Mal som česť spolupracovať so zrelými bratmi

V POLOVICI 30. rokov, pár rokov predtým, ako som sa narodil, sa moji rodičia James a Jessie Sinclairovci prisťahovali do newyorského Bronxu. Zakrátko sa tu zoznámili s Williem Sneddonom, ktorý tak ako oni pochádzal zo Škótska. Pri prvom stretnutí sa už po niekoľkých minútach začali rozprávať o svojich rodinách.

Mama rozprávala Williemu, že krátko pred Veľkou vojnou prišla o otca a staršieho brata, keď na rybačke v Severnom mori narazila ich loď na mínu. Willie na to povedal: „Váš otec je v pekle!“ Willie bol Jehovovým svedkom a moja šokovaná mama tak prvý raz počula biblickú pravdu.

To, čo Willie povedal, mamu znepokojilo, pretože vedela, že jej otec bol dobrý človek. Ale Willie dodal: „Upokojilo by vás, keby som vám povedal, že aj Ježiš šiel do pekla?“ Mama si vtedy spomenula na modlitbu, ktorú sa naučila v kostole a v ktorej sa hovorilo, že Ježiš zostúpil do pekla a na tretí deň bol vzkriesený. Preto začala premýšľať: V pekle sú predsa mučení zlí ľudia. Teda prečo tam išiel Ježiš? A tak sa začala zaujímať o to, čo sa píše v Biblii, a navštevovať zhromaždenia v Bronxe. V roku 1940 sa dala pokrstiť.

V tom čase kresťanskí rodičia neboli nijako zvlášť povzbudzovaní k tomu, aby so svojimi deťmi študovali Bibliu. Keď som bol ešte malý, cez víkendy sa o mňa staral otec, zatiaľ čo mama bola v službe alebo na zhromaždení. Po niekoľkých rokoch sme začali chodiť na zhromaždenia spolu s ňou. Mama horlivo zvestovala dobré posolstvo a viedla niekoľko biblických štúdií. V istom období dokonca viedla skupinové štúdiá s ľuďmi, ktorí bývali blízko seba. Počas prázdnin som s ňou chodil do služby. Vďaka tomu som sa naučil veľa o Biblii a tiež o tom, ako z nej vyučovať.

Žiaľ, keď som bol malý, duchovné veci som nebral veľmi vážne, považoval som ich za samozrejmosť. Ale keď som mal asi 12, stal som sa zvestovateľom Kráľovstva a odvtedy som chodil do služby pravidelne. V 16 som zasvätil život Jehovovi a 24. júla 1954 som sa dal pokrstiť na zjazde v Toronte.

SLÚŽIM V BÉTELI

V zbore sme mali niekoľkých bételitov, ako aj bratov, ktorí kedysi slúžili v Bételi. Veľmi ma ovplyvnili. Obdivoval som, ako dobre vedia vyučovať a vysvetľovať biblické náuky. Učitelia chceli, aby som šiel študovať na vysokú školu, ale mojím cieľom bolo slúžiť v Bételi. A tak som si hneď na tom zjazde v Toronte podal prihlášku do Bételu. V roku 1955 som si ju podal znova na zjazde na štadióne Yankee v New Yorku. Krátko nato som bol pozvaný, aby som 19. septembra 1955 prišiel do brooklynského Bételu. Mal som vtedy 17 rokov. Deň po príchode do Bételu som začal pracovať v kníhviazačskej dielni na Adams Street 117. Čoskoro som dostal za úlohu obsluhovať stroj, ktorý zoraďoval 32-stranové časti kníh, aby ich mohol ďalší stroj zošiť.

Asi po mesiaci v kníhviazačskej dielni ma bratia pridelili do oddelenia časopisov, pretože som vedel písať všetkými desiatimi. Pre každého nového odberateľa časopisu Strážna veža a Prebuďte sa! sme na malý kovový štítok písali na stroji meno a adresu. O niekoľko mesiacov som už pracoval v expedičnom oddelení. Na starosti ho mal vtedy Klaus Jensen. Opýtal sa ma, či by som mohol pomáhať bratovi, ktorý nákladným autom vozil krabice s literatúrou do prístavu, odkiaľ sa dopravovali do celého sveta. Brávali sme aj vrecia s časopismi na poštu a posielali sme ich do celých Spojených štátov. Brat Jensen povedal, že fyzická práca mi prospeje. Bol som chudý ako trieska — vážil som iba 57 kíl. Vďaka tomu, že som vozil literatúru do prístavu a na poštu, som naozaj zosilnel. Brat Jensen zjavne vedel, čo potrebujem!

V oddelení časopisov sme vybavovali aj zborové požiadavky na časopisy. Vďaka tomu som zistil, v akých rôznych jazykoch sa v Brooklyne tlačia naše časopisy. O mnohých tých jazykoch som vtedy počul po prvý raz v živote, ale mal som veľkú radosť, že desiatky tisíc našich časopisov putujú na opačný koniec sveta. Vtedy som ešte netušil, že raz sa na mnohé z tých miest aj sám dostanem.

V roku 1961 som dostal za úlohu pracovať v kancelárii pokladníka. Dozorcom tohto oddelenia bol brat Grant Suiter. Po pár rokoch si ma pozval do kancelárie brat Nathan Knorr, ktorý v tom čase viedol celosvetové dielo. Povedal mi, že jeden z bratov, ktorí s ním spolupracujú, bude mesiac v škole služby Kráľovstva a potom bude pracovať v služobnom oddelení. Bol som poverený, aby som prevzal jeho prácu a spolupracoval s Donom Adamsom. Zhodou okolností práve Donovi som odovzdal prihlášku do Bételu na zjazde v roku 1955. Ďalší dvaja bratia, ktorí pracovali v tomto oddelení už nejaký čas, boli Robert Wallen a Charles Molohan. S týmito troma bratmi som pracoval vyše 50 rokov. Spolupráca s takými vernými a duchovnými ľuďmi ma vždy veľmi tešila! (Žalm 133:1)

V roku 1970 som dostal za úlohu každý rok, prípadne raz za dva roky cestovať na niekoľko týždňov do pobočiek spoločnosti Watch Tower po celom svete. Vtedy sa tomu hovorilo zónové návštevy. Pri takýchto návštevách som sa stretol s rodinou Bétel a misionármi, duchovne ich povzbudil a skontroloval záznamy pobočky. Bolo veľmi radostné stretnúť misionárov, ktorí patria medzi absolventov prvých tried školy Gileád a stále verne slúžia v krajinách, kam boli pridelení! Veľmi si cením, že som takto mohol navštíviť už vyše 90 krajín.

NAŠIEL SOM VERNÚ MANŽELKU

Všetci bételiti z Brooklynu patrili do niektorého zo zborov v New Yorku a okolí. Mňa pridelili do zboru v Bronxe. Prvý zbor v tejto časti mesta sa časom rozrástol a rozdelil. Ja som zostal v pôvodnom zbore, ktorý sa premenoval na Upper Bronx.

V polovici 60. rokov sa do obvodu nášho zboru prisťahovala jedna rodina z Lotyšska, ktorá spoznala pravdu v južnom Bronxe. Ich najstaršia dcéra Livija začala slúžiť ako priekopníčka hneď po skončení strednej školy. O niekoľko mesiacov sa presťahovala do štátu Massachusetts, kde bolo potrebných viac zvestovateľov. Začal som jej písať, čo je v zbore nové, a ona mi zas písala, ako sa jej darí v službe v okolí Bostonu.

Livija bola o niekoľko rokov vymenovaná za zvláštnu priekopníčku. V službe Jehovovi chcela robiť čo najviac, a tak si podala prihlášku do Bételu. Bratia prihlášku schválili a v roku 1971 už bola bételitkou. Zdalo sa, že Jehova nám tým chce niečo naznačiť. Vzali sme sa 27. októbra 1973. Náš svadobný prejav mal brat Knorr, čo bolo pre nás veľkou cťou. V Prísloviach 18:22 sa píše: „Našiel niekto dobrú manželku? Našiel niečo dobré a dostáva sa mu priazne od Jehovu.“ S Livijou spolu slúžime v Bételi už 40 rokov. Dodnes patríme do zboru v približne tej istej časti Bronxu.

SPOLUPRACUJEM S KRISTOVÝMI BRATMI

Spolupracovať s bratom Knorrom bolo veľmi príjemné. Službe Jehovovi neúnavne dával všetky sily a nesmierne si cenil misionárov na celom svete. V krajinách, do ktorých boli poslaní, boli mnohí z nich prvými svedkami. Žiaľ, brat Knorr v roku 1976 ochorel na rakovinu. Raz, keď bol pripútaný na lôžko, ma poprosil, aby som mu prečítal nejaké materiály, ktoré mali ísť do tlače. A požiadal ma, aby som zavolal aj brata Fredericka Franza, aby aj on mohol počúvať. Neskôr som sa dozvedel, že brat Franz mal problémy so zrakom, a tak brat Knorr venoval veľa času tomu, aby mu čítal takéto materiály.

Brat Knorr zomrel v roku 1977. Tých, ktorí ho poznali a mali radi, však hrialo pri srdci, že až do konca svojho pozemského života zostal Jehovovi verný. (Zjav. 2:10) Potom dozor nad dielom prevzal brat Franz.

V tom čase som bol sekretárom brata Miltona Henschela, ktorý desiatky rokov spolupracoval s bratom Knorrom. Brat Henschel mi povedal, že odteraz bude mojou prvoradou úlohou v Bételi pomáhať bratovi Franzovi vo všetkom, čo bude potrebovať. A tak som mu pravidelne čítaval materiály, ktoré mali ísť do tlače. Brat Franz mal vynikajúcu pamäť a na čítanie sa dokázal stopercentne sústrediť. Som veľmi rád, že som mu mohol pomáhať až do decembra 1992, keď sa skončil jeho pozemský život.

Tých 61 rokov v Bételi ubehlo veľmi rýchlo. Obaja moji rodičia verne slúžili Jehovovi až do konca života. Teším sa, keď ich budem môcť privítať v nádhernom novom svete. (Ján 5:28, 29) Nič, čo tento starý svet ponúka, sa nevyrovná úžasnej príležitosti spolupracovať s vernými mužmi a ženami, a tak spolu pomáhať Božiemu ľudu na celom svete. S Livijou skutočne cítime, že počas všetkých tých rokov v službe celým časom bola „Jehovova radosť [našou] pevnosťou“. (Neh. 8:10)

V Jehovovej organizácii nie je nikto nenahraditeľný. Šírenie posolstva o Kráľovstve stále napreduje. Veľmi si cením, že som za tie roky mohol spolupracovať s mnohými duchovne silnými a vernými bratmi a sestrami. Väčšina pomazaných bratov, s ktorými som pracoval, už dokončila svoj pozemský beh. Ale som veľmi vďačný, že som mohol byť spoločníkom týchto zrelých bratov.