Čo je Talmud?

„Talmud je nepochybne jedným z najpozoruhodnejších literárnych diel všetkých čias.“ — The Universal Jewish Encyclopedia.

„[Talmud je] jedným z veľkých intelektuálnych úspechov ľudstva, dokument taký náročný, taký bohatý, taký záhadný, že zamestnáva tie najlepšie z ľudských myslí už viac ako jeden a pol tisícročia.“ — Jacob Neusner, židovský učenec a autor.

„Talmud je ústredným pilierom [judaizmu], podopierajúcim celú duchovnú a intelektuálnu stavbu židovského života.“ — Adin Steinsaltz, talmudistický učenec a rabín.

TALMUD má na židovský národ nepochybne obrovský vplyv už mnoho storočí. V protiklade k vyššie uvedeným poctám je však Talmud aj očierňovaný a označovaný za „more temna a bahna“. Bol osočovaný ako rúhavé dielo Diabla. Na základe pápežského dekrétu bol opakovane cenzurovaný, konfiškovaný, a dokonca i pálený vo veľkých množstvách na verejných námestiach v Európe.

Čo vlastne je toto dielo, ktoré vyvolalo tak veľa sporov? Čo robí Talmud medzi židovskými spismi jedinečným? Prečo bol napísaný? Ako získal taký mocný vplyv na judaizmus? A má význam aj pre nežidovský svet?

Počas 150 rokov, ktoré nasledovali po zničení jeruzalemského chrámu v roku 70 n. l., akadémie rabínskych mudrcov po celom Izraeli naliehavo hľadali nejaký nový základ na uchovanie židovského spôsobu života. Prediskutovali a zlúčili rôzne tradície svojho ústneho zákona. Na tomto základe ustanovili pre judaizmus nové obmedzenia a požiadavky, dávajúc usmernenia pre každodenný život vo svätosti bez chrámu. Tento nový duchovný rámec bol načrtnutý v Mišne, ktorú zostavil Jehuda ha-Nasi na začiatku tretieho storočia n. l.a

Mišna bola sebestačná, nesnažila sa obhájiť na základe biblických odkazov. Jej spôsob diskusie, a dokonca i štýl jej hebrejčiny boli osobité, odlišné od biblického textu. Rozhodnutia rabínov, ktoré sú citované v Mišne, mali ovplyvňovať každodenný život Židov všade na svete. A naozaj, Jakob Neusner to komentuje slovami: „Mišna vytvorila ústavu Izraela... Vyžadovala, aby boli jej pravidlá prijímané a dodržiavané.“

Ale čo ak by niekto pochyboval o tom, či je autorita mudrcov citovaných v Mišne naozaj rovnocenná so zjaveným Písmom? Rabíni by museli dokázať, že učenie tanaim (učiteľov ústneho zákona), ktoré sa nachádza v Mišne, je v dokonalom súlade s Hebrejskými Písmami. Bol nevyhnutný ďalší komentár. Rabíni cítili potrebu vysvetliť a ospravedlniť Mišnu, ako aj dokázať, že pochádza zo Zákona daného Mojžišovi na vrchu Sinaj. Cítili nutnosť predložiť dôkazy, že ústny aj písaný zákon majú jedného ducha a jeden zámer. A tak sa Mišna stala skôr novým základom pre náboženské diskusie a spory ako posledným slovom v otázkach judaizmu.

Ako vznikol Talmud

Rabíni, ktorí sa podujali na túto novú úlohu, sa stali známymi ako amoraim — „vykladači“ alebo „vysvetľovači“ Mišny. Každá akadémia sa sústredila okolo nejakého prominentného rabína. Úzky kruh učencov a študentov viedol diskusie po celý rok. No najdôležitejšie stretnutia sa konali dvakrát za rok, počas mesiacov adar a elúl, keď nebolo tak veľa poľnohospodárskych prác a vďaka tomu sa ich mohli zúčastniť stovky alebo aj tisícky ďalších účastníkov.

Adin Steinsaltz vysvetľuje: „Predseda akadémie predsedal zhromaždeniu, sediac na stoličke alebo na špeciálnych rohožkách. V predných radoch naproti nemu sedeli významní učenci vrátane jeho kolegov a vynikajúcich žiakov a za nimi všetci ostatní učenci... Zasadací poriadok bol založený na presne určenej hierarchii [podľa dôležitosti].“ Bola prednesená nejaká pasáž z Mišny. Tá sa potom porovnávala s paralelným alebo s doplnkovým materiálom, ktorý tiež zhromaždili tanaim, ale nebol zahrnutý do Mišny. Začal sa proces analýzy. Boli prednesené otázky a rozoberali sa rozpory, aby sa našla vnútorná harmónia medzi rôznymi učeniami. Vyhľadávali sa aj potvrdzujúce texty z Hebrejských Písiem, ktoré by podporili rabínske učenie.

Hoci tieto diskusie mali svoj prísny poriadok, predsa boli prudké, niekedy až búrlivé. Jeden mudrc citovaný v Talmude hovoril o „ohnivých iskrách“ preskakujúcich medzi ústami rabínov počas jednej diskusie. (Chullín 137b, Babylonský Talmud) Steinsaltz o týchto rokovaniach hovorí: „Predseda akadémie alebo mudrc, ktorý mal prednášku, predložil svoj výklad daného problému. Učenci medzi poslucháčmi ho často bombardovali otázkami na základe iných zdrojov, názorov iných komentátorov alebo svojich vlastných logických záverov. Niekedy bola diskusia veľmi krátka a obmedzila sa len na jednoznačnú a konečnú odpoveď na danú otázku. V iných prípadoch predložili iní učenci alternatívne riešenia a začala sa rozsiahla debata.“ Všetci prítomní mali právo zúčastniť sa debaty. Otázky, ktoré boli na týchto stretnutiach objasnené, boli odovzdané aj ostatným akadémiám, aby ich posúdili ďalší učenci.

Predsa však tieto stretnutia neboli len nekonečnými debatami o formálnych aspektoch zákona. Zákonné záležitosti týkajúce sa pravidiel a predpisov pre židovský náboženský život sa nazývajú halacha. Tento pojem je odvodený z koreňa hebrejského slovesa „ísť“ a znamená ‚životnú cestu, ktorou má človek ísť‘. Všetky ostatné záležitosti — príbehy o rabínoch a biblických postavách, múdre výroky, predstavy o viere a filozofii — sa nazývajú haggada, čo je slovo odvodené z koreňa hebrejského slovesa „rozprávať“. Počas rabínskych debát sa halacha a haggada vzájomne premiešavali.

V knihe The World of the Talmud (Svet Talmudu) to Morris Adler komentuje takto: „Zdĺhavý a náročný spor o zákone múdry učiteľ obyčajne prerušil menej zaťažujúcim a viac povznášajúcim odbočením od témy... A tak nachádzame legendu i históriu, súdobú vedu i folklór, biblický výklad i životopis, kázeň i teológiu vzájomne spletené do niečoho, čo by sa človeku neznalému spôsobu, akým akadémie fungovali, mohlo zdať čudnou zmiešaninou neusporiadaných informácií.“ Pre učencov na akadémiách mali všetky takéto odbočenia nejaký význam a nejako súviseli s témou, o ktorej sa diskutovalo. Halacha a haggada boli stavebnými kameňmi novej štruktúry, ktorá vznikala v rabínskych akadémiách.

Vznik dvoch Talmudov

Nakoniec sa hlavné rabínske centrum v Palestíne premiestnilo do mesta Tiberias. Ďalšie dôležité akadémie sa nachádzali v Sepforise, v Cézarei a v Lydde. Ale zhoršujúca sa ekonomická situácia, pretrvávajúca politická nestabilita a v konečnom dôsledku aj tlaky a prenasledovanie zo strany odpadlíckeho kresťanstva viedli k rozsiahlemu sťahovaniu do ďalšieho významného centra židovskej populácie na Východe — do Babylonie.

Po stáročia sa študenti z Babylonie zhromažďovali do Palestíny, aby mohli študovať pod vedením veľkých rabínov na tamojších akadémiách. Jedným z týchto študentov bol Abba ben Ibo, nazývaný aj Abba Aricha — čiže Abba vysoký — neskôr známy jednoducho ako Rab. Po dokončení štúdia pod vedením Jehudu ha-Nasiho sa okolo roku 219 n. l. vrátil do Babylonie, čo sa stalo medzníkom z hľadiska duchovného významu babylonskej židovskej komunity. Rab založil akadémiu v meste Sura, v oblasti, kde bolo mnoho Židov, ale málo učencov. Jeho povesť pritiahla do jeho akadémie 1200 riadnych študentov a tisíce ďalších tam prichádzali počas židovských mesiacov adar a elúl. Rabov významný súčasník Samuel založil akadémiu v meste Nehardea. Ďalšie dôležité akadémie vyrástli v mestách Pumbedita a Machoza.

Teraz už nebolo treba cestovať do Palestíny, lebo bolo možné študovať pod vedením veľkých učencov aj v Babylonii. Vytvorenie Mišny ako samostatného textu vydláždilo cestu k úplnej nezávislosti babylonských akadémií. Hoci sa v Palestíne i v Babylonii vyvinuli odlišné štýly a metódy štúdia, častá komunikácia a výmena učiteľov zabezpečila udržanie jednoty medzi akadémiami.

Koncom štvrtého a začiatkom piateho storočia n. l. sa Židia v Palestíne dostali do zvlášť náročnej situácie. Vlny obmedzení a prenasledovania zo strany stále vplyvnejšieho odpadlíckeho kresťanstva viedli okolo roku 425 n. l. k poslednej rane v podobe zrušenia Sanhedrinu, ako aj úradu nasiho (patriarchu). A tak začali palestínski amoraim zlučovať zhrnutia debát v akadémiách do jedného súvislého diela, aby zabezpečili ich uchovanie. Toto dielo, zostavené v náhlivosti v druhej polovici štvrtého storočia n. l., sa stalo známym ako Palestínsky Talmud.b

Kým akadémie v Palestíne zažívali úpadok, babylonskí amoraim dosahovali vrchol svojich schopností. Abajé a Raba pozdvihli debatu na úroveň komplikovanej a detailnej argumentácie, ktorá sa neskôr stala modelovou talmudickou analýzou. Po nich začal Aší, hlava akadémie v Sure (v rokoch 371–427 n. l.), zhromažďovať a vydávať záznamy z debát. Podľa Steinsaltza to urobil „zo strachu, že takému obrovskému neorganizovanému objemu ústnej tradície hrozí, že upadne do zabudnutia“.

Zorganizovať také obrovské množstvo materiálu bolo nad sily jedného človeka, či dokonca i nad sily jednej generácie ľudí. Obdobie amoraim sa v Babylonii skončilo v piatom storočí n. l., ale v práci na konečnom vydaní Babylonského Talmudu pokračovala až do šiesteho storočia n. l. skupina takzvaných saboraim, čo po aramejsky znamená „komentátori“ alebo „tí, čo majú názor“. Títo koneční vydavatelia zlúčili tisíce zlomkovitých informácií a stáročia rabínskych debát, čím dali Babylonskému Talmudu štýl a štruktúru, ktoré ho odlíšili od všetkých predchádzajúcich židovských spisov.

Čo Talmud dosiahol?

Rabíni Talmudu sa rozhodli dokázať, že Mišna pochádza z toho istého zdroja ako Hebrejské Písma. Ale prečo? Jacob Neusner to komentuje slovami: „Oficiálne vyhlásenou spornou otázkou bola autorita Mišny. Nakoniec sa však stáva zjavným, že jadrom problému bola autorita mudrca samotného.“ Na posilnenie tejto autority mudrca sa každý riadok, ba niekedy i každé slovo Mišny nejakým spôsobom skúmali, predkladali sa voči nim námietky, vysvetľovali sa a zosúlaďovali. Neusner poznamenáva, že týmto spôsobom rabíni „preorientovali Mišnu z jednej dráhy na druhú“. Teda hoci bola Mišna vytvorená ako dielo samo osebe úplné, teraz bola rozkúskovaná. Týmto procesom bola vytvorená nanovo a nanovo bola aj definovaná.

Toto nové dielo — Talmud — poslúžilo zámerom rabínov. Stanovili zásady analýzy, a tak Talmud naučil ľudí myslieť ako rabíni. Rabíni verili, že ich metóda štúdia a analýzy odzrkadľuje Božiu myseľ. Samotné štúdium Talmudu sa stalo cieľom, spôsobom uctievania, lebo používanie mysle považovali za napodobňovanie Boha. V nasledujúcich generáciách bol Talmud sám analyzovaný takouto metódou. S akým výsledkom? Historik Cecil Roth píše: „Talmud... dal [Židom] ich charakteristické črty, ktoré ich odlíšili od ostatných, ako aj ich pozoruhodnú odolnosť [voči zmenám] a ich súdržnosť. Jeho dialektika vybrúsila ich dôvtip a dala im... bystrosť mysle... Talmud dal prenasledovanému Židovi v stredoveku ďalší svet, do ktorého mohol uniknúť... Dal mu vlasť, ktorú si mohol nosiť všade so sebou, keď jeho vlastná krajina bola stratená.“

Tým, že Talmud učil ľudí mysleniu rabínov, nepochybne mal nad nimi moc. No otázka pre všetkých — Židov i Nežidov — je: „Odzrkadľuje Talmud naozaj Božiu myseľ?“ — 1. Korinťanom 2:11–16.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 31]

Dva Talmudy — aký je medzi nimi rozdiel?

Hebrejské slovo „Talmud“ znamená „štúdium“ alebo „učenie“. Amoraim v Palestíne a Babylonii sa podujali študovať čiže analyzovať Mišnu. Oba Talmudy (Palestínsky aj Babylonský) to robia, ale aký je medzi nimi rozdiel? Jacob Neusner píše: „Prvý Talmud analyzuje dôkazy, druhý skúma premisy; prvý sa pohybuje len v rámci hraníc svojho námetu, druhý tieto hranice značne prekračuje.“

Intenzívnejšie a dôkladnejšie spracovanie, ktorého sa Babylonskému Talmudu dostalo, ho urobilo nielen oveľa rozsiahlejším, ale aj hlbším a prenikavejším v spôsobe myslenia a analýzy. Keď sa povie „Talmud“, obvykle sa tým myslí Babylonský Talmud. Tento Talmud bol po stáročia najviac študovaný a k nemu vzniklo najviac komentárov. Podľa Neusnerovho názoru je Palestínsky Talmud „dielom profesionálov“ a Babylonský Talmud „je dielom génia“.