Učila raná cirkev, že Boh je trojica?
3. časť — Učili apologéti náuku o trojici?
Strážna veža vo svojich vydaniach z 1. novembra 1991 a 1. februára 1992 ukázala, že náuku o trojici neučil Ježiš a jeho učeníci, ani apoštolskí otcovia z konca prvého a začiatku druhého storočia nášho letopočtu. Učili ju neskôr v druhom storočí cirkevní činitelia?
TAKMER od polovice až do konca druhého storočia nášho letopočtu pôsobili cirkevní činitelia, ktorí sú dnes nazývaní apologéti. Písali, aby obhajovali kresťanské učenie — aké ho oni poznali — pred nepriateľskými filozofiami rozšírenými vo vtedajšom rímskom svete. Ich dielo sa objavilo ku koncu éry spisov apoštolských otcov a pokračovalo po nej.
Medzi apologétmi, ktorí písali v gréčtine, boli Justín Mučeník, Tatianus, Atenagoras, Teofilos a Klement Alexandrijský. Tertulián bol apologéta, ktorý písal v latinčine. Učili apologéti súčasnú náuku kresťanstva o trojici — to, že tri sebe rovné osoby (Otec, Syn a Svätý Duch) sú v jednom Bohu, každá je pravým Bohom, a napriek tomu nie sú traja Bohovia, ale jeden Boh?
„Syn je podriadený“
Dr. H. R. Boer podáva vo svojej knihe A Short History of the Early Church (Krátke dejiny ranej cirkvi) tento komentár o podstate učenia apologétov:
„Justín [Mučeník] učil, že pred stvorením sveta bol Boh sám a nejestvoval žiaden Syn... Keď Boh zatúžil stvoriť svet... splodil inú božskú bytosť, aby mu stvorila svet. Táto božská bytosť bola nazvaná... Syn, pretože bol zrodený; bol nazvaný Logos, pretože bol vzatý z Božieho rozumu čiže z Božej mysle...
Justín a ďalší apologéti teda učili, že Syn je tvorom. Je tvorom vysokého postavenia, tvorom dostatočne mocným na to, aby vytvoril svet, ale napriek tomu je stvorením. V teológii sa tento vzťah Syna a Otca nazýva subordinacionizmus. Syn je subordinovaný čiže podriadený, to znamená druhotný vzhľadom na Otca a závislý od Otca, ktorý je jeho pôvodcom. Apologéti boli subordinacionisti.“1
V knihe The Formation of Christian Dogma (Formovanie kresťanskej dogmy) hovorí dr. Martin Werner o chápaní vzťahu medzi Synom a Bohom v najranejšej dobe:
„Tento vzťah sa jednoznačne chápal ako vzťah ‚subordinácie‘, to znamená v zmysle podriadenosti Krista Bohu. Kdekoľvek sa v Novom Zákone uvažuje o vzťahu Ježiša k Bohu, Otcovi... je zásadne chápaný a predstavovaný ako vzťah podriadenosti. A najsmerodajnejším subordinacionistom Nového Zákona, podľa synoptického záznamu, bol sám Ježiš... Toto pôvodné stanovisko, keďže bolo pevné a jasné, sa mohlo udržať dlhú dobu. ‚Všetci veľkí prednicejskí teológovia zastávali názor, že Logos je podriadený Bohu.‘“2
V súlade s tým R. P. C. Hanson v knihe The Search for the Christian Doctrine of God (Hľadanie kresťanskej náuky o Bohu) konštatuje:
„Pred vypuknutím ariánskeho sporu [v štvrtom storočí] nenachádzame ani vo Východnej ani v Západnej cirkvi žiadneho teológa, ktorý by v istom zmysle nepovažoval Syna za podriadeného Otcovi.“3
Dr. Alvan Lamson dodáva v knihe The Church of the First Three Centuries (Cirkev v prvých troch storočiach) toto svedectvo o učení cirkevných autorít pred nicejským koncilom (v roku 325 n. l.):
„Nižšie postavenie Syna bolo všeobecne, ak nie jednotne, potvrdzované prednicejskými otcami... To, že sa na Syna pozerali ako na odlišného od Otca, je zrejmé z toho, ako jednoznačne tvrdili, že má podriadené postavenie... Považovali ho za odlišného a subordinovaného.“4
Podobne v knihe Gods and the One God (Bohovia a jeden Boh) hovorí Robert M. Grant o apologétoch:
„Kristológia apologétov, podobne ako kristológia Nového Zákona, je v podstate subordinacionistická. Syn je vždy subordinovaný Otcovi, ktorý je jediným Bohom Starého Zákona... Teda to, čo nachádzame u týchto raných autorov, nie je náukou o trojici... Pred Niceou bola kresťanská teológia takmer všeobecne subordinacionistická.“5
Náuka kresťanstva o trojici učí, že Syn je rovný Bohu Otcovi pokiaľ ide o večnosť, moc, postavenie a múdrosť. Ale apologéti tvrdili, že Syn nie je rovný Bohu Otcovi. Na Syna sa pozerali ako na podriadeného. To nie je učenie trojice.
Odraz učenia prvého storočia
Apologéti a ostatní cirkevní otcovia ranej doby do veľkej miery vyjadrovali to, čo o vzťahu medzi Otcom a Synom učili kresťania prvého storočia. Všimnite si, ako je to uvedené v knihe The Formation of Christian Dogma:
„V ranej kresťanskej ére niet žiadneho náznaku nejakých trinitárskych problémov alebo polemík, ako boli tie, ktoré neskôr spôsobili v cirkvi prudké spory. Dôvodom toho je nepochybne skutočnosť, že pre rané kresťanstvo bol Kristus... bytosťou z vysokého nebeského anjelského sveta; bol stvorený a vybraný Bohom pre úlohu nastoliť na konci vekov... Božie kráľovstvo.“6
O učení raných cirkevných otcov dielo The International Standard Bible Encyclopedia ďalej pripúšťa:
„Keď sa hovorí o Bohu Otcovi, v myslení cirkvi najranejšej doby je tendencia chápať ho v prvom rade nie ako Otca Ježiša Krista, ale ako zdroj všetkého bytia. Preto je Boh Otec Bohom, ktorý je vyvýšený nad všetko. Na Neho sa vzťahujú opisy, že je bez počiatku, nesmrteľný, nemenný, neopísateľný, neviditeľný a nestvorený. To On urobil z ničoho všetky veci, vrátane samotnej hmoty stvorenia...
Zdá sa, že by to mohlo naznačovať, že iba Otec je v pravom zmysle Boh, a Syn a Duch sú ním len v druhotnom zmysle. Zdá sa, že mnoho výrokov z ranej doby to podporuje.“7
Ďalej táto encyklopédia síce zľahčuje tieto pravdy a tvrdí, že náuka o trojici bola v ranom období prijímaná, ale fakty sú v rozpore s týmto tvrdením. Uvažujme o slovách, ktoré povedal známy katolícky teológ kardinál John Henry Newman:
„Pripusťme, že raná cirkev dôsledne a jednotne vyznávala celý rad náuk týkajúcich sa nášho Pána... Ale pokiaľ ide o katolícku náuku o Trojici, je to určite inak. Nevidím, v akom zmysle by sa dalo hovoriť o tom, že zo strany raných [cirkevných autorít] existuje zhoda v jej prospech...
Vyznania viery z tejto ranej doby sa nezmieňujú... o [trojici] vôbec. V skutočnosti sa zmieňujú o Troch; ale o tom, že v náuke existuje nejaké tajomstvo, že tí Traja sú Jedno, že sú sebe rovní, rovnako veční, všetci sú nestvorení, všetci všemohúci, všetci nevystihnuteľní, sa nehovorí a nedá sa to z nich vyvodzovať.“8
Čo učil Justín Mučeník
Jedným z najranejších apologétov bol Justín Mučeník, ktorý žil asi od roku 110 do roku 165 n. l. V žiadnom z jeho existujúcich spisov nie je zmienka o troch sebe rovných osobách v jednom Bohu.
Napríklad Príslovia 8:22–30 hovoria o Ježišovej predľudskej existencii a podľa katolíckej Jeruzalemskej Biblie znejú: „Jahve ma stvoril, keď bol prvýkrát odhalený jeho zámer, skôr ako najstaršie z jeho diel... Hlbina nebola, keď som sa narodila... Skôr ako pahorky bola som zrodená... Bola som po [Božom] boku majstrom v diele.“ Tieto verše Justín rozoberá vo svojom Dialógu s Tryfónom:
„Písma vyhlasujú, že tento Potomok bol splodený Otcom predtým, ako boli stvorené všetky veci; a každý pripustí, že to, čo je splodené, sa svojou totožnosťou odlišuje od toho, čo plodí.“9
Pretože Syn sa narodil z Boha, Justín používa v súvislosti so Synom výraz „Boh“. Vo svojej Prvej apológii hovorí: „Otec vesmíru má Syna, ktorý, keďže je prvorodeným Slovom Boha, je tiež Bohom.“10 Aj Biblia označuje Božieho Syna titulom „boh“. V Izaiášovi 9:6 je nazvaný „Mocný boh“. Ale v Biblii sú nazvaní „bohmi“ aj anjeli, ľudia, falošní bohovia a Satan. (Anjeli: Žalm 8:5; porovnaj Hebrejom 2:6, 7. Ľudia: Žalm 82:6. Falošní bohovia: 2. Mojžišova 12:12; 1. Korinťanom 8:5. Satan: 2. Korinťanom 4:4) V Hebrejských písmach slovo ʼEl, prekladané ako „Boh“, znamená proste „mocný“ alebo „silný“. Jeho ekvivalent v Gréckych písmach je theos.
Navyše hebrejský výraz použitý v Izaiášovi 9:6 poukazuje na jednoznačnú odlišnosť medzi Synom a Bohom. Syn je tu nazvaný „Mocný boh“, ʼEl Gibbor, nie „Všemohúci Boh“. Tento výraz je v hebrejčine ʼEl Šaddai a používa sa výlučne na Boha Jehovu.
Všimnime si však, že hoci Justín nazýva Syna „Bohom“, nikdy nehovorí, že Syn je jednou z troch osôb, ktoré sú si rovné a z ktorých každá je Bohom, ale pritom tvoria iba jedného Boha. Namiesto toho vo svojom Dialógu s Tryfónom hovorí:
„Existuje... ďalší Boh a Pán [Ježiš v predľudskej existencii], ktorý je podriadený Tvorcovi všetkého [Všemohúcemu Bohu]; ktorý [Syn] je tiež nazvaný Anjel, pretože On [Syn] oznamuje ľuďom to, čo si Tvorca všetkého — nad ktorým niet žiadneho iného Boha — želá oznámiť im...
[Syn] je odlišný od Toho, ktorý všetko vytvoril — myslím totožnosťou, nie [odlišný] vôľou.“11
Jedna zaujímavá pasáž sa nachádza v Justínovej Prvej apológii v 6. kapitole, kde predkladá obhajobu proti obvineniu pohanov, že kresťania sú ateisti. Píše:
„Uctievame a ctíme si Jeho [Boha] a Syna, (ktorý vyšiel od Neho a naučil nás všetko toto, a množstvo iných dobrých anjelov, ktorí ho nasledujú, a sú vytvorení podobne ako On), a prorockého Ducha.“12
Jeden prekladateľ tejto pasáže, Bernhard Lohse, to komentuje: „Ako by nestačilo už len to, že pri tomto vymenovávaní sú anjeli uvedení ako bytosti, ktoré si kresťania vážia a uctievajú ich, Justín neváha menovať anjelov pred Svätým Duchom.“13 — Pozri aj publikáciu An Essay on the Development of Christian Doctrine (Esej o vývoji kresťanskej náuky).14
Teda i keď sa zdá, že Justín Mučeník sa odchýlil od čistej biblickej náuky pokiaľ ide o to, kto má byť kresťanmi uctievaný, je jasné, že nepovažoval Syna za rovného Otcovi o nič viac, ako sú anjeli považovaní za rovných Bohu. Čo sa týka Justína, citujeme opäť z Lamsonovho diela Church of the First Three Centuries:
„Justín považoval Syna za odlišného od Boha a nižšieho od neho; za odlišného nie v tom zmysle, ako sa to chápe dnes, ako tvoriaceho jednu z troch hypostáz čiže osôb... ale za odlišného v podstate a povahe; majúceho skutočné, podstatné vlastné bytie, oddelené od Boha, od ktorého získava všetku svoju moc a hodnosti; je ustanovený pod neho a podriadený vo všetkom jeho vôli. Otec je najvyšší, Syn je subordinovaný; Otec je zdrojom moci, Syn príjemcom; Otec dáva podnet, Syn ako jeho služobník alebo nástroj vykonáva. Sú dvaja čo do počtu, ale zhodujú sa, čiže sú jedným čo do vôle; Otcova vôľa vždy prevláda nad Synovou.“15
Okrem toho Justín nikde nehovorí, že svätý duch je osobou rovnou Otcovi a Synovi. A tak v žiadnom zmysle nemožno poctivo povedať, že Justín vyučoval súčasnú trojicu kresťanstva.
Čo učil Klement
Klement Alexandrijský (asi 150 až 215 n l.) tiež nazýva Syna „Boh“. Dokonca ho nazýva „Stvoriteľ“. Tento výraz sa v Biblii nikdy nepoužíva v súvislosti s Ježišom. Mienil tým, že Syn je vo všetkých ohľadoch rovný všemohúcemu Stvoriteľovi? Nie. Klement sa zrejme odvolával na Jána 1:3, kde sa o Synovi hovorí: „Všetko začalo jestvovať prostredníctvom neho.“16 Boh používal Syna ako sprostredkovateľa pri svojich stvoriteľských dielach. — Kolosanom 1:15–17.
Klement nazýva Najvyššieho Boha „Boh a Otec nášho Pána Ježiša“17 a hovorí, že „Pán je Synom Stvoriteľa“.18 Hovorí tiež: „Boh všetkého je iba jeden dobrý, spravodlivý Stvoriteľ a Syn [je] v Otcovi.“19 Teda napísal, že Syn má nad sebou Boha.
Klement hovorí o Bohu ako o „prvom a jedinom, kto udeľuje večný život, ktorý nám dáva Syn, dostanúc ho od Neho [od Boha].“20 Pôvodný Darca večného života je jednoznačne nadradený tomu, kto ho odovzdáva ďalej. Preto Klement hovorí, že Boh je „prvý a najvyšší“.21 Ďalej hovorí, že Syn „je najbližšie Tomu, ktorý jediný je Všemohúci“, a že Syn „riadi všetko v súlade s Otcovou vôľou“.22 Klement mnohokrát ukazuje nadradenosť Všemohúceho Boha nad Synom.
O Klementovi Alexandrijskom čítame v knihe The Church of the First Three Centuries:
„Z Klementa by sme mohli citovať početné pasáže, v ktorých je zreteľne potvrdené nižšie postavenie Syna...
Žasneme, že niekto môže čítať Klementa s bežnou pozornosťou a predstavovať si, čo len na chvíľu, že považoval Syna za totožného — jedného — s Otcom. Zdá sa nám, že jeho závislosť a podriadené postavenie sa dá všade rozoznať. Klement veril, že Boh a Syn sú odlišné osoby; inými slovami, dve bytosti — jedna najvyššia, druhá subordinovaná.“23
Ďalej možno znovu povedať: Aj keď sa niekedy zdá, že Klement ide nad to, čo hovorí Biblia o Ježišovi, nikde nehovorí o trojici, ktorá by pozostávala z troch sebe rovných osôb v jednom Bohu. Apologéti ako Tatianus, Teofilos a Atenagoras, ktorí žili medzi dobou Justína a Klementa, mali podobné názory. Lamson hovorí, že „neboli lepšími trinitármi ako sám Justín; to znamená, že neverili v žiadnych nerozdelených, navzájom sebe rovných Troch, ale učili náuku, ktorá je úplne nezlučiteľná s touto náukou“.24
Tertuliánova teológia
Tertulián (asi 160 až 230 n. l.) bol prvý, kto použil latinské slovo trinitas. Ako poznamenáva Henry Chadwick, Tertulián prišiel s názorom, že Boh je ‚jednej podstaty, ktorá pozostáva z troch osôb‘.25 To však neznamená, že mal na mysli tri sebe rovné a rovnako večné osoby. Avšak na jeho predstavách budovali neskorší pisatelia, ktorí sa prepracovávali k náuke o trojici.
Tertuliánova predstava o Otcovi, Synovi a svätom duchu bola veľmi odlišná od trojice kresťanstva, pretože bol subordinacionista. Syna považoval za subordinovaného Otcovi. V spise Proti Hermogenovi napísal:
„Nemali by sme sa domnievať, že existuje nejaká iná bytosť okrem samotného Boha, ktorá je nesplodená a nestvorená... Ako môže byť niečo okrem Otca staršie a z toho dôvodu vznešenejšie ako Boží Syn, jednosplodené a prvé splodené Slovo?... ten [Boh], čo nepotrebuje Tvorcu, aby začal jestvovať, bude mať omnoho vyvýšenejšie postavenie ako ten [Syn], čo mal pôvodcu svojho bytia.“26
Aj v spise Proti Praxeovi ukazuje, že Syn je odlišný od Všemohúceho Boha a je mu podriadený, keď hovorí:
„Otec je úplná podstata, ale Syn je odvodením a časťou celku, ako On sám uznáva: ‚Môj Otec je väčší ako ja.‘... Teda Otec je odlišný od Syna a väčší ako Syn, pretože Ten, kto plodí, je jeden, a Ten, kto je splodený, je druhý; tiež Ten, kto posiela, je jeden, a Ten, kto je poslaný, je druhý; a opäť Ten, kto tvorí, je jeden, a Ten, prostredníctvom koho sa niečo tvorí, je druhý.“27
Tertulián v spise Proti Hermogenovi ďalej hovorí, že bola doba, keď Syn ako osoba nejestvoval. Ukázal tak, že nepovažoval Syna za večnú bytosť v tom istom zmysle, v akom je ňou Boh.28 Kardinál Newman povedal: „Tertulián musí byť považovaný za heterodoxného [veriaceho neortodoxné náuky] pokiaľ ide o náuku, že náš Pán bol počatý z Otca od samej večnosti.“29 V súvislosti s Tertuliánom Lamson vyhlasuje:
„Tento rozum čiže Logos, ako ho nazvali Gréci, bol potom — ako veril Tertulián — pretvorený na Slovo čiže Syna, to znamená skutočnú bytosť, jestvujúc tak od večnosti iba ako Otcova vlastnosť. Tertulián mu však pripisoval postavenie podriadené Otcovi...
Keď posúdime Tertuliána podľa ktoréhokoľvek dnes všeobecne prijímaného vysvetlenia Trojice, pokus zachrániť ho pred odsúdením [ako kacíra] by bol beznádejný. Neobstál by v skúške ani chvíľu.“30
Žiadna trojica
Ak by ste si mali prečítať všetko, čo apologéti napísali, zistili by ste, že hoci sa v niektorých ohľadoch odchýlili od biblických náuk, žiaden z nich neučil, že Otec, Syn a svätý duch sú si rovní pokiaľ ide o večnosť, moc, postavenie a múdrosť.
To platí aj o ostatných pisateľoch druhého a tretieho storočia, ako je Ireneus, Hippolytos, Origenes, Cyprian a Novatian. Hoci niektorí začali dávať Otca a Syna v niektorých ohľadoch na rovnakú úroveň, v iných sa na Syna pozerali ako na podriadeného Bohu Otcovi. A žiaden z nich ani neuvažoval o tom, že svätý duch je rovný Otcovi a Synovi. Napríklad Origenes (asi 185 až 254 n. l.) hovorí, že Boží Syn je „Prvorodený celého stvorenstva“, a že Písma „Ho označujú za najstaršie zo všetkých stvoriteľských diel“.31
Každé objektívne čítanie týchto cirkevných autorít raných čias ukáže, že náuka kresťanstva o trojici v ich dobe nejestvovala. Ako hovorí dielo The Church of the First Three Centuries:
„V súčasnosti rozšírená náuka o Trojici... nenachádza podporu v spisoch Justína; a toto konštatovanie možno rozšíriť na všetkých prednicejských otcov; to znamená na všetkých kresťanských pisateľov prvých troch storočí po narodení Krista. Je pravda, že hovorili o Otcovi, Synovi a prorockom alebo svätom Duchu, ale nie ako o sebe rovných, nie že sú jednej totožnej podstaty, nie ako o Troch v Jednom v akomkoľvek zmysle, ako to dnes chápu trinitári. Skutočnosťou je pravý opak. Náuka o Trojici, ako ju vysvetľovali títo otcovia, bola podstatne odlišná od súčasnej náuky. To hovoríme ako skutočnosť, ktorá obstojí v skúške ako každá iná skutočnosť v dejinách ľudských názorov.“32
Pred Tertuliánom v skutočnosti nebola o trojici ani len zmienka. A Tertuliánova „heterodoxná“ trojica bola veľmi odlišná od tej, v ktorú sa verí dnes. Ako sa teda vyvinula náuka o trojici, ako sa chápe dnes? Stalo sa to na nicejskom koncile v roku 325 n. l.? Tieto otázky budeme skúmať v 4. časti tejto série článkov v niektorom budúcom vydaní Strážnej veže.
Odkazy
1. A Short History of the Early Church, Harry R. Boer, 1976, strana 110.
2. The Formation of Christian Dogma od Martina Wernera, 1957, strana 125.
3. The Search for the Christian Doctrine of God od R. P. C. Hansona, 1988, strana 64.
4. The Church of the First Three Centuries, Alvan Lamson, 1869, strany 70, 71.
5. Gods and the One God, Robert M. Grant, 1986, strany 109, 156, 160.
6. The Formation of Christian Dogma, strany 122, 125.
7. The International Standard Bible Encyclopedia, 1982, zväzok 2, strana 513.
8. An Essay on the Development of Christian Doctrine, John Henry kardinál Newman, šieste vydanie, 1989, strany 14–18.
9. The Ante-Nicene Fathers, vydal Alexander Roberts a James Donaldson, americká tlač edinburského vydania, 1885, zväzok I, strana 264.
10. Tamže, strana 184.
11. The Ante-Nicene Fathers, zväzok 1, strana 223.
12. Tamže, strana 164.
13. A Short History of Christian Doctrine, Bernhard Lohse, z nemčiny preložil F. Ernest Stoeffler, 1963, druhé brožované vydanie, 1980, strana 43.
14. An Essay on the Development of Christian Doctrine, strana 20.
15. The Church of the First Three Centuries, strany 73, 74, 76.
16. The Ante-Nicene Fathers, zväzok II, strana 234.
17. Tamže, strana 227.
18. Tamže, strana 228.
19. Tamže.
20. Tamže, strana 593.
21. Tamže.
22. Tamže, strana 524.
23. The Church of the First Three Centuries, strany 124, 125.
24. Tamže, strana 95.
25. The Early Church, napísal Henry Chadwick, tlač 1980, strana 89.
26. The Ante-Nicene Fathers, zväzok III, strana 487.
27. Tamže, strany 603, 604.
28. Tamže, strana 478.
29. An Essay on the Development of Christian Doctrine, strany 19, 20.
30. The Church of the First Three Centuries, strany 108, 109.
31. The Ante-Nicene Fathers, zväzok IV, strana 560.
32. The Church of the First Three Centuries, strany 75, 76.
[Obrázok na strane 27]
Klement
[Prameň ilustrácie]
Historical Pictures Service
[Obrázok na strane 28]
Tertulián
[Prameň ilustrácie]
Historical Pictures Service