3. časť — Jehova sa o nás staral počas zákazu

BOL 14. marec 1990. V ten významný deň som bol medzi prítomnými, keď vysokopostavený štátny úradník na Ministerstve pre cirkevné záležitosti vo Východnom Berlíne odovzdával dokument, ktorým boli Jehovovi svedkovia legalizovaní vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike čiže Východnom Nemecku. Počas rokovania v ten deň som sa v mysli vrátil k obdobiu, keď som sa stal svedkom, a uvažoval som o ťažkých časoch, ktoré sme prežili.

V polovici päťdesiatych rokov, keď mi Margarete, spolupracovníčka, ktorá bola svedkyňou, po prvý raz rozprávala o svojej viere založenej na Biblii, prenasledovanie Jehovových svedkov vo Východnom Nemecku bolo silné. Krátko nato odišla pracovať inde a ja som začal študovať Bibliu s iným svedkom. Bol som pokrstený v roku 1956 a s Margarete sme sa vzali ešte v ten istý rok. Boli sme spojení s berlínskym zborom Lichtenberg. V zbore bolo asi 60 zvestovateľov Kráľovstva, ktorí sa zúčastňovali zvestovateľského diela.

Dva roky po mojom krste prišli domov k bratovi, ktorý viedol náš zbor, štátni úradníci. Chceli ho zatknúť, ale práve pracoval v Západnom Berlíne. Jeho rodine sa podarilo dať mu správu, aby tam ostal, a o niekoľko mesiacov sa k nemu rodina na Západe pripojila. Hoci som mal vtedy iba 24 rokov, bol som v zbore poverený vážnymi zodpovednosťami. Som vďačný, že Jehova dáva múdrosť a silu, ktoré sú potrebné pri plnení takých povinností. — 2. Korinťanom 4:7.

Zabezpečovanie duchovného pokrmu

Keď bol v auguste 1961 postavený Berlínsky múr, Jehovovi svedkovia na Východe boli náhle izolovaní od svojich bratov na Západe. Tak sa začalo obdobie, keď sme rozmnožovali našu literatúru najprv na písacom stroji a potom pomocou radu rozmnožovacích strojov. Od roku 1963 som strávil dva roky stavbou skrýše v našom dome, kde by sa dalo tlačiť. Celý deň som pracoval ako nástrojár a noci som trávil výrobou kópií Strážnej veže za pomoci niekoľkých ďalších bratov. Úrady sa snažili odhaliť našu tlačiarenskú organizáciu, ale Jehova nám pomáhal, aby sa náš pokrm, ako sme to nazývali, objavil včas.

Na výrobu dostatočného počtu našich časopisov bolo treba veľké množstvo papiera. Získať takéto množstvo nebolo ľahké. Keby sme boli pravidelne kupovali papier vo veľkom, úputalo by to pozornosť úradov. Preto sme žiadali jednotlivých svedkov, aby kupovali papier v malých množstvách a prinášali ho na naše skupinové biblické štúdium. Odtiaľ bol odnášaný na miesto, kde sme vyrábali časopisy. Ďalší svedkovia potom roznášali hotové časopisy.

Úradníci mali podozrenie, že sa zúčastňujem na tlačení literatúry, a tak ma neustále sledovali. Koncom roku 1965 som si všimol, že ma sledujú viac ako zvyčajne, a cítil som, že niečo zamýšľajú. Raz skoro ráno náhle zaútočili.

Únik len o vlások

V to zimné ráno som bol na ceste do práce. Bolo to ešte pred brieždením a ja som sa chúlil pred prenikavým chladom. Ako som išiel, zazrel som ponad plot štyri hlavy. Muži zahli a kráčali po ceste smerom ku mne. S hrôzou som zistil, že sú to štátni úradníci. Čo som mal robiť?

Hlboký sneh bol odhádzaný len natoľko, že v ňom zostal úzky chodníček. Kráčal som ďalej. Ponáhľal som sa so sklonenou hlavou s očami upretými na zem. V tichosti som sa rýchlo pomodlil. Muži sa stále viac približovali. Spoznali ma? Keď sme na úzkej cestičke prešli tesne vedľa seba, sotva som mohol uveriť, čo sa deje. Išiel som stále rýchlejšie. „Hej,“ zakričal jeden z nich, „to je on. Stoj!“

Bežal som, čo mi sily stačili. Utekajúc rýchlo za roh, preskočil som cez susedov plot a potom na svoj dvor. Vrútil som sa do domu, zamkol som a zavrel dvere na závoru. „Všetci von z postele!“ zakričal som. „Prišli po mňa.“

Margarete zišla dolu ako blesk a postavila sa ku dverám. O chvíľu som bol v pivnici a zakúril som v sporáku. Schmatol som všetky zborové správy, ktoré som mal, a hodil som ich do ohňa.

„Otvorte!“ zakričali muži. „Otvorte dvere! Tu je štátny prokurátor.“

Margarete stála pevne pri dverách, zatiaľ čo ja som všetko pálil, aby sa nič nedalo zistiť. Potom som sa pripojil k Margarete a kývol jej, aby otvorila dvere. Muži vtrhli dnu.

„Prečo ste utiekli?“ spýtali sa.

Čoskoro prišli ďalší štátni úradníci a prehľadali celý dom. Najväčšiu starosť som mal o skrýšu, kde sa nachádzal náš tlačiarenský stroj a 40 000 hárkov papiera. Ale tajný vchod neobjavili. Hoci výsluchy trvali dlhé hodiny, Jehova mi pomohol, aby som ostal pokojný. Táto skúsenosť nás viac priblížila k nášmu milujúcemu nebeskému Otcovi a posilnila nás, aby sme vytrvali.

Vo väzení, ale slobodní

Koncom šesťdesiatych rokov som bol povolaný do vojenskej služby. Keďže som z dôvodu svedomia nemohol slúžiť, bol som nútený stráviť sedem mesiacov vo väzení a v pracovnom tábore. V tábore v Cottbuse, juhovýchodne od Berlína, bolo 15 svedkov. Všetci sme tu boli pre našu kresťanskú neutralitu. (Izaiáš 2:2–4; Ján 17:16) Pracovné dni boli dlhé a práca ťažká. Vstávali sme ráno o štvrť na päť a boli sme odvážaní z tábora na prácu na železničné trate. No hoci sme boli uväznení, mali sme príležitosť rozprávať iným o Jehovovom Kráľovstve.

Napríklad v Cottbuse boli s nami dvaja veštci. Raz som sa dopočul, že ten mladší sa chce so mnou veľmi rozprávať. Čo môže chcieť? Vylial mi svoje srdce. Jeho stará matka bola veštkyňa a po prečítaní jej kníh sa v ňom rozvinula podobná schopnosť. Hoci sa tento muž tak veľmi chcel zbaviť síl, ktoré ho ovládali, bál sa odplaty. Plakal a plakal. Ale čo malo to všetko spoločné so mnou?

Počas rozhovoru mi vysvetlil, že jeho schopnosť predpovedať budúcnosť sa zhoršuje, keď je v spoločnosti Jehovových svedkov. Vysvetlil som mu, že existujú zlí duchovia čiže démoni, a tiež dobrí duchovia čiže spravodliví anjeli. Na príklade ľudí, ktorí sa stali kresťanmi v starovekom Efeze, som zdôraznil potrebu zbaviť sa všetkých vecí spojených s predpovedaním budúcnosti alebo s akýmikoľvek inými špiritistickými praktikami. (Skutky 19:17–20) „Potom sa spoj so svedkami,“ povedal som mu. „Svedkovia žijú všade.“

Mladý muž o niekoľko dní odišiel z tábora a už som o ňom viac nepočul. Ale skúsenosť s týmto vydeseným a zúfalým mužom, ktorý prahol po slobode, prehĺbila moju lásku k Jehovovi. My, pätnásti svedkovia, sme boli v tábore pre svoju vieru, ale v duchovnom zmysle sme boli slobodní. Ten mladý muž bol z väzenia prepustený, ale bol stále v otroctve „boha“, ktorý ho desil. (2. Korinťanom 4:4) Ako veľmi by sme si my, svedkovia, mali vážiť svoju duchovnú slobodu!

Naše deti sú skúšané

Nielen dospelí museli byť pevní vo svojom presvedčení založenom na Biblii, ale aj mladí. Boli pod tlakom, aby urobili kompromis v škole i v zamestnaní. Všetky naše štyri deti museli hájiť svoju vieru.

Každý pondelok sa v škole konal obrad zdravenia zástavy. Deti vpochodovali v zástupe na školský dvor, zaspievali pieseň a pri vztyčovaní zástavy zdravili takzvaným Thälmannovým pozdravom. Ernst Thälmann bol nemecký komunista, ktorého v roku 1944 zavraždili nacistickí príslušníci SS. Po druhej svetovej vojne sa vo Východnom Nemecku stal hrdinom. Pretože na základe Biblie sme boli presvedčení, že svätá služba má byť určená len Bohu Jehovovi, s manželkou sme poučili naše deti, aby počas takých obradov úctivo stáli a nezúčastňovali sa ich.

Deti v škole sa učili aj komunistické piesne. S Margarete sme zašli do školy, kam chodili naše deti, a vysvetlili sme, prečo naše deti nebudú spievať také politické piesne. Povedali sme však, že sú ochotné učiť sa iné piesne. A tak sa naše deti v útlom veku naučili stáť pevne a odlišovať sa od svojich vrstovníkov.

Koncom sedemdesiatych rokov sa naša najstaršia dcéra chcela vyučiť pre prácu v kancelárii. Každý učeň však musel najprv prejsť dvojtýždňovým predvojenským cvičením. Keďže svedomie Renate nedovoľovalo, aby sa cvičenia zúčastnila, zaujala smelý postoj, a napokon bola oslobodená od povinnosti prejsť týmto výcvikom.

Počas učňovských rokov mala Renate tiež jeden predmet, na ktorom sa vyžadovalo, aby sa zúčastnila streleckého výcviku. „Renate, aj ty pôjdeš na strelecký výcvik,“ povedal učiteľ. Jej námietky si nevšímal. „Nemusíš strieľať,“ sľuboval. „Môžeš sa starať o občerstvenie.“

V ten večer sme záležitosť prediskutovali v rodine. Nepovažovali sme za správne, aby bola Renate prítomná na streleckom výcviku, aj keby sa na ňom priamo nezúčastnila. Posilnená spoločným rozhovorom s nami a modlitbou nenechala sa zastrašiť. Akým povzbudením bolo pre nás, keď sme videli, že naša dcéra zaujíma postoj na strane spravodlivých zásad!

Naše verejné zvestovanie sa rozmáha

Keď sa odpor voči nášmu dielu koncom sedemdesiatych rokov zmiernil, začali sa zo Západu prinášať veľké množstvá našich kresťanských publikácií. Hoci bola táto činnosť nebezpečná, odvážni bratia ju dobrovoľne vykonávali. Veľmi sme si vážili toto väčšie množstvo literatúry a úsilie tých, ktorí sa o to pričinili. Počas prvých rokov zákazu bolo prenasledovanie silné a zvestovanie z domu do domu bolo skutočne výzvou. Strach z úradného postihu viedol niektorých k tomu, že sa nechali odradiť. No časom naše verejné zvestovateľské dielo veľmi vzrástlo. V šesťdesiatych rokoch sa služby z domu do domu pravidelne zúčastňovalo len asi 25 percent zvestovateľov Kráľovstva. Avšak koncom osemdesiatych rokov vzrástol počet tých, ktorí sa pravidelne podieľali na tejto službe, na 66 percent! Vtedy si už úrady menej všímali našu zvestovateľskú činnosť.

Pri jednej príležitosti brat, s ktorým som spolupracoval v službe, priviedol aj svoju dcérku. Jedna staršia žena, s ktorou sme sa rozprávali, bola dojatá prítomnosťou dievčatka a pozvala nás ďalej. Ocenila si rozhovor na základe Písma a súhlasila, aby sme prišli znova. Neskôr som odovzdal túto návštevu mojej manželke, ktorá ihneď začala viesť so ženou domáce biblické štúdium. Napriek pokročilému veku a zhoršujúcemu sa zdraviu táto žena sa stala našou sestrou a je stále činná v Jehovovej službe.

Úpravy pred približujúcou sa slobodou

Jehova nás pripravoval na čas, keď sme sa mali tešiť z väčšej slobody. Na znázornenie: Krátko pred zrušením zákazu sme dostali radu, aby sme zmenili spôsob, akým sme sa vzájomne oslovovali na zhromaždeniach. Z bezpečnostných dôvodov sme sa nazývali iba krstnými menami. Mnohí, ktorí sa poznali roky, nevedeli priezvisko spoluveriaceho. Mali sme však byť pripravení, aby sme na našich zhromaždeniach privítali oveľa viac záujemcov, a tak sme boli povzbudení, aby sme sa navzájom oslovovali priezviskom. Niektorým sa to zdalo neosobné, ale tí, ktorí sa riadili touto radou, sa neskôr, keď sme nadobudli slobodu, prispôsobili oveľa ľahšie.

Boli sme tiež povzbudení, aby sme začínali naše zhromaždenia piesňou. Takto sme si zvykli na postup, ktorým sa riadia zbory v iných krajinách. Ďalšia úprava nastala vo veľkosti našich študijných skupín. V päťdesiatych rokoch boli v skupinách štyri osoby a tento počet postupne vzrástol na osem. Neskôr vzrástol na desať a napokon na dvanásť osôb. Navyše sa urobil prieskum pre ubezpečenie, či je miesto zhromaždenia každého zboru približne v strede územia väčšiny svedkov.

Niekedy sme múdrosť navrhnutej úpravy pochopili až potom, keď už bola urobená. Ako často Jehova dokázal, že je múdrym a ohľaduplným Otcom! Postupne nám pomáhal prispôsobiť sa ostatnej časti jeho pozemskej organizácie a my sme sa cítili stále viac časťou celosvetového bratstva jeho ľudu. Áno, Boh Jehova milujúco chránil svoj ľud takmer 40 rokov, počas ktorých tento ľud pracoval vo Východnom Nemecku pod zákazom. Ako sa teraz tešíme, že sme legalizovaní!

Dnes je v bývalom Východnom Nemecku najmenej 22 000 Jehovových svedkov. Sú svedectvom múdreho vedenia a milujúcej starostlivosti Boha Jehovu. Jeho podpora počas rokov zákazu ukazuje, že je pánom každej situácie. Žiadna zbraň vytvorená proti jeho ľudu nebude úspešná. Jehova sa vždy dobre stará o tých, ktorí v neho dôverujú. (Izaiáš 54:17; Jeremiáš 17:7, 8) — Rozprával Horst Schleussner.

[Obrázok na strane 31]

Horst a Margarete Schleussnerovi v priestoroch budovy Spoločnosti vo Východnom Berlíne