Božie Slovo robí „zázraky“
ROZPRÁVA THÉRÈSE HÉONOVÁ
Jedného dňa v roku 1965 som vstúpila do budovy istej obchodnej firmy a ponúkla som obchodníkom časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Keď som sa otočila na odchod, začula som ranu. Na podlahu blízko mojej nohy narazila guľka. „Takto treba zaobchádzať s Jehovovými svedkami,“ povedal sarkasticky jeden z obchodníkov.
TÁTO skúsenosť ma vystrašila — ale nie natoľko, aby ma prinútila vzdať sa služby celým časom. Biblické pravdy, ktoré som sa naučila, boli príliš vzácne na to, aby ma čokoľvek mohlo donútiť k tomu, že by som sa vzdala svojej služby. Dovoľte mi vysvetliť, prečo to hovorím.
Po mojom narodení v júli 1918 sa moji rodičia usadili v dedinke Cap-de-la-Madeleine v Quebecu (Kanada), známej ako Miesto zázrakov. Prichádzali sem davy návštevníkov, aby vzdávali úctu Panne Márii v jej svätyni. Hoci údajné zázraky Márie nemožno preukázať, Božie Slovo konalo niečo takmer zázračné v živote mnohých ľudí, ako sa dedina rozrastala na mesto s vyše 30 000 obyvateľmi.
Keď som mala asi 20 rokov, otec si všimol môj záujem o náboženské otázky a dal mi svoju Bibliu. Len čo som ju začala čítať, bola som šokovaná, keď som sa z 20. kapitoly 2. knihy Mojžišovej dozvedela, že uctievanie obrazov je jednoznačne odsúdené. Ihneď som stratila dôveru v učenie katolíckej cirkvi a prestala som chodiť na omšu. Nechcela som uctievať sochy. Ešte sa pamätám, ako mi otec hovoril: „Thérèse, nejdeš do kostola?“ „Nie,“ odpovedala som, „čítam Bibliu.“
Čítanie Biblie bolo stálou súčasťou môjho života aj po tom, čo som sa v septembri 1938 vydala. Keďže môj manžel Rosaire často pracoval v noci, zvykla som si čítať Bibliu vtedy, keď bol v práci. Čoskoro som prišla k záveru, že Boh musí mať nejaký ľud, a začala som ho hľadať.
Hľadám Boží ľud
To, čo som sa naučila v kostole, keď som bola mladá, spôsobilo, že som sa bála chodiť spať zo strachu, že sa prebudím v pekle. Aby som taký strach potlačila, hovorievala som si, že Boh lásky by nedopustil, aby sa stalo niečo také strašné. S dôverou som ďalej čítala Bibliu a hľadala som pravdu. Bola som ako etiópsky eunuch, ktorý čítal, ale nerozumel. — Skutky 8:26–39.
Môj brat André s manželkou, ktorí bývali v byte o poschodie nižšie ako my, začali asi v roku 1957 študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Povedala som svojej švagrinej, aby ma zaklopaním na strop upozornila, keď svedkovia prídu kázať do domu. Tak budem vedieť, že nemám otvárať. Jedného dňa ma švagriná zabudla upozorniť.
V ten deň som otvorila dvere a zoznámila som sa s Kay Mundayovou, priekopníčkou, ako sa nazývajú služobníci celým časom z radov Jehovových svedkov. Rozprávala mi o Božom mene a vysvetlila mi, že Boh má osobné meno, Jehova. Keď odišla, preskúmala som svoju Bibliu, aby som sa utvrdila, že to, čo mi povedala, naozaj možno podporiť biblickými textami. Moje skúmanie ma veľmi obšťastnilo. — 2. Mojžišova 6:3, poznámka pod čiarou v preklade Douay Version; Matúš 6:9, 10; Ján 17:6.
Keď ma Kay opäť navštívila, rozoberali sme katolícku náuku o trojici, ktorá tvrdí, že Boh sú tri osoby v jednom Bohu. Neskôr som starostlivo preskúmala svoju vlastnú Bibliu, aby som sa uistila, že neučí trojicu. (Skutky 17:11) Moje skúmanie potvrdilo, že Ježiš nie je rovný Bohu. Ježiš bol stvorený. Mal počiatok, kým Jehova počiatok nemal. (Žalm 90:1, 2; Ján 14:28; Kolosanom 1:15–17; Zjavenie 3:14) Uspokojená tým, čo som sa dozvedela, s radosťou som pokračovala v biblických rozhovoroch.
Jedného dňa v roku 1958, za novembrovej fujavice, ma Kay pozvala na krajský zjazd, ktorý sa konal v ten istý večer v prenajatej sále. Pozvanie som prijala a program sa mi páčil. Potom, počas rozhovoru s jedným svedkom, ktorý ku mne pristúpil, som sa opýtala: „Musí pravý kresťan kázať z domu do domu?“
„Áno,“ odpovedal, „dobré posolstvo musí byť oznamované a Biblia zjavuje, že navštevovanie ľudí v ich domácnostiach je dôležitou metódou kázania.“ — Skutky 20:20.
Ako ma len táto odpoveď potešila! Presvedčila ma, že som našla Boží ľud. Keby povedal: „Nie, to nie je nutné,“ pochybovala by som, že som našla pravdu, lebo som vedela, čo Biblia hovorí o kázaní z domu do domu. Odvtedy som robila rýchle duchovné pokroky.
Po tomto krajskom zjazde som začala chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov, ktoré sa konali v susednom meste Trois-Rivières. Kay so svojou partnerkou v službe Florence Bowmanovou boli jedinými svedkami, ktorí vtedy bývali v Cap-de-la-Madeleine. Jedného dňa som im povedala: „Zajtra idem kázať s vami.“ Boli šťastné, že ma majú so sebou.
Kázanie v mojom rodisku
Myslela som si, že biblické posolstvo prijme každý, no rýchlo som spoznala, že to tak nie je. Keď boli Kay a Florence pridelené inam, bola som jediným človekom v meste, ktorý kázal biblické pravdy z domu do domu. Neohrozene som ďalej kázala sama asi dva roky až do svojho krstu 8. júna 1963. V ten istý deň som sa prihlásila do služby, ktorá sa vtedy volala prázdninová priekopnícka služba.
Ako prázdninová priekopníčka som slúžila jeden rok. Potom mi Delvina Saint-Laurentová sľúbila, že ak sa stanem pravidelnou priekopníčkou, príde raz týždenne do Cap-de-la-Madeleine a bude pracovať so mnou. A tak som vyplnila prihlášku do priekopníckej služby. Ale žiaľ, iba dva týždne predtým, ako som sa chystala začať službu celým časom, Delvina zomrela. Čo budem robiť? Nuž, mala som vyplnenú prihlášku a nechcela som to vrátiť späť. A tak som v októbri 1964 začala svoju životnú dráhu v službe celým časom. Nasledujúce štyri roky som chodila z domu do domu sama.
Zbožní katolíci v Cap-de-la-Madeleine boli často nepriateľskí. Niektorí zavolali políciu v snahe zabrániť mi kázať. Jedného dňa, ako som spomenula v úvode, sa ma istý obchodník snažil zastrašiť výstrelom smerom k mojim nohám. To spôsobilo v meste značný rozruch. Miestna televízna stanica to nazvala križiackou výpravou proti Jehovovým svedkom. Celý incident viedol k priaznivému svedectvu. Mimochodom, o desať rokov neskôr sa jeden príbuzný obchodníka, ktorý na mňa vystrelil, sám stal svedkom.
Božie Slovo robí „zázraky“
Počas rokov som videla, ako sa múr odporu proti biblickým pravdám v Cap-de-la-Madeleine postupne rozpadáva. Okolo roku 1968 sa sem presťahovali ďalší svedkovia a miestni obyvatelia začali reagovať na biblické pravdy. Začiatkom 70. rokov tu bol skutočne prudký vzrast v počte biblických štúdií. Dospelo to tak ďaleko, že som musela poprosiť iných svedkov, aby prevzali niekoľko biblických štúdií, ktoré som viedla, aby som si mohla zachovávať určitý podiel na službe z domu do domu.
Jedného dňa istá mladá žena prijala odo mňa biblickú študijnú pomôcku Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Jej druhom bol v tom čase mladík menom André, kriminálnik s výzorom výtržníka, ktorý sa zapojil do rozhovoru. Rozhovor vzbudil u Andrého záujem a začalo sa biblické štúdium. Krátko nato začal rozprávať svojim priateľom o tom, čo sa dozvedal.
Jeden čas som študovala Bibliu so štyrmi gangstrami, z ktorých jeden veľa nehovoril, ale zato veľa počúval. Volal sa Pierre. Raz ráno asi o druhej hodine sme spolu s manželom počuli klopanie na dvere. Predstavte si tú scénu: stáli tam štyria gangstri a mali pre mňa otázky. Našťastie sa Rosaire nikdy nesťažoval na takéto nevhodné návštevy.
Spočiatku títo štyria muži chodili na zhromaždenia. Iba André a Pierre však vytrvali. Dali svoj život do súladu s Božími normami a boli pokrstení. Teraz obaja už vyše 20 rokov verne slúžia Jehovovi. Keď začali študovať, boli známi svojou kriminálnou činnosťou a sledovala ich polícia. Niekedy ich polícia prišla hľadať po niektorom z našich biblických štúdií alebo počas zborového zhromaždenia. Som šťastná, že som kázala ‚ľuďom každého druhu‘, a tak som priamo videla, ako Božie Slovo uskutočňuje zmeny, ktoré sa zdajú naozaj zázračné. — 1. Timotejovi 2:4.
Keby mi na začiatku mojej služby niekto povedal, že v Cap-de-la-Madeleine bude raz sála Kráľovstva a že bude naplnená Jehovovým ľudom, neverila by som tomu. Na moje potešenie sa jediný malý zbor v susednom meste Trois-Rivières rozrástol na šesť prekvitajúcich zborov, ktoré sa stretávajú v troch sálach Kráľovstva, vrátane zboru v Cap-de-la-Madeleine.
Osobne sa teším z toho, že som mohla pomáhať asi 30 osobám, ktoré dospeli k oddanosti a krstu. Teraz, vo veku 78 rokov, môžem naozaj povedať, že som šťastná, že som oddala svoj život Jehovovi. Musím však priznať, že som prežívala aj obdobia skľúčenosti. Aby som ich dokázala úspešne prekonať, vždy som si otvorila Bibliu a čítala som si niektoré pasáže, ktoré ma veľmi občerstvili. Je nemysliteľné, aby som nechala uplynúť čo len deň bez čítania Božieho Slova. Mimoriadne povzbudzujúci je Ján 15:7, kde sa hovorí: „Ak zostanete v spojení so mnou a moje výroky zostanú vo vás, proste, čokoľvek si želáte, a stane sa vám to.“
Mám nádej, že uvidím Rosaira v novom svete, ktorý je na dosah. (2. Petra 3:13; Zjavenie 21:3, 4) Krátko pred smrťou v roku 1975 pekne napredoval ku krstu. V súčasnosti som rozhodnutá vytrvať v službe celým časom a ďalej sa radovať v Jehovovom diele.