1. časť — Jehova sa o nás staral počas zákazu

Celé desaťročia chceli Jehovovi svedkovia vedieť niečo o svojich bratoch v krajinách, kde bola ich kresťanská činnosť obmedzená. Sme šťastní, že môžeme uviesť prvý z troch článkov, ktoré hovoria niečo o tom, ako to bolo. Sú to osobné správy verných kresťanov z krajiny, ktorá bola predtým známa ako Východné Nemecko.

V ROKU 1944 som bol nemeckým vojnovým zajatcom a pracoval som ako pomocník v nemocnici v tábore v Cumnocku, neďaleko mesta Ayr v Škótsku. Mal som dovolené vychádzať z tábora, hoci udržiavanie stykov s miestnymi obyvateľmi bolo zakázané. Keď som bol v jednu nedeľu na prechádzke, stretol som muža, ktorý sa horlivo usiloval vysvetliť mi niečo z Biblie. Potom sme sa často spolu prechádzali.

Časom ma pozval na zhromaždenie do jedného domu. Bolo to preňho riskantné, pretože som bol príslušníkom nepriateľského národa. Vtedy som si neuvedomoval, že je jedným z Jehovových svedkov. Zhromaždenie bolo zjavne zhromaždením jednej z ich malých biblických študijných skupín. Hoci som z toho veľa nechápal, jasne si spomínam na obraz, na ktorom bolo dieťa oblečené v dlhom bielom odeve a vedľa neho lev a baránok. Toto znázornenie nového sveta, tak ako je opísané v biblickej knihe Izaiáš, urobilo na mňa hlboký dojem.

V decembri roku 1947 som bol prepustený z väzenského tábora. Po návrate domov do Nemecka som sa oženil s Margit, s ktorou som sa poznal ešte pred vojnou. Usadili sme sa v Zittau neďaleko hraníc s Poľskom a Česko–Slovenskom. O niekoľko dní nám na dvere zaklopal jeden z Jehovových svedkov. „Ak je to rovnaká skupina ako tá, s ktorou som sa stretol v Škótsku,“ povedal som svojej manželke, „potom sa musíme s nimi spojiť.“ A ešte v ten istý týždeň sme navštívili prvýkrát zhromaždenie svedkov.

Z Biblie sme sa onedlho dozvedeli o potrebe navštevovať zhromaždenia pravidelne a podieľať sa na zvestovateľskom diele. Naozaj, to, čo svedkovia učili z Biblie, sa čoskoro stalo najdôležitejšou vecou v našom živote. Časom som začal viesť skupinové štúdium Biblie. Potom, vo februári 1950, sa nás dvaja cestujúci kresťanskí dozorcovia spýtali: „Nechcete sa dať niekedy pokrstiť?“ Ešte v to isté popoludnie sme spolu s Margit symbolizovali svoju oddanosť Bohu krstom.

Začínajú sa ťažkosti

Zittau bolo v sovietskej zóne Nemecka a v roku 1949 sa začali pokusy robiť Jehovovým svedkom ťažkosti. Priestory pre malý zjazd v Bautzene sa podarilo získať iba po mnohých ťažkostiach. Potom boli v lete náhle zrušené zvláštne vlaky objednané na väčší oblastný zjazd v Berlíne. Napriek tomu sa na ňom zúčastnili tisíce ľudí.

Bol narušovaný aj priebeh zborových zhromaždení. Prichádzali na ne provokatéri iba preto, aby vykrikovali a pískali. Raz sme boli takmer donútení prerušiť prednášku cestujúceho dozorcu. Tlač nás nazývala prorokmi záhuby. V novinových článkoch sa dokonca tvrdilo, že sme sa zhromaždili na kopcoch a čakali sme, že budeme unesení v oblakoch. Noviny tiež citovali niektoré dievčatá, ktoré vraj hovorili, že svedkovia sa pokúšali dopúšťať sa s nimi nemravnosti. Vysvetlenie, že ‚tí, ktorí sa oddávajú Jehovovi, získajú večný život‘, bolo prekrútené v tom zmysle, že večný život získajú tí, ktorí majú pohlavný styk so svedkami.

Neskôr sme boli obvinení aj z toho, že sme vojnoví štváči. To, čo sme povedali o Božej armagedonskej vojne, sa skreslene vykladalo tak, že povzbudzujeme k pretekom v zbrojení a k vojne. Aké to len bolo absurdné! Napriek tomu, keď som raz v auguste roku 1950 prišiel na nočnú zmenu do tlačiarne miestnych novín, kde som pracoval ako tlačiar, zastavili ma pri bráne. „Boli ste vyhodený,“ povedal mi strážnik, ktorého sprevádzala polícia. „Ste zástancami vojny.“

Keď som sa vrátil domov, Margit mi s úľavou povedala: „Už viac nebudeš pracovať po nociach.“ Nerobili sme si úzkostlivé starosti a čoskoro som si našiel nové zamestnanie. Dôverovali sme Bohu, že sa o nás postará, a on to aj urobil.

Naše dielo je zakázané

Činnosť Jehovových svedkov v Nemeckej demokratickej republike bola 31. augusta 1950 zakázaná. Nasledovala veľká vlna zatýkania. Svedkovia boli súdení a niektorí dostali doživotné tresty väzenia. Dvoch mužov zo Zittau, ktorí za nacistov trpeli v koncentračných táboroch, uväznili teraz komunisti.

Dozorca nášho zboru bol zatknutý aj s manželkou. Tí, ktorí ich zatkli, nechali v dome ich dve malé deti, aby sa o seba postarali samy. Potom si ich k sebe zobrali starí rodičia z matkinej strany a dnes obe dievčatá horlivo rozprávajú iným o Božom Kráľovstve.

Kuriéri zo zborov vo Východnom Nemecku cestovali do Berlína a späť, aby vyzdvihli literatúru na dohovorených miestach v slobodnom západnom sektore. Mnohí z týchto odvážnych kuriérov boli zatknutí, postavení pred súd a odsúdení na tresty odňatia slobody.

Raz skoro ráno k nám prišli policajní úradníci, aby nám prehľadali dom. Keďže sme ich príchod predvídali, uložil som všetky zborové záznamy, o ktoré som sa staral, do stodoly hneď vedľa osieho hniezda. Tento hmyz ma nikdy neobťažoval, ale keď tam začali prehľadávať títo muži, zrazu boli obklopení rojom ôs. Nezostalo im nič iné, len utekať do bezpečia.

Na tento zákaz nás Jehova pripravil na zjazdoch, ktoré sa konali v roku 1949. Program nás pobádal, aby sme sa intenzívnejšie venovali osobnému štúdiu, návšteve zhromaždení a zvestovateľskej činnosti a aby sme sa spoliehali jeden na druhého, pokiaľ ide o podporu a povzbudenie. To nám skutočne pomohlo zostať vernými. A tak, hoci nás ľudia často kritizovali a preklínali, nenechali sme sa tým ovplyvniť.

Zhromaždenia počas zákazu

Po oznámení zákazu som sa stretol s dvoma ďalšími svedkami, aby sme sa porozprávali o tom, ako pokračovať v našich zborových zhromaždeniach. Zúčastňovať sa ich bolo nebezpečné, pretože zatknutie počas prítomnosti mohlo znamenať odsúdenie na trest odňatia slobody. Ponavštevovali sme svedkov v našom okolí. Niektorí boli naplnení obavami, ale bolo povzbudzujúce, že každý uznával potrebu navštevovať zhromaždenia.

Jeden záujemca ponúkol svoju stodolu, aby sa používala ako miesto zhromaždení. Hoci stála na poli a bola všetkým na očiach, mala zadné dvere, ktorými sa vychádzalo na chodník ukrytý medzi kríkmi. A tak naše príchody a odchody nevzbudzovali pozornosť. Počas celej zimy táto stará stodola poskytovala miesto pre naše zhromaždenia, ktoré sa konali pri svetle sviečky a zúčastňovalo sa ich asi 20 osôb. Každý týždeň sme sa stretávali na štúdium časopisu Strážna veža a na služobné zhromaždenie. Program bol prispôsobený našim podmienkam a zdôrazňovalo sa, že musíme zostať duchovne činní. Čoskoro sme s nadšením privítali tohto záujemcu ako nášho nového brata v pravde.

V polovici päťdesiatych rokov boli už rozsudky miernejšie a niektorí bratia boli prepustení z väzenia. Mnohí boli deportovaní do Západného Nemecka. A pre mňa nastal v živote nečakaný obrat po návšteve jedného brata zo Západného Nemecka.

Moje prvé väčšie poverenie

Ten brat si hovoril Hans. Po našom rozhovore ma požiadal, aby som sa zastavil na jednej adrese v Berlíne. Keď som našiel to krycie meno na domovom zvončeku, bol som pozvaný dnu. Ocitol som sa v spoločnosti dvoch mužov a dali sme sa do príjemného, ale veľmi všeobecného rozhovoru. Potom prišiel rad na to, k čomu smerovali: „Ak by si dostal zvláštne poverenie, prijal by si ho?“

„Samozrejme,“ odpovedal som.

„Výborne,“ povedali, „to je všetko, čo sme chceli vedieť. Želáme ti bezpečnú cestu domov.“

O tri týždne som bol požiadaný, aby som sa vrátil do Berlína, a znovu som sa ocitol v tej istej miestnosti. Bratia mi podali mapu územia okolo Zittau a prešli k veci. „Nemáme žiaden kontakt so svedkami v tejto oblasti. Mohol by si nám pomôcť nadviazať ho?“

„Samozrejme,“ odpovedal som okamžite. Bolo to rozsiahle územie. Dlhé bolo vyše 100 kilometrov, od mesta Riesa po Zittau, a dosahovalo šírku až do 50 kilometrov. A ja som mal iba bicykel. Po nadviazaní kontaktu s jednotlivými svedkami bol každý začlenený do svojho zboru, ktorý pravidelne posielal zástupcu do Berlína, aby prevzal literatúru a pokyny. Týmto spôsobom sa dalo vyhnúť ohrozeniu ostatných zborov, keď sa úrady zamerali v prenasledovaní na niektorý z nich.

Dôvera v Jehovu

Napriek prenasledovaniu sme poslúchali biblické pokyny a nikdy sme neprestali chodiť z domu do domu s posolstvom o Božom Kráľovstve. (Matúš 24:14; 28:19, 20; Skutky 20:20) Na základe odporúčania od osôb, s ktorými sme sa už poznali, sme navštevovali ľudí na určitých adresách a tešili sme sa z niektorých podivuhodných skúseností. Niekedy sa dokonca aj naše omyly zmenili na požehnania, ako to vidieť z nasledujúcej skúsenosti.

Spolu s manželkou sme dostali adresu, kde bolo treba vykonať návštevu, ale prišli sme do nesprávneho domu. Keď sa otvorili dvere, všimli sme si, že na vešiaku visí policajtská uniforma. Margit zbledla a mne sa rozbúšilo srdce. Mohlo to znamenať väzenie. Mali sme čas iba na krátku modlitbu.

„Kto ste?“ opýtal sa muž stroho. Zachovali sme pokoj.

„Som si istá, že vás odniekiaľ poznám,“ povedala Margit, „ale neviem odkiaľ. Už viem, vy ste policajt. Musela som vás vidieť, keď ste boli v službe.“

To malo upokojujúci účinok a on sa spýtal priateľským tónom: „Ste Jehovovi?“

„Áno,“ pripojil som sa, „sme, a iste uznáte, že si to od nás vyžaduje odvahu, aby sme vám zaklopali na dvere. Osobne sa o vás zaujímame.“

Pozval nás dnu. Navštívili sme ho niekoľkokrát a začalo sa biblické štúdium. Časom sa tento muž stal naším kresťanským bratom. Táto skúsenosť veľmi posilnila našu dôveru v Jehovu.

Ako kuriéri často pôsobili sestry. To si od nich vyžadovalo bezvýhradnú dôveru v Jehovu. Tak to bolo aj vtedy, keď raz Margit cestovala do Berlína, aby vyzdvihla literatúru. Literatúry bolo omnoho viac, ako sa čakalo. Ťažký, preplnený kufor bol previazaný šnúrou na bielizeň. Všetko išlo hladko, až kým Margit nesedela vo vlaku. Vtedy sa tam objavil jeden pohraničný úradník.

„Čie je to a čo je v tom,“ pýtal sa, ukazujúc na kufor.

„Je tam moja bielizeň,“ odpovedala Margit.

Mal podozrenie a prikázal jej, aby kufor otvorila. Pomaly a rozvážne, rozväzujúc jeden uzol za druhým, začala Margit odmotávať šnúru na bielizeň, ktorá bola okolo celého kufra. Keďže práca pohraničného úradníka vyžadovala, aby cestoval vlakom iba určitú vzdialenosť a potom vystúpil a druhým vlakom sa vrátil späť, bol stále netrpezlivejší. Nakoniec, keď už zostávali iba tri uzly, to vzdal. „Practe sa a vezmite si so sebou i svoju bielizeň!“ zvrieskol.

Jehovova osobná starostlivosť

Často sa stávalo, že som v noci nespal viac ako štyri hodiny, pretože o zborové záležitosti som sa obyčajne staral pod rúškom tmy. A bolo to práve po noci strávenej takouto činnosťou, keď jedného rána zabúchali na naše dvere policajní úradníci. Prišli, aby vykonali domovú prehliadku. Bolo príliš neskoro niečo skrývať.

Celé dopoludnie úradníci prevracali všetko hore nohami, dokonca prezreli aj záchod, či tam nie je niečo schované. Nikoho však nenapadlo prehľadať moje sako, ktoré viselo na vešiaku. Malo veľa vrecák a v rýchlosti som do nich nastrkal rôzne dokumenty. Vrecká boli vypchaté práve tým, čo úradníci hľadali, ale oni odišli s prázdnymi rukami.

Pri inej príležitosti, v auguste 1961, som bol v Berlíne. Ukázalo sa, že to bolo naposledy, čo som prevzal literatúru predtým, ako bol postavený Berlínsky múr. Keď som sa vracal späť do Zittau, na berlínskej železničnej stanici sa to hemžilo ľuďmi. Vlak vošiel a všetci sa hrnuli po nástupišti, aby mohli nastúpiť. Vlečený zástupom, ocitol som sa zrazu v prázdnej časti vlaku. Len čo som nastúpil, strážca zvonka zamkol dvere. Stál som sám v celej jednej časti, kým ostatní cestujúci sa nahrnuli do zvyšných vozňov.

Pohli sme sa smerom na Zittau. Nejaký čas som bol vo vagóne sám. Potom sa vlak zastavil, dvere do tejto časti sa otvorili a nastúpilo niekoľko desiatok sovietskych vojakov. Iba vtedy som si uvedomil, že cestujem v časti, ktorá je vyhradená pre Sovietsku armádu. Želal som si, aby sa podo mnou prepadla zem. Ale zdalo sa, že vojaci na tom nevidia nič nesprávne.

Pokračovali sme v ceste do Zittau, kde sa dvere do našej časti otvorili. Vojaci povyskakovali von a začali prehliadať všetkých cestujúcich na stanici. Jedine ja som mohol odísť bez prekážok. Mnohí vojaci mi dokonca salutovali, mysliac si, že som nejaký vysoký úradník.

Iba neskôr sme si uvedomili, akú cenu mala táto literatúra, pretože postavenie Berlínskeho múru načas prerušilo cestu, ktorou prichádzali naše zásoby. Táto literatúra však stačila na uspokojenie našich potrieb počas niekoľkých mesiacov. Medzitým sa urobili opatrenia, aby s nami mohol byť udržiavaný kontakt.

Postavenie Berlínskeho múru v roku 1961 znamenalo pre nás vo Východnom Nemecku zmeny. Ale Jehova, tak ako vždy, si zachoval nad udalosťami nadhľad. Naďalej sa o nás staral i pod zákazom. — Rozprával Hermann Laube.

[Obrázok na strane 27]

Tešili sme sa z malého zjazdu v Bautzene