Dôvera v Jehovu prináša odmenu

OTEC s mamou sa stretli v roku 1919 na zjazde Medzinárodných bádateľov Biblie v Cedar Point v americkom štáte Ohio. V tom istom roku sa vzali. Narodil som sa v roku 1922 a o dva roky sa narodil brat Paul. Moja manželka Grace sa narodila v roku 1930. Jej rodičia, Roy a Ruth Howellovci, boli vychovávaní ako Bádatelia Biblie a starí rodičia boli tiež Bádateľmi Biblie a priateľmi brata Charlesa Taze Russella.

Grace som spoznal v roku 1947 a vzali sme sa 16. júla 1949. Ešte predtým sme sa otvorene porozprávali o našej budúcnosti. Rozhodli sme sa vstúpiť do služby celým časom a vzdať sa možnosti mať deti. Do priekopníckej služby sme vstúpili 1. októbra 1950. V roku 1952 sme dostali pozvanie slúžiť v krajskej službe.

SLUŽBA CESTUJÚCEHO DOZORCU A ŠKOLA GILEÁD

Bola to pre nás nová úloha a obaja sme cítili, že veľmi potrebujeme pomoc. Mne pomáhali skúsení bratia, ale hľadal som pomoc aj pre Grace. Oslovil som Marvina Holiena, dlhoročného priateľa našej rodiny, ktorý mal skúsenosti so službou cestujúceho dozorcu, a poprosil som ho: „Grace je mladá a neskúsená. Vedel by si o niekom, s kým by mohla chvíľu spolupracovať a niečo sa podučiť?“ „Áno“, odpovedal, „Edna Winklová je skúsená priekopníčka. Mohla by jej veľmi pomôcť.“ Grace sa o Edne neskôr vyjadrila: „Vďaka nej som získala pri dverách väčší pocit istoty a naučila som sa, ako dobre odpovedať na námietky. Ukázala mi, že je potrebné počúvať domáceho, aby som dokázala vhodne reagovať. Presne to som potrebovala!“

S Grace sme slúžili v dvoch krajoch v štáte Iowa siahajúcich aj do Minnesoty a Južnej Dakoty. Potom sme boli pridelení do kraja č. 1 „New York“, ktorý zahŕňal mestské časti Brooklyn a Queens. Nikdy nezabudneme na to, akí neskúsení sme sa cítili na novom mieste. V tomto kraji bol aj zbor Brooklyn Heights. Zhromaždenia mával v sále Kráľovstva v Bételi a bolo v ňom veľa skúsených členov rodiny Bétel. Po mojom prvom služobnom prejave prišiel za mnou brat Nathan Knorr a povedal mi niečo v tomto zmysle: „Malcolm, dal si nám niekoľko rád, na čom máme pracovať, a boli namieste. Pamätaj, že ak nám nebudeš pomáhať tým, že nám budeš dávať láskyplné rady, budeš pre organizáciu len malým prínosom. Robíš to dobre, len tak ďalej.“ Po zhromaždení som o tom porozprával Grace. Keď sme sa vrátili do našej izby v Bételi, všetok ten stres na nás tak doľahol, že sme sa rozplakali.

Po niekoľkých mesiacoch sme boli pozvaní do 24. triedy školy Gileád. Graduácia sa konala vo februári 1955. Pred príchodom do školy nás bratia informovali, že po jej absolvovaní nemusíme byť pridelení do misionárskej služby. Školenie nás malo pripraviť skôr na to, aby sme si dokázali ešte lepšie počínať pri návšteve zborov. Gileád bol úžasný, ale zároveň sme sa v ňom naučili ešte viac prejavovať pokoru.

Po skončení školy sme boli pridelení do oblastnej služby. Do našej oblasti patrili štáty Indiana, Michigan a Ohio. Potom sme v decembri 1955 na naše prekvapenie dostali od brata Knorra list, kde sa písalo: „Vyjadrite sa úplne jasne a buďte teraz ku mne úprimní. Ak ste ochotní prísť do Bételu a zostať v ňom... alebo ak ste ochotní po krátkom pobyte v Bételi prijať službu v zahraničí, napíšte mi. Ale ak by ste radšej slúžili v oblastnej a v krajskej službe, dajte mi vedieť.“ Odpovedali sme, že budeme s radosťou robiť všetko, čo je potrebné. Obratom sme dostali správu, aby sme prišli do Bételu.

NÁDHERNÉ ROKY V BÉTELI

Počas nádherných rokov služby v Bételi som mal možnosť predniesť mnoho prejavov v zboroch a na zjazdoch po celých Spojených štátoch. Školil som mnohých mladých mužov, ktorí v Jehovovej organizácii neskôr dostali veľmi zodpovedné úlohy. Po čase som slúžil ako tajomník brata Knorra na mieste, kde sa organizovalo celosvetové zvestovateľské dielo.

Tie najkrajšie spomienky mám na roky, keď som pracoval v služobnom oddelení. Tam som spolupracoval s bratom T. J. (Budom) Sullivanom. Predtým veľa rokov slúžil ako dozorca služobného oddelenia. Aj od iných bratov som sa tam veľa naučil. Jedným z nich bol Fred Rusk, ktorý ma školil. Rád spomínam, čo mi odpovedal, keď som sa ho opýtal: „Fred, prečo mi v niektorých listoch robíš toľko opráv?“ Zasmial sa a pripojil niečo, nad čím som sa musel zamyslieť: „Malcolm, keď niečo povieš, môžeš to ešte vysvetliť, ale keď niečo napíšeš, najmä keď je to odtiaľto, musí to byť čo najjasnejšie a najpresnejšie.“ Potom láskavo dodal: „Netráp sa tým. Počínaš si dobre a časom to bude ešte lepšie.“

Počas tých rokov služby v Bételi vykonávala Grace rôzne práce vrátane upratovania izieb. To mala vždy rada. Niekedy sa stretneme s bratmi, ktorí boli vtedy v Bételi ako mladí chlapci, a so širokým úsmevom jej často hovoria: „Ty si ma vlastne naučila ustlať si posteľ, a môžem ti povedať, že mama ti za to bola veľmi vďačná.“ Grace sa páčilo aj v oddelení časopisov, oddelení pre otázky čitateľov a oddelení rozmnožovania magnetofónových nahrávok. Služba v týchto oddeleniach jej pomohla uvedomiť si, že nech slúžime v Jehovovej organizácii na ktoromkoľvek mieste a nech je naša práca akákoľvek, vždy je to výsada a požehnanie. Tak sa na to pozerá až doteraz.

ŽIVOT PRINÁŠA ZMENY

V polovici 70. rokov sme si začali uvedomovať, že naši starnúci rodičia potrebujú viac starostlivosti. Nakoniec sme museli urobiť ťažké rozhodnutie. Na jednej strane sme veľmi chceli zostať v Bételi s našimi spolupracovníkmi, ktorých sme si tak zamilovali, ale na druhej strane som cítil, že postarať sa o rodičov je moja povinnosť. A tak sme z Bételu odišli, ale s nádejou, že keď sa okolnosti zmenia, vrátime sa.

Aby sme sa o seba finančne postarali, zamestnal som sa ako poisťovací agent. Vždy si budem pamätať na to, čo mi môj nadriadený na jednom školení povedal: „Tento biznis je postavený na tom, že ľudí navštevujete vo večerných hodinách. V tomto čase ich môžete zastihnúť doma. Nič nie je dôležitejšie, ako robiť to večer čo večer.“ Odvetil som: „Iste hovoríte zo skúsenosti a cením si vašu radu. Ale mám aj povinnosti duchovnej povahy, ktoré som nikdy nezanedbal a nechcel by som s tým teraz začať. Niekoľko večerov v týždni síce môžem venovať takým návštevám, ale v utorok a vo štvrtok večer musím byť na veľmi dôležitých stretnutiach.“ Zhromaždenia som pre svetskú prácu nevynechával a Jehova ma za to veľmi požehnal.

Keď mama v júli 1987 zomrela, boli sme v domove opatrovateľskej služby pri nej. Vedúca opatrovateliek prišla za Grace a povedala: „Pani Allenová, choďte domov a trochu si odpočiňte. Všetci vedia, že pri svokre ste boli stále a starali ste sa o ňu. Môžete byť pokojná a hrdá na seba.“

V decembri 1987 sme si opäť podali prihlášku do Bételu, ktorý sme mali tak radi. Ale krátko nato Grace diagnostikovali rakovinu hrubého čreva. Po operácii a po období zotavovania jej povedali, že sa z rakoviny vyliečila. Medzitým sme však dostali z Bételu list s odporučením, aby sme ďalej slúžili s miestnym zborom. Boli sme odhodlaní vytrvalo pokračovať v našej službe Jehovovi.

Časom sa mi naskytla príležitosť pracovať v Texase. Využili sme ju, lebo sme si povedali, že teplejšie podnebie nám prospeje, a skutočne aj prospelo. V Texase žijeme už asi 25 rokov a sme obklopení starostlivými bratmi a sestrami, s ktorými sme si veľmi blízki.

ČO SME SA NAUČILI

Grace toho veľa vytrpela. Liečila sa na rakovinu hrubého čreva, štítnej žľazy a nedávno aj na rakovinu prsníka. Nikdy sa však na svoj životný údel nesťažovala. Vždy so mnou spolupracovala a rešpektovala moje postavenie hlavy rodiny. Ľudia sa jej často pýtajú, čo považuje za tajomstvo nášho šťastného manželstva. Uvádza štyri dôvody: „Sme najlepšími priateľmi. Každý deň sa rozprávame. Radi spolu trávime čas. A večer nikdy nejdeme spať s tým, že by sme sa na seba hnevali.“ Samozrejme, tu a tam sa jeden druhého nejakým spôsobom dotkneme, ale odpúšťame si a zabúdame, a tento prístup skutočne pomáha.

Zo skúšok, ktoré sme prežili, sme sa naučili niekoľko dobrých vecí:

1. Vždy dôveruj Jehovovi a zmier sa so všetkým, čo pripustí. Nikdy sa neopieraj o svoje vlastné porozumenie. (Prísl. 3:5, 6; Jer. 17:7)

2. Hľadaj rady v Jehovovom Slove bez ohľadu na to, o akú vec ide. Nesmierne dôležité je poslúchať Jehovu a jeho zákony. Buď si poslušný, alebo nie, nič medzi tým neexistuje. (Rim. 6:16; Hebr. 4:12)

3. V živote existuje len jedna vec, na ktorej by nám malo najviac záležať — získať si dobré meno u Jehovu. Na prvé miesto dávaj duchovné záujmy, a nie hmotné veci. (Prísl. 28:20; Kaz. 7:1; Mat. 6:33, 34)

4. Modli sa o to, aby si Jehovovi dokázal slúžiť čo najlepšie. Sústreď sa na to, čo môžeš robiť, nie na to, čo nemôžeš. (Mat. 22:37; 2. Tim. 4:2)

5. Pamätaj, že neexistuje žiadna iná organizácia, ktorá má Jehovovo požehnanie a priazeň. (Ján 6:68)

Obaja slúžime Jehovovi viac ako 75 rokov a ako manželia mu slúžime takmer 65 rokov. Slúžiť spolu Jehovovi celé tie desaťročia bolo úžasné! Modlíme sa, aby všetci naši bratia a sestry pocítili, akú odmenu to človeku prináša, keď sa spolieha na Jehovu.