Čo sa v Biblii píše o živote a smrti?

Zo správy zapísanej v 1. Mojžišovej sa dozvedáme, že Boh prvému mužovi Adamovi povedal: „Z každého stromu záhrady smieš jesť do sýtosti, ale zo stromu poznania dobrého a zlého, z toho nebudeš jesť, lebo v deň, keď z neho zješ, určite zomrieš.“ ​(1. Mojžišova 2:16, 17) Z toho jasne vidieť, že keby Adam poslúchal Boha, nezomrel by. Mohol žiť v rajskej záhrade navždy.

Adam sa však rozhodol, že Boha neposlúchne, a zjedol zakázané ovocie, ktoré mu dala jeho manželka Eva. (1. Mojžišova 3:1–6) Následky jeho neposlušnosti pociťujeme dodnes. Apoštol Pavol to vysvetlil takto: „Pre jedného človeka prišiel na svet hriech a pre hriech smrť, a tak sa smrť rozšírila na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ ​(Rimanom 5:12) Tým „jedným človekom“ bol Adam. Ale čo bolo „hriechom“ a prečo je jeho následkom smrť?

Hriechom bolo to, že Adam úmyselne porušil Boží zákon. (1. Jána 3:4) A trestom za hriech je smrť, tak ako mu Boh povedal. Keby Adam a jeho potomkovia poslúchali Boha, nedopustili by sa hriechu a nikdy by nemuseli zomrieť. Boh nevytvoril ľudí preto, aby zomierali, ale preto, aby žili, a to dokonca večne.

Je zrejmé, že smrť sa „rozšírila na všetkých ľudí“, tak ako sa o tom píše v Biblii. Ale je pravda, že keď zomrieme, niečo z nás prežíva? Mnohí ľudia si myslia, že máme nesmrteľnú dušu. Ale ak by to tak bolo, znamenalo by to, že Boh Adamovi klamal. Prečo? Boh povedal, že smrť je trestom za hriech. No bola by smrť naozaj trestom, ak by nejaká časť z nás žila po smrti ďalej v inej ríši? V Biblii sa píše, že „je nemožné, aby Boh luhal“. (Hebrejom 6:18) V skutočnosti klamal Satan, keď Eve povedal: „Určite nezomriete.“ ​(1. Mojžišova 3:4)

Ak je učenie o nesmrteľnosti duše založené na klamstve, vzniká otázka, čo sa s nami naozaj stane, keď zomrieme.

JASNÉ ODPOVEDE Z BIBLIE

V 1. Mojžišovej sa o stvorení píše: „Boh Jehova potom vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“ Výraz „živá duša“ je prekladom hebrejského slova nefeš,a ktoré doslova znamená „dýchajúca bytosť“. (1. Mojžišova 2:7)

Z Biblie jasne vyplýva, že Boh nevytvoril ľudí tak, že by mali nesmrteľnú dušu, ale že každý človek je „živou dušou“. Nikde v Biblii nenájdete výraz „nesmrteľná duša“.

Prečo teda väčšina náboženstiev učí, že duša je nesmrteľná, keď je to v priamom rozpore s učením Biblie? Keď chceme nájsť odpoveď, musíme sa pozrieť na to, čomu verili starovekí Egypťania.

ŠÍRI SA POHANSKÉ UČENIE

Grécky historik Herodotos, ktorý žil v 5. storočí pred n. l., napísal, že Egypťania boli „prví, kto tvrdil, že duša je nesmrteľná“. Viera, že duša je nesmrteľná, sa objavovala aj v starovekom Babylone. Keď v roku 332 pred n. l. Alexander Veľký dobyl Blízky východ, učenie o nesmrteľnosti duše už bolo obľúbené u gréckych filozofov a čoskoro sa rozšírilo po celej Gréckej ríši.

Aj dve významné židovské sekty — farizeji a eséni — v prvom storočí n. l. učili, že duša je nesmrteľná. V encyklopédii The Jewish Encyclopedia sa píše, že „viera v nesmrteľnosť duše sa k Židom dostala prostredníctvom kontaktov s gréckym myslením a najmä prostredníctvom jej hlavného zástancu Platóna“. Aj židovský historik Josephus Flavius, ktorý žil v prvom storočí n. l., o tejto náuke uviedol, že nepochádza zo Svätého Písma, ale vychádza z „toho, čomu verili synovia Grécka“, a čo považoval za zbierku legiend a mýtov.

Vplyv gréckej kultúry sa šíril ďalej, a tak túto pohanskú náuku prijali aj mnohí, ktorí sa vyhlasovali za kresťanov. Podľa historika Jonu Lenderinga Platónova teória, že „naša duša bola predtým na lepšom mieste a teraz žije v padlom svete, umožnila ľahko skombinovať Platónovu filozofiu s kresťanstvom“. A tak cirkev prijala pohanskú náuku o nesmrteľnej duši ako jednu zo svojich základných náuk.

„PRAVDA VÁS OSLOBODÍ“

V prvom storočí napísal apoštol Pavol toto varovanie: „Inšpirovaný výrok s určitosťou hovorí, že v neskorších časoch niektorí odpadnú od viery, tak, že budú venovať pozornosť zvádzajúcim inšpirovaným výrokom a náukám démonov.“ ​(1. Timotejovi 4:1) Tieto slová sa ukázali ako veľmi pravdivé. Učenie o nesmrteľnosti duše je len jedným príkladom „náuk démonov“. Nenachádza sa nikde v Biblii a má korene v pohanských náboženstvách a filozofiách.

Ježiš nás však uisťuje: „Spoznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ ​(Ján 8:32) Presné poznanie biblickej pravdy nás oslobodzuje od náuk a praktík, ktoré znevažujú Boha a ktoré sú také bežné v mnohých svetových náboženstvách. Táto pravda nás oslobodzuje aj od rôznych povier a tradícií, ktoré sa spájajú so smrťou. (Pozri rámček „Kde sú mŕtvi?“)

Náš Stvoriteľ nechcel, aby sme žili 70 alebo 80 rokov na zemi a potom žili večne v nejakej inej ríši. Jeho zámerom bolo, aby ľudia žili ako jeho poslušné deti po celú večnosť tu na zemi. Tento jeho veľkolepý zámer sa nezmenil a je dôkazom toho, akú lásku má k ľudstvu. (Malachiáš 3:6) Žalmista o tom napísal: „Spravodliví budú vlastniť zem a budú na nej bývať navždy.“ ​(Žalm 37:29)