Mišna a Boží zákon daný Mojžišovi

„SPOČIATKU máme dojem, že sa zapájame do rozhovoru, ktorý sa začal už dávno, na námety, ktoré nikdy nedokážeme pochopiť... Cítime sa, akoby sme boli v čakárni na nejakom vzdialenom letisku. Rozumieme slovám, ktoré ľudia hovoria, sme však zmätení významom ich slov a ich záujmami a najmä nástojčivosťou v ich hlase.“ Takto opisuje učenec Jacob Neusner pocit, aký azda majú čitatelia, keď sa prvýkrát začítajú do Mišny. Neusner dodáva: „Mišna nemá nijaký začiatok. Končí sa neočakávane.“

Daniel Jeremy Silver v diele A History of Judaism nazýva Mišnu „ustanovujúcim textom rabínskeho judaizmu“. A ďalej to komentuje: „Mišna nahradila Bibliu ako základná osnova pokračujúceho [židovského] vzdelávania.“ Prečo by sa kniha s takým ťažko zrozumiteľným štýlom mala stať natoľko dôležitou?

Čiastočná odpoveď je v nasledujúcom výroku uvedenom v Mišne: „Mojžiš dostal Tóru na Sinaji a odovzdal ju Jozuovi, Jozua ju odovzdal starším a starší prorokom. A proroci ju odovzdali mužom veľkého zhromaždenia.“ (Avot 1:1) Mišna tvrdí, že sa zaoberá informáciami odovzdanými Mojžišovi na vrchu Sinaj — nepísanou súčasťou Božieho Zákona Izraelu. Muži veľkého zhromaždenia (neskôr nazývaného Sanhedrin) boli považovaní za súčasť dlhej línie múdrych učencov čiže mudrcov, ktorí ústne odovzdávali určité učenie z pokolenia na pokolenie, až kým napokon nebolo zaznamenané v Mišne. Ale zakladá sa toto učenie na faktoch? Kto v skutočnosti napísal Mišnu a prečo? Pochádza jej obsah od Mojžiša na Sinaji? Má význam pre nás dnes?

Judaizmus bez chrámu

Viera v božský ústny zákon pridaný k písanému Mojžišovmu Zákonu bola v čase, keď boli pod inšpiráciou zapisované Písma, neznáma.a (2. Mojžišova 34:27) Farizeji boli tou skupinou v rámci judaizmu, ktorá o mnoho storočí neskôr rozvíjala a podporovala túto myšlienku. Saduceji a ďalší Židia v prvom storočí n. l. sa stavali proti tomuto nebiblickému učeniu. No kým bol centrom židovského uctievania chrám v Jeruzaleme, sporná otázka ústneho zákona bola druhoradá. Uctievanie v chráme dávalo životu každého Žida usporiadanosť a určitú mieru stability.

V roku 70 n. l. však židovský národ stál zoči-voči náboženskej kríze nepredstaviteľného rozsahu. Jeruzalem bol zničený rímskymi légiami a vyše milión Židov bolo zabitých. Chrám, centrum ich duchovného života, už neexistoval. Žiť podľa mojžišovského Zákona, ktorý vyžadoval obete a kňazskú službu v chráme, bolo nemožné. Základný kameň judaizmu bol preč. Talmudistický učenec Adin Steinsaltz píše: „Zničenie... v roku 70 n. l. spôsobilo, že rekonštrukcia celej štruktúry náboženského života sa stala bezodkladne nutnou.“ A táto rekonštrukcia sa aj uskutočnila.

Ešte pred zničením chrámu dostal Jochanan ben Zakaj, uznávaný žiak farizejského vodcu Hillela, povolenie od Vespaziána (ktorý sa onedlho mal stať cisárom), aby presťahoval duchovné centrum judaizmu i Sanhedrinu z Jeruzalema do Jabne. Ako vysvetľuje Steinsaltz, Jochanan ben Zakaj po zničení Jeruzalema „stál pred náročnou úlohou zriadiť pre ľud nové centrum a pomôcť mu prispôsobiť sa novým okolnostiam, pri ktorých muselo byť náboženské zanietenie teraz, keď chrám prestal existovať, nasmerované na iný ústredný bod“. Tým novým ústredným bodom bol ústny zákon.

Chrám bol v ruinách a saduceji ani iné židovské sekty neponúkali nijakú presvedčivú alternatívu. Farizeji sa stali hlavným židovským prúdom, ktorý pohlcoval opozíciu. Poprední rabíni v snahe klásť dôraz na jednotu sa prestali nazývať farizejmi, čo bolo pomenovanie s mnohými sektárskymi a straníckymi súvislosťami. Stali sa známymi jednoducho ako rabíni, „mudrci Izraela“. Títo mudrci chceli vytvoriť systém učenia, v ktorom by zachytili svoju predstavu ústneho zákona. Mala to byť duchovná stavba oveľa odolnejšia ľudským útokom než chrám.

Zjednocovanie ústneho zákona

Hoci hlavným centrom bola teraz rabínska akadémia v Jabne (40 kilometrov západne od Jeruzalema), po celom Izraeli, dokonca až v Babylone a Ríme, začali vznikať ďalšie akadémie vyučujúce ústny zákon. Tým však vznikol problém. Steinsaltz vysvetľuje: „Kým boli všetci mudrci pohromade a hlavné dielo rozvoja vzdelanosti uskutočňovala jedna skupina mužov [v Jeruzaleme], jednotnosť tradície bola zachovaná. Ale rast počtu učiteľov a zakladanie oddelených škôl vytvorilo... nadbytok formulácií a spôsobov vyjadrenia.“

Učitelia ústneho zákona sa nazývali tanaiti, čo je pomenovanie odvodené z aramejského koreňa, ktorý znamená „študovať“, „opakovať“ alebo „vyučovať“. Toto pomenovanie zdôrazňovalo ich metódu učenia sa i vyučovania ústneho zákona intenzívnym opakovaním a memorovaním. Na uľahčenie memorovania ústnych tradícií bolo každé pravidlo či tradícia zredukované na stručnú, zhustenú sentenciu. Čím menej slov, tým lepšie. Hľadala sa štylizovaná, poetická forma a tieto sentencie boli často monotónne predspevované alebo spievané. V týchto pravidlách bol však zmätok a od učiteľa k učiteľovi sa veľmi líšili.

Prvým rabínom, ktorý dal mnohým odlišným ústnym tradíciám určitú formu a usporiadanie, bol Akiba ben Josef (asi 50–135 n. l.) O ňom Steinsaltz píše: „Jeho súčasníci prirovnali jeho činnosť k práci robotníka, ktorý vychádza do poľa a zbiera do košíka všetko, čo náhodou nájde, potom sa vráti domov a usporiada každý druh osobitne. Akiba preštudoval množstvo neusporiadaných námetov a utriedil ich do odlišných kategórií.“

V druhom storočí n. l. — vyše 60 rokov po zničení Jeruzalema — viedol druhé väčšie židovské povstanie proti Rímu Bar Kochba. Vzbura opäť priviedla katastrofu. Medzi takmer miliónom židovských obetí bol i Akiba a mnohí z jeho žiakov. Akékoľvek nádeje na znovupostavenie chrámu boli zmarené, keď rímsky cisár Hadrián vyhlásil Jeruzalem za neprístupný pre Židov, okrem výročia zničenia chrámu.

Tanaiti, ktorí žili po Akibovi, nikdy nevideli chrám v Jeruzaleme. Ich „chrámom“ čiže centrom uctievania sa však stal usporiadaný model štúdia tradícií ústneho zákona. V práci na upevňovaní tohto usporiadania ústneho zákona, ktorú začal Akiba so svojimi žiakmi, pokračoval posledný tanaita, Jehuda ha-Nasi.

Látka Mišny

Jehuda ha-Nasi bol potomkom Hillela a Gamaliela.b Narodil sa v čase povstania Bar Kochbu a koncom druhého a začiatkom tretieho storočia n. l. bol hlavou židovskej komunity v Izraeli. Titul ha-Nasi znamená „knieža“ a naznačuje, akého uznania sa mu dostalo od jeho židovských súčasníkov. Často sa spomína jednoducho ako Rabbi. Jehuda ha-Nasi stál na čele svojej vlastnej akadémie i Sanhedrinu, najprv v Bet-Šearim a neskôr v Sepforise v Galilei.

Jehuda ha-Nasi si uvedomoval, že budúce konflikty s Rímom by mohli ohroziť samotné odovzdávanie ústneho zákona, preto sa rozhodol dať mu takú štruktúru, ktorá by zaručila jeho zachovanie. Na svojej akadémii zhromaždil najvýznačnejších učencov svojich dní. Prediskutovali každý bod a každú tradíciu ústneho zákona. Súhrn týchto diskusií zlúčili do neuveriteľne stručných sentencií podľa striktného vzoru poetickej hebrejskej prózy.

Tento súhrn bol usporiadaný do šiestich hlavných oddielov čiže usporiadaní podľa hlavných tém. Jehuda ich ďalej rozdelil na 63 častí čiže traktátov. Duchovná stavba bola teraz úplná. Až dovtedy boli takéto tradície stále odovzdávané ústne. No v rámci dodatočnej ochrany bol podniknutý záverečný revolučný krok — zaznamenať to všetko písomne. Toto pôsobivé nové písomné usporiadanie zachytávajúce ústny zákon bolo nazvané Mišna. Názov Mišna pochádza z hebrejského koreňa šanah, čo znamená „opakovať“, „študovať“ alebo „vyučovať“. To je ekvivalent aramejského slova tanna, z ktorého pochádza výraz tannaím vzťahujúci sa na učiteľov Mišny.

Účelom Mišny nebolo zaviesť definitívny kódex. Viac sa zaoberala výnimkami, vychádzajúc z toho, že čitateľ pozná základné zásady. V skutočnosti zhŕňala to, čo sa rozoberalo a vyučovalo v rabínskych akadémiách v období Jehudu ha-Nasiho. Mišna mala byť akousi osnovou ústneho zákona na budúcu diskusiu, určitou kostrou čiže základnou stavbou, na ktorej sa malo budovať.

Mišna namiesto toho, aby zjavovala akékoľvek informácie dané Mojžišovi na vrchu Sinaj, umožňuje pochopiť vývoj ústneho zákona, predstavy, ktorú zaviedli farizeji. Informácie zaznamenané v Mišne vrhajú určité svetlo na výroky v Kresťanských gréckych Písmach a na niektoré rozhovory medzi Ježišom Kristom a farizejmi. Tu je však potrebná opatrnosť, lebo myšlienky, ktoré sa nachádzajú v Mišne, odzrkadľujú židovské názory z druhého storočia n. l. Mišna je mostom medzi obdobím druhého chrámu a Talmudom.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 26]

Oddiely Mišny

Mišna je rozdelená na šesť usporiadaní. Tie pozostávajú zo 63 menších kníh čiže traktátov rozdelených na kapitoly a mišnajót čiže odseky (nie verše).

1. Zeraim (Poľnohospodárske zákony)

Tieto traktáty obsahujú rozpravy o modlitbách vyslovovaných pri jedle a o veciach týkajúcich sa poľnohospodárstva. Obsahujú aj pravidlá o desiatkoch, kňazských podieloch, paberkoch a sabatných rokoch.

2. Moed (Sväté obdobia, sviatky)

Traktáty v tomto usporiadaní rozoberajú zákony týkajúce sa sabatu, Dňa zmierenia a ďalších sviatkov.

3. Našim (Ženy, manželský zákon)

Tieto traktáty hovoria o manželstve a rozvode, o slávnostných sľuboch, Nazarejoch a o prípadoch podozrenia z cudzoložstva.

4. Nezikin (Poškodenia a občianske právo)

Traktáty v tomto usporiadaní obsahujú námety týkajúce sa občianskeho a majetkového práva, súdov a trestov, činnosti Sanhedrinu, modlárstva, prísah a Etiku otcov (Avot).

5. Kodašim (Obete)

Tieto traktáty rozoberajú predpisy týkajúce sa zvieracích a obilných obetí, ako aj rozmerov chrámu.

6. Toharot (Obrady očisťovania)

Toto usporiadanie pozostáva z traktátov rozoberajúcich obradnú čistotu, kúpanie, umývanie rúk, kožné choroby a nečistotu rôznych predmetov.

[Rámček na strane 28]

Mišna a Kresťanské grécke Písma

Matúš 12:1, 2: „V tom období prechádzal Ježiš v sabate obilným poľom. Jeho učeníci vyhladli a začali trhať klasy a jesť. Keď to videli farizeji, povedali mu: ‚Hľa, tvoji učeníci robia, čo nie je zákonné robiť v sabate.‘“ Hebrejské Písma nezakazujú to, čo robili Ježišovi učeníci. Ale v Mišne nachádzame zoznam 39 činností, ktoré rabíni zakázali konať v sabat. — Šabat 7:2.

Matúš 15:3: „[Ježiš] im povedal: ‚Prečo aj vy porušujete Božie prikázanie pre svoju tradíciu?‘“ Mišna potvrdzuje tento postoj. (Sanhedrin 11:3) Čítame: „Väčšia prísnosť sa uplatňuje v súvislosti so [zachovávaním] slov znalcov Písma než v súvislosti so [zachovávaním] slov [písaného] Zákona. Keby muž povedal: ‚Nie je povinné nosiť fylaktériá,‘ takže sa prehrešuje proti slovám Zákona, nie je vinný; [ale keby povedal:] ‚Malo by v nich byť päť úryvkov,‘ takže pridáva k slovám znalcov Písma, je vinný.“ — Mišna od Herberta Danbyho, strana 400.

Efezanom 2:14: „On [Ježiš] je... náš pokoj, on, ktorý urobil z dvoch strán jednu a zničil múr, ktorý ich oddeľoval.“ Mišna hovorí: „Vnútri Chrámového vrchu bola mrežová ohrada (Soreg) vysoká desať dlaní.“ (Middot 2:3) Nežidia mali zakázané prejsť za túto hranicu a vstúpiť na vnútorné nádvoria. Apoštol Pavol sa možno obrazne zmienil o tomto múre v liste Efezanom v roku 60 alebo 61 n. l., keď tento múr ešte stál. Symbolickým múrom bola zmluva Zákona, ktorá už dávno oddeľovala Židov a Nežidov. Na základe Kristovej smrti v roku 33 n. l. bol však tento múr odstránený.