Našiel som niečo lepšie ako zlato

ROZPRÁVA CHARLES MYLTON

Jedného dňa otec povedal: „Pošlime karola do Ameriky, Kde na stromoch rastú peniaze. Mohol by nejaké nazbierať a poslať nám ich!“

ĽUDIA si naozaj mysleli, že v Amerike sú ulice vydláždené zlatom. V tých dňoch bol život vo východnej Európe mimoriadne ťažký. Moji rodičia mali malé hospodárstvo a chovali niekoľko kráv a sliepok. Nemali sme elektrinu ani vodovod. Ale vtedy to nemal ani nikto iný v okolí.

Narodil som sa v Hoszowczyku 1. januára 1893, takmer pred 106 rokmi. Naša dedina bola na území Haliče, ktorá vtedy patrila k Rakúsko-Uhorsku. Teraz sa Hoszowczyk nachádza vo východnom Poľsku, neďaleko Slovenska a Ukrajiny. Zimy tu bývali tuhé a sneh hlboký. Keď som mal asi sedem rokov, chodieval som pol kilometra k potoku a sekerou som musel vysekať dieru do ľadu, aby som mohol nabrať vodu. Nosil som ju domov a mama ju používala na varenie a umývanie. Oblečenie právala v potoku a väčšie kusy ľadu používala ako rumpľu.

V Hoszowczyku neboli žiadne školy, ale aj tak som sa naučil po poľsky, rusky, slovensky a ukrajinsky. Boli sme vychovávaní v gréckej ortodoxnej cirkvi a ja som slúžil ako miništrant. Ale už v detskom veku som sa hneval na kňazov, ktorí nám hovorili, že v piatok by sme nemali jesť mäso, ale sami ho jedli.

Niektorí z našich priateľov sa vrátili z prác v Spojených štátoch s peniazmi na opravu domu a na nákup obrábacích strojov. To podnietilo otca k tomu, že ma chcel poslať do Ameriky s niekoľkými susedmi, ktorí tam plánovali znova ísť. Bolo to v roku 1907, keď som mal 14 rokov.

Stratený v Amerike

Onedlho som už bol na lodi a za dva týždne sme sa preplavili cez Atlantik. V tom čase ste museli mať pri sebe 20 dolárov, inak by vás poslali späť domov. Mal som 20 dolárov v striebre, a tak som bol jedným z miliónov, ktorí prešli cez Ellis Island v New Yorku, vstupnú bránu do Ameriky. Peniaze, samozrejme, nerástli na stromoch a ulice neboli vydláždené zlatom. Mnohé z nich dokonca neboli vydláždené vôbec!

Chytili sme vlak do Johnstownu v Pensylvánii. Muži, ktorí išli so mnou, tam už predtým boli a poznali penzión, kde som sa mohol ubytovať. Chcel som nájsť svoju staršiu sestru, ktorá žila v mestečku Jerome, ktoré ako som sa neskôr dozvedel, bolo odtiaľ vzdialené len asi 25 kilometrov. Ale ja som názov tohto mesta vyslovoval ako „jerome“ namiesto „džerom“, lebo v mojom rodnom jazyku sa „j“ nevyslovuje ako „dž“. O „jerome“ nikto nepočul, a tak som sa ocitol v cudzej krajine, bez akýchkoľvek znalostí angličtiny a takmer bez peňazí.

Každé dopoludnie som sa venoval hľadaniu práce. Pred úradom, kde sa prideľovalo zamestnanie, stávali rady ľudí, ale spomedzi nich najali vždy len dvoch alebo troch. A tak som sa každý deň vracal späť do penziónu a pomocou nejakých kníh pre samoukov som sa učil angličtinu. Občas som si našiel príležitostnú prácu, ale mesiace plynuli a ja som bol takmer bez peňazí.

Stretnutie so súrodencami

Jedného dňa som išiel popri železničnej stanici, kde stál hotel s barom. Zvnútra úžasne rozvoniavalo jedlo! Sendviče, párky a iné veci v bare boli zadarmo, ak si človek kúpil veľký pohár piva, ktoré stálo päť centov. Hoci som nemal ešte dosť rokov, barman sa nado mnou zľutoval a predal mi pivo.

Kým som jedol, vošli dnu nejakí muži a hovorili: „Rýchlo to vypi! Už ide vlak do Jerome [džerom].“

„Myslíte Jerome [jerome]?“ opýtal som sa.

„Nie, Jerome [džerom],“ povedali muži. Vtedy som sa dozvedel, kde žije moja sestra. Tam v bare som dokonca stretol muža, ktorý býval iba o tri domy ďalej! A tak som si kúpil lístok na vlak a konečne som našiel svoju sestru.

Moja sestra a jej manžel spravovali penzión pre baníkov a ja som býval spolu s nimi. Mojou úlohou bolo sledovať čerpadlo, ktoré ťahalo vodu zo štôlne. Vždy, keď prestalo pracovať, mal som zavolať mechanika. Za túto prácu som dostával 15 centov denne. Potom som pracoval na železničnej trati, vo výrobni tehál, a dokonca ako poisťovací agent. Neskôr som sa presťahoval do Pittsburghu, kde žil môj brat Steve. Tam sme pracovali v oceliarňach. Nikdy som však nezarobil dosť peňazí na to, aby som mohol nejaké poslať domov.

Rodina a pohreb

Keď som jedného dňa išiel do práce, všimol som si mladú pomocníčku v domácnosti, ktorá stála pred domom, kde pracovala. Pomyslel som si: ,Tá je ale pekná!‘ O tri týždne, v roku 1917, sme sa s Helen zobrali. Počas nasledujúcich desiatich rokov sa nám narodilo šesť detí, z ktorých jedno ešte ako malé zomrelo.

V roku 1918 ma spoločnosť Pittsburgh Railways zamestnala ako vodiča električky. Pri garážach električiek bola kaviareň, kde sa chodievalo na šálku kávy. Zdalo sa mi, že dvaja Gréci, ktorí vlastnia kaviareň, sa nezaujímajú, či si človek niečo objedná, pokiaľ mu môžu kázať z Biblie. Povedal som im: „Chcete mi povedať, že celý svet sa mýli a jedine vy dvaja máte pravdu?“

„Tak si to vyhľadajte v Biblii!“ povedali. Ale v tom čase ma nepresvedčili.

Žiaľ, v roku 1928 moja drahá Helen ochorela. Aby bolo o deti lepšie postarané, vzal som ich k mojej sestre a jej manželovi do Jerome. Medzitým si už kúpili farmu. Deti som často navštevoval a každý mesiac som im dával peniaze na jedlo. Posielal som im aj oblečenie. Žiaľ, Helenin stav sa zhoršoval a 27. augusta 1930 zomrela.

Cítil som sa osamelý a zničený. Keď som išiel za kňazom, aby som zariadil pohreb, povedal: „Do tejto cirkvi už nepatríte. Vyše roka ste neplatili poplatky.“

Vysvetlil som mu, že moja manželka bola dlho chorá a že všetky zvyšné peniaze som dával svojim deťom, aby mohli prispievať na cirkev v Jerome. No i tak kňaz súhlasil s tým, že odbaví pohreb, až keď som si požičal 50 dolárov na zaplatenie poplatkov z minulosti. Kňaz chcel okrem toho 15 dolárov za omšu odbavenú u mojej švagrinej, kde sa priatelia a rodina chceli zísť na poslednú rozlúčku s Helen. Tých 15 dolárov sa mi nepodarilo získať, ale kňaz súhlasil s tým, že omšu odbaví, ak mu peniaze dám v deň výplaty.

Keď prišiel deň výplaty, peniaze som musel použiť na nákup topánok a oblečenia deťom do školy. Asi o dva týždne nastúpil do mojej električky kňaz. „Dlžíte mi 15 dolárov,“ povedal. Keď vystupoval na svojej zastávke, vyhrážal sa: „Pôjdem za vaším šéfom a poviem mu, aby vám peniaze strhol z výplaty.“

Na konci pracovného dňa som zašiel za mojím nadriadeným a porozprával som mu, čo sa stalo. Hoci bol katolík, povedal: „Keď ten kňaz príde, poviem mu, čo si o ňom myslím!“ Vtedy som si pomyslel: ,Kňazi chcú len naše peniaze, ale nikdy nás neučia nič o Biblii.‘

Spoznávam pravdu

Keď som najbližšie prišiel do kaviarne, ktorú vlastnili tí dvaja Gréci, rozoberali sme moju skúsenosť s kňazom. Výsledkom bolo, že som začal študovať s Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy nazývaní Jehovovi svedkovia. Často som celú noc čítal Bibliu a biblickú literatúru. Dozvedel som sa, že Helen netrpí v očistci, ako povedal kňaz, ale že spí v smrti. (Jób 14:13, 14; Ján 11:11–14) Áno, našiel som niečo oveľa lepšie ako zlato — bola to pravda!

O niekoľko týždňov neskôr, na mojom prvom zhromaždení s Bádateľmi Biblie v Garden Theatre v Pittsburghu, som zdvihol ruku a povedal som: „Dnes som sa o Biblii dozvedel viac ako za celé tie roky, čo som bol v cirkvi.“ Neskôr, keď sa hovorilo o tom, kto sa chce na druhý deň zúčastniť na kazateľskom diele, opäť som zdvihol ruku.

Potom 4. októbra 1931 som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Medzitým som si prenajal dom a priviedol deti späť, aby bývali so mnou, a najal som si domácu, aby mi pomáhala starať sa o ne. Napriek rodinným zodpovednostiam som sa od januára 1932 do júna 1933 zúčastňoval na jednej forme zvláštnej služby nazývanej pomocná, v rámci ktorej som každý mesiac venoval 50 až 60 hodín rozprávaniu druhým o Biblii.

Približne v tom čase som si začal všímať istú peknú mladú ženu, ktorá vždy cestovala mojou električkou, zrejme do práce a z práce. Často sa nám oči stretli v spätnom zrkadle. Tak som sa zoznámil s Mary. Začali sme spolu chodiť a v auguste 1936 sme sa vzali.

V roku 1949 mi moje služobné roky v práci umožnili vyberať si zmeny, a tak som mohol vykonávať priekopnícku službu, ako sa nazýva služba celým časom. Moja najmladšia dcéra Jean začala s priekopníckou službou v roku 1945, a tak sme túto službu konali spolu. Neskôr Jean stretla Sama Frienda, ktorý slúžil v Bételi, vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku.a Zobrali sa v roku 1952. Ja som ďalej slúžil ako priekopník v Pittsburghu a viedol som veľa biblických štúdií. V istom období som každý týždeň študoval so 14 rodinami. V roku 1958 som ako vodič električky odišiel do dôchodku. Potom bola priekopnícka služba ľahká, keďže som už nemusel osem hodín denne pracovať vo svetskom zamestnaní.

V roku 1983 Mary ochorela. Snažil som sa o ňu starať, keďže ona sa o mňa tak dobre starala takmer 50 rokov. Nakoniec 14. septembra 1986 zomrela.

V mojom rodisku

V roku 1989 ma Jean a Sam vzali so sebou na zjazdy v Poľsku. Navštívili sme aj oblasť, kde som vyrastal. Keď túto časť sveta ovládli Rusi, zmenili názvy miest a deportovali ľudí do iných krajín. Jeden z mojich bratov bol deportovaný do Istanbulu a jedna sestra do Ruska. Keď sme sa pýtali na moju dedinu, ľudia ju nepoznali.

Potom som v diaľke uvidel nejaké hory, ktoré mi boli akési povedomé. Keď sme prišli bližšie, začal som spoznávať ďalšie orientačné body — vrch, rázcestie, kostol, most ponad rieku. Zrazu sme na naše prekvapenie uvideli tabuľu s nápisom „Hoszowczyk“! Krátko predtým komunisti stratili vplyv, a tak dedinám boli vrátené pôvodné názvy.

Náš dom už neexistoval, ale bola tu piecka, ktorá sa používala na varenie vonku, čiastočne ukrytá v zemi. Potom som ukázal na jeden veľký strom a povedal som: „Pozrite sa na ten strom. Zasadil som ho predtým, ako som odišiel do Ameriky. Pozrite, aký je veľký!“ Potom sme navštívili cintoríny a hľadali sme mená členov rodiny, ale žiadne sme nenašli.

Pravda na prvom mieste

Keď v roku 1993 zomrel Jeanin manžel, opýtala sa ma, či chcem, aby odišla z Bételu a starala sa o mňa. Povedal som jej, že to by bolo to najhoršie, čo by mohla urobiť, a myslím si to stále. Do veku 102 rokov som žil sám, ale potom už bolo potrebné, aby som sa presťahoval do opatrovateľského ústavu. Stále som starším v zbore Bellevue v Pittsburghu a bratia ma v nedeľu brávajú na zhromaždenia do sály Kráľovstva. Hoci moja kazateľská činnosť je teraz dosť obmedzená, stále som na zozname priekopníkov so zdravotnými obmedzeniami.

V priebehu rokov som sa tešil zo zvláštnych školení pre dozorcov, ktoré organizuje spoločnosť Watch Tower. Minulý rok v decembri som sa zúčastnil na niektorých častiach programu školy služby Kráľovstva pre zborových starších. A tento rok, 11. apríla, ma Jean vzala na Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. Veľmi si cením, že na tejto slávnosti som sa mohol zúčastňovať každý rok od roku 1931.

Niektorí z tých, s ktorými som študoval Bibliu, teraz slúžia ako starší, iní ako misionári v Južnej Amerike a niektorí sú starými rodičmi, ktorí slúžia Bohu so svojimi deťmi. Tri z mojich vlastných detí — Mary Jane, John a Jean — a tiež mnoho ich detí a vnúčat verne slúži Jehovovi Bohu. Modlím sa, aby jedného dňa aj moja ďalšia dcéra a ostatné moje vnúčatá a pravnúčatá robili to isté.

Teraz, vo veku 105 rokov, stále povzbudzujem všetkých, aby študovali Bibliu a hovorili druhým o tom, čo sa dozvedeli. Áno, som presvedčený, že ak zostanete blízko pri Jehovovi, nikdy nebudete sklamaní. Potom sa aj vy môžete tešiť z niečoho lepšieho, ako je pominuteľné zlato — z pravdy, ktorá nám umožňuje mať drahocenný vzťah s naším Životodarcom, Jehovom Bohom.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

Keď som jazdil s električkou

[Obrázok na strane 26]

V opatrovateľskom ústave, kde teraz žijem

[Obrázok na strane 27]

Cestná tabuľa, ktorú sme našli v roku 1989