiatok dostal každý z nás za úlohu predniesť krátky prejav o niektorej biblickej postave. Môj prvý prejav bol o Mojžišovi. V roku 1943 bola podobná škola zavedená v zboroch Jehovových svedkov a existuje dodnes. V Bételi sa stále kladie dôraz na získavanie biblického poznania a rozvíjanie účinných vyučovacích metód.

Vo februári 1943 sa začala prvá trieda misionárskej školy Gileád. A práve teraz sa skončila 111. trieda Gileádu! V tejto škole bolo za viac ako 58 rokov činnosti vyškolených na misionársku službu po celom svete viac ako 7000 ľudí. Je zaujímavé, že v roku 1943, keď bola škola otvorená, bolo na celom svete len vyše 100 000 Jehovových svedkov. Teraz sa na kázaní dobrého posolstva o Božom Kráľovstve zúčastňuje viac ako 6 000 000 ľudí!

Cením si duchovné dedičstvo

Tesne pred zriadením Gileádu sme traja z Bételu dostali za úlohu navštevovať zbory po celých Spojených štátoch. Zdržali sme sa deň, zopár dní alebo aj týždeň a snažili sme sa tieto zbory duchovne posilniť. Nazývali sme sa služobníci bratov a toto označenie sa neskôr zmenilo na krajských služobníkov, čiže krajských dozorcov. Ale krátko po otvorení školy Gileád som bol požiadaný, aby som sa vrátil učiť v niekoľkých triedach. Slúžil som ako riadny inštruktor 2. až 5. triedy a okrem toho som zastupoval riadneho inštruktora a vyučoval 14. triedu. To, že som mohol so študentmi preberať pozoruhodné udalosti zo začiatku novodobých dejín Jehovovej organizácie — a o mnohých som mohol hovoriť z vlastnej skúsenosti —, ma podnietilo ešte viac si ceniť svoje duchovné dedičstvo.

Ďalšou výsadou, ktorú som za tie roky mal, bola možnosť navštevovať medzinárodné zjazdy Jehovovho ľudu. V roku 1963 som s viac ako 500 ďalšími delegátmi cestoval okolo sveta na zjazdy „Večné dobré posolstvo“. Ďalšie historické zjazdy som navštívil v roku 1989 vo Varšave, v roku 1990 v Berlíne a v roku 1993 v Moskve. Na každom zjazde som mal možnosť stretnúť niekoľko milých bratov a sestier, ktorí zakúsili desaťročia prenasledovania pod nacistickým alebo komunistickým režimom alebo pod oboma. Ich skúsenosti naozaj posilnili moju vieru!

Môj život v službe Jehovovi je skutočne bohatý! Prísun duchovných požehnaní sa nikdy nekončí. A na rozdiel od hmotného bohatstva, čím viac sa o tieto vzácnosti delíme, tým viac rastie naše bohatstvo. Občas počujem niektorých povedať, že by boli radšej, keby neboli bývali vychovávaní ako Jehovovi svedkovia. Hovoria, že by si biblické pravdy viac cenili, keby najskôr okúsili život mimo Božej organizácie.

Vždy ma znepokojí, keď počujem mladých hovoriť také niečo, lebo tým vlastne hovoria, že je lepšie nebyť vychovávaný s poznaním Jehovových ciest. Ale pomyslite na všetky tie zlé návyky a skazené zmýšľanie, ktoré sa musia odučiť ľudia, keď nájdu biblickú pravdu v neskorších rokoch života. Stále som hlboko vďačný, že moji rodičia vychovali svoje tri deti k spravodlivému spôsobu života. John zostal verným Jehovovým služobníkom až do smrti v júli 1980 a Esther je dodnes vernou svedkyňou.

Veľmi rád spomínam na mnohé znamenité priateľstvá s vernými kresťanskými bratmi a sestrami. V súčasnosti mám za sebou v Bételi už vyše 67 úžasných rokov. I keď som sa neoženil, mám veľa duchovných synov a dcér a tiež duchovných vnúčat. A teší ma pomyslenie na všetkých tých milých nových členov našej celosvetovej duchovnej rodiny, ktorých som ešte nespoznal; každý z nich je cenný. Naozaj sú pravdivé slová: „Jehovovo požehnanie — je to, čo obohacuje.“ — Príslovia 10:22.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 20]

Zľava doprava: otec s mojím bratom Johnom na kolenách, Esther, ja a moja matka

[Obrázky na strane 23]

Vyučujem v triede Gileádu v roku 1945

Vpravo hore: Inštruktori školy Gileád: Eduardo Keller, Fred Franz, ja a Albert Schroeder

[Obrázok na strane 24]

Premýšľam o svojom bohatom živote v službe Jehovovi