Karaiti — a ich hľadanie pravdy

„DÔKLADNE skúmajte [Písma] a nespoliehajte sa na môj názor.“ Tieto slová vyriekol jeden karaitský vodca v ôsmom storočí n. l. Kto boli karaiti? Môžeme sa z ich príkladu naučiť niečo cenné? Aby sme mohli zodpovedať tieto otázky, musíme ísť späť do histórie k dlhotrvajúcemu sporu, ktorý viedol ku karaitskému hnutiu.

Ako sa spor začal?

V posledných storočiach pred naším letopočtom sa v judaizme vyvinula nová filozofia. Bola to predstava, že Boh dal na vrchu Sinai dva Zákony, jeden písaný a druhý ústny.a A v prvom storočí n. l. už prebiehali vášnivé spory medzi tými, ktorí toto nové učenie prijali, a tými, ktorí ho odmietali. Farizeji ho podporovali, zatiaľ čo saduceji a eséni boli jeho odporcami.

Uprostred tohto sporu sa objavil Ježiš Nazaretský ako sľúbený Mesiáš. (Daniel 9:24, 25; Matúš 2:1–6, 22, 23) Ježiš čelil všetkým týmto vzájomne si odporujúcim skupinám Židov. Keď sa dostal s nimi do sporu, odsúdil ich za to, že robia Božie slovo neplatným pre svoju tradíciu. (Matúš 15:3–9) A Ježiš vyučoval duchovné pravdy spôsobom, akým to mohol robiť len Mesiáš. (Ján 7:45, 46) Okrem toho iba Ježišovi praví nasledovníci poskytli dôkazy o božskej podpore. Stali sa známymi ako kresťania. — Skutky 11:26.

Keď bol v roku 70 n. l. zničený jeruzalemský chrám, farizeji boli jedinou náboženskou sektou, ktorá prežila bez ujmy. Farizejský judaizmus, teraz bez kňazstva, obetí a chrámu, mohol za všetky tieto veci vynájsť náhradu a umožniť tradícii a výkladu, aby nahradili písaný Zákon. To otvorilo cestu písaniu nových „svätých kníh“. Najprv prišla Mišna s jej dodatkami a výkladmi ústneho zákona. Neskôr boli pridané ďalšie zbierky spisov a boli nazvané Talmud. V tom istom čase sa odpadlícki kresťania začali odchyľovať od Ježišovho učenia. Oba kruhy dali vznik mocným náboženským systémom — rabínskej autorite na jednej strane a cirkevnej autorite na strane druhej.

Pre židovské konflikty s pohanským Rímom a neskôr s „kresťanským“ Rímom sa stredisko judaizmu nakoniec presunulo do Babylona. Práve tam boli spisy Talmudu zostavené do svojej najúplnejšej formy. Hoci rabíni tvrdili, že Talmud odhalil Božiu vôľu úplnejšie, mnohí Židia cítili rastúci tlak rabínskej autority a túžili po Božom slove, ktoré dostali prostredníctvom Mojžiša a prorokov.

V druhej polovici ôsmeho storočia n. l. Židia v Babylone, ktorí odporovali rabínskej autorite a rabínskym názorom obsiahnutým v ich ústnom zákone, priaznivo reagovali na vzdelaného vodcu zvaného Anan ben David. Tento vodca hlásal, že každý Žid má právo na neobmedzené štúdium Hebrejských Písiem ako jediného zdroja pravého náboženstva, bez ohľadu na rabínsku interpretáciu alebo Talmud. Anan vyučoval: „Dôkladne skúmajte Tóru [písaný Boží zákon] a nespoliehajte sa na môj názor.“ Pre tento dôraz na Písmo Ananovi nasledovníci začali byť známi ako Qaraʼim, čo je hebrejské meno s významom „čitatelia“.

Konflikt karaitov s rabínmi

Napríklad ktoré z karaitských náuk spôsobili zdesenie v rabínskych kruhoch? Rabíni zakazovali jesť mäso spolu s mliekom. Predkladali to ako ústne vysvetlenie zákona z 2. Mojžišovej 23:19, kde sa hovorí: „Nebudeš variť kozľa v mlieku jeho matky.“ Karaiti naproti tomu vyučovali, že tento verš znamená len to, čo hovorí — nič viac a nič menej. Tvrdili, že rabínske obmedzenia sú ľudským výmyslom.

Rabíni podľa svojho výkladu 5. Mojžišovej 6:8, 9 tvrdili, že židovskí muži musia pri modlitbe nosiť tefilin čiže fylaktérie a že na každej zárubni má byť umiestnená mezuza.b Karaiti videli v týchto veršoch iba obrazný a symbolický význam, a preto odmietali takéto rabínske predpisy.

V iných veciach boli karaiti oveľa striktnejší ako rabíni. Uvažujme napríklad o ich názore na 2. Mojžišovu 35:3, kde sa hovorí: „V sabatnom dni si v žiadnom zo svojich bydlísk nezapálite oheň.“ Karaiti zakazovali nechať horieť lampu alebo svetlo, aj keby horeli už pred sabatom.

Najmä po Ananovej smrti sa karaitskí vodcovia často nezhodli, keď šlo o rozsah a povahu určitých obmedzení, a ich posolstvo nebolo vždy jasné. Karaiti neboli jednotní, lebo neuznávali žiadneho jednotlivého vodcu, ale zdôrazňovali osobné čítanie a osobný výklad Písiem ako protiklad k autorite rabínskeho typu. Napriek tomu však karaitské hnutie získavalo popularitu a vplyv ďaleko za židovskou obcou v Babylone a rozšírilo sa po celom Strednom východe. Významné karaitské stredisko bolo dokonca zriadené aj v Jeruzaleme.

V deviatom a desiatom storočí n. l. karaitskí učenci vynikali v obnovenom štúdiu hebrejčiny a prežívali istý druh zlatého veku. Za svätý považovali písaný text Hebrejských Písiem, a nie ústne tradície. Niektorí karaiti sa stali zručnými odpisovačmi Hebrejských Písiem. V skutočnosti to bola karaitská výzva, ktorá medzi všetkými Židmi dala podnet k masoretskému štúdiu Písiem, čo viedlo k presnejšie zachovanému biblickému textu v dnešnej dobe.

Počas tohto obdobia rýchleho vzrastu sa karaitský judaizmus zamestnával otvorenou misionárskou prácou medzi inými Židmi. To predstavovalo zjavnú hrozbu pre rabínsky judaizmus.

Ako reagovali rabíni?

Rabínsky protiútok bol vehementnou vojnou slov vyznačujúcou sa prefíkanou pružnosťou a zmenami v učení. Nasledujúce storočie po Ananovom útoku rabínsky judaizmus prijal viacero karaitských metód. Rabíni sa stali zbehlejšími v citovaní Písiem, včleniac karaitský štýl a metódu do svojej rétoriky.

Nesporným vodcom tohto slovného zápasu s karaitmi bol Saadia ben Jozef, ktorý sa v prvej polovici desiateho storočia n. l. stal hlavou židovskej obce v Babylone. Jeho hlavné dielo Kniha náuk a názorov preložil do angličtiny Samuel Rosenblatt, ktorý v úvode napísal: „Aj keď... [Saadia] bol za svojich dní autoritou v Talmude, pomerne málo využíva tento zdroj židovskej tradície, zjavne preto, lebo karaitov, ktorí prijímali ako záväzný iba písaný Zákon, túžil poraziť ich vlastnými zbraňami.“

Rabínsky judaizmus, idúci v šľapajach Saadiu, nakoniec získal prevahu. Dosiahol to tak, že sa prispôsobil práve natoľko, aby karaitským argumentom odňal dynamickú silu. Posledný úder prišiel od Mošeho Maimonida, významného učenca Talmudu v 12. storočí. Svojím tolerantným postojom voči karaitom, s ktorými býval v Egypte, ako aj presvedčivým učeným štýlom si získal ich obdiv a oslabil postavenie ich vlastného vodcovstva.

Karaitské hnutie stráca hybnú silu

Karaitské hnutie, teraz nejednotné a bez dobre zladených protiopatrení, stratilo hybnú silu i nasledovníkov. Postupom času karaiti upravili svoje názory a zásady. Leon Nemoy, ktorý píše o karaitskom hnutí, uviedol: „Zatiaľ čo Talmud zostal teoreticky mimo zákona, väčšina materiálu z Talmudu bola nenápadne včlenená do karaitského uplatňovania zákona a do ich zvykov.“ Karaiti v podstate stratili svoj pôvodný zmysel a prijali veľa z rabínskeho judaizmu.

V Izraeli je stále ešte okolo 25 000 karaitov. Niekoľko tisíc ich ešte možno nájsť v iných komunitách, prevažne v Rusku a Spojených štátoch. Od prvých karaitov sa však líšia vlastnými ústnymi tradíciami.

Čo sa môžeme naučiť z dejín karaitov? Že je vážnou chybou, keď sa ‚tradíciou urobí Božie slovo neplatným‘. (Matúš 15:6) Na to, aby sa niekto mohol oslobodiť od zaťažujúcich tradícií ľudí, je nutné presné poznanie Písiem. (Ján 8:31, 32; 2. Timotejovi 3:16, 17) Áno, tí, ktorí sa usilujú poznať Božiu vôľu a konať ju, sa nebudú spoliehať na ľudské tradície. Namiesto toho budú usilovne skúmať Bibliu a uplatňovať užitočné poučenie z Božieho inšpirovaného Slova.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 30]

Skupina karaitov

[Prameň ilustrácie]

Z knihy The Jewish Encyclopedia, 1910