Vyše 50 rokov ‚prechádzania‘
ROZPRÁVA EMMANUEL PATERAKIS
Pred devätnástimi storočiami dostal apoštol Pavol neobyčajné pozvanie: „Prejdi do Macedónie a pomôž nám.“ Pavol ochotne uvítal túto novú príležitosť ‚oznamovať dobré posolstvo‘. (Skutky 16:9, 10) Hoci pozvanie, ktoré som dostal ja, nesiaha až tak ďaleko do minulosti, predsa len to bolo pred vyše 50 rokmi, keď som privolil, že „prejdem“ na nové územia v duchu Izaiáša 6:8: „Tu som! Pošli ma.“ Moje početné cesty mi vyslúžili prezývku Večný turista, no moja činnosť sa len málo podobala turistike. Neraz som po príchode do hotelovej izby padol na kolená a ďakoval Jehovovi za jeho ochranu.
NARODIL som sa 16. januára 1916 v hlboko nábožnej ortodoxnej rodine v meste Hierápetra na Kréte. Už od útleho detstva mama brávala mňa a moje tri sestry v nedeľu do kostola. Môj otec však radšej zostával doma a čítal Bibliu. Zbožňoval som svojho otca, čestného, dobrého a odpúšťajúceho človeka, a jeho smrť — zomrel, keď som mal deväť rokov — ma hlboko poznačila.
Spomínam si, že keď som mal päť rokov, čítal som v škole text, ktorý hovoril: „Všetko okolo nás oznamuje existenciu Boha.“ Ako som rástol, bol som o tom absolútne presvedčený. A tak keď som mal 11 rokov, rozhodol som sa napísať slohovú prácu na námet Žalmu 104:24: „Aké mnohé sú tvoje diela, ó, Jehova! Všetky si ich urobil v múdrosti. Zem je plná tvojich výtvorov.“ Bol som fascinovaný divmi prírody, dokonca aj takými jednoduchými vecami, ako sú semená vybavené „krídelkami“, aby ich vietor mohol odviať preč z tieňa rodičovského stromu. Týždeň po tom, čo som odovzdal svoju slohovú prácu, ju učiteľ prečítal pred celou triedou a neskôr aj pred celou školou. V tom čase totiž učitelia bojovali proti komunistickým myšlienkam a moja obhajoba existencie Boha ich potešila. Čo sa týka mňa, ja som bol len rád, že som mohol vyjadriť svoju vieru v Stvoriteľa.
Odpovede na moje otázky
Moje prvé stretnutie s Jehovovými svedkami začiatkom tridsiatych rokov mám stále v živej pamäti. Emmanuel Lionoudakis vtedy kázal vo všetkých mestách a dedinách na Kréte. Prijal som od neho niekoľko brožúrok, ale bola to brožúrka s názvom Kde sú mŕtvi?, ktorá skutočne upútala moju pozornosť. Mal som totiž taký chorobný strach zo smrti, že som nebol ochotný ani vstúpiť do izby, v ktorej zomrel môj otec. Keď som si túto brožúrku čítal znovu a znovu a dozvedel som sa, čo učí Biblia o stave mŕtvych, cítil som, ako sa môj poverčivý strach rozplýva.
Raz do roka, počas leta, svedkovia navštevovali naše mesto a prinášali mi ďalšiu literatúru na čítanie. Moje porozumenie Písiem krok za krokom rástlo, ale ja som naďalej chodil do kostola ortodoxnej cirkvi. Kniha Oslobodenie však znamenala v mojom živote obrat. Jasne ukázala rozdiel medzi Jehovovou a Satanovou organizáciou. Od toho okamihu som začal pravidelnejšie študovať Bibliu a akúkoľvek literatúru spoločnosti Watch Tower, ktorú som mohol dostať. Keďže Jehovovi svedkovia boli v tom čase v Grécku zakázaní, študoval som tajne v noci. Bol som však taký nadšený tým, čo som sa učil, že som sa nemohol zdržať, aby som o tom nehovoril každému. A už zanedlho sa o mňa začala zaujímať polícia, navštevujúc ma v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu, aby našla literatúru.
V roku 1936 som sa prvý raz zúčastnil zhromaždenia v Iráklione vzdialenom vyše 120 kilometrov. Bol som taký šťastný, že som stretol svedkov. Väčšina z nich boli jednoduchí ľudia, zväčša roľníci, ale pomohli mi presvedčiť sa, že toto je skutočne pravda. Hneď tam som sa oddal Jehovovi.
Môj krst je udalosť, na ktorú nikdy nezabudnem. Jednej noci v roku 1938 vzal brat Lionoudakis mňa a dvoch záujemcov, s ktorými som študoval Bibliu, v úplnej tme na pobrežie. Keď vyslovil modlitbu, ponoril nás do vody.
Počas uväznenia
Moja úplne prvá skúsenosť, keď som vyšiel kázať, bola prinajmenšom bohatá na udalosti. Stretol som jedného svojho dávneho priateľa zo školy, ktorý sa stal kňazom, a mali sme spolu vynikajúci rozhovor. Ale potom mi povedal, že na základe biskupovho nariadenia ma musí dať zatknúť. Kým sme na úrade starostu čakali na príchod polície zo susednej dediny, vonku sa zhromaždil dav. A tak som si vzal grécky Nový zákon, ktorý bol na úrade, a predniesol som prejav založený na 24. kapitole Matúša. Spočiatku ľudia nechceli počúvať, ale vtom zasiahol ten kňaz. „Nech hovorí,“ povedal. „Je to naša Biblia.“ Mohol som rozprávať jeden a pol hodiny. Tak bol môj prvý deň v službe zároveň príležitosťou na moju prvú verejnú prednášku. A keďže polícia ešte stále neprišla, ani keď som skončil, starosta a kňaz rozhodli, že ma skupina mužov vyženie z mesta. Na prvej zákrute cesty som začal utekať tak rýchlo, ako som len vládal, aby som sa vyhol kameňom, ktoré po mne hádzali.
Na druhý deň ma dvaja policajti sprevádzaní biskupom zatkli v práci. Na policajnej stanici som im mohol vydať svedectvo z Biblie, ale keďže moja biblická literatúra nemala pečiatku od biskupa, ako to vyžadoval zákon, bol som obvinený z prozelytizmu a z rozširovania nepovolenej literatúry. Bol som prepustený s tým, že ma čaká súdny proces.
Súdny proces sa konal o mesiac neskôr. Na svoju obhajobu som poukázal na to, že som nerobil nič iné, než že som poslúchal Kristov príkaz kázať. (Matúš 28:19, 20) Sudca mi sarkasticky odpovedal: „Dieťa moje, Ten, ktorý dal tamto prikázanie, bol ukrižovaný. Nanešťastie, ja nemám právomoc uvaliť podobný trest na teba.“ Avšak jeden mladý právnik, ktorého som nepoznal, sa postavil na moju obhajobu, hovoriac, že vzhľadom na to, že je navôkol toľko komunizmu a ateizmu, tento súd by mal byť skôr hrdý na to, že existujú mladí muži, ktorí sú pripravení obhajovať Božie Slovo. Potom vyšiel a vrúcne mi gratuloval k mojej písomnej obhajobe, ktorá bola v mojom spise. Zapôsobilo naňho, že som taký mladý, a tak mi ponúkol, že ma bude obhajovať zadarmo. Namiesto minimálneho trestu troch mesiacov väzenia som bol odsúdený iba na desať dní väzenia a pokutu 300 drachiem. Takýto odpor len posilnil moje rozhodnutie slúžiť Jehovovi a obhajovať pravdu.
Keď som bol zatknutý pri inej príležitosti, sudca si všimol, s akou ľahkosťou citujem Bibliu. Požiadal teda biskupa, aby opustil jeho kanceláriu, pričom povedal: „Vy ste si už svoju prácu urobili, ja sa už oňho postarám.“ Potom si vytiahol svoju Bibliu a celé popoludnie sme sa rozprávali o Božom Kráľovstve. Takéto príhody ma povzbudzovali vytrvávať aj napriek ťažkostiam.
Trest smrti
V roku 1940 som bol povolaný na vojenskú službu, a tak som napísal list, v ktorom som vysvetlil, prečo nemôžem súhlasiť s tým, aby som bol odvedený. O dva dni nato ma polícia zatkla a kruto zbila. Potom ma poslali na front do Albánska, kde som bol postavený pred vojenský súd, lebo som odmietol bojovať. Vojenské vrchnosti mi povedali, že ich ani tak nezaujíma to, či mám alebo nemám pravdu, ale skôr to, aký vplyv by môj príklad mohol mať na vojakov. Odsúdili ma teda na smrť, ale pre nejakú právnu chybu bol na moju veľkú úľavu tento rozsudok zmiernený na desať rokov nútených prác. Niekoľko ďalších mesiacov svojho života som teda strávil vo vojenskej väznici v Grécku, a to za veľmi ťažkých podmienok, čo zanechalo trvalé následky na mojom zdraví.
Väzenie mi však nezabránilo v kázaní. Práve naopak! Bolo ľahké začínať rozhovory, keďže mnohí boli zvedaví, prečo je civilista vo vojenskej väznici. Jeden z týchto rozhovorov s istým úprimným mladým mužom viedol k biblickému štúdiu na väzenskom nádvorí. O tridsaťosem rokov som tohto muža stretol opäť na jednom zjazde. Prijal pravdu a slúžil ako dozorca v zbore na ostrove Lefkás.
Keď v roku 1941 Hitlerove vojská vpadli do Juhoslávie, boli sme preložení ďalej na juh do väznice v mestečku Preveza. Počas cesty sa náš konvoj stal terčom útokov nemeckých bombardérov a my, väzni, sme nedostávali nijaké jedlo. Keď sa mi minula tá malá zásoba chleba, ktorú som mal, modlil som sa k Bohu: „Ak je to tvoja vôľa, aby som zomrel od hladu po tom, čo si ma zachránil pred trestom smrti, potom nech sa stane tvoja vôľa.“
Nasledujúci deň si ma istý dôstojník zavolal nabok počas sčítacieho nástupu, a keď sa dozvedel, odkiaľ som, kto boli moji rodičia a prečo som vo väzení, povedal mi, aby som ho nasledoval. Vzal ma do dôstojníckej jedálne v meste, priviedol ma k stolu, na ktorom bol chlieb, syr a pečená jahňacina, a povedal mi, aby som sa ponúkol. Ja som mu však vysvetlil, že svedomie mi nedovolí jesť, keďže ostatných 60 väzňov nemá nič. Dôstojník mi odpovedal: „Nemôžem nasýtiť každého! Tvoj otec bol veľmi štedrý k môjmu otcovi. Mám morálnu povinnosť voči tebe, a nie voči ostatným.“ „V tom prípade sa jednoducho vrátim späť,“ odpovedal som. Na moment sa zamyslel a potom mi dal veľkú tašku, aby som si do nej naložil toľko jedla, koľko je len možné.
Keď som sa vrátil do väznice, položil som tašku na zem a povedal som: „Páni, toto je pre vás.“ Mimochodom, večer predtým som bol obvinený, že som zodpovedný za biedny stav ostatných väzňov, pretože som sa nepripojil k ich modlitbám k Panne Márii. Jeden komunista sa ma však zastal. Teraz, keď videl jedlo, povedal ostatným: „Kde je vaša ‚Panna Mária‘? Hovorili ste, že pre tohto muža zomrieme, a predsa je to on, kto nám priniesol jedlo.“ Potom sa obrátil ku mne a povedal: „Emmanuel! Poď a vyslov vďakyvzdanie.“
Krátko nato postup nemeckej armády spôsobil, že väzenské stráže utiekli, čím sa pre nás otvorili dvere väznice. A tak som šiel do mesta Patras, aby som našiel ďalších svedkov, a odtiaľ som sa koncom mája roku 1941 vybral do Atén. V Patre som dostal nejaké šaty a topánky a prvýkrát po viac než roku som sa mohol okúpať. Až do konca okupácie ma Nemci pravidelne zastavovali, keď som kázal, ale nikdy ma nezatkli. Jeden z nich povedal: „V Nemecku Jehovových svedkov strieľame. Ale tu by sme si priali, aby všetci naši nepriatelia boli svedkami!“
Povojnová činnosť
Akoby Grécko nemalo už dosť bojov, v rokoch 1946 až 1949 bolo zase rozorvané občianskou vojnou, ktorá spôsobila straty tisícov životov. Bratia potrebovali mnoho povzbudenia, aby zostali silní v čase, keď už len navštevovanie zhromaždení mohlo viesť k zatknutiu. Niekoľko bratov bolo odsúdených na smrť za svoj neutrálny postoj. Ale aj napriek tomu mnoho ľudí reagovalo na posolstvo o Kráľovstve a každý týždeň sme mali jeden alebo dva krsty. V roku 1947 som začal cez deň pracovať v kancelárii Spoločnosti v Aténach a v noci som navštevoval zbory ako cestujúci dozorca.
V roku 1948 som mal radosť z toho, že som bol pozvaný navštevovať Gileád, biblickú školu Watchtower, v Spojených štátoch. Ale nastal problém. Pre moje dovtedajšie tresty som nemohol dostať pas. Jeden z tých, s ktorými som študoval Bibliu, však mal priateľské vzťahy s istým generálom. Vďaka tomuto záujemcovi som už o niekoľko týždňov mal svoj pas. Ale bol som ustarostený, keď som bol krátko predtým, ako som mal odísť, zatknutý za rozširovanie Strážnej veže. Policajt ma vzal k náčelníkovi Štátnej bezpečnosti v Aténach. Na moje úplné prekvapenie to bol jeden z mojich susedov! Policajt vysvetlil, prečo som bol zatknutý, a dal mu balík časopisov. Môj sused vybral zo svojho pracovného stola kôpku Strážnych veží a povedal mi: „Nemám ešte posledné číslo. Môžem si vziať jeden výtlačok?“ Akou úľavou bolo, keď som videl Jehovovu ruku v takýchto záležitostiach!
Šestnásta trieda Gileádu v roku 1950 bola veľmi obohacujúcou skúsenosťou. Po jej skončení som bol pridelený na Cyprus, kde som už zakrátko zistil, že odpor duchovenstva tu je rovnako prudký ako v Grécku. Často sme museli čeliť davom náboženských fanatikov vyburcovaných až k šialenstvu ortodoxnými kňazmi. V roku 1953 mi vízum na pobyt na Cypre nebolo obnovené, a tak som dostal nové pridelenie do Istanbulu v Turecku. Aj tu bol môj pobyt krátky. Politické napätie medzi Tureckom a Gréckom znamenalo, že napriek dobrým výsledkom v kazateľskom diele som musel odísť na ďalšie miesto pridelenia — do Egypta.
Keď som bol vo väzení, prichádzal mi na myseľ Žalm 55:6, 7. Dávid v ňom vyjadril túžbu utiecť na púšť. Nikdy by ma nenapadlo, že presne tam jedného dňa budem. V roku 1954, po niekoľkodňovej únavnej ceste vlakom a potom loďou po rieke Níl, som nakoniec dosiahol cieľ svojej cesty — Chartúm v Sudáne. Jediné, čo som vtedy chcel urobiť, bolo osprchovať sa a ísť do postele. Ale zabudol som, že je práve poludnie. Voda, ktorá bola uchovávaná v nádrži na streche, ma obarila, a tak som potom musel niekoľko mesiacov nosiť slnečnú helmu, až kým sa mi pokožka na hlave neobnovila.
Často som sa tam cítil osamelo, sám uprostred Sahary, od najbližšieho zboru vzdialený tisíce kilometrov, ale Jehova ma podporoval a dal mi silu vytrvať. Povzbudenie často prichádzalo zo zdrojov, z ktorých by som to najmenej očakával. Jedného dňa som stretol riaditeľa Chartúmskeho múzea. Mal otvorenú myseľ a výborne sme sa porozprávali. Keď sa dozvedel o mojom gréckom pôvode, spýtal sa ma, či by som preňho neurobil jednu láskavosť a nešiel s ním do múzea a nepreložil mu nejaké nápisy na artefaktoch, ktoré sa našli v jednom kostole zo šiesteho storočia. Po piatich hodinách strávených v zle vetranej pivnici som našiel misku s nápisom Jehovovho mena, tetragramatonu. Predstavte si moju radosť! V Európe nie je nič neobvyklé zazrieť v kostoloch Božie meno, ale uprostred Sahary to bolo veľmi neobyčajné!
Po medzinárodnom zjazde v roku 1958 som dostal pridelenie slúžiť ako zónový dozorca a navštevovať bratov v 26 krajinách a oblastiach na Strednom a Blízkom východe a okolo Stredozemného mora. Často som ani netušil, ako by som sa mohol dostať z nejakej nepríjemnej situácie, ale Jehova vždy zaobstaral východisko.
Vždy na mňa silno pôsobila starostlivosť, akú Jehovova organizácia venuje svedkom, ktorí sú v niektorých krajinách osamelí. Pri jednej príležitosti som sa stretol s jedným indickým bratom, ktorý pracoval na ropnom poli. Podľa všetkého bol jediným svedkom v tej krajine. Vo svojej skrinke mal publikácie v 18 rôznych jazykoch a tie rozširoval medzi svojimi spolupracovníkmi. Dokonca aj tu, kde boli všetky cudzokrajné náboženstvá prísne zakázané, náš brat nezabudol na svoju zodpovednosť kázať dobré posolstvo. Na jeho kolegov silne zapôsobilo, keď videli, že predstaviteľ jeho náboženstva bol vyslaný, aby ho navštívil.
Rok 1959 ma zastihol pri návštevách Španielska a Portugalska. Obe tieto krajiny boli v tom čase pod vládou vojenských diktátorov a dielo Jehovových svedkov tam bolo pod prísnym zákazom. V jednom mesiaci som mohol viesť viac ako sto zhromaždení a povzbudzovať bratov, aby sa nevzdávali ani zoči-voči ťažkostiam.
Už nie sám
Vyše dvadsať rokov som slúžil Jehovovi v službe celým časom ako slobodný muž, ale odrazu som sa už cítil unavený z neustáleho cestovania bez akéhokoľvek stáleho bydliska. Bolo to približne v tom čase, keď som stretol Annie Bianucciovú, zvláštnu priekopníčku v Tunisku. Zosobášili sme sa v roku 1963. Jej láska k Jehovovi a k pravde, jej oddanosť službe v kombinácii s jej umením vyučovať, a tiež jej znalosť jazykov sa ukázali ako skutočné požehnanie v našej misionárskej práci a pri práci v krajskom diele v severnej a západnej Afrike a v Taliansku.
V auguste 1965 sme boli spolu s manželkou pridelení do Dakaru v Senegale, kde som mal výsadu zorganizovať miestnu odbočku Spoločnosti. Senegal bola krajina pozoruhodná svojou náboženskou toleranciou, a to nepochybne vďaka svojmu prezidentovi Léopoldovi Senghorovi, jednému z mála hláv afrických štátov, ktorí napísali malawijskému prezidentovi Bandovi na podporu Jehovových svedkov počas hrozného prenasledovania, ktoré v Malawi prebiehalo v sedemdesiatych rokoch.
Jehovovo bohaté požehnanie
V roku 1951, keď som z Gileádu odišiel na Cyprus, som cestoval so siedmimi kuframi. Keď som odchádzal do Turecka, mal som ich už len päť. Ale keďže som tak veľa cestoval, musel som si zvyknúť na obmedzenie batožiny na hmotnosť 20 kilogramov, čo zahŕňalo aj moje záznamy a môj minipísací stroj. Jedného dňa som povedal bratovi Knorrovi, vtedajšiemu prezidentovi spoločnosti Watch Tower: „Chránite ma pred hmotárstvom. Vďaka vám žijem len s 20 kilogramami majetku, a som spokojný.“ Nikdy som sa necítil o niečo ukrátený pre to, že som nemal mnoho vecí.
Mojím hlavným problémom na cestách bolo dostať sa do krajiny a potom sa z nej dostať von. Jedného dňa, v krajine, v ktorej bolo dielo zakázané, sa začal colník prehrabávať v mojich záznamoch. To predstavovalo pre svedkov v tej krajine nebezpečenstvo, a tak som zo saka vytiahol list od manželky a povedal som colníkovi: „Vidím, že rád čítate poštu. Chceli by ste si prečítať aj tento list od mojej manželky, ktorý nie je medzi týmito záznamami?“ Colník sa v rozpakoch ospravedlnil a nechal ma prejsť.
Od roku 1982 spolu s manželkou slúžime ako misionári v Nice na juhu Francúzska. Pre zlyhávajúce zdravie už nemôžem robiť toľko, koľko som bol zvyknutý. Ale to neznamená, že by naša radosť vyprchala. Dodnes vidíme, že ‚naša namáhavá práca nie je márna‘. (1. Korinťanom 15:58) Mám radosť, že môžem vidieť mnoho ľudí, s ktorými som mal počas tých rokov výsadu študovať, ako aj vyše 40 členov mojej rodiny, ktorí verne slúžia Jehovovi.
V žiadnom prípade neľutujem obete, ktoré si môj život plný ‚prechádzania‘ vyžadoval. A koniec koncov, žiadna z obetí, ktoré prinesieme my, sa nedá porovnať s tým, čo pre nás urobil Jehova a jeho Syn, Ježiš Kristus. Keď spätne uvažujem o posledných 60 rokoch, čo poznám pravdu, môžem povedať, že Jehova ma hojne požehnal. Ako hovoria Príslovia 10:22, „Jehovovo požehnanie — je to, čo obohacuje“.
Bezpochyby, Jehovova „milujúca láskavosť je lepšia ako život“. (Žalm 63:3) Ako neustále pribúdajú ťažkosti staroby, často v mojich modlitbách figurujú slová inšpirovaného žalmistu: „Teba, ó, Jehova, som urobil svojím útočišťom. Kiež nie som nikdy zahanbený. Veď si moja nádej, ó, Zvrchovaný Pán Jehova, moja dôvera od mojej mladosti. Ó, Bože, vyučoval si ma od mladosti, a ja až dosiaľ rozprávam o tvojich obdivuhodných dielach. Ba až do staroby a do šedín ma, ó, Bože, neopúšťaj.“ — Žalm 71:1, 5, 17–18.
[Obrázok na strane 25]
S manželkou Annie dnes