Dávať Jehovovi to, čoho je hodný
ROZPRÁVA TIMOLEON VASILIOU
Bol som zatknutý za to, že som v dedine Aidhonochori učil z Biblie. Policajti mi vyzuli topánky a začali ma biť po chodidlách. Ako pokračovali v bití, moje nohy znecitliveli a už som necítil žiadnu bolesť. Predtým ako vám vysvetlím, čo viedlo k tomuto hrubému zaobchádzaniu, ktoré v tom čase nebolo v Grécku nezvyčajné, dovoľte mi porozprávať vám, ako som sa stal učiteľom Biblie.
KRÁTKO po mojom narodení v roku 1921 sa naša rodina presťahovala do mesta Rodholívos na severe Grécka. V mladom veku som viedol nespútaný život. Keď som mal 11 rokov, začal som fajčiť. Neskôr som sa stal opilcom a hazardným hráčom a takmer každú noc som chodieval na divoké večierky. Mal som hudobný talent, a tak som začal hrávať s miestnou kapelou. Asi o rok som bol schopný hrať na väčšine hudobných nástrojov, ktoré boli v našej kapele. No zároveň som rád študoval a miloval som spravodlivosť.
Začiatkom roku 1940, keď zúrila druhá svetová vojna, bola naša kapela pozvaná hrať na pohrebe malého dievčatka. Príbuzní a priatelia pri hrobe plakali v neovládateľnom žiali. Ich absolútna beznádej na mňa hlboko zapôsobila. Začal som si klásť otázky: ‚Prečo zomierame? Patrí k životu ešte niečo viac ako naša krátka existencia? Kde môžem nájsť odpovede?‘
O niekoľko dní som si doma na poličke všimol Nový zákon. Vzal som ho a začal som čítať. Keď som čítal Ježišove slová v Matúšovi 24:7 o veľkých vojnách, ktoré mali byť súčasťou znamenia jeho prítomnosti, uvedomil som si, že tie slová musia platiť na našu dobu. V nasledujúcich týždňoch som prečítal tento výtlačok Kresťanských gréckych Písiem niekoľkokrát.
Potom, v decembri 1940, som navštívil rodinu, ktorá bývala neďaleko — vdovu s piatimi deťmi. V podkroví ich domu som našiel v hŕbe brožúrok aj jednu s názvom Žiaduca vláda, ktorú vydala Watchtower Bible and Tract Society. Zostal som hore v podkroví, kým som neprečítal celú brožúrku. To, čo som prečítal, ma úplne presvedčilo, že žijeme v období, ktoré Biblia nazýva ‚posledné dni‘, a že Jehova Boh čoskoro ukončí tento systém vecí a nahradí ho spravodlivým novým svetom. — 2. Timotejovi 3:1–5; 2. Petra 3:13.
Čo na mňa zapôsobilo najviac, boli biblické dôkazy, že verní ľudia budú žiť navždy v pozemskom raji a že v tomto novom svete pod vládou Božieho Kráľovstva už viac nebude utrpenie a smrť. (Žalm 37:9–11, 29; Zjavenie 21:3, 4) Ako som čítal, ďakoval som Bohu v modlitbe za tieto veci a prosil som ho, aby mi ukázal, aké sú jeho požiadavky. Bolo mi jasné, že Jehova Boh si zaslúži, aby som mu bol oddaný celou dušou. — Matúš 22:37.
Uplatňujem to, čo sa učím
Vtedy som prestal fajčiť, prestal som sa opíjať a skončil som aj s hazardnými hrami. Zhromaždil som päť detí tej vdovy a mojich troch mladších súrodencov — dve sestry a brata — a vysvetlil som im, čo som sa naučil z brožúrky. Čoskoro sme všetci začali šíriť to málo, čo sme vedeli. V okolí sme sa stali známi ako Jehovovi svedkovia, hoci sme žiadnych svedkov nikdy nestretli. Hneď od začiatku som strávil viac ako sto hodín mesačne tým, že som iným hovoril o úžasných veciach, ktoré som sa naučil.
Jeden kňaz miestnej gréckej ortodoxnej cirkvi išiel za starostom, aby sa na nás sťažoval. No nevedeli sme, že niekoľko dní predtým jeden mladý svedok našiel strateného koňa a vrátil ho jeho majiteľom. Výsledkom takejto čestnosti bolo, že starosta si začal vážiť svedkov a odmietol kňaza počúvať.
Raz, asi v októbri roku 1941, keď som zvestoval na trhu, niekto hovoril o Jehovovom svedkovi, ktorý žije v neďalekom meste. Bol to bývalý policajt Christos Triantafillou. Išiel som ho navštíviť a zistil som, že je svedkom už od roku 1932. Aký som bol šťastný, keď mi poskytol mnoho starších publikácií spoločnosti Watch Tower! Tieto publikácie mi naozaj pomohli urobiť duchovný pokrok.
V roku 1943 som symbolizoval svoju oddanosť Bohu krstom vo vode. Vtedy som už viedol biblické štúdiá v troch neďalekých dedinách — v Dhravískose, Palaeokomi a Mavrolofose. Ako pomôcku na štúdium Biblie som používal knihu Harfa Božia. Napokon som mal výsadu vidieť, ako v tejto oblasti boli utvorené štyri zbory Jehovových svedkov.
Kázanie napriek prekážkam
V roku 1944 bolo Grécko oslobodené spod nemeckej okupácie a o niečo neskôr sme nadviazali spojenie s kanceláriou odbočky spoločnosti Watch Tower v Aténach. Z kancelárie odbočky som bol vyzvaný, aby som sa zapojil do kázania v oblasti, kde sotva niekto počul posolstvo o Kráľovstve. Po tom, čo som sa tam presťahoval, som pracoval tri mesiace na farme a zvyšok roka som strávil v službe.
V tom roku som zažil veľkú radosť, keď sa dala pokrstiť moja matka, ako aj spomínaná vdova a jej deti okrem najmladšej dcéry Marianthi, ktorá sa dala pokrstiť v roku 1943 a v novembri toho roku sa stala mojou milovanou manželkou. O tridsať rokov, v roku 1974, sa aj môj otec stal pokrsteným svedkom.
Začiatkom roku 1945 sme od kancelárie odbočky dostali prvú cyklostylovanú Strážnu vežu. Úvodný článok mal názov „Choďte, učte všetky národy“. (Matúš 28:19, The Emphatic Diaglott) Spolu s Marianthi sme ihneď odišli z domu zvestovať do vzdialených obvodov na východ od rieky Struma. Neskôr sa k nám pripojili ďalší svedkovia.
Často sme bosí prešli kilometre cez strže a horské hrebene, aby sme mohli zvestovať v nejakej dedine. Chodili sme bosí, aby sme si šetrili topánky, lebo ak by sme si ich obnosili, nemali by sme si čo obuť. V rokoch 1946 až 1949 pustošila Grécko občianska vojna a bolo veľmi nebezpečné cestovať. Nebolo nič nezvyčajné vidieť na ceste ležať mŕtvoly.
No takéto prekážky nás nezastrašili, ale horlivo sme pokračovali v službe. Mnohokrát som sa cítil rovnako ako žalmista, ktorý napísal: „Aj keď kráčam údolím hlbokého tieňa, nebojím sa ničoho zlého, veď si so mnou; tvoj prút a tvoja palica, tie ma utešujú.“ (Žalm 23:4) V tomto období sme boli často mimo domu celé týždne a niekedy som v službe strávil mesačne 250 hodín.
Naša služba v Aidhonochori
Jedna z dedín, ktoré sme navštívili v roku 1946, bola Aidhonochori ležiaca na jednom vysokom vrchu. Tu sme stretli muža, ktorý nám hovoril, že v dedine sú dvaja muži, ktorí chcú počuť posolstvo Biblie. No pretože mal strach zo susedov, odmietol nás k tým mužom doviesť. No i tak sme ich domy našli a boli sme pohostinne prijatí. Po niekoľkých minútach bola obývačka plná ľudí! Boli to buď ich príbuzní, alebo blízki priatelia. Bol som úžasne prekvapený, keď som videl, ako sedia, aby nás pozorne počúvali. Čoskoro sme zistili, že dychtivo čakali na stretnutie s Jehovovými svedkami, no počas nemeckej okupácie neboli v tejto oblasti žiadni svedkovia. Čo tak podnietilo ich záujem?
Hlavy tých dvoch rodín mali významné postavenie v miestnej komunistickej strane a priniesli dedinčanom komunistické idey. No potom sa náhodou dostali ku knihe Vláda, ktorú vydala spoločnosť Watch Tower. Keď si ju prečítali, boli presvedčení, že jediná nádej na dokonalú a spravodlivú vládu je Božie Kráľovstvo.
Zostali sme sa rozprávať s týmito mužmi a ich priateľmi až do polnoci. Úplne ich uspokojili biblické odpovede, ktoré dostali na svoje otázky. Krátko nato sa však komunisti v dedine dohodli, že ma zabijú, lebo ma pokladali za zodpovedného za obrátenie ich bývalých vodcov. Mimochodom, v tú prvú noc bol prítomný aj muž, ktorý mi povedal o tých záujemcoch v dedine. Časom robil pokroky v poznaní Biblie, bol pokrstený a neskôr sa stal kresťanským starším.
Brutálne prenasledovanie
Krátko po našom stretnutí s týmito bývalými komunistami vtrhli do domu, kde sme viedli zhromaždenie, dvaja policajti. S namierenými zbraňami zatkli štyroch z nás a odviedli nás na policajnú stanicu. Policajný dôstojník, ktorý mal úzke kontakty s duchovenstvom gréckej ortodoxnej cirkvi, nám nadával. Nakoniec sa nás opýtal: „Tak, čo mám s vami urobiť?“
„Poriadne ich zbime!“ kričali zhodne ostatní policajti, ktorí stáli za nami.
Bola už neskorá noc. Policajti nás zamkli do suterénu a odišli do krčmy, ktorá bola vedľa. Keď sa vrátili, boli dosť opití a vyviedli ma na poschodie.
Keď som videl, v akom sú stave, uvedomil som si, že ma môžu kedykoľvek zabiť. Tak som sa modlil k Bohu, aby mi dal silu vydržať, čokoľvek by som si azda mal vytrpieť. Vzali nejaké drevené palice, a ako som spomenul v úvode, začali ma biť po chodidlách. Potom ma začali biť po celom tele a nato ma hodili späť do suterénu. Potom si vzali za obeť ďalšieho z nás a začali ho biť.
Medzitým som využil možnosť pripraviť dvoch mladých svedkov na skúšku, ktorá bola pred nimi. No policajti sa rozhodli namiesto nich znova vyviesť na poschodie mňa. Vyzliekli mi šaty a piati z nich ma asi hodinu bili a dupali mi svojimi vojenskými topánkami po hlave. Potom ma hodili zo schodov, kde som ležal v bezvedomí asi 12 hodín.
Keď nás konečne prepustili, jedna rodina z tej dediny nás nechala prenocovať a postarala sa o nás. Nasledujúci deň sme sa vydali na cestu domov. Boli sme z bitky takí zničení a vyčerpaní, že cesta, ktorá bola normálne dvojhodinovou prechádzkou, nám trvala osem hodín. Následkom bitia som bol taký opuchnutý, že ma Marianthi nemohla spoznať.
Rast napriek odporu
V roku 1949, keď ešte stále prebiehala občianska vojna, sme sa presťahovali do Solúna. Dostal som pridelenie slúžiť ako pomocník služobníka zboru v jednom zo štyroch zborov v meste. Po roku sa tento zbor tak rozrástol, že sme vytvorili ďalší, a ja som tam bol pridelený ako služobník zboru, teda predsedajúci dozorca. O ďalší rok sa zbor takmer zdvojnásobil a vytvoril sa ďalší zbor!
Vzrast Jehovových svedkov v Solúne odporcov veľmi hneval. V roku 1952, keď som sa raz vrátil z práce domov, našiel som náš dom zhorený do tla. Marianthi si ledva zachránila holý život. V ten večer sme na zhromaždení museli vysvetliť, prečo sme prišli v špinavých šatách — o všetko ostatné sme prišli. Naši kresťanskí bratia boli veľmi súcitní a poskytli nám podporu.
V roku 1961 mi bola pridelená práca cestujúceho dozorcu, mal som navštevovať každý týždeň iný zbor a duchovne podporovať bratov. Nasledujúcich 27 rokov sme s Marianthi navštevovali kraje a oblasti v Macedónii, Trácii a Tesálii. Hoci bola moja drahá Marianthi od roku 1948 prakticky slepá, odvážne slúžila spolu so mnou a vytrvala v mnohých skúškach viery. Aj ona bola mnoho ráz zatknutá, súdená a uväznená. Potom sa jej zdravie začalo zhoršovať a po dlhom boji s rakovinou zomrela v roku 1988.
V tom istom roku som bol pridelený slúžiť ako zvláštny priekopník do Solúna. Teraz, po viac ako 56 rokoch služby pre Jehovu, stále usilovne pracujem a zapájam sa do všetkých odvetví služby. Niekedy som týždenne viedol až 20 biblických štúdií s ľuďmi, ktorí mali záujem.
Veľmi si cením, že sme skutočne na začiatku veľkého vyučovacieho programu, ktorý bude pokračovať až do Jehovovho nového sveta a potom tisíc rokov. Myslím si však, že teraz nie je čas, aby sme brali veci na ľahkú váhu, odkladali ich alebo trávili čas uspokojovaním svojich telesných žiadostí. Ďakujem Jehovovi, že mi pomohol dodržať sľub, ktorý som dal na začiatku, pretože Jehova je naozaj hodný toho, aby sme mu boli z celej duše oddaní a slúžili mu celou dušou.
[Obrázok na strane 24]
Prednášam v čase, keď bolo naše kazateľské dielo zakázané
[Obrázok na strane 25]
S manželkou Marianthi