Vytrvalosť vedie k pokroku
ROZPRÁVA JOSÉ MAGLOVSKY
Keď ma policajt chytil za rameno, obzrel som sa po mojom otcovi. Ale on, bez toho, že by som o tom vedel, bol už medzitým odvedený na policajnú stanicu. Keď som tam prišiel, policajti nám pobrali všetky publikácie, vrátane Biblií, a nakládli ich na hromadu na zem. Keď to otec uvidel, opýtal sa: „Vy ste dali na zem aj Biblie?“ Náčelník polície sa ospravedlnil, potom zodvihol Biblie a položil ich na stôl.
AKO sme sa ocitli na policajnej stanici? Čo sme vykonali? Boli sme v ateistickom policajnom štáte, keď nám boli odňaté aj Biblie? Aby sa dalo odpovedať na tieto otázky, musíme sa vrátiť do roku 1925, skôr než som sa vôbec narodil.
V tom roku môj otec Estefano Maglovsky a moja matka Juliana opustili bývalú Juhosláviu a presťahovali sa do Brazílie, usadiac sa v São Paule. Hoci otec bol protestant a matka katolíčka, náboženstvo nebolo medzi nimi rozdeľujúcim činiteľom. V skutočnosti sa o desať rokov stalo niečo, čo ich nábožensky spojilo. Otcovi doniesol jeho švagor farebnú brožúrku v maďarčine, ktorá rozoberala stav mŕtvych. Švagor dostal brožúrku do daru a požiadal otca, aby si ju prečítal a povedal mu svoj názor na jej obsah, najmä na časť o „pekle“. Otecko strávil celú noc tým, že znovu a znovu čítal túto brožúrku, a nasledujúci deň, keď sa ho švagor prišiel opýtať na jeho názor, otec jednoznačne vyhlásil: „Je tu pravda!“
Malé začiatky
Keďže táto publikácia bola od Jehovových svedkov, obaja ich začali hľadať, aby sa dozvedeli viac o ich viere a učení. Keď konečne nadviazali so svedkami kontakt, viacero členov našej rodiny začalo s nimi viesť biblické rozhovory. V tom istom roku, v roku 1935, sa začalo pravidelné biblické štúdium v maďarčine, v priemere za účasti ôsmich osôb, a odvtedy sme mávali u nás doma pravidelné biblické štúdiá.
V roku 1937, po dvoch rokoch štúdia Biblie, bol otec pokrstený a stal sa nadšeným svedkom Jehovu; podieľal sa na kazateľskej službe z domu do domu a slúžil aj ako vymenovaný služobník a vedúci štúdia. Pomáhal pri vytváraní prvého zboru v São Paule, v štvrti Vila Mariana. Zbor sa neskôr premiestnil do centra mesta a stal sa známym ako zbor Central. O desať rokov bol vytvorený druhý zbor, v štvrti Ypiranga, a otec bol v ňom vymenovaný za služobníka zboru. V roku 1954 bol vytvorený tretí zbor, v štvrti Moinho Velho, kde tiež slúžil ako služobník zboru.
Len čo sa táto skupina upevnila, začal otec pomáhať susednej skupine v São Bernardo do Campo. Vďaka tomu, že Jehova v priebehu rokov žehnal úsiliu týchto malých skupín svedkov, došlo k pozoruhodnému vzrastu, takže v roku 1994 bolo v São Paule a jeho okolí vyše 70 000 zvestovateľov v 760 zboroch. Žiaľ, otec sa nedožil toho, aby uvidel tento vzrast. Zomrel v roku 1958, vo veku 57 rokov.
Snaha nasledovať otcov príklad
Význačnou črtou môjho otca, ako aj iných zrelých kresťanov, bola pohostinnosť. (Pozri 3. Jána 1, 5–8.) Preto sme mali výsadu prijať ako hostí Antonia Andradeho s manželkou a so synom, ktorí prišli do Brazílie zo Spojených štátov s bratom a sestrou Yuilleovcami v roku 1936. Našimi hosťami boli aj dvaja absolventi Gileádu, biblickej školy Watchtower, Harry Black a Dillard Leathco, ktorí boli v roku 1945 prvými misionármi pridelenými do Brazílie. Po nich nasledovali mnohí ďalší. Títo bratia a sestry boli stálym zdrojom povzbudenia pre každého člena našej rodiny. Na základe ocenenia toho, ako aj na úžitok mojej rodiny som sa usiloval napodobňovať príklad môjho otca, pokiaľ ide o kresťanskú vlastnosť pohostinnosti.
Hoci v roku 1935, keď otec spoznal pravdu, som mal len deväť rokov, ako najstarší syn som ho začal sprevádzať pri jeho teokratickej činnosti. Všetci sme spolu s ním navštevovali zhromaždenia v sále Kráľovstva, ktorá bola v ústredí svedkov v São Paule na ulici Eça de Queiroz číslo 141. Vďaka vyučovaniu a školeniu, ktoré mi poskytol otec, vypestoval som si planúcu túžbu slúžiť Jehovovi a v roku 1940 som sa Jehovovi oddal, symbolizujúc to krstom vo vode v teraz už znečistenej rieke Tietê, ktorá preteká cez stred São Paula.
Onedlho som sa naučil, čo znamená byť pravidelným zvestovateľom dobrého posolstva, keď som sadil a polieval semená pravdy v iných ľuďoch a viedol s nimi domáce biblické štúdiá. Teraz, keď vidím v Brazílii tisícky oddaných svedkov Jehovu, cítim hlbokú radosť z vedomia, že ma Boh použil na to, aby som pomohol mnohým z nich prísť k poznaniu pravdy alebo k prehĺbeniu si ocenenia pre ňu.
Medzi tými, ktorým som pomohol, bol Joaquim Melo, ktorého som spoznal v službe od dverí k dverám. Rozprával som sa s troma inými mužmi, ktorí počúvali, ale bez väčšieho záujmu. Potom som si všimol mladého muža, ktorý sa k nám pripojil a pozorne počúval. Keď som videl jeho záujem, upriamil som pozornosť naňho a po vydaní dôkladného svedectva som ho pozval na zborové štúdium knihy. Na toto štúdium neprišiel, ale ukázal sa na teokratickej škole kazateľskej služby a odvtedy navštevoval zhromaždenia pravidelne. Robil pekné pokroky, bol pokrstený a niekoľko rokov slúžil ako cestujúci služobník, sprevádzaný svojou manželkou.
Potom to bol Arnaldo Orsi, s ktorým som sa zoznámil na pracovisku. Pravidelne som vydával svedectvo spolupracovníkom, ale všimol som si, že jeden bradatý mladý muž stále načúva našim rozhovorom, a tak som sa obrátil priamo naňho. Pochádzal zo silne katolíckej rodiny, ale mal veľa otázok týkajúcich sa takých vecí, ako je fajčenie, pozeranie pornografických filmov a pestovanie bojového umenia džudo. Ukázal som mu, čo o tom hovorí Biblia, a na moje milé prekvapenie ma nasledujúci deň pozval pozrieť sa, ako polámal fajku a zapaľovač spolu s krížom, zničil pornografické filmy a oholil si bradu. Taká zmena za taký krátky čas! Prestal sa tiež venovať džudu a požiadal ma, aby som s ním denne študoval Bibliu. Napriek odporu zo strany svojej manželky a otca robil s pomocou bratov, ktorí bývali neďaleko, pekné duchovné pokroky. Zakrátko bol pokrstený a dnes slúži ako zborový starší. Pravdu prijala i jeho manželka a deti.
Účasť na službe Kráľovstvu
Keď som mal asi 14 rokov, začal som pracovať v jednej reklamnej firme, kde som sa naučil maľovať vývesné tabule. To sa ukázalo ako veľmi užitočné a niekoľko rokov som bol jediným bratom v São Paule, koho používali na maľovanie plagátov a transparentov oznamujúcich verejné prednášky a zjazdy Jehovových svedkov. Takmer 30 rokov som mal výsadu slúžiť na zjazdoch ako dozorca grafického oddelenia. Vždy som si šetril dovolenku na to, aby som mohol pracovať na zjazdoch, a dokonca som spával v zjazdovej sále, aby som načas namaľoval nápisy.
Mal som tiež príležitosť pracovať so zvukovým autom Spoločnosti, čo bola v tom čase skutočná novinka. Mali sme vo zvyku položiť si biblické publikácie na stolík, a kým zvukové auto vysielalo nahraté posolstvo, rozprávali sme sa s ľuďmi, ktorí vychádzali von z domov, aby sa pozreli, čo sa deje. Ďalším prostriedkom, ktorý sme používali na oznamovanie dobrého posolstva o Kráľovstve, bol prenosný gramofón; doteraz mám nahrávky, ktoré sa používali na ponuku publikácií Spoločnosti. Tak sme mohli rozšíriť veľa biblickej literatúry.
V tých dňoch katolícka cirkev usporadúvala dlhé procesie v uliciach São Paula, pri ktorých často vpredu kráčali muži, ktorí uvoľňovali cestu. V jednu nedeľu sme s otcom ponúkali na ulici Strážnu vežu a Prebuďte sa!, keď sa objavila dlhá procesia. Otec, ako bolo jeho zvykom, mal na hlave klobúk. Jeden z mužov v čele procesie zakričal: „Dajte si dolu klobúk! Nevidíte, že ide procesia?“ Keď si otec klobúk nesňal, prišli viacerí muži, začali nás tlačiť nabok k výkladnej skrini obchodu, a pôsobiť tak rozruch. To upútalo pozornosť policajta, ktorý sa prišiel pozrieť, čo sa deje. Jeden z mužov ho chytil za rameno a chcel sa s ním rozprávať. „Ruky preč z mojej uniformy!“ nariadil policajt a plesol muža po ruke. Potom sa opýtal, čo sa stalo. Muž mu vysvetlil, že otec si nechcel dať dolu klobúk pred procesiou, a dodal: „Som apoštolský rímsky katolík.“ Dostal nečakanú odpoveď: „Vravíte, rímsky? Tak choďte späť do Ríma! Toto je Brazília.“ Potom sa obrátil k nám a opýtal sa: „Kto tu bol prvý?“ Keď otec povedal, že my, policajt poslal tých mužov preč a povedal nám, aby sme pokračovali v našej práci. Stál vedľa nás, kým neprešla celá procesia — a otcov klobúk zostal na hlave!
Incidenty, ako bol tento, boli zriedkavé. Ale keď k nim došlo, bolo povzbudzujúce zistiť, že tu boli ľudia, ktorí verili v spravodlivosť pre menšinu a ktorí sa neklaňali katolíckej cirkvi.
Pri inej príležitosti som stretol mladíka, ktorý prejavil záujem a požiadal ma, aby som za ním o týždeň prišiel. Keď som ho opäť navštívil, milo ma prijal a pozval ma dovnútra. Aký som bol prekvapený, keď som sa ocitol uprostred skupiny mladíkov, ktorí sa mi posmievali a pokúšali sa ma vyprovokovať! Situácia sa zhoršovala a ja som cítil, že ma čoskoro napadnú. Povedal som mladíkovi, ktorý ma pozval dnu, že ak sa mi niečo stane, on sám bude za to zodpovedný a že moja rodina vie, kde som. Požiadal som ich, aby ma nechali odísť, a oni privolili. No pred odchodom som povedal, že keby sa niekto z nich chcel so mnou porozprávať osamote, budem im k dispozícii. Neskôr som sa dozvedel, že to bola skupina fanatikov, priatelia miestneho kňaza, ktorý ich naviedol na toto stretnutie. Bol som šťastný, že som sa dostal z ich rúk.
Prirodzene, spočiatku bol pokrok v Brazílii pomalý, takmer nepatrný. Boli sme v počiatočnej fáze „sadenia“, keď sme mali len málo času na „pestovanie“ a „zber“ plodov našej tvrdej práce. Vždy sme pamätali na to, čo napísal apoštol Pavol: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dával vzrast; takže ani ten, kto sadí, ani ten, kto polieva, nie je nič, ale Boh, ktorý dáva vzrast.“ (1. Korinťanom 3:6, 7) S príchodom prvých dvoch absolventov Gileádu v roku 1945 sme cítili, že nadišiel čas na dlho očakávaný vzrast.
Odvaha tvárou v tvár odporu
Rast však nemal prísť bez odporu, najmä po tom, čo sa v Európe začala druhá svetová vojna. Nastalo otvorené prenasledovanie, pretože ľudia vo všeobecnosti, ako aj niektoré úrady nerozumeli nášmu neutrálnemu postoju. Pri jednej príležitosti v roku 1940, keď sme vykonávali službu na ulici s plagátmi v centre São Paula, priblížil sa ku mne zozadu jeden policajt, roztrhal plagáty a chytil ma za rameno, aby ma odviedol na policajnú stanicu. Obzrel som sa po mojom otcovi, ale nikde som ho nevidel. Nevedel som o tom, že on i niekoľko ďalších bratov a sestier, vrátane brata Yuilla, ktorý mal dohľad nad dielom v Brazílii, už boli odvedení na policajnú stanicu. Ako je uvedené v úvodnom odseku, tam som otca opäť stretol.
Keďže som nebol dospelý, nemohli ma zadržať a zakrátko ma jeden policajt odviedol domov a odovzdal ma matke. V ten istý večer boli prepustené aj sestry. Neskôr sa polícia rozhodla prepustiť všetkých bratov, v počte asi desať, okrem brata Yuilla. Bratia však trvali na svojom: „Buď pôjdeme všetci, alebo nikto.“ Policajti boli neoblomní, a tak všetci strávili noc spolu v jednej studenej miestnosti na betónovej podlahe. Nasledujúci deň boli všetci nepodmienečne prepustení. Niekoľkokrát boli bratia zatknutí za vydávanie svedectva s plagátmi. Tieto nápisy upozorňovali na verejnú prednášku, ako i na brožúrku s názvom Fašizmus, alebo sloboda a niektoré úrady to pochopili tak, že sympatizujeme s fašizmom, čo prirodzene viedlo k nedorozumeniam.
Aj povinná vojenská služba znamenala problémy pre mladých bratov. V roku 1948 som bol prvý, kto bol za to v Brazílii uväznený. Úrady jednoducho nevedeli, čo majú so mnou urobiť. Bol som prevezený do vojenských kasární v Caçapave a bola mi pridelená práca sadiť a pestovať zeleninu v záhrade, ako i čistiť izbu používanú vojenskými hodnostármi na šerm. Mal som veľa príležitostí vydávať týmto mužom svedectvo a rozšíriť medzi nimi publikácie. Veliaci dôstojník bol prvý, kto prijal knihu Spoločnosti Deti. Neskôr som bol dokonca poverený vedením hodín náboženstva pre 30 až 40 vojakov, ktorí nemohli cvičiť a boli zavretí v miestnosti. Nakoniec, asi po desiatich mesiacoch väzenia, som bol predvedený pred súd a prepustený. Som vďačný Jehovovi, ktorý mi dal silu čeliť hrozbám, urážkam a posmechu, ktoré som znášal od niektorých mužov.
Verný a lojálny pomocník
Dňa 2. júna 1951 som sa oženil s Barbarou, ktorá sa stala mojou lojálnou a vernou spoločníčkou pri výchove a školení našich detí „v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. (Efezanom 6:4) Štyri z našich piatich detí s radosťou slúžia Jehovovi v rôznych prideleniach. Dúfame, že spolu s nami budú naďalej vytrvávať v pravde a prispievať k pokroku organizácie a diela, ktoré prebieha. Všetci, ktorí sú na sprievodnej fotografii, sú oddanými služobníkmi Jehovu, okrem najmladšieho — malého dieťaťa na rukách. Štyria z nich sú staršími a dvaja sú zároveň pravidelnými priekopníkmi, čím dokazujú pravdivosť Príslovia 17:6: „Korunou starcov sú vnukovia a krásou synov sú ich otcovia.“
Teraz, vo veku 68 rokov, nemám najlepšie zdravie. V roku 1991 som sa podrobil operácii; urobili mi bypass a neskôr angioplastiku. Som však šťastný, že môžem naďalej slúžiť ako predsedajúci dozorca v zbore v São Bernardo do Campo, kráčajúc tak v šľapajach svojho otca, ktorý bol medzi prvými, čo tu začali dielo. Naša generácia je naozaj jedinečná, pretože má príležitosť podieľať sa na výsade, ktorá sa už nikdy nebude opakovať — na oznamovaní zriadeného Jehovovho mesiášskeho Kráľovstva. Preto nikdy nesmieme zabudnúť na Pavlove slová Timotejovi: „Ty však... konaj dielo evanjelistu, úplne dovŕš svoju službu.“ — 2. Timotejovi 4:5.
[Obrázok na strane 23]
Moji rodičia, Estefano a Juliana Maglovskovci
[Obrázok na strane 26]
José a Barbara s členmi svojej rodiny oddaných služobníkov Jehovu