Mojím prvoradým záujmom je páčiť sa Jehovovi

ROZPRÁVA THEODOROS NEROS

Dvere na mojej cele sa prudko otvorili a dôstojník zvolal: „Ktorý z vás je Neros?“ Keď som sa prihlásil, nariadil mi: „Vstávaj. Ideme ťa popraviť.“ Bolo to v roku 1952 vo vojenskom tábore v Korinte v Grécku. Prečo mi išlo o život? Skôr ako vám to vysvetlím, dovoľte mi, aby som vám povedal niečo o svojej minulosti.

OKOLO roku 1925 sa môj otec stretol s Bádateľmi Biblie (ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia). Zakrátko sa stal jedným z nich a so svojou vierou oboznámil aj svojich osem súrodencov, ktorí sa tiež všetci chopili biblickej pravdy. Aj jeho rodičia prijali pravdu. Potom sa otec oženil a v roku 1929 som sa v Agríniu v Grécku narodil ja.

Aké hrozné roky to boli pre Grécko! Najprv tu bola krutá diktatúra generála Metaxasa. Potom v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna a krátko nato sa krajina dostala pod nacistickú okupáciu. Zúrili choroby a hlad. Opuchnuté telá mŕtvych ľudí boli odvážané na malých fúrikoch preč. Zlo vo svete bolo úplne očividné, tak ako bolo očividné, že je potrebné Božie Kráľovstvo.

Život v oddanej službe

Keď sme sa 20. augusta 1942 niekoľkí stretli na zhromaždení za Solúnom, náš predsedajúci dozorca poukázal na to, že britské vojenské lietadlá zhadzujú na mesto bomby, a vyzdvihol, ako sme chránení tým, že poslúchame nabádanie ‚neopúšťať naše zhromaždenia‘. (Hebrejom 10:25) Pri tej príležitosti sme sa stretli na morskom pobreží a ja som bol medzi tými, ktorí sa dali pokrstiť. Keď sme vyšli z vody, postavili sme sa do radu a naši kresťanskí bratia a sestry zaspievali pieseň, v ktorej nás chválili za toto rozhodnutie, ktoré sme urobili. Aký nezabudnuteľný deň to bol!

Krátko nato, keď som spolu s iným chlapcom navštevoval ľudí v službe z domu do domu, nás zatkli policajti a zobrali nás na policajnú stanicu. Aby nám zdôraznili, že sme považovaní za komunistov a že naše kazateľské dielo je zakázané, zbili nás a povedali: „Jehova je to isté čo Stalin, vy idioti!“

Práve zúrila v Grécku občianska vojna, čím protikomunistická horúčka ešte viac stúpla. Nasledujúci deň nás viedli v putách popred naše domy, akoby sme boli zločinci. Ale to neboli jediné skúšky, ktoré som zažil.

Skúšky viery v škole

Začiatkom roku 1944, keď som ešte chodil do školy, nacisti naďalej okupovali Solún. Jedného dňa mi v škole grécky ortodoxný kňaz, náš učiteľ náboženstva, povedal, že ma na vyučovacej hodine vyskúša. „On nie je ortodoxný kresťan,“ povedali ostatné deti.

„A čo je?“ opýtal sa učiteľ.

„Som Jehovov svedok,“ odpovedal som.

„Vlk medzi ovcami,“ skríkol, pričom ma schytil a udrel ma po tvári.

‚Ako je to možné,‘ rozmýšľal som, ‚že ovca bije vlka?‘

O niekoľko dní sme asi 350 sedeli za stolmi, pripravenými na obed. Učiteľ, ktorý na nás dohliadal, povedal: „Neros vysloví vďakyvzdanie.“ Zopakoval som takzvanú modlitbu ‚Otčenáš‘, ktorú Ježiš učil svojich nasledovníkov, ako je zaznamenaná v Matúšovi 6:9–13. To sa učiteľovi nepáčilo, a tak sa ma zo svojho miesta pri stole nahnevane opýtal: „Prečo si sa tak pomodlil?“

„Pretože som Jehovov svedok,“ povedal som. Nato ma aj on schytil a udrel ma po líci. Neskôr v ten deň si ma iný učiteľ zavolal do svojej kancelárie a povedal mi: „Dobre robíš, Neros, pevne sa drž toho, čomu veríš, a nevzdávaj sa.“ V ten večer ma otec povzbudzoval slovami apoštola Pavla: „Všetci tí, čo si želajú žiť v zbožnej oddanosti v spoločenstve s Kristom Ježišom, budú takisto prenasledovaní.“ — 2. Timotejovi 3:12.

Keď som skončil strednú školu, musel som sa rozhodnúť, o akú životnú dráhu sa budem usilovať. Pre občiansku vojnu v Grécku som musel zaujať postoj aj v otázke kresťanskej neutrality. (Izaiáš 2:4; Matúš 26:52) Nakoniec, začiatkom roku 1952, som bol odsúdený na 20 rokov väzenia, lebo som sa v tomto ťažkom období gréckej histórie odmietol chopiť zbrane.

Skúška mojej kresťanskej neutrality

Počas väznenia vo vojenských táboroch v Mesolóngione a v Korinte som mal príležitosť vysvetliť vojenským veliteľom, prečo mi biblicky školené svedomie nedovoľuje stať sa vojakom, a tak podporovať politické záujmy. „Som už Ježišovým vojakom,“ vysvetlil som im a zmienil som sa o 2. Timotejovi 2:3. Keď na mňa naliehali, aby som to ešte zvážil, povedal som, že toto rozhodnutie som neurobil v chvate, ale po vážnom premýšľaní a v súlade so svojou oddanosťou Bohu, aby som konal jeho vôľu.

Preto som bol poslaný na nútené práce, počas 20 dní som bol každý druhý deň bez jedla a spal som na betónovej podlahe cely, ktorá mala menej ako jeden krát dva metre. A v tejto cele som bol s ďalšími dvoma svedkami! Bolo to práve v tom čase v korintskom tábore, keď ma zavolali z cely, že ma idú popraviť.

Keď sme šli na miesto popravy, dôstojník sa ma opýtal: „Ty nič nepovieš?“

„Nie,“ odpovedal som.

„Nejdeš napísať svojej rodine?“

„Nie,“ znovu som odpovedal. „Oni už vedia, že tu možno budem popravený.“

Keď sme prišli na dvor, nariadili mi, aby som sa postavil čelom k stene. Potom namiesto príkazu, aby vojaci začali strieľať, veliteľ nariadil: „Odveďte ho dnu.“ To všetko len hrali, aby vyskúšali moje rozhodnutie.

Neskôr ma poslali na ostrov Makrónisos, kde som nesmel mať žiadnu literatúru okrem Biblie. Trinástich svedkov držali v malom dome oddelene od takmer 500 väznených zločincov. No literatúra bola k nám vždy nejako prepašovaná. Napríklad jeden deň som dostal škatuľu loukoúmií (obľúbených cukroviniek). Dozorcovia boli takí zaujatí ochutnávaním loukoúmií, že prehliadli časopis Strážna veža, ktorý bol ukrytý pod nimi. „Vojaci jedli loukoúmie, ale my sme ‚jedli‘ Strážnu vežu!“ poznamenal jeden svedok.

Dostal sa k nám aj výtlačok vtedy vydanej knihy What Has Religion Done for Mankind? (Čo urobilo náboženstvo pre ľudstvo?) a jeden svedok, väzeň, ktorý vedel po anglicky, ju preložil. Študovali sme spoločne tiež Strážnu vežu, pričom zhromaždenia sme konali tajne. Väznicu sme považovali za školu, za príležitosť posilniť svoju duchovnosť. Navyše sme boli šťastní, lebo sme vedeli, že naša rýdzosť sa páči Jehovovi.

Naposledy som bol vo väznici v Týrinthe na východe Peloponézu. Tam som si všimol dozorcu, ktorý ma pozorne sledoval, keď som viedol biblické štúdium so spoluväzňom. Aký som bol prekvapený, keď som po rokoch stretol tohto dozorcu v Solúne! Aj on už bol svedkom. Neskôr bolo jedno z jeho detí, syn, poslaný do väzenia, nie ako dozorca, ale ako väzeň. Bol uväznený z toho istého dôvodu ako ja.

Obnovená činnosť po prepustení

Z pôvodných 20 rokov, na ktoré som bol odsúdený, som si odpykal len tri roky. Po prepustení som sa rozhodol žiť v Aténach. No zakrátko som ochorel na zápal pohrudnice a bol som nútený vrátiť sa do Solúna. Dva mesiace som ležal v posteli. Neskôr som stretol pôvabné dievča menom Koula, s ktorou som sa v decembri 1959 oženil. V roku 1962 začala Koula slúžiť ako priekopníčka, ako sú nazývaní Jehovovi svedkovia, ktorí slúžia celým časom. O tri roky som sa k nej mohol pripojiť v priekopníckej službe aj ja.

V januári 1965 som bol vymenovaný za krajského dozorcu a navštevoval som zbory, aby som ich duchovne posilňoval. V to leto sme mali tiež výsadu prvý raz navštíviť veľký oblastný zjazd vo Viedni. Bol odlišný od zjazdov v Grécku, kde sme sa museli stretávať tajne v lesoch, pretože naše dielo bolo zakázané. Koncom roku 1965 sme boli pozvaní pracovať v kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Aténach. No niektorí moji príbuzní mali zdravotné ťažkosti, a tak sme sa v roku 1967 museli vrátiť do Solúna.

Pri spĺňaní si svojich rodinných zodpovedností sme sa ďalej plne venovali evanjelizačnému dielu. Raz som sa rozprával so svojím bratrancom Kostasom a opisoval som mu nádhernú Božiu organizáciu a lásku, jednotu a poslušnosť voči Bohu, ktoré sa v nej prejavujú. Povedal: „To by bolo veľmi pekné, keby Boh existoval.“ Prijal moju ponuku preskúmať, či Boh existuje, alebo nie. Zmienil som sa o tom, že v auguste 1969 pôjdeme na medzinárodný zjazd Jehovových svedkov do Norimbergu v Nemecku. Opýtal sa ma, či by mohol ísť s nami, a chcel ísť s nami aj jeho priateľ Alekos, s ktorým sme tiež študovali Bibliu.

Zjazd v Norimbergu bol mimoriadnou udalosťou! Konal sa na obrovskom štadióne, na ktorom Hitler oslavoval svoje vojenské víťazstvá. Vrcholná účasť bola vyše 150 000 ľudí a vo všetkom, čo sa tam udialo, sa prejavoval Jehovov duch. Krátko nato sa Kostas aj Alekos dali pokrstiť. Obaja teraz slúžia ako kresťanskí starší a aj členovia ich rodín sa stali svedkami.

Začal som študovať s jednou záujemkyňou. Jej manžel povedal, že chce preskúmať našu vieru, a krátko nato mi oznámil, že pozval na rozhovor aj istého pána Sakkosa, gréckeho ortodoxného teológa. Tento manžel chcel nám obom položiť nejaké otázky. Pán Sakkos prišiel spolu s nejakým kňazom. Potom muž, ktorý nás pozval na návštevu, začal rozhovor slovami: „Najprv by som bol rád, keby mi pán Sakkos odpovedal na tri otázky.“

Zobral preklad Biblie, ktorý sme používali pri našich rozhovoroch, a opýtal sa: „Prvá otázka: Je toto pravá Biblia, alebo je to Biblia svedkov?“ Pán Sakkos odpovedal, že je to autorizovaný preklad, a povedal tiež, že Jehovovi svedkovia majú „lásku k Biblii“.

Muž pokračoval: „Druhá otázka: Sú Jehovovi svedkovia mravní ľudia?“ V skutočnosti chcel vedieť, s akými ľuďmi sa jeho manželka začala stretávať. Teológ odpovedal, že rozhodne sú to mravní ľudia.

„Tretia otázka,“ pokračoval, „sú Jehovovi svedkovia platení?“ „Nie,“ odpovedal teológ.

„Dostal som odpovede na moje otázky a už som sa rozhodol,“ povedal na záver tento muž. Potom pokračoval v biblickom štúdiu a zanedlho sa dal pokrstiť ako Jehovov svedok.

Bohatý, odmeňujúci život

V januári 1976 som opäť začal slúžiť ako krajský dozorca. Približne o šesť rokov som mal výsadu podieľať sa na zavádzaní nového spôsobu kázania v Grécku — vydávania svedectva na ulici. Potom v októbri 1991 sme s manželkou začali slúžiť ako zvláštni priekopníci. O niekoľko mesiacov som musel podstúpiť operáciu srdca, štvoritý bypass, ktorý bol našťastie úspešný. Teraz mám dosť dobré zdravie a som schopný pokračovať v službe celým časom. Slúžim tiež ako starší v jednom solúnskom zbore a spolupracujem aj s miestnym výborom pre styk s nemocnicami, a tak môžem pomáhať tým, ktorí to po zdravotnej stránke potrebujú.

Keď sa obzriem späť na svoj život, uvedomujem si, aké uspokojujúce je konať to, čo sa páči nášmu nebeskému Otcovi. Som rád, že som už dávno zareagoval na jeho pôsobivé povzbudenie: „Buď múdry, syn môj, a rozradostňuj moje srdce, aby som mohol dať odpoveď tomu, ktorý sa mi vysmieva.“ (Príslovia 27:11) Naozaj cítim radosť v srdci, keď môžem pozorovať celosvetový vzrast v počte úprimných ľudí, ktorí prichádzajú do Jehovovej organizácie. Podieľať sa na oslobodzovaní ľudí pomocou biblickej pravdy, a tak im otvárať vyhliadku na večný život v spravodlivom novom svete, je skutočne výsada. — Ján 8:32; 2. Petra 3:13.

Vždy sa snažíme povzbudzovať mladých služobníkov Jehovu, aby si dali za cieľ službu celým časom a dávali svoj čas a silu Jehovovi. Naozaj najväčšie uspokojenie v živote môžeme dosiahnuť len vtedy, keď dôverujeme v Jehovu a nachádzame najväčšie potešenie v rozradostňovaní jeho srdca! — Príslovia 3:5; Kazateľ 12:1.

[Obrázky na strane 21]

(Zľava doprava)

Služba v kuchyni v Bételi v roku 1965

Prejav v roku 1970, keď bolo naše kazateľské dielo zakázané

S manželkou v roku 1959

[Obrázok na strane 23]

S Koulou, mojou manželkou