Ústny zákon — prečo bol zapísaný?

PREČO mnohí Židia v prvom storočí neprijali Ježiša ako Mesiáša? Jeden očitý svedok podáva správu: „Keď [Ježiš] vošiel do chrámu a učil, prišli k nemu hlavní kňazi a starší ľudu a povedali: ‚Akou mocou to robíš? A kto ti dal tú moc?‘“ (Matúš 21:23) Podľa nich dal Všemohúci židovskému národu Tóru (Zákon), podľa ktorej majú určití muži moc alebo autoritu od Boha. Mal Ježiš takúto autoritu?

Ježiš prejavoval maximálnu úctu k Tóre i k tým, ktorým v nej bola naozaj daná autorita. (Matúš 5:17–20; Lukáš 5:14; 17:14) Ale často odsudzoval tých, ktorí prestupovali Božie prikázania. (Matúš 15:3–9; 23:2–28) Takí muži sa riadili tradíciami, ktoré sa stali známymi ako ústny zákon. Ježiš odmietol uznať autoritu ústneho zákona. Preto mnohí odmietli uznať jeho ako Mesiáša. Verili, že Božiu podporu môže mať len ten, kto podporuje tradície ľudí, ktorí majú medzi nimi autoritu.

Aký pôvod má ústny zákon? Prečo Židia dospeli k názoru, že ústny zákon má rovnakú autoritu ako písaný Zákon zaznamenaný v Písmach? A ak mal byť tento zákon ústnou tradíciou, prečo bol nakoniec zapísaný?

Aký pôvod majú tradície?

V roku 1513 pred n. l. Izraeliti vstúpili na vrchu Sinaj do zmluvného vzťahu s Jehovom Bohom. Prostredníctvom Mojžiša dostali ustanovenia zmluvy. (2. Mojžišova 24:3) Dodržiavaním týchto predpisov mohli ‚dokazovať, že sú svätí, tak ako Jehova, ich Boh, je svätý‘. (3. Mojžišova 11:44) Pod zmluvou Zákona patrili k uctievaniu Jehovu obete predkladané ustanoveným kňazstvom. Malo byť len jedno stredisko uctievania — nakoniec ním bol chrám v Jeruzaleme. — 5. Mojžišova 12:5–7; 2. Paralipomenon 6:4–6.

Mojžišovský Zákon predkladal Izraelu ako národu celkovú formu uctievania Jehovu. No niektoré podrobnosti neboli jednoznačne stanovené. Napríklad Zákon zakazoval prácu v sabat, ale neurčoval jednoznačnú hranicu medzi prácou a inými činnosťami. — 2. Mojžišova 20:10.

Ak by to bol Jehova považoval za vhodné, mohol poskytnúť podrobnejšie predpisy, ktoré by bolo možné uplatniť, nech by vznikla akákoľvek otázka. Boh však vytvoril ľudí so svedomím a umožnil im slúžiť mu iniciatívne s určitou mierou pružnosti v rámci jeho ustanovení. Zákon určoval, že súdne prípady majú riešiť kňazi, Léviti a sudcovia. (5. Mojžišova 17:8–11) Ako sa počet prípadov zvyšoval, boli vytvorené určité precedensy a niektoré z nich boli nepochybne odovzdávané z generácie na generáciu. Aj spôsob vykonávania kňazských povinností v Jehovovom chráme odovzdával vždy otec synovi. Čím dlhšie Izrael ako národ existoval, tým viac tradícií sa nahromadilo.

Základom pre uctievanie v Izraeli však zostal písaný Zákon, ktorý bol daný Mojžišovi. Druhá Mojžišova 24:3, 4 uvádza: „Mojžiš [prišiel] a rozprával ľudu všetky Jehovove slová a všetky sudcovské rozhodnutia, a všetok ľud jedným hlasom odpovedal a riekol: ‚Všetky slová, ktoré hovoril Jehova, sme ochotní konať.‘ Mojžiš preto zapísal všetky Jehovove slová.“ Boh uzavrel zmluvu s Izraelitmi v súlade s týmito zapísanými prikázaniami. (2. Mojžišova 34:27) Písma sa v skutočnosti nikde nezmieňujú o existencii nejakého ústneho zákona.

„Kto ti dal tú moc?“

Podľa mojžišovského Zákona bola najvyššia náboženská autorita a zodpovednosť vyučovať jasne daná do rúk kňazom, potomkom Árona. (3. Mojžišova 10:8–11; 5. Mojžišova 24:8; 2. Paralipomenon 26:16–20; Malachiáš 2:7) Počas stáročí sa však niektorí kňazi stali nevernými a skazenými. (1. Samuelova 2:12–17, 22–29; Jeremiáš 5:31; Malachiáš 2:8, 9) V období gréckej nadvlády sa mnohí kňazi dopustili v náboženských otázkach kompromisu. V druhom storočí pred n. l. začali farizeji — nová skupina v judaizme, ktorá nedôverovala kňazstvu — zavádzať tradície, podľa ktorých sa mohol obyčajný človek považovať za rovnako svätého ako kňaz. Tieto tradície mnohých priťahovali, ale boli neprijateľným dodatkom k Zákonu. — 5. Mojžišova 4:2; 12:32 (v židovských vydaniach 13:1).

Farizeji sa stali novými znalcami Zákona a robili prácu, ktorú podľa nich už kňazi nevykonávali. Keďže mojžišovský Zákon ich na to neoprávňoval, rozvinuli nové spôsoby výkladu biblických textov, ktoré prostredníctvom nejasných narážok a inými spôsobmi zdanlivo podporovali ich názory.a Ako hlavní strážcovia a podporovatelia týchto tradícií vytvorili nový základ autority v Izraeli. V prvom storočí n. l. farizeji už boli prevládajúcou silou v judaizme.

Pri zhromažďovaní existujúcich ústnych tradícií a hľadaní biblického základu na vytvorenie ďalších vlastných tradícií farizeji videli, že je potrebné získať väčšiu autoritu na vykonávanie tejto činnosti. Tak sa zrodilo nové ponímanie pôvodu týchto tradícií. Rabíni začali vyučovať: „Mojžiš dostal Tóru na Sinaji a odovzdal ju Jozuovi, Jozua ju odovzdal starším a starší prorokom. A proroci ju odovzdali mužom veľkého zhromaždenia.“ — Avot 1:1, Mišna.

Vyjadrenie „Mojžiš dostal Tóru“ sa podľa rabínov vzťahovalo nielen na písané zákony, ale aj na všetky ich ústne tradície. Tvrdili, že tieto tradície — vymyslené a rozvinuté ľuďmi — dostal Mojžiš na Sinaji od Boha. A učili, že Boh nenechal, aby ľudia zapĺňali medzery, ale ústne určil veci, o ktorých sa písaný Zákon nezmieňoval. Podľa nich Mojžiš odovzdal tento ústny zákon ďalším generáciám, nie však kňazom, ale iným vodcom. Farizeji tvrdili, že sú prirodzenými dedičmi autority v tejto „neprerušenej“ reťazi.

Zákon v kríze — nové riešenie

Ježiš, ktorého autoritu od Boha židovskí náboženskí vodcovia spochybňovali, predpovedal zničenie chrámu. (Matúš 23:37–24:2) Keď Rimania v roku 70 n. l. zničili chrám, požiadavky mojžišovského Zákona týkajúce sa obetí a kňazskej služby už nebolo možné spĺňať. Boh uzavrel novú zmluvu na základe Ježišovej výkupnej obete. (Lukáš 22:20) Mojžišovská zmluva Zákona bola ukončená. — Hebrejom 8:7–13.

Farizeji však nepovažovali tieto udalosti za dôkaz, že Ježiš bol Mesiášom, ale našli ďalšie riešenie. Už predtým si do veľkej miery privlastnili autoritu kňazstva. Po zničení chrámu mohli ísť ešte o krok ďalej. Rabínska akadémia v Jabne sa stala centrom reorganizovaného Sanhedrinu — židovského najvyššieho súdu. Pod vedením Jochanana ben Zakaja a Gamaliela II. v Jabne bol judaizmus úplne reformovaný. Uctievanie v chráme, na ktoré dohliadali kňazi, bolo nahradené bohoslužbami v synagógach, ktoré viedli rabíni. Obete boli nahradené modlitbami, najmä modlitbami v Deň zmierenia. Farizeji to odôvodňovali tým, že ústny zákon daný Mojžišovi na vrchu Sinaj s tým počítal a bol na to pripravený.

Rabínske akadémie získali ešte významnejšie postavenie. Hlavnou učebnou náplňou bola vášnivá diskusia, memorovanie a spôsob uplatňovania ústneho zákona. Predtým bol základ ústneho zákona spojený s výkladom Písiem — midrašom. Teraz začali byť stále pribúdajúce tradície, ktoré sa hromadili, vyučované a zostavované osobitne. Každé pravidlo ústneho zákona bolo zjednodušené tak, aby tvorilo krátku, ľahko zapamätateľnú frázu, často melodicky upravenú.

Prečo bolo treba zapísať ústny zákon?

S množstvom rabínskych akadémií a so zvyšujúcim sa počtom rabínskych pravidiel vznikol nový problém. Rabínsky učenec Adin Steinsaltz vysvetľuje: „Každý učiteľ mal svoju vlastnú metódu a formuloval vlastné ústne zákony svojím osobitným štýlom... Už nestačilo oboznámiť sa len s učením svojho učiteľa, študent bol nútený oboznámiť sa aj s prácou iných učencov... Tak boli pre ‚explóziu poznania‘ študenti nútení učiť sa naspamäť obrovské množstvo látky.“ Uprostred mora neusporiadaných informácií boli na pamäť študenta kladené také požiadavky, že to mohlo viesť k jeho nervovému zrúteniu.

V druhom storočí n. l. viedla židovská vzbura proti Rímu na čele s Bar Kochbom k intenzívnemu prenasledovaniu rabínskych učencov. Akiba — najpoprednejší rabín, ktorý Bar Kochbu podporoval —, ako aj mnohí vedúci učenci boli usmrtení. Rabíni sa báli, že nové prenasledovanie by mohlo ohroziť samotnú existenciu ich ústneho zákona. Verili síce, že tradície boli najlepšie odovzdávané ústne od učiteľa k učeníkovi, ale meniace sa okolnosti viedli k zvýšenému úsiliu o vytvorenie organizovaného systému na uchovávanie učenia mudrcov, aby nebolo navždy zabudnuté.

Počas nasledujúceho obdobia relatívneho pokoja s Rímom Jehuda ha-Nasi, popredný rabín žijúci koncom druhého a začiatkom tretieho storočia n. l., zhromaždil veľký počet učencov a usporiadal obrovské množstvo ústnych tradícií do organizovaného systému pozostávajúceho zo šiestich oddielov, z ktorých bol každý ďalej rozdelený na menšie traktáty — spolu 63 traktátov. Toto dielo sa stalo známym ako Mišna. Ephraim Urbach, uznávaná autorita v oblasti ústneho zákona, poznamenáva: „Mišna... dostala také schválenie a takú autoritu, aké nedostala žiadna iná kniha okrem Tóry samej.“ Mesiáš bol zavrhnutý, chrám bol v troskách, ale s ústnym zákonom zachovaným v písomnej podobe vo forme Mišny sa začal nový vek judaizmu.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Prečo mnohí Židia odmietli uznať Ježišovu autoritu?