Služba pod ochranou Jehovovej láskyplnej ruky
ROZPRÁVA LAMBROS Zoumbos
Stál som pred dôležitým rozhodnutím: Prijať ponuku môjho bohatého strýka stať sa manažérom jeho rozsiahlych nehnuteľností — a tým vyriešiť finančné problémy našej rodiny — alebo sa stať služobníkom celým časom Jehovu Boha. Dovoľte mi, aby som vám vysvetlil, aké činitele ovplyvnili rozhodnutie, ktoré som nakoniec urobil.
NARODIL som sa v roku 1919 v meste Volos (Grécko). Môj otec predával pánske oblečenie a ako rodina sme sa tešili z hmotného blahobytu. Ale v dôsledku hospodárskej krízy koncom 20. rokov bol otec donútený k bankrotu a prišiel o svoj obchod. Pociťoval som žiaľ zakaždým, keď som videl zúfalý výraz na otcovej tvári.
Krátky čas žila naša rodina v úplnej chudobe. Každý deň som zo školy odchádzal o hodinu skôr a čakal som v rade na prídel potravín. Napriek chudobe sme sa však tešili z pokojného rodinného života. Mojím snom bolo stať sa lekárom, ale približne v šestnástich rokoch som musel odísť zo školy a začať pracovať, aby som pomohol našej rodine prežiť.
Potom, počas druhej svetovej vojny, Nemci a Taliani okupovali Grécko a v krajine bol krutý hlad. Často som videl, ako moji priatelia a známi zomierajú na uliciach od hladu. Bol to hrozný pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem! Raz bola naša rodina 40 dní bez chleba — základnej potraviny v Grécku. Aby sme prežili, išli sme so starším bratom do susedných dedín a obstarali sme od priateľov a príbuzných zemiaky.
Choroba sa stáva požehnaním
Začiatkom roku 1944 som ťažko ochorel na zápal pohrudnice. Počas trojmesačného pobytu v nemocnici mi bratranec priniesol dve brožúrky a povedal: „Prečítaj si ich; som si istý, že sa ti budú páčiť.“ Brožúrky Kto je Boh? a Ochrana vydala Watch Tower Bible and Tract Society. Po ich prečítaní som sa podelil o ich obsah so spolupacientmi.
Keď som odišiel z nemocnice, spojil som sa so zborom Jehovových svedkov vo Volose. Mesiac som však musel byť doma a liečiť sa ambulantne, a vtedy som šesť až osem hodín denne čítal staršie čísla Strážnej veže, ako i ďalšie publikácie vydané spoločnosťou Watch Tower. Výsledkom bol môj pomerne rýchly duchovný rast.
Úniky len o vlások
Jedného dňa v polovici roku 1944 som sedel na lavičke vo voloskom parku. Zrazu toto miesto obkľúčila polovojenská skupina, ktorá pomáhala nemeckej okupačnej armáde, a zatkla všetkých, ktorí tam boli. Boli nás asi dva tucty a viedli nás ulicami na veliteľstvo gestapa, ktoré sídlilo v budove skladu s tabakom.
Po niekoľkých minútach som začul, ako niekto zavolal moje meno a meno človeka, s ktorým som sa rozprával v parku. Grécky vojenský veliteľ si nás predvolal a povedal nám, že keď jeden z mojich príbuzných uvidel, ako nás odvádzajú vojaci, povedal mu, že sme Jehovovi svedkovia. Grécky veliteľ potom povedal, že sme voľní a môžeme odísť, a dal nám svoju služobnú vizitku, aby sme ju použili v prípade, že by nás znovu zatkli.
Na druhý deň sme sa dozvedeli, že Nemci väčšinu z tých, ktorých zatkli, popravili ako odvetu za dvoch nemeckých vojakov, ktorých zabili grécki odbojári. Okrem toho, že som bol takto zachránený pred možnou smrťou, uvedomil som si pri tejto príležitosti hodnotu kresťanskej neutrality.
Na jeseň roku 1944 som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Nasledujúce leto svedkovia zariadili, aby som sa spojil so zborom Sklithro v horách, kde som sa mohol plne zregenerovať. V Grécku vtedy zúrila občianska vojna, ktorá sprevádzala koniec nemeckej okupácie. Došlo k tomu, že dedina, v ktorej som býval, slúžila ako určitý druh základne pre partizánske jednotky. Miestny kňaz spolu s ďalším zlomyseľným mužom ma obvinili zo špionáže pre vládne sily a bol som vypočúvaný pred samozvaným partizánskym vojenským súdom.
Na zinscenovanom súdnom procese bol prítomný vodca miestnych partizánskych jednotiek. Keď som vysvetlil dôvod svojho pobytu v dedine a dal som najavo, že ako kresťan som v občianskej vojne úplne neutrálny, vodca povedal ostatným: „Ak niekto položí ruku na tohto muža, bude mať so mnou do činenia!“
O nejaký čas som sa vrátil do svojho domovského mesta Volos s posilneným telesným zdravím a ešte viac posilnenou vierou.
Duchovný pokrok
Krátko nato som bol v miestnom zbore vymenovaný za služobníka pre účtovníctvo. Napriek ťažkostiam spôsobeným občianskou vojnou — vrátane početných zatknutí na základe obvinení podnecovaných duchovnými z toho, že obraciame ľudí na inú vieru — prinášala účasť na kresťanskej službe mne aj ostatným v našom zbore veľkú radosť.
Potom, začiatkom roku 1947, nás navštívil cestujúci dozorca Jehovových svedkov. Bola to prvá taká návšteva po druhej svetovej vojne. V tom čase sa náš prekvitajúci zbor vo Volose rozdelil na dva zbory a ja som bol vymenovaný za predsedajúceho dozorcu jedného z nich. Polovojenské a nacionalistické organizácie vtedy šírili medzi ľuďmi strach. Duchovní využili túto situáciu. Obrátili proti Jehovovým svedkom vrchnosti, šíriac o nás nepravdivé správy, že sme komunisti alebo stúpenci ľavicových skupín.
Zatýkanie a väznenie
V roku 1947 som bol asi desaťkrát zatknutý a mal som tri súdne pojednávania. Vo všetkých prípadoch som bol zbavený obvinenia. Na jar roku 1948 som bol odsúdený na štyri mesiace väzenia za obracanie ľudí na inú vieru. Odslúžil som si trest vo voloskej väznici. Medzitým sa počet hlásateľov Kráľovstva v našom zbore zdvojnásobil a srdcia bratov boli naplnené radosťou a šťastím.
V októbri 1948, počas stretnutia so šiestimi ďalšími bratmi, ktorí sa ujímali vedenia v našom zbore, vpadlo do domu päť policajtov a pod hrozbou zastrelenia nás zatkli. Vzali nás na policajnú stanicu bez toho, že by nám vysvetlili dôvod zatknutia, a tam nás zbili. Mňa bil do tváre policajt, ktorý býval boxerom. Nato nás hodili do cely.
Potom ma veliaci dôstojník zavolal do svojej kancelárie. Keď som otvoril dvere, hodil po mne fľaštičku s atramentom, ktorá minula cieľ a rozbila sa o stenu. Bol to pokus zastrašiť ma. Potom mi podal hárok papiera a pero a nariadil mi: „Napíšte mená všetkých Jehovových svedkov vo Volose a ráno mi ten zoznam doneste. Ak to neurobíte, viete, čo vás čaká!“
Neodpovedal som, ale po návrate do cely sme sa spolu s ostatnými bratmi modlili k Jehovovi. Napísal som na papier iba svoje meno a čakal som, kým ma zavolá. Ale dôstojník sa viac neozval. V noci prišli nepriateľské vojenské jednotky a on proti nim viedol svojich mužov. V zrážke, ktorá nasledovala, bol vážne zranený a museli mu amputovať nohu. Nakoniec sa náš prípad dostal pred súd a my sme boli obvinení z konania ilegálneho stretnutia. Všetci siedmi sme boli odsúdení na päť rokov väzenia.
Keďže som sa vo väzení odmietol zúčastňovať nedeľnej omše, dali ma do samoväzby. Na tretí deň som požiadal o rozhovor s riaditeľom väznice. „Prepáčte, prosím,“ povedal som, „ale zdá sa mi nezmyselné trestať niekoho, kto je ochotný stráviť päť rokov vo väzení pre svoju vieru.“ Vážne sa nad tým zamyslel a nakoniec povedal: „Zajtra budete pracovať pri mne v mojej kancelárii.“
Nakoniec som dostal prácu ako asistent lekára vo väzení. Vďaka tomu som sa veľa naučil o zdravotnej starostlivosti, čo sa ukázalo ako veľmi užitočné v neskorších rokoch. Vo väzení som mal veľa príležitostí kázať a traja ľudia na to zareagovali a stali sa Jehovovými svedkami.
Po takmer štyroch rokoch väzenia ma nakoniec v roku 1952 prepustili na podmienku. Neskôr som sa musel dostaviť na súd v Korinte kvôli otázke neutrality. (Izaiáš 2:4) Tam som bol krátky čas držaný vo vojenskej väznici a začalo sa ďalšie kolo týrania. Niektorí dôstojníci boli pomerne vynachádzaví, pokiaľ išlo o hrozby, a hovorili: „Po kúskoch ti dýkou vyškriabem srdce.“ Alebo: „Nepočítaj s rýchlou smrťou revolverom.“
Iný druh skúšky
Onedlho som však bol opäť doma; znova som slúžil s voloským zborom a pracoval som na čiastočný úväzok. Jedného dňa som dostal list z kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower v Aténach, ktorým ma pozývali na dvojtýždňové školenie a po ňom som mal začať navštevovať zbory Jehovových svedkov ako krajský dozorca. V tom istom čase ma otcov brat, ktorý bol bezdetný a mal rozsiahle nehnuteľnosti, požiadal, aby som spravoval jeho majetok. Naša rodina žila stále v chudobe a toto zamestnanie by nám vyriešilo finančné ťažkosti.
Navštívil som strýka, aby som mu vyjadril vďačnosť za jeho ponuku, ale povedal som mu, že som sa rozhodol prijať zvláštne pridelenie v kresťanskej službe. Nato sa strýko postavil, vážne sa na mňa pozrel a náhle vyšiel z miestnosti. Vrátil sa so štedrým finančným darom — z tých peňazí naša rodina mohla žiť niekoľko mesiacov. Povedal: „Vezmi si to a urob s tým, čo uznáš za vhodné.“ Do dnešného dňa nedokážem opísať to, čo som pociťoval v tej chvíli. Bolo to, akoby som počul Jehovov hlas, ktorý mi hovoril: ‚Urobil si správnu voľbu. Som s tebou.‘
S požehnaním mojej rodiny som v decembri 1953 odišiel do Atén. Hoci sa svedkom stala len moja mama, ostatní členovia rodiny mi v kresťanskej činnosti nekládli odpor. Keď som prišiel do kancelárie odbočky v Aténach, čakalo ma ďalšie prekvapenie. Bol tam telegram od mojej sestry, ktorá mi oznamovala, že otcov dvojročný zápas o získanie sociálnej podpory sa v ten deň skončil úspešne. Čo viac som si mohol želať? Cítil som sa, akoby som mal krídla, a bol som pripravený lietať vysoko v Jehovovej službe!
Prejavovanie obozretnosti
V prvých rokoch krajskej služby som musel byť veľmi opatrný, pretože Jehovovi svedkovia boli kruto prenasledovaní náboženskými i politickými vrchnosťami. Aby som mohol navštíviť našich kresťanských bratov, najmä tých, ktorí žili v malých mestách a dedinách, musel som kráčať veľa hodín peši pod rúškom tmy. Bratia, ktorí riskovali zatknutie, sa zhromaždili a trpezlivo čakali v dome na môj príchod. Akým znamenitým vzájomným povzbudením boli pre nás všetkých tieto návštevy! — Rimanom 1:11, 12.
Niekedy som sa preobliekol, aby som sa vyhol odhaleniu. Raz som sa obliekol ako pastier, aby som prešiel cestnú zátarasu a dostal sa na stretnutie bratov, ktorí veľmi potrebovali duchovnú pastiersku činnosť. Pri inej príležitosti, bolo to v roku 1955, sme ešte s jedným ďalším svedkom predstierali, že sme predavači cesnaku, aby sme nevzbudili podozrenie polície. Naším poverením bolo skontaktovať sa s niektorými kresťanskými bratmi v malom meste Árgos Orestikón, ktorí sa stali nečinnými.
Povykladali sme náš tovar na mestskom trhu. Ale jeden mladý policajt, ktorý hliadkoval na tomto mieste, nás začal podozrievať a zakaždým, keď okolo nás prešiel, zvedavo na nás uprel pohľad. Nakoniec mi povedal: „Nevyzeráte ako predavač cesnaku.“ V tom momente sa priblížili tri mladé ženy a prejavili záujem o kúpu cesnaku. Ukázal som na tovar a zvolal som: „Tento mladý policajt jedáva takýto cesnak, a pozrite naňho, aký je to zdatný fešák!“ Ženy sa pozreli na policajta a zasmiali sa. Aj on sa usmial a vzdialil sa.
Keď odišiel, využil som príležitosť vojsť do dielne, kde pracovali naši duchovní bratia ako krajčíri. Požiadal som jedného z nich, aby mi prišil gombík, ktorý som si predtým odtrhol zo saka. Kým ho prišíval, naklonil som sa k nemu a zašepkal som: „Prišiel som za vami z kancelárie odbočky.“ Bratia mali najprv obavy, pretože už roky nemali žiadne spojenie s inými svedkami. Povzbudil som ich najlepšie, ako som vedel, a dohodli sme sa, že sa neskôr stretneme na mestskom cintoríne, aby sme sa mohli ešte porozprávať. Našťastie návšteva bola povzbudzujúca a oni sa opäť stali horlivými v kresťanskej službe.
Získavam verného partnera
V roku 1956, tri roky po začatí krajskej služby, som sa zoznámil s Niki, mladou kresťankou, ktorá veľmi milovala kazateľskú službu a túžila stráviť svoj život v službe celým časom. Zamilovali sme sa do seba a v júni 1957 sme sa zosobášili. Kládol som si otázku, či bude Niki schopná zvládnuť nároky krajskej služby v nepriateľských podmienkach, v ktorých vtedy žili Jehovovi svedkovia v Grécku. S Jehovovou pomocou to dokázala, a tak sa stala v Grécku prvou ženou sprevádzajúcou svojho manžela v krajskej službe.
Pokračovali sme spolu v krajskej službe desať rokov a slúžili sme vo väčšine zborov v Grécku. Veľa ráz sme sa preobliekli a s kufrom v ruke sme pod rúškom tmy kráčali dlhé hodiny, aby sme sa dostali k zboru. Napriek veľkému odporu, s ktorým sme sa často stretávali, sme boli nadšení, že môžeme na vlastné oči vidieť veľkolepý vzrast v počte svedkov.
Služba v Bételi
V januári roku 1967 sme s Niki dostali pozvanie slúžiť v Bételi, ako sa nazýva kancelária odbočky Jehovových svedkov. Pozvanie nás oboch prekvapilo, ale prijali sme ho, s dôverou, že záležitosti riadi Jehova. Postupom času sme začali chápať, akou veľkou výsadou je slúžiť v tomto centre teokratického diania.
Tri mesiace po tom, čo sme začali slúžiť v Bételi, uchvátila moc vojenská junta a Jehovovi svedkovia museli pokračovať vo svojej činnosti menej viditeľným spôsobom. Začali sme sa stretávať v malých skupinách, zjazdy sa konali v lesoch, kázali sme nenápadne a biblickú literatúru sme tlačili a rozširovali tajne. Nebolo ťažké prispôsobiť sa týmto podmienkam, pretože sme jednoducho obnovili metódy činnosti, ktoré sme používali v predchádzajúcich rokoch. Napriek obmedzeniam počet svedkov vzrástol z necelých 11 000 v roku 1967 na vyše 17 000 v roku 1974.
Po takmer 30 rokoch služby v Bételi sa s Niki ďalej tešíme z duchovných požehnaní, napriek obmedzeniam súvisiacim s naším zdravím a vekom. Viac ako desať rokov sme bývali v budove odbočky, ktorá sa nachádzala na ulici Kartali v Aténach. V roku 1979 bola zasvätená nová budova odbočky v Marousi, na predmestí Atén. Ale od roku 1991 sa tešíme z priestranných nových budov odbočky v Eleone, 60 kilometrov severne od Atén. Tu slúžim v ošetrovni Bételu, kde sa školenie, ktoré som dostal ako asistent väzenského lekára, ukázalo ako veľmi užitočné.
Počas vyše štyroch desaťročí v službe celým časom som si podobne ako Jeremiáš uvedomoval pravdivosť Jehovovho sľubu: „Istotne budú proti tebe bojovať, ale nezískajú nad tebou prevahu, lebo ‚som s tebou,‘ je Jehovov výrok, ‚aby som ťa oslobodil‘.“ (Jeremiáš 1:19) Áno, spolu s Niki sme sa tešili z pohára pretekajúceho požehnaniami od Jehovu. Neustále sa radujeme z jeho hojnej milujúcej starostlivosti a nezaslúženej láskavosti.
Mladých v Jehovovej organizácii povzbudzujem, aby sa usilovali o službu celým časom. Tak môžu prijať Jehovovo pozvanie, aby vyskúšali, či bude verný svojmu sľubu a ‚otvorí nebeské stavidlá a vyleje požehnanie, až kým ho viac nebude nedostatok‘. (Malachiáš 3:10) Z vlastnej skúsenosti môžem vás mladých uistiť, že Jehova naozaj požehná všetkých, ktorí mu takto plne dôverujú.
[Obrázok na strane 26]
Lambros Zoumbos s manželkou Niki