„Jeho milujúca láskavosť bola mocná“

ROZPRÁVA JOSÉ VERGARA OROZCO

Myslíte si, že váš život, a to vo veku 70 rokov, by mohol byť naplnený novou hybnou silou? V mojom prípade to tak bolo. A bolo to pred viac ako 35 rokmi.

Od roku 1962 slúžim z Jehovovej milujúcej láskavosti ako pravidelný priekopník a od roku 1972 som dozorcom v zbore Jehovových svedkov v El Carrizal v štáte Jalisco v Mexiku. Dovoľte, aby som vám povedal niečo zo svojej minulosti.

NARODIL som sa 18. augusta 1886 v štáte Michoacán v Mexiku. Môj otec bol slobodomurár, takže naša rodina nechodila do katolíckeho kostola, ani sme nezachovávali žiadne katolícke náboženské sviatky a nemali sme doma žiadne náboženské obrazy.

Keď som mal 16 rokov, otec odišiel pracovať do Spojených štátov amerických, ale zariadil, aby ma jeden muž vyučil remeslu. O dva roky ma však tento muž zobral do Mexico City, aby som sa učil na vojenskej akadémii. Potom som začal slúžiť v mexickej armáde.

V armáde a neskôr

Bojoval som v mexickej revolúcii, ktorá sa začala roku 1910. Každý z nás mladých mužov na akadémii podporoval Francisca I. Madera, revolucionára, ktorý bol proti diktatúre Perfiria Diaza. Madera sme podporovali až do jeho smrti roku 1913 a potom sme podporovali Venustiana Carranza, ktorý bol prezidentom republiky od roku 1915 do roku 1920. Nazývali nás carranzovci.

Pri štyroch rôznych príležitostiach som sa bezúspešne pokúšal o uvoľnenie z armády. Nakoniec som dezertoval a stal som sa zbehom. Preto bol môj otec, ktorý sa vrátil do Mexika, uväznený. Jedného dňa, predstierajúc, že som jeho synovec, navštívil som ho vo väzení. Dorozumievali sme sa písaním na malé kúsky papiera, aby nás nepočula stráž. Papier som zjedol, aby nikto neodhalil, kto som.

Keď bol otec z väzenia prepustený, navštívil ma a žiadal, aby som sa prihlásil na úradoch. Urobil som tak a na moje prekvapenie ma službukonajúci veliteľ nezatkol. Namiesto toho mi navrhol, aby som sa presťahoval do Spojených štátov. Zariadil som sa podľa jeho návrhu a žil som tam od roku 1916 do roku 1926.

V roku 1923 som sa oženil s jednou Mexičankou, ktorá tiež žila v Spojených štátoch. Vyučil som sa remeslu v stavebníctve a adoptovali sme si malé dievčatko. Keď malo 17 mesiacov, vrátili sme sa do Mexika a usadili sme sa v Jalpe (Tabasco). Potom vypuklo ‚Cristerovo povstanie‘ a trvalo od roku 1926 do roku 1929.

Prívrženci Cristera chceli, aby som sa k nim pripojil. Radšej sme však s rodinou utiekli do štátu Aguascalientes. Bývali sme na rôznych miestach Mexickej republiky a napokon sme sa v roku 1956 usadili v Matamoros (Tamaulipas), kde som začal dozerať na stavebné práce.

Môj život sa mení

Vtedy sa môj život začal meniť. Dcéra, ktorá už bola vtedy vydatá a bývala za hranicami v meste Brownsville (Texas, USA), nás často navštevovala. Jedného dňa povedala: „Otec, práve teraz sa v spoločenskej sále schádza veľa rodín. Poďme sa tam pozrieť.“ Bol to zjazd Jehovových svedkov. Dcéra, zať, vnuk, manželka a ja sme sa zúčastnili všetkých štyroch zjazdových dní.

Od toho roku sme navštevovali kresťanské zhromaždenia Jehovových svedkov. Ja som robil duchovné pokroky v Mexiku a moja dcéra v Spojených štátoch. Čoskoro som svojim spolupracovníkom hovoril o biblických pravdách, ktoré som sa učil. Dostával som desať výtlačkov z každého čísla Strážnej veže a Prebuďte sa! a rozširoval som ich medzi spolupracovníkmi. Piati z kancelárie a traja inžinieri, ako aj niekoľko ďalších zamestnancov sa stalo svedkami.

Ach, aká len bola zima toho 19. decembra 1959, keď som bol v rieke pokrstený! Každý, kto bol pokrstený v ten deň, ochorel, pretože voda bola mimoriadne studená. Moja dcéra bola pokrstená už skôr a moja manželka, i keď pokrstená nebola, získala biblické poznanie a veľmi ochotne spolupracovala.

Služba celým časom

Bol som vďačný Bohu za všetku jeho milujúcu láskavosť, a tak som vo februári roku 1962, keď som mal 75 rokov, začal službu celým časom ako priekopník. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1968, moja manželka zomrela. Chcel som teda slúžiť v inej krajine, ale pre môj vek si bratia mysleli, že by to nebolo rozumné. V roku 1970 som však bol pridelený ako priekopník do Colotlánu v Jaliscu, kde bol malý zbor.

V septembri roku 1972 mi krajský dozorca navrhol, aby som sa presťahoval do malého mesta El Carrizal, ktoré je neďaleko Colotlánu. V novembri toho roku tam bol založený zbor a ja som bol menovaný ako starší. I keď je toto mesto veľmi osamotené, zborové zhromaždenia navštevuje až 31 ľudí.

Napriek svojmu veku som v službe ešte stále činný a usilovne sa snažím pomôcť ľuďom, aby uvažovali o svojej viere. Napríklad v ruženci úprimní katolíci opakujú modlitbu Zdravas’ Mária: ‚Zdravas’ Mária, milosti plná; Pán s tebou.‘ V modlitbe je ďalej: ‚Svätá Mária, Matka Božia.‘ Pýtam sa týchto katolíkov: ‚Ako je niečo také možné? Ak je Boh tým, kto Máriu zachraňuje, ako môže byť zároveň jej synom?‘

Teraz mám 105 rokov a ako starší a pravidelný priekopník slúžim v El Carrizal (Jalisco) už takmer 20 rokov. Cítim, že je to Jehovova vôľa, aby som žil toľko rokov, lebo takto môžem nahradiť čas, ktorý som stratil, keď som Bohu neslúžil.

Jednou z vecí, ktoré som sa naučil, je, že vždy by sme mali dôverovať, že náš Najvyšší Sudca nás pozoruje zo svojho spravodlivého trónu a zaobstaráva nám, čo potrebujeme. Ako hovorí Žalm 117:2: „Jeho milujúca láskavosť bola mocná voči nám.“