2. časť — Jehova sa o nás staral počas zákazu
CEZ druhú svetovú vojnu bol na pracke opasku mojej nacistickej uniformy nápis „Boh je s nami“. Pre mňa to bolo iba ďalším príkladom toho, ako sa cirkev zapája do vojny a krviprelievania. Znechutilo ma to. A tak v čase, keď sa v Limbach-Oberfrohne (Východné Nemecko) dali so mnou do rozhovoru dvaja Jehovovi svedkovia, som bol veľmi znechutený náboženstvom a bol som ateistom a zástancom evolúcie.
„Nenazdávajte sa, že sa stanem kresťanom,“ povedal som svedkom, ktorí ma navštívili. Ale ich argumenty ma presvedčili, že Boh existuje. Zo zvedavosti som si kúpil Bibliu a po čase som ju začal s nimi študovať. Bolo to na jar roku 1953, keď bola činnosť Jehovových svedkov za komunistickej vlády vo Východnom Nemecku už takmer tri roky zakázaná.
Strážna veža z 15. augusta 1953 opísala vtedajšiu situáciu Jehovových svedkov takto: „Hoci sú neustále tajne sledovaní a vyhrážajú sa im, hoci sa nemôžu navštevovať bez toho, že sa vopred uistia, či nie sú sledovaní, hoci odhalenie, že niekto vlastní literatúru Spoločnosti Strážna veža znamená dva či tri roky väzenia ‚za rozširovanie podvratnej literatúry‘, a hoci stovky zrelších bratov, ktorí sa ujímali vedenia, sú vo väzeniach, Jehovovi svedkovia vo Východnom Nemecku pokračujú vo zvestovaní.“
V roku 1955 sme sa s manželkou Reginou zúčastnili medzinárodného zjazdu Jehovových svedkov v západonemeckom meste Norimbergu, a nasledujúci rok sme boli obidvaja v Západnom Berlíne pokrstení. To bolo samozrejme predtým, než bol v roku 1961 postavený Berlínsky múr, ktorý oddelil Východné Nemecko od Západného Berlína. No ešte pred krstom bola moja vernosť Bohu Jehovovi podrobená skúške.
Preberám zodpovednosť
Zbor Jehovových svedkov v Limbach-Oberfrohne, kam sme začali chodiť, potreboval niekoho, kto by vozil biblickú literatúru zo Západného Berlína. Mali sme malý obchod a dve malé deti, ale služba Jehovovi sa už stala stredobodom nášho života. Prerobili sme teda svoje staré auto tak, že v ňom bolo potom možné ukryť 60 kníh. Byť kuriérom bola riskantná vec, ale naučilo ma to spoliehať sa na Jehovu.
Prejsť autom z Východného Berlína do západného sektora nebolo jednoduché a často som sa čudoval, ako sme to vôbec dokázali. Akonáhle sme sa dostali do slobodného sektora, vyzdvihli sme literatúru a ukryli ju v aute. Potom sme prešli cez hranice naspäť do Východného Nemecka.
Raz sme práve skončili skrývanie kníh, keď vyšiel z nájomného domu nejaký cudzí človek. „Hej, vy tam,“ zakričal. Srdce mi zamrelo. Pozoroval nás? „Druhý raz choďte radšej niekam inam. Hliadkovacie auto východonemeckej polície parkuje práve tamto na rohu a mohli by vás chytiť.“ Vydýchol som si úľavou. Cez hranice sme prešli dobre a všetci štyria sme celou cestou domov v aute spievali.
Príprava na izoláciu
V päťdesiatych rokoch sa bratia vo Východnom Nemecku spoliehali v otázke literatúry a vedenia na bratov v Západnom Nemecku. No v roku 1960 boli uskutočnené určité úpravy, ktoré pomohli každému svedkovi vo Východnom Nemecku udržiavať blízke styky so spolusvedkami v oblasti, kde býval. Potom, v júni 1961, prebiehala v Berlíne prvá trieda školy služby Kráľovstva pre starších. Zúčastnil som sa tohto prvého štvortýždňového kurzu. Ani nie o šesť týždňov sme boli náhle odrezaní od Západu, pretože bol postavený Berlínsky múr. Nielenže sa naše dielo vykonávalo v podzemí, ale bolo aj izolované.
Niektorí sa obávali, že činnosť Jehovových svedkov vo Východnom Nemecku sa spomalí a úplne zastaví. No organizačné zmeny, ktoré boli zavedené sotva pred rokom, nám pomohli udržať si duchovnú jednotu a silu. Okrem toho školenie vyzbrojilo starších, účastníkov prvého kurzu školy služby Kráľovstva tak, že dokázali svoje skúsenosti odovzdať ďalším starším. Jehova nás takto pripravil na izoláciu, práve tak ako nás pripravil na zákaz činnosti v roku 1950 oblastnými zjazdmi v roku 1949.
Boli sme odrezaní od Západu, a preto bolo jasné, že sa budeme musieť ujať iniciatívy, aby organizácia postupovala vpred. Napísali sme svojim kresťanským bratom do Západného Berlína a navrhli sme stretnutie na východonemeckej diaľnici, ktorá bola prístupná pre cestujúcich zo Západu. Na dohovorenom mieste sme inscenovali poruchu auta. O niekoľko minút prišli autom bratia a priniesli nám biblickú literatúru. Našťatie priniesli so sebou aj moju učebnicu školy služby Kráľovstva aj s poznámkami, ktoré som si robil, a Bibliu; teda všetko, čo som z bezpečnostných príčin nechal v Berlíne. Aká to bola radosť, že som to dostal späť. Ani som nevedel, ako veľmi budem tieto veci v nasledujúcich rokoch potrebovať.
Škola v podzemí
O niekoľko dní sme dostali pokyny zorganizovať kurzy školy služby Kráľovstva vo všetkých častiach Východného Nemecka. Boli menovaní štyria inštruktori vrátane mňa. Vyškoliť všetkých starších, keď bolo naše dielo zakázané, sa mi zdalo neuskutočniteľnou úlohou. Rozhodol som sa zorganizovať kurzy ako dovolenkový kemping, aby som zamaskoval, čo robíme.
Každý kurz tvorili štyria študujúci a ja, ako inštruktor, a šiesty brat bol kuchárom. Boli tam aj manželky a deti, takže sme obyčajne tvorili skupinu 15 až 20 osôb. Verejné kempingy sa nám nezdali vhodné, a tak som sa s rodinou vybral hľadať vyhovujúce miesto.
Raz sme cestovali cez istú dedinu a všimli sme si cestu, ktorá viedla k skupine stromov bokom od hlavnej cesty. Miesto sa zdalo ideálne, a tak som navštívil starostu. „Hľadáme miesto na kempovanie, kde by sme strávili niekoľko týždňov spolu s niekoľkými ďalšími rodinami,“ vysvetľoval som. „Chceme byť úplne nezávislí, aby mohli deti šantiť v okolí. Mohli by sme byť tam v lesíku?“ Súhlasil, a tak sme urobili prípravy.
Postavili sme tam stany a môj obytný príves tak, aby tvorili uzavretý štvorec krytý zvonka. Obytný príves nám slúžil ako učebňa. Tam sme sa stretávali a usilovne študovali denne 8 hodín počas 14 dní. V uzavretom priestore boli postavené stoličky a stôl pre prípad, že by prišli nečakaní návštevníci. A prišli! Vtedy sme si skutočne ocenili láskavú podporu našich rodín.
Zatiaľ čo my sme mali vyučovanie, naše rodiny nás strážili. Pri jednej konkrétnej príležitosti zbadali starostu, ktorý bol tiež miestnym tajomníkom Komunistickej strany, ako prichádza cestou k nášmu lesíku. Stráž stlačila spínač, ktorý bol káblom spojený s poplašným zvončekom v obytnom prívese. Okamžite sme vyskočili z prívesu a sadli sme si na vopred pripravené miesta okolo stola a začali sme hrať karty. Bola tam dokonca aj fľaška pálenky, aby to vyzeralo realisticky. Starosta nás poctil priateľskou návštevou a vrátil sa domov bez toho, že by vôbec tušil, čo sa v skutočnosti deje.
Jednotlivé kurzy školy služby Kráľovstva prebiehali po celej krajine od jari 1962 takmer do konca roku 1965. K intenzívnemu školeniu, ktoré tu starší dostali, patrili aj informácie o tom, ako sa vyrovnať s našou mimoriadnou situáciou vo Východnom Nemecku. Pripravilo starších na to, aby dozerali na zvestovateľskú činnosť. Starší nielenže obetovali svoju dovolenku, aby sa mohli zúčastniť školenia, ale riskovali tiež, že budú uväznení.
Úžitok zo školy
Úrady pozorne sledovali našu činnosť a koncom roku 1965, keď už väčšina starších absolvovala školu, sa pokúsili zasadiť činnosti našej organizácie smrteľný úder. Uväznili 15 svedkov, o ktorých predpokladali, že vedú naše dielo. Bola to dobre pripravená akcia, ktorá prebehla v celej krajine. Mnohí si opäť mysleli, že svedkovia prestanú v svojej činnosti. Ale s Jehovovou pomocou sme sa prispôsobili situácii a pokračovali sme v diele ako predtým.
Umožnilo to predovšetkým školenie, ktoré starší dostali v škole služby Kráľovstva, a nezlomná dôvera, ktorá sa vytvorila spoločenstvom počas tohto školenia. Takto ukázala organizácia svoju odolnosť. Aké dôležité to bolo, že sme sa poslušne a presne riadili pokynmi organizácie! — Izaiáš 48:17.
V nasledujúcich mesiacoch sa ukázalo, že toto tvrdé potláčanie vládnymi autoritami nemalo na našu činnosť takmer žiaden nepriaznivý účinok. Zakrátko sme mohli obnoviť triedy školy služby Kráľovstva. Keď si úrady všimli našu húževnatosť, boli prinútené zmeniť svoju taktiku. Aký triumf pre Jehovu!
Činnosť v službe
V tom čase pozostávali naše skupiny zborového štúdia knihy asi z piatich osôb. Každý dostával biblickú literatúru prostredníctvom tohto usporiadania štúdia knihy a zvestovateľská služba bola koordinovaná z týchto malých študijných skupín. Od začiatku Jehova požehnal Reginu i mňa; našli sme mnoho ľudí, ktorí túžili študovať Bibliu.
Služba z domu do domu bola trochu prispôsobená, aby sme boli chránení pred vypátraním a zatknutím. Zazvonili sme v jednom dome, potom sme niekoľko domov vynechali a zaklopali zase na ďalšie dvere. V jednom dome pozvala istá pani Reginu i mňa dnu. Diskutovali sme na biblickú tému, keď vošiel do miestnosti jej syn. Hovoril veľmi otvorene.
„Videli ste niekedy svojho Boha?“ spýtal sa. „Len aby ste vedeli, ja verím iba tomu, čo vidím. Všetko ostatné sú hlúposti.“
„Tomu neverím,“ odpovedal som. „Videli ste niekedy svoj mozog? A všetko, čo robíte, svedčí o tom, že ho máte.“
Spolu s Reginou sme predložili príklady ďalších vecí, ktoré uznávame, hoci ich nevidíme, ako napríklad elektrinu. Mladý muž pozorne počúval a potom sme začali s ním i s jeho matkou domáce biblické štúdium. Obaja sa stali svedkami. Štrnásť ľudí, s ktorými sme s manželkou študovali, sa stalo svedkami. Polovicu z nich sme spoznali v službe z domu do domu a druhú polovicu pri vydávaní príležitostného svedectva.
Keď sme viedli s nejakým človekom pravidelné biblické štúdium a považovali sme ho za dôveryhodného, pozvali sme ho na naše zhromaždenia. Museli sme však v prvom rade zvažovať, či študujúci nemôže ohroziť bezpečnosť Božieho ľudu. Takto to niekedy trvalo približne rok, ba niekedy i dlhšie, kým sme pozvali študujúceho na zhromaždenie. Spomínam si na jedného muža, ktorý bol do istej miery prominentom; mal veľmi priateľské vzťahy s vedúcimi predstaviteľmi komunistickej strany. Študoval Bibliu deväť rokov, kým sme mu dovolili zúčastňovať sa zhromaždení! Dnes je tento muž naším kresťanským bratom.
Úrady sú nám stále v pätách
Po roku 1965 sme už nezažili ďalšie hromadné zatýkanie, ale nenechali nás na pokoji. Úrady nás aj naďalej pozorne sledovali. Asi v tom čase som bol viac zapojený do činnosti našej organizácie, a preto mi úrady venovali zvýšenú pozornosť. Mnohokrát ma zadržali, zaviezli na policajnú stanicu a vypočúvali. „Teraz sa môžete rozlúčiť so slobodou,“ hovorievali. „Idete do väzenia.“ No nakoniec ma vždy prepustili.
V roku 1972 ma navštívili dvaja úradníci a nechtiac zložili našej organizácii pekný kompliment. Odpočúvali štúdium Strážnej veže nášho zboru. „Zistili sme, že článok je veľmi útočný,“ namietali. Mali zrejme obavy, čo si budú myslieť iní o komunistickej ideológii, ak budú čítať článok, o ktorý išlo. „Koniec koncov,“ povedali, „Strážna veža vychádza v päť či šesť miliónovom náklade a čítajú ju aj v rozvojových krajinách. Nie je to len nejaký lacný plátok.“ Pomyslel som si: ‚Veru máte pravdu!‘
V roku 1972 to bolo už 22 rokov, čo sme boli zakázaní, a Jehova nás láskavo a múdro viedol. Museli sme sa starostlivo riadiť jeho pokynmi, no trvalo to ešte ďalších 18 rokov, kým boli Jehovovi svedkovia vo Východnom Nemecku zákonne uznaní. Akí sme vďační za túto podivuhodnú slobodu, z ktorej sa tešíme pri uctievaní nášho Boha Jehovu! — Rozprával Helmut Martin.