Jehova ma podporoval vo väznici v púšti
ROZPRÁVA ISAIAH MNWE
Nekonal sa žiadny súdny proces a ja som sa nedopustil žiadneho trestného činu. Napriek tomu som bol odsúdený na nútené práce v trestaneckej kolónii uprostred nesmierne horúcej púšte Sahara. Túto situáciu ešte zhoršovalo to, že nik z mojich priateľov nevedel, kde som. Stalo sa to pred vyše ôsmimi rokmi, v lete roku 1984. Dovoľte mi vysvetliť, ako som sa do tej strašnej situácie dostal.
V ROKU 1958, keď som mal iba 12 rokov, sa môj starší brat stal Jehovovým svedkom. No môj otec a matka ďalej uctievali kmeňových bohov štátu Abia v Nigérii, kde sme žili.
V roku 1968 som vstúpil do biafranskej armády. V zákopoch som rozmýšľal o neutrálnom postoji Jehovových svedkov a modlil som sa k Bohu, aby mi pomohol. Sľúbil som, že ak mi dá prežiť túto vojnu, stanem sa jedným z jeho svedkov.
Po vojne som konal rýchlo, aby som splnil svoj sľub. V júli 1970 som bol pokrstený a ihneď som sa ujal služby celým časom ako priekopník. Po čase som bol menovaný za staršieho v kresťanskom zbore. Zakrátko som dostal pozvanie z kancelárie nigérijskej odbočky, aby som sa ujal misionárskeho pridelenia v neďalekej krajine, kde dielo Jehovových svedkov nebolo zákonne uznané. Prijal som to a v januári 1975 som už bol s pasom v ruke na ceste.
Zatknutí
V roku 1978 som dostal za úlohu navštevovať svedkov v celej krajine. Pretože ich bolo málo, veľa som cestoval a navštevoval som všetky mestá, kde boli zbory, ako aj územia, kde boli záujemcovia. Často som bol vypočúvaný na policajných staniciach. Dvakrát som bol na štyri dni zadržaný a vypočúvaný v súvislosti s naším dielom.
Potom, v júni 1984, keď sme sa raz v nedeľu pripravovali do zvestovateľskej služby, jeden priateľsky naklonený úradník nás informoval, že polícia chce pozatýkať Jehovových svedkov. O týždeň neskôr sme boli spolu s Djaglim Koffivim, ktorý je z Toga, zatknutí. Vzali nás na policajný komisariát a prikázali nám, aby sme im oznámili mená všetkých Jehovových svedkov v meste. Povedali nám: „Keď nám mená nepoviete, neprepustíme vás.“
„Vy ste polícia,“ odpovedal som. „Je vašou prácou nájsť tých, ktorých chcete. Ja nie som váš agent.“ Dohadovali sme sa asi pol hodiny a polícia sa nám vyhrážala bitím. Napriek tomu sme im mená našich kresťanských bratov neprezradili. Potom sa rozhodli zabaviť moju knižnicu biblických príručiek.
Držaní vo väzbe
Keď sme sa s Djaglim vrátili s týmito knihami na policajnú stanicu, vyložili sme ich. Z mojej veľkej Biblie pritom vypadol papier. Bol to program oblastného zjazdu, na ktorom boli mená všetkých kresťanských starších v tejto krajine. Rýchlo som ho zodvihol a vopchal do vrecka. Jeden policajt to však zbadal a prikázal mi, aby som mu ho dal. Pravdaže, cítil som sa strašne.
Papier bol položený na stole v miestnosti, kam sme s Djaglim nosili knihy. Keď som vstúpil s ďalším nákladom, podišiel som k stolu, vzal papier a strčil som si ho do vrecka. Potom som povedal, že musím ísť na potrebu. Na toaletu ma sprevádzal policajt. Keď som vstúpil a zavrel dvere, roztrhal som papier na kúsky a spláchol som ho do záchoda.
Keď policajti zistili, čo sa stalo, zúrili. No báli sa s tým niečo robiť, pretože nadriadení by ich obvinili z nedbanlivosti za to, že mi dali príležitosť papier zničiť. Po sedemnástich dňoch väznenia nám policajný inšpektor povedal, aby sme si vzali všetky svoje veci, lebo nás presťahujú inde. Dali sme si do igelitovej tašky nejaké oblečenie a na spodok som si dal malú Bibliu, ktorú nám sem prepašoval jeden návštevník.
Podarilo sa nám upovedomiť svedkov, že nás sťahujú, ale nevedeli sme kam. Na druhý deň, 4. júla 1984, nás skoro ráno zobudil policajný inšpektor. Prehľadal nás a požiadal, aby sme oblečenie z tašky vybrali a prevesili si ho cez plecia. Keď som však siahol za poslednou košeľou, povedal, že môžem dať oblečenie späť do tašky, a tak Bibliu neobjavil.
Väznica v púšti
Polícia nás doviezla na letisko, kde sme nastúpili do vojenského lietadla. O niekoľko hodín sme prišli do mestečka s približne 2 000 obyvateľmi, neďaleko ktorého je väznica. Do najbližšieho mesta je odtiaľ po ceste asi 650 kilometrov. Z lietadla nás odviedli do väznice a odovzdali nás väzenskému dozorcovi. Nikto z našej rodiny ani z priateľov nevedel, kam nás odviezli.
Mestečko, do ktorého nás priviezli, je oázou v Sahare. Sú tam kry, niekoľko stromov a budovy s múrmi z vysušeného blata. Vodu možno získať kopaním do hĺbky len asi meter alebo meter a pol. No i tak nám jeden tridsaťjedenročný domorodec z tohto územia povedal, že dážď videl iba raz v živote! Bola to mimoriadne horúca oblasť. Jeden väzeň povedal, že teplomer vo väzenských priestoroch raz ukazoval 60 °C! Stále tu vial silný vietor a rozfúkaval piesok, ktorý pálil pokožku a zraňoval oči.
Každý, kto príde na toto miesto, si uvedomí, že je v najhoršom trestaneckom stredisku krajiny. Väznica bola obklopená vysokými múrmi, ktoré poskytovali určitú ochranu pred vetrom a slnkom. Múry však neboli potrebné, aby sa zabránilo úteku, lebo nebolo kam ísť. Mimo oázy nebolo ani jedného stromu, ničoho, čo by komukoľvek, kto by chcel utiecť, poskytlo tieň.
Väzenský dozorca nás pred vstupom dnu prehľadal. Povedal nám, aby sme z tašky všetko vybrali. Začal som vyťahovať košele jednu za druhou. Keď zostávala už len jedna košeľa, ktorá zakrývala Bibliu, zodvihol som tašku, aby som mu ukázal, že vnútri je košeľa, a povedal som: „To je všetko, čo nám dovolili si vziať.“ Bol spokojný a povedal, aby sme prešli do dvora. Biblia bola jediná publikácia, ktorú sme mali.
Život vo väznici
Spolu tu bolo asi 34 väzňov. Boli to najznámejší a najnebezpečnejší zločinci v krajine. Mnohí boli vrahmi, ktorých považovali za nenapraviteľných. Všetci sme spali vo dvoch veľkých celách oddelených otvorenou umyvárňou. V umyvárni bol nezakrytý sud, ktorý sa používal ako záchod. Hoci ho väzni každé ráno vyprázdňovali, zdalo sa, že všetky muchy v púšti prichádzajú využiť chlad a špinu tohto suda.
Jedinou potravou, ktorú sme mali, bol cirok. Jeden väzeň ho mlel, potom bol cirok uvarený a rozdelený na taniere, ktoré boli vyložené na spaciu rohožku každého väzňa. Jedlo nebolo zakryté. V čase, keď sme sa vracali z práce, každý tanier cirokového jedla už pokrývali stovky múch. Keď sme tanier zodvihli, muchy hlučne odlietali. Prvé dva dni sme nič nejedli. Napokon na tretí deň, keď sme odohnali muchy a odstránili vyschnutý povrch jedla, začali sme cirokové jedlo jesť. Modlili sme sa, aby Jehova chránil naše zdravie.
Pracovali sme na slnku; búrali sme múry starých väzenských dvorov a stavali nové múry. Bola to mimoriadne ťažká práca. Pracovali sme bez prestávky od šiestej ráno do poludnia, potom sme niečo zjedli a pracovali sme ďalej do šiestej večer. Ani jeden deň nebol voľný. Trpeli sme nielen horúčavou, ale cez zimu sme trpeli i chladom. A sužovali nás aj kruté stráže.
Udržiavanie duchovnej sily
S Djaglim sme tajne čítali Bibliu a rozprávali sme sa spolu o tom, čo sme sa dozvedeli. Nemohli sme čítať verejne, pretože by nám Bibliu vzali a boli by sme potrestaní. Jeden väzeň, s ktorým som začal študovať Bibliu, mal petrolejovú lampu, o ktorú sa so mnou delil. Často som sa zobúdzal o jednej alebo o druhej v noci a čítal som zhruba do piatej. Tak som dokázal prečítať celú Bibliu.
Kázali sme ďalším väzňom a jeden z nich povedal o nás správcovi väznice. Správca dal väzňovi neočakávane časopis Prebuďte sa! a tento väzeň dal časopis nám. Čítal som ho znova a znova. Naše čítanie a kázanie nám pomohlo udržať sa duchovne silnými.
Spojenie s našimi priateľmi
Nemali sme dovolené písať ani posielať listy. No istý človek, ktorý sa k nám správal priateľsky, povedal, že mi pomôže. Dvadsiateho augusta, asi šesť týždňov po príchode, som tajne napísal dva listy; jeden na nigérijské veľvyslanectvo a druhý priateľom svedkom. Zahrabal som ich do piesku a miesto som označil veľkým kameňom. Môj priateľ tam neskôr prišiel a vyhrabal ich.
Týždne plynuli a ja som nedostal žiadnu správu. Postupne som strácal nádej, že listy boli doručené. Došli však a naši spolusvedkovia sa podujali na boj, aby dosiahli naše prepustenie. Aj nigérijské ministerstvo zahraničných vecí prejavilo záujem o túto záležitosť a spýtalo sa vlády v krajine, v ktorej som bol, prečo ma uväznila v takej väznici.
Medzitým raz ráno, 15. novembra 1984, sme boli odvedení na nejaké upratovanie. Stráže ma odviedli na toaletu jednej strednej školy. Toaleta bola celé týždne používaná napriek tomu, že bola upchatá. Bola plná výkalov. Mojou úlohou, ako mi povedali stráže, bolo vyčistiť ju. Jediné nástroje, ktoré som mal, boli moje ruky. Keď som uvažoval, ako zvládnuť túto nechutnú úlohu, prišiel správca väznice a povedal, že ma chce vidieť oblastný úradník.
Keď som prišiel, oblastný úradník povedal, že sa nedávno rozprával s prezidentom krajiny, ktorý sa dozvedel o mojej nepríjemnej situácii. Prezident povedal, že ak uvediem mená Jehovových svedkov v krajine, budem ihneď prepustený a môžem odletieť najbližším lietadlom. Opäť som povedal, že ak chcú nájsť Jehovových svedkov, je to prácou polície. Oblastný úradník mi povedal, že by som mal veľmi vážne o ich ponuke porozmýšľať a že mi dá štyri alebo päť dní na rozmyslenie. Potom ma nechali odísť a stráže ma odviedli späť do väznice, a nie späť k tej toalete, za čo som bol vďačný.
Po piatich dňoch si ma oblastný úradník predvolal a opýtal sa, ako som sa rozhodol. Povedal som, že jediný dôvod, prečo som v ich väznici, je, že prinášam svedectvo o pravom Bohu, a že som neurobil nič zlé. Povedal som tiež, že mám platný pas a povolenie na pobyt. Všetky moje doklady boli v poriadku a kedykoľvek som pricestoval do nejakého mesta, vždy som si to overoval na polícii, aby som sa uistil, či je všetko v poriadku. Keďže som sa nedopustil žiadneho trestného činu, spýtal som sa: „Za čo ma stíhate? Ak som v tejto krajine nebol žiaduci, prečo som nebol vypovedaný? Prečo som bol odsúdený na toto miesto?“
Rozprával som asi pätnásť minút. Keď som skončil, bol som požiadaný, aby som všetko, čo som práve povedal, zapísal a bolo mi povedané, že moje pripomienky budú predložené prezidentovi. Dostal som papier a popísal som štyri strany.
Konečne prepustení!
O veci som už viac nepočul až do januára 1985, čo bolo asi sedem mesiacov po mojom uväznení. Vtedy prišiel správca väznice a spýtal sa ma, či som napísal list na nigérijské veľvyslanectvo. „Áno,“ odpovedal som.
„Prečo ste to urobili? Prečo ste mi o tom nedali vedieť?“ opýtal sa.
Povedal som mu, že tá záležitosť sa ho netýkala. Uistil som ho, že som nenapísal nič proti nemu, pretože s tým, že som bol poslaný do väzenia, nemá nič spoločné. „Dokonca ani moja matka nevie, kde som,“ povedal som. Potom chcel vedieť, ako som ten list poslal, ale na to som mu odmietol dať odpoveď.
Nasledujúci deň stráže pripravili landrover a povedali mi, že budeme s Djaglim odvezení. Boli sme odvedení von, zoblečení a prehľadaní. Ešte predtým som dal svoju Bibliu väzňovi, s ktorým som študoval, lebo som vedel, že keby mi ju stráže našli, zabavili by ju. Tento muž nám povedal, že keď bude prepustený, stane sa Jehovovým svedkom. Modlíme sa, aby tak urobil.
Krátko nato som bol deportovaný do Nigérie a od februára 1985 som znova pokračoval vo svojej službe ako cestujúci dozorca v tejto krajine. Od roku 1990 slúžim ako oblastný dozorca v Nigérii. Djagli teraz slúži ako verný svedok na Pobreží Slonoviny.
Z vlastnej skúsenosti som sa naučil, že Jehova Boh nás môže podporovať, aj keď sme pod tým najsilnejším tlakom. Znova a znova sme videli, ako nás jeho ruka vo väzení ochraňuje. Naše prepustenie mi vštepilo do mysle, že Jehova nielenže vie, kde sú jeho služobníci a ako trpia, ale aj to, ako ich oslobodiť zo skúšky. — 2. Petra 2:9.