Učila raná cirkev, že Boh je trojica?

4. časť — Kedy a ako sa vyvíjala náuka o trojici?

Prvé tri články tejto série ukázali, že náuku o trojici neučil ani Ježiš, ani jeho učeníci, ani raní cirkevní otcovia. (Strážna Veža z 1. novembra 1991, z 1. februára 1992 a z 1. apríla 1992) Tento záverečný článok bude hovoriť o tom, ako sa dogma o trojici vyvíjala a akú úlohu v tom zohral nicejský koncil v roku 325 n. l.

V ROKU 325 n. l. rímsky cisár Konštantín zvolal koncil biskupov do maloázijského mesta Nicea. Jeho cieľom bolo rozriešiť pokračujúce náboženské spory o vzťahu Božieho Syna k Všemohúcemu Bohu. O výsledkoch tohto koncilu hovorí Encyclopædia Britannica toto:

„Konštantín sám predsedal, aktívne riadil rokovania a osobne navrhol... rozhodujúcu formuláciu vyjadrujúcu vzťah Krista k Bohu vo vyznaní, ktoré vyšlo z koncilu, že je ‚jednej podstaty [homoousios] s Otcom‘... Biskupi, zastrašení cisárom, s výnimkou dvoch vyznanie viery podpísali, mnohí z nich veľmi proti vlastnému presvedčeniu.“¹

Zasiahol tento pohanský panovník na základe svojho biblického presvedčenia? Nie. Kniha A Short History of Christian Doctrine (Krátke dejiny kresťanského učenia) uvádza: „Konštantín v podstate vôbec nerozumel otázkam, ktoré si kládla grécka teológia.“² Rozumel však tomu, že náboženské spory ohrozujú jednotu jeho ríše, a preto ich chcel rozriešiť.

Bola tým zavedená náuka o trojici?

Zaviedol alebo potvrdil nicejský koncil trojicu ako náuku kresťanstva? Mnohí predpokladajú, že to bolo tak. Ale skutočnosti ukazujú niečo iné.

Vyznanie viery, ktoré bolo týmto koncilom vyhlásené, obsahovalo také tvrdenia o Božom Synovi, ktoré určitým spôsobom umožňovali rôznym duchovným pokladať ho za rovného Bohu, Otcovi. Preto je poučné poznať to, čo nicejské vyznanie viery nehovorilo. Pôvodne vydané úplné vyznanie viery znie:

„Veríme v Boha Otca všemohúceho, tvorcu všetkých vecí viditeľných i neviditeľných;

a v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, splodeného z Otca, jednosplodeného, ktorý je z podstaty Otca, Boh z Boha, svetlo zo svetla, pravý Boh z pravého Boha, splodený, nie vytvorený, jednej podstaty s Otcom, prostredníctvom ktorého začali jestvovať všetky veci, veci v nebesiach i veci na zemi. Ktorý pre nás ľudí a pre naše spasenie zostúpil a stal sa vteleným, stal sa človekom, trpel a vstal opäť na tretí deň, vystúpil do nebies, a príde súdiť živých i mŕtvych;

a v Ducha Svätého.“³

Hovorí toto vyznanie viery, že Otec, Syn a svätý duch sú tri osoby v jednom Bohu? Hovorí, že títo traja sú si rovní vo večnosti, moci, postavení a múdrosti? Nie, nehovorí to. Nie je tu žiadna formula o troch v jednom. Pôvodné nicejské vyznanie viery trojicu nezaviedlo ani nepotvrdilo.

Toto vyznanie viery dáva Syna na roveň Otcovi nanajvýš v jestvovaní v „jednej podstate“. Ale nič podobné nehovorí o svätom duchu. Všetko, čo hovorí, je: „Veríme... v Ducha Svätého.“ To nie je náuka kresťanstva o trojici.

Ani kľúčové slovné spojenie „jednej podstaty“ (homoousios) nutne neznamená, že koncil veril v číselnú rovnosť Otca a Syna. New Catholic Encyclopedia uvádza:

„Nie je isté, či mal koncil v úmysle potvrdiť číselnú totožnosť podstaty Otca a Syna.“⁴

A keby aj koncil mienil, že Syn i Otec sú číselne jedno, stále by to nebola trojica. Boli by to stále len dvaja v jednom Bohu, nie traja v jednom, ako to vyžaduje náuka o trojici.

„Stanovisko menšiny“

Verili biskupi v Nicei všeobecne, že Syn je rovný Bohu? Nie, boli tam rôzne protikladné názory. Napríklad jeden názor reprezentoval Arius, ktorý učil, že Syn mal určitý začiatok v čase, a preto nie je rovný Bohu, ale je mu subordinovaný v každom ohľade. Atanázius naproti tomu veril, že Syn je určitým spôsobom rovný Bohu. A boli tam ešte ďalšie názory.

O rozhodnutí koncilu, že Syn je tej istej podstaty (konsubstanciálny) ako Boh, hovorí Martin Marty: „Nicea skutočne predstavovala stanovisko menšiny; dosiahnutie konečného stanoviska nebolo ľahké a bolo neprijateľné pre mnohých, ktorí nemali ariánsky názor.“⁵ Podobne i kniha A Select Library of Nicene and Post-Nicene Fathers of the Christian Church (Výber zo spisov nicejských a ponicejských otcov kresťanskej cirkvi) hovorí, že „jasne formulovaný náukový postoj v protiklade k arianizmu bol prijatý len menšinou, hoci táto menšina dosiahla svoj cieľ“.⁶ A kniha A Short History of Christian Doctrine (Stručné dejiny kresťanskej náuky) poznamenáva:

„To, čo sa zdalo obzvlášť sporné mnohým biskupom a teológom východu, bol pojem homoousios [„jednej podstaty“], daný do vyznania priamo Konštantínom, ktorý sa v neskorších sporoch medzi ortodoxiou a kacírstvom stal predmetom rozkolu.“⁷

Po koncile pokračovali spory celé desaťročia. Tí, ktorí sa zastávali predstavy rovnosti Syna so všemohúcim Bohom, dokonca na istý čas stratili priazeň. Napríklad o Atanáziovi hovorí Martin Marty: „Jeho popularita stúpala a klesala, a bol tak často vo vyhnanstve [v rokoch po koncile], že bol vlastne stále na cestách.“⁸ Atanázius strávil roky vo vyhnanstve, pretože politickí a štátni úradníci boli proti jeho názorom, ktoré dávali Syna na roveň s Bohom.

A tak nie je pravdivé tvrdenie, že nicejský koncil v roku 325 n. l. zaviedol a potvrdil náuku o trojici. V tom čase neexistovalo to, čo sa neskôr stalo náukou o trojici. Predstava, že Otec, Syn a svätý duch sú každý pravým Bohom a rovnými vo večnosti, moci, postavení a múdrosti, pritom však že sú jedným Bohom — čiže trojjediným Bohom, nebola vytvorená na tomto koncile ani skoršími cirkevnými otcami. O tom hovorí kniha The Church of the First Three Centuries (Cirkev prvých troch storočí):

„V súčasnosti rozšírená náuka o Trojici... nenachádza podporu v spisoch Justína [Mučeníka]: a toto konštatovanie možno rozšíriť na všetkých prednicejských otcov; to znamená na všetkých kresťanských pisateľov prvých troch storočí po narodení Krista. Je pravda, že hovorili o Otcovi, Synovi a prorockom alebo svätom Duchu, ale nie ako o sebe rovných, nie že sú jednej totožnej podstaty, nie ako o Troch v Jednom v akomkoľvek zmysle, ako to dnes chápu trinitári. Skutočnosťou je pravý opak. Náuka o Trojici, ako ju vysvetľovali títo Otcovia, bola podstatne odlišná od súčasnej náuky. To hovoríme ako skutočnosť, ktorá obstojí v skúške ako každá iná skutočnosť v dejinách ľudských názorov.“

„Vyzývame kohokoľvek, nech uvedie čo len jedného významného pisateľa z prvých troch storočí, ktorý veril tejto náuke [o Trojici] v jej modernom ponímaní.“⁹

No i tak Nicea predstavovala obrat. Otvorila dvere k oficiálnemu prijatiu Syna za rovného Bohu, a tak pripravila pôdu pre neskoršiu predstavu o Trojici. Kniha Second Century Orthodoxy (Ortodoxia druhého storočia) od J. A. Buckleyho poznamenáva:

„Prinajmenšom do konca druhého storočia zostávala všeobecná Cirkev zjednotená v jednom základnom zmysle; všetci prijímali zvrchovanosť Otca. Všetci považovali Boha Otca Všemohúceho za jediného najvyššieho, nemenného, neopísateľného a bez začiatku...

Po odchode tých pisateľov a vodcov druhého storočia sa Cirkev začala... kĺzať pomaly, ale neúprosne smerom k tomu bodu... na nicejskom koncile, kde vyvrcholilo toto rozdrobovanie pôvodnej viery. Malá, priebojná menšina tam podstrčila svoje kacírstvo povoľnej väčšine a za podpory politických vrchností donútila, prehovorila a zastrašila tých, ktorí sa usilovali udržať pôvodnú čistotu svojej viery nepoškvrnenú.“¹⁰

Konstantinopolský koncil

Konstantinopolský koncil v roku 381 n. l. potvrdil nicejské vyznanie viery. A niečo ešte dodal. Nazval svätého ducha „Pánom“ a „životodarcom“. Toto rozšírené vyznanie viery z roku 381 n. l. (ktoré je v podstate tým, čo sa v cirkvách používa dnes a ktoré sa nazýva „Nicejské vyznanie“) ukazuje, že kresťanstvo sa už priblížilo k sformulovaniu plne rozvinutej trinitárskej dogmy. Ale ani tento koncil ešte úplne neskompletizoval túto náuku. New Catholic Encyclopedia pripúšťa:

„Je zaujímavé, že 60 rokov po prvom nicejskom [koncile] sa prvý konstantinopolský koncil [381 n. l.] vyhol použitiu výrazu homoousios vo svojej definícii božstva Svätého Ducha.“¹¹

„Učenci sú v rozpakoch nad očividnou miernosťou vyjadrovania v tejto časti vyznania viery; nad tým, že nepoužíva slovo homoousios na Svätého Ducha, že je jednej podstaty s Otcom a Synom.“¹²

Tá istá encyklopédia uznáva: „Slovo homoousios sa v Písme nevyskytuje.“¹³ Nie, Biblia nepoužíva to slovo ani na svätého ducha, ani na Syna v tom zmysle, že by boli jednej podstaty s Bohom. Bol to nebiblický výraz, ktorý pomáhal viesť k tejto nebiblickej, v skutočnosti protibiblickej náuke o trojici.

Po Konstantinopole prešli dokonca storočia, kým bolo učenie o trojici prijímané v celom kresťanstve. New Catholic Encyclopedia hovorí: „Na západe... zdá sa, že vzhľadom na prvý konstantinopolský koncil a jeho vyznanie viery, prevládalo všeobecné mlčanie.“¹⁴ Tento zdroj ukazuje, že až do siedmeho či ôsmeho storočia toto koncilové vyznanie viery nebolo uznávané v širokom rozsahu.

Učenci tiež uznávajú, že atanaziánske vyznanie, ktoré je často citované ako ustálená definícia a podpora trojice, nenapísal Atanázius, ale oveľa neskôr nejaký neznámy autor. The New Encyclopædia Britannica poznamenáva:

„Východnej cirkvi bolo vyznanie neznáme až do 12. storočia. Od 17. storočia sa učenci všeobecne zhodujú v tom, že atanaziánske vyznanie nenapísal Atanázius (zomrel r. 373), ale bolo pravdepodobne zostavené v južnom Francúzsku počas 5. storočia... Vyznanie, zdá sa, malo vplyv predovšetkým v južnom Francúzsku a v Španielsku v 6. a 7. storočí. V 9. storočí sa používalo v cirkevnej liturgii v Nemecku a o čosi neskôr v Ríme.“¹⁵

Ako sa vyvíjala

Náuka o Trojici sa pomaly vyvíjala počas celých storočí. Do cirkevného učenia postupne vnikali trinitárske predstavy gréckych filozofov, ako bol Platón, ktorý žil niekoľko storočí pred Kristom. O tom hovorí kniha The Church of the First Three Centuries:

„Zastávame názor, že náuka o Trojici bola postupným a pomerne neskorým útvarom; pochádzala zo zdrojov úplne cudzích židovským a kresťanským Písmam; vyrástla a bola naštepená na kresťanstvo rukami Otcov ovplyvnených Platónom; že v čase Justína a dlho potom sa všeobecne vyučovala rozdielna podstata a podriadenosť Syna; a že vtedy sa začali objavovať len prvé nejasné obrysy Trojice.“¹⁶

Triády alebo trojice boli už pred Platónom bežné v Babylone a Egypte. A k postupnému včleneniu niektorých z týchto ideí do kresťanstva viedlo úsilie duchovných pritiahnuť neveriacich rímskeho sveta. To nakoniec viedlo k prijatiu viery, že Syn a svätý duch sú rovní Otcovi.a

I slovo „trojica“ bolo prijímané len pomaly. Slovo trias znamenajúce „triáda“ alebo „trojica“ zaviedol biskup Teofilos z Antiochie v Sýrii v druhej polovici druhého storočia, ktorý písal po grécky. V Kartágu, v severnej Afrike, potom latinský pisateľ Tertulián zaviedol do svojich spisov slovo trinitas, ktoré znamená „trojica“.b Ale slovo trias sa nenachádza v inšpirovaných Kresťanských gréckych písmach a slovo trinitas sa nenachádza v latinskom preklade Biblie, zvanom Vulgáta. Žiaden z týchto výrazov nie je biblický. Slovo „Trojica“, založené na pohanských pojmoch, sa však do literatúry cirkví vkradlo a po štvrtom storočí sa stalo časťou ich dogmy.

Nebolo to tak, že by učenci svedomito skúmali Bibliu, aby zistili, či učí takú náuku. Namiesto toho o náuke rozhodli vo veľkej miere svetskí a cirkevní politici. V knihe The Christian Tradition (Kresťanská tradícia) autor Jaroslav Pelikan upozorňuje na „neteologické faktory v tejto diskusii, z ktorých mnohé sa zdali byť opäť a opäť pripravené rozhodnúť o jej výsledku, pokiaľ neboli zrušené inými silami, podobnými im samým. Zdá sa, že náuky často boli obeťou — alebo produktom cirkevných politikov a sporov osobností.“¹⁷ E. Washburn Hopkins, profesor na Yaleovej univerzite to zhŕňa takto: „Konečná ortodoxná definícia trojice bola vo veľkej miere záležitosťou cirkevnej politiky.“¹⁸

Aká nerozumná je náuka o trojici v porovnaní s jednoduchým biblickým učením, že Boh je najvyšší a nemá nikoho sebe rovného! Ako hovorí sám Boh: „Ku komu ma pripodobníte alebo komu ma urobíte roveň, alebo s kým ma porovnáte, aby sme sa podobali?“ — Izaiáš 46:5.

Čo to znamenalo

Čo znamenal tento postupný vývoj predstavy o trojici? Bol časťou odpadnutia od pravej kresťanskej viery, ktoré predpovedal Ježiš. (Matúš 13:24–43) Toto prichádzajúce odpadnutie predpovedal i apoštol Pavol:

„Určite príde čas, keď sa ľudia ani zďaleka neuspokoja so zdravým učením a budú dychtiť po posledných novinkách a budú si zhromažďovať celý rad učiteľov podľa svojho vkusu; a miesto toho, aby počúvali pravdu, obrátia sa potom k mýtom.“ — 2. Timotejovi 4:3, 4 (katolícka Jeruzalemská biblia).

Učenie o Trojici bolo jedným z tých mýtov. Niektoré ďalšie mýty, cudzie kresťanskej viere, ktoré sa však tiež postupne vyvinuli, boli: vrodená nesmrteľnosť ľudskej duše, očistec, limbus a večné muky v pekelnom ohni.

Čím je teda náuka o trojici? V skutočnosti je to pohanská náuka, vydávajúca sa za kresťanskú. Podporoval ju Satan, aby podviedol ľudí zmätenou a tajomnou predstavou o Bohu. To má za následok, že ľudia sú ochotnejší prijať ďalšie falošné náboženské predstavy a nesprávne praktiky.

„Podľa ich ovocia“

Aby ste mohli rozlíšiť falošné náboženstvo od pravého, Ježiš v Matúšovi 7:15–19 povedal:

„Majte sa na pozore pred falošnými prorokmi, ktorí k vám prídu v ovčom rúchu, ale vnútri sú to draví vlci. Poznáte ich podľa ovocia. Nikdy sa predsa neoberá hrozno z tŕnia alebo figy z bodľačia. Takisto každý dobrý strom nesie znamenité ovocie, ale každý skazený strom nesie bezcenné ovocie... Každý strom, ktorý neprináša znamenité ovocie, sa vytína a hádže do ohňa.“

Všimnite si jeden príklad. Ježiš povedal v Jánovi 13:35: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ Aj v 1. Jána 4:20 a 21 Božie inšpirované slovo dôrazne oznamuje:

„Ak niekto vyhlasuje: ,Milujem Boha,‘ a predsa nenávidí svojho brata, je luhár. Lebo ten, kto nemiluje svojho brata, ktorého videl, nemôže milovať Boha, ktorého nevidel. A toto prikázanie máme od neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.“

Uplatnite túto základnú zásadu — že praví kresťania musia mať medzi sebou lásku — na to, čo sa stalo v oboch svetových vojnách tohto storočia, ako aj v ďalších konfliktoch. Ľudia tých istých náboženstiev kresťanstva sa stretli na bojiskách a vraždili jeden druhého pre nacionalistické spory. Každá strana tvrdila, že je kresťanská, a každú stranu podporovalo jej duchovenstvo, ktoré tvrdilo, že Boh je na ich strane. Toto zabíjanie „kresťanov“ „kresťanmi“ je bezcenné ovocie. Je to v rozpore s kresťanskou láskou, popretie Božích zákonov. — Pozri aj 1. Jána 3:10–12.

Deň účtovania

Odpadnutie od kresťanskej viery neviedlo teda len k bezbožným náukám, ako je náuka o trojici, ale aj k bezbožnému konaniu. Ale deň účtovania príde, pretože Ježiš povedal: „Každý strom, ktorý neprináša znamenité ovocie, sa vytína a hádže do ohňa.“ To je dôvod, prečo Božie slovo vyzýva:

„Vyjdite z neho [falošného náboženstva], ľud môj, ak nechcete mať s ním účasť na jeho hriechoch a ak nechcete dostať časť z jeho rán. Lebo jeho hriechy sa nahromadili až do neba a Boh si pripomenul jeho skutky nespravodlivosti.“ — Zjavenie 18:4, 5.

Boh čoskoro ‚vloží do srdca‘ politických vrchností, aby sa obrátili proti falošnému náboženstvu. „Spustošia ho a... zjedia jeho mäsité časti a celkom ho spália ohňom.“ (Zjavenie 17:16, 17) Falošné náboženstvo so svojimi pohanskými filozofickými názormi o Bohu bude naveky zničené. Boh povie tým, čo pestujú falošné náboženstvo, v podstate to, čo svojho času povedal Ježiš: „Váš dom sa vám zanecháva opustený.“ — Matúš 23:38.

Pravé náboženstvo prežije Božie súdy, takže nakoniec sa bude úplná česť a sláva vzdávať už len tomu, o kom Ježiš povedal, že je ‚jediný pravý Boh‘. Je to Ten, o ktorom žalmista vyhlásil: „Ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.“ — Ján 17:3; Žalm 83:18.

Odkazy:

1. Encyclopædia Britannica, 1971, zväzok 6, strana 386.

2. Bernhard Lohse, A Short History of Christian Doctrine, 1963, strana 51.

3. Tamže, strany 52, 53.

4. New Catholic Encyclopedia, 1967, zväzok VII, strana 115.

5. Martin E. Marty, A Short History of Christianity, 1959, strana 91.

6. Philip Schaff a Henry Wace, A Select Library of Nicene and Post-Nicene Fathers of the Christian Church, 1892, zväzok IV, strana xvii.

7. A Short History of Christian Doctrine, strana 53.

8. A Short History of Christianity, strana 91.

9. Alvan Lamson, The Church of the First Three Centuries, 1869, strany 75, 76, 341.

10. J. A. Buckley, Second Century Orthodoxy, 1978, strany 114, 115.

11. New Catholic Encyclopedia, 1967, zväzok VII, strana 115.

12. Tamže, zväzok IV, strana 436.

13. Tamže, strana 251.

14. Tamže, strana 436.

15. The New Encyclopædia Britannica, 1985, 15. vydanie, Micropædia, zväzok 1, strana 665.

16. The Church of the First Three Centuries, strana 52.

17. Jaroslav Pelikan, The Christian Tradition, 1971, strana 173.

18. E. Washburn Hopkins, Origin and Evolution of Religion, 1923, strana 339.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 22]

Boh spôsobí, aby sa politické vrchnosti obrátili proti falošnému náboženstvu

[Obrázok na strane 24]

Pravé náboženstvo prežije Božie súdy