Jehova požehnal moje odhodlanie

ROZPRÁVA RICHARD WUTTKE

„Do troch mesiacov zomrieš!“ „Ako to myslíš?“ „Povedal mi to lekár z Assis, ktorý ťa vyšetroval,“ odpovedal môj brat William.

ALE ja som chcel žiť, nie zomrieť! Prvýkrát som sa modlil o pomoc k Bohu. Našťastie môžem po štyridsiatich šiestich rokoch povedať, že lekár síce nepovedal, čo mi bolo, ale v diagnóze sa mýlil. Zľakol som sa a to ma podnietilo rozmýšľať o zmysle môjho života a o potrebe slúžiť nášmu Stvoriteľovi.

Rodina v pohybe

Keď som sa 11. novembra 1921 narodil, moji rodičia žili v Grosene, malom mestečku vo východnom Nemecku. Narodili sa v Rusku nemeckým prisťahovalcom. Ale keď boľševická revolúcia v roku 1917 nastolila komunizmus, boli s inými Nemcami vysídlení a prišli o všetok majetok. Po dlhej ceste nákladným vlakom prišli moji rodičia so svojimi malými deťmi na hranice Nemecka. Tam im ale odmietli vstup a museli sa vydať nazad na cestu do Ruska. Tu ich tiež odmietli, a tak sa vrátili do Nemecka, a po ťažkých mesiacoch ich konečne vpustili do vlasti.

Keď som mal desať rokov, otec zomrel. O dva roky, v roku 1933 prišiel k moci Hitler a mňa prinútili vstúpiť do nacistického mládežníckeho hnutia. Za Hitlerovho režimu Nemci narodení v iných krajinách mali ťažkosti. Bolo vidno, že Nemecko sa chystá na ďalšiu vojnu. Preto sme sa rozhodli vysťahovať do Brazílie, na čo nás povzbudzovali aj iní, ktorí sa tam už presťahovali. V máji 1936 sme priplávali do brazílskeho Santosu.

Po niekoľkých mesiacoch práce na kávovej plantáži sme si kúpili malú farmu v úrodnom kraji blízko Maracaí, v Štáte São Paulo. Kým sme si stavali dom, mohli sme bývať u luteránskeho kňaza. Povzbudzoval nás, aby sme chodili do jeho kostola, ale keď začal on a potom i jeho nástupca hovoriť o politike, z cirkvi sme odišli.

Prvé stretnutie s biblickou pravdou

Približne vtedy mi brat oznámil strašnú diagnózu, ktorú stanovil lekár. A tak som išiel do São Paula, aby som sa dal prehliadnuť iným lekárom. Kým som tam bol, rodinu, v ktorej som býval, navštívil ich priateľ Otto Erbert. Bol to Jehovov svedok a začal nám vydávať svedectvo. Tá rodina však nemala ocenenie pre to, čo hovoril a jeden po druhom odchádzali, až som s hosťom zostal sám.

Otto sa so mnou dve hodiny rozprával o pekelnom ohni a nemrteľnej duši, o pravom Bohu Jehovovi a jeho kráľovstve a o nádeji na večný život na rajskej zemi. Namaľoval mi žiarivú budúcnosť. Bolo to celkom iné, ako som sa učil v luteránskej cirkvi. Nakoniec sa Otto spýtal: „Veríš falošným naukám kresťanstva alebo Biblii?“

„Biblii,“ odpovedal som.

„Nuž, študuj ju!“ naliehal a dodal: „Ak chceš vedieť viac, príď za mnou.“ To, čo som počul, sa mi páčilo, najmä večný život na zemi, a tak som ho nasledujúci deň išiel navštíviť. Druhý rozhovor ma presvedčil, že som našiel ‚pravdu, ktorá oslobodzuje‘. (Ján 8:32) Odniesol som si brožúru Zdravie a život a pozvanie na biblické štúdium v nemčine.

Splnenie mojej najväčšej túžby

Medzitým ma lekári náležite ošetrili a mohol som sa vrátiť domov. Otta Erberta som pozval ku mne na dovolenku. Matka mala veľkú radosť, že študujem Bibliu, knihu, ktorá u nás vždy ležala na stole, ale nikto ju nečítal. Keď sa Otto vrátil do São Paula, Bibliu som študoval so svojou rodinou skoro každý večer, ako najlepšie som vedel. Mal som veľkú radosť, keď posolstvo pravdy prijala aj moja mama, brat Róbert a sestra Oľga. Naša domácnosť vždy bývala centrom spoločenského života, ale asi po dvoch mesiacoch vydávania svedectva bolo u nás takmer prázdno. Jeden z tých, ktorí k nám chodievali, povedal: „Ak v tom budete pokračovať, skončíte v blázinci!“

Moja túžba slúžiť Jehovovi však stále rástla. Zaobstaral som si veľa publikácií na čítanie. Čítaval som dlho do noci. Ale všetka literatúra bola v nemčine a ja som si uvedomil, že ak mám učiť iných, budem sa musieť naučiť portugalsky. A tak som sa v roku 1945 presťahoval do São Paula a študoval som portugalčinu. Býval som u Otta Erberta, ktorý si neskôr zobral moju sestru Oľgu.

Spolu asi s päťdesiatimi inými som začal chodiť na zhromaždenia do jedinej sály kráľovstva v São Paulo. Ten jeden zbor vo veľkom São Paulo sa rozrástol na vyše 510 zborov, v ktorých je dnes vyše 50 000 zvestovateľov kráľovstva. 6. januára 1946 som bol pokrstený na symbol toho, že sa oddávam konaniu Božej vôle. Ten istý rok som navštívil teokratický zjazd v São Paulo „Šťastné národy“. Bolo to moje prvé veľké zhromaždenie. S veľkým dojatím som v nedeľu sledoval 1 700 prítomných. Na tomto zjazde som spoznal Otta Estelmannna, ktorý ma povzbudil: „Richard, si mladý, si zdravý, buď teda priekopníkom!“

O službe celým časom som už uvažoval, ale teraz som sa zamyslel vážnejšie. Naplánovali sme si s dvoma ďalšími, že o šesť mesiacov začneme. Keď prišiel čas, spýtal som sa ich: „Ste pripravení?“ Ani jeden nebol. Vtedy som si povedal, že začnem sám. „Budeš mať ťažkosti“, varovali ma. Ale svojho rozhodnutia som sa držal. 24. mája 1947 som dostal pridelenie pravidelného priekopníka.

Otvárajú sa nové dvere služby

Môj obvod bol obrovský. Patrili doňho obchodné aj obytné štvrte São Paula. Každý mesiac som rozširoval stovky kníh a brožúr. Raz ráno som vošiel do veľkej miestnosti, kde pracovalo niekoľko mužov. Prikročil som k prvému a ponúkol som mu knihu „Pravda vás oslobodí“.

„Koľko kníh máte v taške?“ spýtal sa.

„Asi dvadsať,“ odpovedal som. Zobral si ich všetky a dal každému prítomnému. Zmenilo sa to na radnicu.

Najradšej som viedol domáce biblické štúdiá. Do štyroch rokov vďaka Jehovovi sa dalo pokrstiť 38 tých, s ktorými som študoval. Niekoľkí sa zapojili do služby celým časom. Medzi nimi bol aj Alfonso Grigalhunas, ktorý slúžil vyše desať rokov, až do svojej smrti v roku 1988, ako pomocný priekopník — a to s drevenou nohou! Potom to bola rodina Ciuffova. Ich syn Francisco roky slúžil ako cestujúci dozorca a jeho sestra Angela je priekopníčkou dodnes.

V roku 1951 ma pozvali, aby som sa stal cestujúcim dozorcom. Pridelili mi rozsiahle oblasti štátu Rio Grande do Sul a Santa Catarina. Tam, na juhu Brazílie, žilo tisíce Európanov. Väčšinou som navštevoval osamote žijúcich ľudí alebo skupiny, pretože vtedy bolo málo zborov. Bolo tam veľa riek, ale málo mostov. To znamenalo cez tie menšie prebrodiť sa s kufrom na chrbte a s písacím strojom a taškou v rukách. Cesty boli nedláždené a plné prachu a samá diera. Na ochranu obleku pred prachom som nosil ľahký dlhý plášť. Niektorí si mysleli, že som ich nový kňaz, a chceli mi bozkávať ruku.

Obhajoba záujmov kráľovstva

Snažil som sa zvládnuť problémy a zachovať si prehľad. Riadil som sa zásadou: Keď môžu iní bývať tak ďaleko od miest, chodiť po takýchto chodníčkoch a brodiť sa cez tie rieky, prečo by som to nemohol robiť aj ja, najmä, keď mám pre nich také dôležité posolstvo?

V menších mestách často vznikali iné problémy. Raz sme sa napríklad dohodli, že zhromaždenie budeme mať v mestskej škole vedľa parku. Na druhej strane bol malý bar a katolícky kostol. Keď sa učiteľ nedostavil, aby otvoril školu, rozhodol som sa, že prejav prednesiem v parku. Hneď na začiatku prednášky vyšlo z baru asi pol tucta mužov. Začali kričať a gestikulovať. Neskôr sme sa dozvedeli, že ich zaplatil kňaz.

Zvýšil som hlas a obrátil som sa priamo na nich. Zmĺkli a jeden povedal: „Veď hovorí o Bohu! Ako mohol kňaz povedať, že je od diabla?“ Keď kňaz videl, že muži zhromaždenie neprerušia, nasadol do svojho džípu a krúžil okolo parku a kričal: „Žiaden katolík by na tomto zhromaždení nemal byť!“ Nikto sa nepohol a zhromaždenie pokračovalo pokojne ďalej.

V Mirante do Paranapanema, São Paulo, som navštívil policajného náčelníka, aby som mu vysvetlil povahu nášho diela a poprosil o sálu na verejnú prednášku. Zaistil pre nás sálu klubu. Povedali sme mu, že pripravujeme aj letáky, ohlasujúce prednášku. Spýtal sa: „V ktorej časti mesta ich budete rozdávať?“ Keď sme mu to povedali, vyžiadal si letáky, aby ich mohol rozdať v inej časti mesta. V nedeľu prišiel na prednášku a priviedol so sebou dvoch policajtov, ako povedal, „aby udržali poriadok“.

„Mám vás pred prednáškou predstaviť?“ spýtal sa.

„Budem rád,“ odpovedal som, „ale vysvetlím vám, ako predstavujeme našich rečníkov.“ Keď ma predstavil, posadil sa na pódiu a počúval. Iste mi uveríte, že vtedy sme mali disciplinované obecenstvo. Nemali sme žiadne ťažkosti – a nie div: dvaja policajti vo dverách a policajný náčelník na pódiu!

V marci 1956 som dostal pridelenie oblastného dozorcu a slúžil som zjazdom v celej Brazílii. Vzdialenosti boli obrovské. Raz mi trvalo tri dni, kým som sa dostal z jedného zjazdu na druhý. V severnej časti krajiny sa dakedy cestovalo dodávkou. Okná bývali prázdne, bez skla, takže v nich bolo dobré vetranie; a bol to dobrý nápad, lebo s nami cestovali aj sliepky a prasatá.

Gileád posilňuje moje odhodlanie

V roku 1958 ma nadchlo pozvanie do Biblickej školy Strážnej veže Gileád. Naša trieda dostala diplom v lete počas zjazdu na Yankee štadióne a Polo Grounds, kde verejnú prednášku navštívilo 253 922 ľudí zo 123 krajín. Bol to veľkolepý pohľad! Potom som sa vrátil do Brazílie s ešte väčším odhodlaním stále oznamovať Jehovovo kráľovstvo.

V roku 1962 som sa oženil s Rút Honemannovou, ktorá mala za sebou vyše šesť rokov misionárskej služby v Brazílii. Od našej svadby sa stále teším z ďalších predností služby: viedol som kurzy v škole služby kráľovstva a v škole pre priekopníkov a viedol som organizovanie národných a medzinárodných zjazdov a stavbu prvej zjazdovej sály v São Paulo.

Teraz sa tešíme z najväčšej prednosti našej teokratickej cesty ako členovia brazílskej rodiny bétel. Keď sa obzriem späť na vyše štyridsať rokov služby celým časom, z toho tridsaťpäť rokov ako cestujúci dozorca, môžem povedať, že to bola radostná, odmeňujúca činnosť. (Príslovia 10:22) Od Jehovovej organizácie som sa naučil mnoho, vrátane potreby prejavovať porozumenie, byť priateľom, a nie šéfom, a že nesmiem byť príliš zamestnaný, aby som sa mohol venovať potrebám iných. Na záver by som rád povedal najmä mladým to isté, čo povedal brat Estelmann mne pred rokmi: „Si mladý, si zdravý, staň sa priekopníkom!“

[Obrázok na strane 29]

Náš terajší domov, brazílsky bétel