Učila raná cirkev, že Boh je trojica?

2. časť — Učili apoštolskí otcovia náuku o trojici?

V Strážnej veži z 1. novembra 1991 sa v 1. časti tejto série článkov rozoberala otázka, či Ježiš a jeho učeníci učili náuku o trojici — predstavu, že Otec, Syn a svätý duch sú tromi seberovnými osobami, ale zároveň jedným Bohom. Biblia, historici, a dokonca teológovia poskytujú jasné svedectvo, že to neučili. Čo však cirkevní vodcovia, ktorí nasledovali krátko po Ježišovi a jeho učeníkoch — učili oni trojicu?

„APOŠTOLSKÍ OTCOVIA“ — tak sa označujú cirkevní vodcovia, ktorí písali o kresťanstve koncom prvého a začiatkom druhého storočia nášho letopočtu. Niektorí z nich boli Klement Rímsky, Ignatios, Polykarpos, Hermas a Papias.

Hovorí sa o nich, že boli súčasníkmi niektorých apoštolov. Preto mali byť dobre oboznámení s apoštolským učením. O tom, čo títo muži napísali, The New Encyclopædia Britannica hovorí:

„Ako celok sú spisy apoštolských otcov z historického hľadiska omnoho cennejšie ako ktorákoľvek iná kresťanská literatúra okrem Nového zákona.“¹

Ak apoštoli učili náuku o trojici, potom títo apoštolskí otcovia ju mali učiť tiež. Mala mať význačné miesto v ich učení, pretože nič nebolo dôležitejšie, ako hovoriť ľuďom, kto je Boh. Učili teda náuku o trojici?

Jedno z raných vyznaní viery

Jedno z najranejších vyznaní kresťanskej viery, mimo Biblie, sa nachádza v knihe, ktorá má 16 krátkych kapitol a je známa ako Didaché alebo Učenie dvanástich apoštolov. Niektorí historici datujú jej napísanie do obdobia pred rokom 100 n. l. alebo okolo tohto roku. Jej autor je neznámy.²

Didaché sa zaoberá tým, čo by mali ľudia vedieť, aby sa stali kresťanmi. V siedmej kapitole predpisuje krst „v mene Otca a Syna a Svätého ducha“ tými istými slovami, ktoré použil Ježiš v Matúšovi 28:19.³ Ale nehovorí nič o tom, že títo traja sú si rovní večnosťou, mocou, postavením a múdrosťou. V desiatej kapitole Didaché uvádza nasledovné vyznanie viery vo forme modlitby:

„Ďakujeme ti, Svätý Otče, za tvoje sväté Meno, ktorému si dal prebývať v našich srdciach; a za poznanie a vieru a nesmrteľnosť, ktoré si nám oznámil prostredníctvom Ježiša, svojho Služobníka. Nech je ti sláva na veky! Ty, Všemohúci Pán, si stvoril všetko pre svoje Meno... A nám si dal milostivo duchovnú potravu a nápoj a večný život prostredníctvom Ježiša, svojho Služobníka.“⁴

Nenachádza sa tu žiadna zmienka o trojici. V knihe The Influence of Greek Ideas on Christianity (Vplyv gréckych predstáv na kresťanstvo) Edwin Hatch cituje predchádzajúcu pasáž, a potom hovorí:

„Zdá sa, že v pôvodnej sfére kresťanstva nedochádzalo k žiadnemu väčšiemu vývoju týchto jednoduchých predstáv. Kládol sa dôraz na náuku, že Boh existuje, že je jeden, že je všemohúci a večný, že vytvoril svet, že jeho milosrdenstvo prevyšuje všetky jeho diela. Nenachádzame tu sklon k abstraktným filozofickým úvahám.“⁵

Klement Rímsky

Klement Rímsky, o ktorom sa predpokladá, že bol v tomto meste „biskupom“, je ďalším raným autorom spisov o kresťanstve. Predpokladá sa, že zomrel okolo roku 100 n. l. V materiáloch, ktoré údajne napísal, sa nezmieňuje o trojici ani priamo, ani nepriamo. Prvá epištola Klementa Korinťanom hovorí:

„Nech sa vám rozmnoží milosť a pokoj od Všemohúceho Boha prostredníctvom Ježiša Krista.“

„Apoštoli nám zvestovali evanjelium od Pána Ježiša Krista; Ježiš Kristus [bol ním poverený] od Boha. Teda Krista poslal Boh a apoštolov Kristus.“

„Kiež Boh, ktorý vidí všetko a ktorý je Vládcom všetkých duchov a Pánom každého tela — ktorý vyvolil nášho Pána Ježiša Krista a nás prostredníctvom neho, aby sme boli zvláštnym ľudom — poskytne každej duši, ktorá vzýva jeho slávne a sväté Meno, vieru, bázeň, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť.“⁶

Klement nehovorí, že Ježiš alebo svätý duch sú rovní Bohu. Predstavuje Všemohúceho Boha (nie iba „Otca“) ako rozdielneho od Syna. O Bohu sa hovorí ako o nadradenom, pretože Kristus bol „poslaný“ Bohom a Boh „vyvolil“ Krista. Klement sa vyjadril, že Boh a Kristus sú dve samostatné a rozdielne osobnosti, keď povedal:

„Budeme prosiť vrúcnou modlitbou a pokornou prosbou, nech Stvoriteľ vesmíru zachová presný počet svojich vyvolených neporušený v celom svete prostredníctvom svojho milovaného Dieťaťa Ježiša Krista... Uvedomujeme si, že ty sám [Boh] si ‚najvyšší medzi najvyššími‘... Ty sám si strážcom duchov a Bohom každého tela.“

„Nech si všetky národy uvedomia, že ty si jediný Boh a že Ježiš Kristus je tvoje Dieťa.“⁷

Klement nazýva Boha (nie iba „Otca“) „najvyšším“ a zmieňuje sa o Ježišovi ako o Božom „Dieťati“. O Ježišovi tiež poznamenáva: „Pretože odráža Božiu nádheru, je tak nadradený anjelom, ako je jeho titul význačnejší od ich titulu.“⁸ Ježiš odráža Božiu nádheru, ale Bohu sa v nej nevyrovná, tak ako mesiac odráža slnečné svetlo, ale nevyrovná sa zdroju tohto svetla, slnku.

Ak by bol Boží Syn rovný Bohu, ktorý je nebeským Otcom, nebolo by potrebné, aby Klement hovoril, že Ježiš je nadradený anjelom, pretože to by bolo samozrejmé. A jeho formulácia ukazuje, že uznával, že zatiaľ čo je Syn nadradený anjelom, je podriadený Všemohúcemu Bohu.

Klementovo stanovisko je celkom jasné: Syn je nižší než Otec a je mu podriadený. Klement nikdy nezastával názor, že Ježiš sa podieľa na božstve s Otcom. Ukazuje, že Syn je závislý od Otca, to znamená od Boha, a hovorí jednoznačne, že Otec je ‚jediným Bohom‘, ktorý sa nedelí o svoje postavenie s nikým. A Klement nikde nepripisuje svätému duchu rovnosť s Bohom. Preto sa v Klementových spisoch nevyskytuje žiadna trojica.

Ignatios

Ignatios, antiochijský biskup, žil asi od polovice prvého storočia n. l. do začiatku druhého storočia. Za predpokladu, že sú autentické všetky Ignatiove spisy, ktoré sú mu pripisované, potom sa v žiadnom z jeho spisov nehovorí o rovnosti medzi Otcom, Synom a svätým duchom.

Ak by aj Ignatios povedal, že Syn je rovný Otcovi pokiaľ ide o večnosť, moc, postavenie a múdrosť, stále by to nebola trojica, pretože nikde nepovedal, že svätý duch je rovný Bohu v tomto ohľade. Ale Ignatios nehovoril ani to, že Syn je v tomto alebo v akomkoľvek inom ohľade rovný Bohu Otcovi. Skôr ukázal, že Syn je podriadený Tomu, kto je nadradený, Všemohúcemu Bohu.

Ignatios nazýva Všemohúceho Boha „jediným pravým Bohom, ktorý nebol počatý a je nedosiahnuteľný, je Pánom všetkého, Otcom a Sploditeľom jednosplodeného Syna“, a tak ukazuje rozdiel medzi Bohom a jeho Synom.⁹ Hovorí o „Bohu Otcovi a Pánu Ježišovi Kristovi“.¹⁰ Vyhlasuje: „Je jeden Boh, Všemohúci, ktorý sa prejavil prostredníctvom Ježiša Krista, svojho Syna.“¹¹

Ignatios ukazuje, že Syn ako osoba nebol večný, ale bol stvorený, lebo podľa neho Syn povedal: „Pán [Všemohúci Boh] ma stvoril, počiatok svojich ciest.“¹² Ignatios podobne povedal: „Je jeden Boh vesmíru, Otec Krista, ‚z ktorého je všetko‘; a jeden Pán Ježiš Kristus, náš Pán, ‚prostredníctvom ktorého je všetko‘.“¹³ Napísal tiež:

„Svätý Duch nehovorí svoje vlastné, ale to, čo je Kristovo... tak ako nám aj Pán oznámil to, čo dostal od Otca. Lebo [Syn] hovorí: ‚Slovo, čo počuješ, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal.‘“¹⁴

„Je jeden Boh, ktorý sa prejavil prostredníctvom Ježiša Krista, svojho Syna, ktorý je jeho Slovom, čo vyšlo z ticha a v každom ohľade sa páčilo [Bohu], ktorý ho poslal... Ježiš Kristus bol podriadený Otcovi.“¹⁵

Je pravda, že Ignatios nazýva Syna „Boh Slovo“. Ale použitie slova „Boh“ na Syna nutne neznamená rovnosť so Všemohúcim Bohom. Aj Biblia nazýva Syna „bohom“ v Izaiášovi 9:6. V Jánovi 1:18 je Syn nazvaný „jednosplodený boh“. Keďže Synovi bola udelená moc a autorita od Boha Jehovu, Otca, mohol byť vhodne označený ako „mocný“, čo je v podstate význam slova „boh“. — Matúš 28:18; 1. Korinťanom 8:6; Hebrejom 1:2.

Sú však listy pripisované Ignatiovi — je ich 15 — prijímané ako autentické? V diele The Ante-Nicene Fathers (Prednicejskí otcovia), v prvom zväzku, vydavatelia Alexander Roberts a James Donaldson konštatujú:

„Medzi kritikmi dnes všeobecne prevláda názor, že prvých osem údajne Ignatiových listov je nepravých. Obsahujú nepochybné dôkazy, že sú vytvorené v neskoršej dobe... a teraz sú po všeobecnej dohode vyradené ako podvrhy.“

„Zo siedmich Epištol, ktoré uznáva Eusebius... vlastníme dve grécke recenzie, jednu kratšiu a jednu dlhšiu... Hoci kratšej forme... sa všeobecne dávala prednosť pred dlhšou, medzi učencami stále v značnej miere prevládal názor, že ani túto recenziu nemožno považovať za úplne oprostenú od interpolácií, teda za nepochybne autentickú.“¹⁶

Ak príjmeme kratšiu verziu jeho spisov ako pravú, vylúči to niektoré slovné spojenia (obsiahnuté v dlhšej verzii), ktoré opisujú Krista ako podriadeného Bohu. Ale ani to, čo zostáva v kratšej verzii, nepoukazuje na trojicu. Nehľadiac na to, ktoré z jeho spisov sú pravé, prinajlepšom z nich vyplýva, že Ignatios veril v dualitu Boha a jeho Syna. Určite to však nebola dualita dvoch seberovných, pretože Syn je vždy predstavovaný ako menší než Boh a Bohu podriadený. A tak bez ohľadu na to, ako sa pozeráme na Ignatiove spisy, náuka o trojici sa v nich nenachádza.

Polykarpos

Polykarpos zo Smyrny sa narodil v poslednej tretine prvého storočia a zomrel v polovici druhého storočia. Hovorí sa o ňom, že sa stýkal s apoštolom Jánom a že napísal Epištolu Polykarpa Filipanom.

Nachádzalo sa v Polykarpovom spise niečo, čo by naznačovalo trojicu? Nie, nie je tu o nej žiadna zmienka. Naozaj, to čo hovorí, je v súlade s tým, čo učil Ježiš a jeho učeníci a apoštoli. Vo svojej Epištole Polykarpos napríklad uviedol:

„Kiež Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista a sám Ježiš Kristus, ktorý je Božím Synom... vás vybudujú vo viere a v pravde.“¹⁷

Všimnime si, že Polykarpos, podobne ako Klement, nehovorí o trinitárskom vzťahu rovnosti medzi „Otcom“ a „Synom“ v jednom božstve. Namiesto toho hovorí o „Bohu a Otcovi“ Ježiša, nie iba o ‚Otcovi Ježiša‘. Oddeľuje teda Boha od Ježiša, ako to opakovane robia aj biblickí pisatelia. Pavol hovorí v 2. Korinťanom 1:3: „Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista.“ Nehovorí iba: ‚Nech je požehnaný Otec Ježiša‘, ale „Nech je požehnaný Boh a Otec“ Ježiša.

Polykarpos tiež hovorí: „Pokoj od Všemohúceho Boha a od Pána Ježiša Krista, nášho Spasiteľa.“¹⁸ Tu je Ježiš opäť odlíšený od Všemohúceho Boha a nie je jednou osobou trojjediného božstva, v ktorom sú si všetky tri osoby rovné.

Hermas a Papias

Ďalším apoštolským otcom je Hermas, ktorý písal v prvej polovici druhého storočia. Hovorí vo svojom diele Pastier čiže Pastor niečo, čo by viedlo k presvedčeniu, že chápal Boha ako trojicu? Všimnime si niektoré príklady toho, čo povedal:

„Ani keď si človek želá, aby duch hovoril, Svätý Duch nehovorí, ale on hovorí iba keď si Boh želá, aby hovoril... Boh vysadil vinicu, to znamená, že stvoril ľudí a dal ich svojmu Synovi; a Syn nad nimi ustanovil Jeho anjelov, aby na nich dohliadali.“¹⁹

„Boží Syn je starší ako všetko jeho stvorenie.“²⁰

Hermas tu hovorí, že keď si Boh (nie iba Otec) želá, aby duch hovoril, hovorí, a tak ukazuje Božiu nadradenosť nad duchom. Keď hovorí, že Boh dal vinicu svojmu Synovi, ukazuje Božiu nadradenosť nad Synom. Zmieňuje sa tiež o tom, že Boží Syn je starší, ako je jeho, Synovo, tvorstvo, teda tí, ktorých Boží Syn stvoril ako Boží majster v diele, „pretože jeho prostredníctvom boli stvorené všetky iné veci v nebesiach a na zemi“. (Kolosanom 1:15, 16) Skutočnosťou je, že Syn nie je večný. Bol stvorený ako duchovná bytosť vysokého postavenia, pred inými duchovnými bytosťami, ako sú anjeli, ktorí boli stvorení prostredníctvom neho.

V diele Early Christian Doctrines (Náuky raných kresťanov) píše J. N. D. Kelly o Hermasovom názore na Božieho Syna:

„V niekoľkých pasážach čítame o anjelovi, ktorý je nadradený šiestim anjelom tvoriacim Božiu najbližšiu radu a ktorý je zvyčajne opisovaný ako ‚najúctyhodnejší‘, ‚svätý‘ a ‚slávny‘. Tento anjel dostáva meno Michael a je ťažké vyhnúť sa záveru, že Hermas v ňom videl Božieho Syna a stotožňoval ho s archanjelom Michaelom.“

„Je tu aj svedectvo... o pokusoch predstavovovať Krista ako istého najvyššieho anjela... O náuke o trojici v pravom zmysle slova tu však nie je žiadny náznak.“²¹

Aj o Papiasovi sa hovorí, že poznal apoštola Jána. Písal pravdepodobne začiatkom druhého storočia, ale dnes existujú z jeho spisov iba zlomky. V nich nehovorí nič o náuke o trojici.

Dôsledné učenie

Pokiaľ ide o Božiu zvrchovanosť a vzťah Boha k Ježišovi, učenie apoštolských otcov je celkovo v súlade s učením Ježiša, učeníkov a apoštolov, ako je zaznamenané v Biblii. Všetci hovoria o Bohu nie ako o trojici, ale ako o samostatnej, večnej, všemohúcej, všetko poznajúcej Bytosti. A o Božom Synovi hovoria ako o samostatnom, nižšom, podriadenom duchovnom tvorovi, ktorého Boh stvoril, aby mu slúžil pri konaní jeho vôle. A o svätom duchu sa nikde neuvádza, že by bol rovný Bohu.

Preto v týchto spisoch apoštolských otcov, ktoré pochádzajú z konca prvého a začiatku druhého storočia, nenachádzame žiadnu podporu pre trojicu kresťanstva. Hovorili o Bohu, Ježišovi a svätom duchu presne tak, ako hovorí Biblia. Pozrime si napríklad Skutky 7:55, 56:

„[Štefan], plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: ‚Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.‘“ — Preklad podľa „typického“ vydania Novej Vulgáty.

Štefan mal videnie, v ktorom videl v nebi Boha a Ježiša stojaceho hneď vedľa neho. Syn stál hneď vedľa toho, ktorý je označený nie iba ako „Otec“, ale ako „Boh“, toho, ktorý je od Ježiša úplne oddelený, pokiaľ ide o totožnosť. A v tom, čo Štefan videl, nebola žiadna tretia osoba. V nebi nebolo vidno svätého ducha spolu s Ježišom a jeho Otcom.

To je podobné Zjaveniu 1:1, kde je uvedené: „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh.“ (Nová Vulgáta) Opäť je tu ukázané, že vzkriesený Ježiš v nebi je úplne oddelený od Boha, a svätý duch sa tu nespomína. Ak by bol Ježiš druhou osobou trojice a vedel všetko, ako by mu mohlo byť ‚dané‘ zjavenie?

Texty Písma podobné týmto jasne ukazujú, že neexistuje žiadna trojica. A v žiadnom texte Písma v celej Biblii sa nehovorí o Bohu ako o trojici. Odráža sa to aj v spisoch apoštolských otcov. Rozhodne neučili o trojici kresťanstva.

Ďalšia dôležitá skupina spisov o kresťanstve vznikla neskôr v druhom storočí. Boli to diela cirkevných vodcov, ktorí sú nazývaní apologéti. Učili trojicu? V niektorom z budúcich čísiel prinesie tretia časť tejto série článkov komentár k ich učeniu.

Odkazy

1. The New Encyclopædia Britannica, 15. vydanie, 1985, Micropædia, 1. zväzok, strana 488.

2. A Dictionary of Christian Theology, vydal Alan Richardson, 1969, strana 95; The New Encyclopædia Britannica, 15. vydanie, 1985, Micropædia, 4. zväzok, strana 79.

3. The Apostolic Fathers, 3. zväzok, od Roberta A. Krafta, 1965, strana 163.

4. Tamže, strany 166, 167.

5. The Influence of Greek Ideas on Christianity od Edwina Hatcha, 1957, strana 252.

6. The Ante-Nicene Fathers, vydali Alexander Roberts a James Donaldson, americká pretlač edinburského vydania, 1885, I. zväzok, strany 5, 16, 21.

7. The Library of Christian Classics, 1. zväzok, Raní kresťanskí otcovia, preložil a vydal Cyril C. Richardson, 1953, strany 70, 71.

8. Tamže, strana 60.

9. The Ante-Nicene Fathers, I. zväzok, strana 52.

10. Tamže, strana 58.

11. Tamže, strana 62.

12. Tamže, strana 108.

13. Tamže, strana 116.

14. Tamže, strana 53.

15. The Apostolic Fathers, 4. zväzok, od Roberta M. Granta, 1966, strana 63.

16. The Ante-Nicene Fathers, I. zväzok, strany 46, 47; Cyclopedia of Biblical, Theological, and Ecclesiastical Literature od Johna McClintocka a Jamesa Stronga, znovuvydaná nakladateľstvom Baker Book House Co., 1981, IV. zväzok, strany 490–493; The Catholic Encyclopedia, 1910, VII. zväzok, strany 644–647.

17. The Ante-Nicene Fathers, I. zväzok, strana 35.

18. Tamže, strana 33.

19. The Ante-Nicene Fathers, II. zväzok, strany 27, 35.

20. The Apostolic Fathers (Loebova klasická knižnica), do angličtiny preložil Kirsopp Lake, 1976, strana 249.

21. Early Christian Doctrines od J. N. D. Kellyho, druhé vydanie, 1960, strany 94, 95.