Jehova je mojím skalným útesom

ROZPRÁVA EMMANUEL LIONOUDAKIS

Moja matka sa zamračila a povedala mi: „Ak na svojom rozhodnutí trváš, potom budeš musieť z tohto domu odísť.“ Bol som rozhodnutý kázať celým časom o Božom Kráľovstve. Moja rodina však nedokázala znášať poníženie spôsobované tým, že som bol opakovane zatýkaný.

MOJI rodičia boli pokorní a bohabojní ľudia. Žili v dedine Douliana v západnej časti gréckeho ostrova Kréta, kde som sa v roku 1908 narodil. Odmalička ma učili báť sa Boha a mať k nemu úctu. Miloval som Božie Slovo, hoci som v rukách učiteľov ani gréckych ortodoxných kňazov nikdy nijakú Bibliu nevidel.

Keď jeden sused prečítal šesť zväzkov Štúdií Písiem od Ch. T. Russella a knihu Harfa Božia, nadšene sa so mnou začal deliť o osvecujúce biblické myšlienky z nich. Tieto knihy vydali Bádatelia Biblie, ako sa vtedy volali Jehovovi svedkovia. Bol som rád, že som si od kancelárie spoločnosti Watch Tower v Aténach mohol zadovážiť Bibliu a knihy. Dodnes si pamätám, ako sme s týmto susedom zostávali dlho do noci hore, modlili sme sa k Jehovovi a pri svetle sviečky sme pomocou týchto publikácií načierali hlboko do Písiem.

Keď som sa začal deliť o svoje novonájdené biblické poznanie s druhými, mal som 20 rokov a učil som v škole v neďalekej dedine. Zakrátko sme v Douliane boli už štyria, čo sme usporadúvali pravidelné zhromaždenia venované štúdiu Biblie. Okrem toho sme rozširovali traktáty, brožúrky, knihy a Biblie, aby sme tak pomohli ďalším ľuďom dozvedieť sa o jedinej nádeji pre ľudstvo, o Božom Kráľovstve.

V roku 1931 sme boli medzi tými tisícami, ktorí na celom svete prijali meno Jehovovi svedkovia založené na Biblii. (Izaiáš 43:10) Nasledujúci rok sme sa zúčastnili informačnej kampane, ktorej účelom bolo objasniť zodpovedným činiteľom naše nové meno a jeho význam. Rozširovali sme pritom aj brožúrku, ktorá s tým súvisela, a dávali sme ju všetkým kňazom, sudcom, policajtom a obchodníkom v našej oblasti.

Cirkev, ako sa dalo očakávať, vyprovokovala vlnu prenasledovania. Keď som bol prvý raz zatknutý, bol som odsúdený na 20 dní väzenia. Krátko po prepustení som bol zatknutý znova a bol som odsúdený na mesiac väzenia. Keď istý sudca žiadal, aby sme prestali kázať, odpovedali sme mu slovami zo Skutkov 5:29: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ Neskôr, v roku 1932, navštívil našu malú skupinu v Douliane zástupca spoločnosti Watch Tower a všetci štyria sme sa dali pokrstiť.

Nachádzam duchovnú rodinu

Keďže som túžil robiť v kazateľskom diele viac, vzdal som sa miesta učiteľa. To už bolo na moju matku priveľa. Požiadala ma, aby som odišiel z domu. So súhlasom kancelárie odbočky Watch Tower v Aténach ma jeden štedrý kresťanský brat s radosťou prijal vo svojom dome v meste Irákleio na Kréte. V auguste 1933 sa teda prišli so mnou k autobusovej zastávke rozlúčiť bratia z mojej rodnej dediny spolu s niekoľkými záujemcami. Boli to veľmi dojímavé chvíle a všetci sme plakali, lebo sme nevedeli, kedy sa opäť uvidíme.

V Irákleiu som sa stal súčasťou láskyplnej duchovnej rodiny. Boli tam ďalší traja kresťanskí bratia a jedna sestra, s ktorými sme sa pravidelne stretávali na štúdium a uctievanie. Na vlastné oči som mohol vidieť splnenie Ježišovho sľubu: „Nikto neopustil dom, bratov alebo sestry, matku alebo otca, deti alebo polia pre mňa a pre dobré posolstvo, aby v tomto čase nedostal stonásobne viac, domov, bratov a sestier, matiek.“ (Marek 10:29, 30) Bola mi pridelená úloha kázať v tomto meste a v okolitých dedinách. Keď som mesto prepracoval, pokračoval som v práci ďalej v okresoch Irákleio a Lasithion.

Osamelý priekopník

Veľa hodín som strávil namáhavou chôdzou z dediny do dediny. Navyše som musel niesť niekoľko kilogramov tlačeného materiálu, lebo literatúru sme dostávali zriedkavo. Nemal som kde spávať, a preto som chodieval do dedinskej kaviarne, počkal som, kým odíde posledný návštevník — to bolo zvyčajne po polnoci —, a prespal som na gauči. Vstával som zavčas rána, skôr ako majiteľ začal podávať nápoje. O tieto gauče som sa delil s nespočítateľným množstvom bĺch.

Hoci bola reakcia ľudí zvyčajne chladná, bol som šťastný, že svoju mladistvú silu dávam Jehovovi. Moje rozhodnutie pokračovať v tejto službe zachraňujúcej život sa vždy posilnilo, keď som našiel nejakého človeka, ktorého biblická pravda zaujímala. Osviežujúce bolo aj spoločenstvo s mojimi duchovnými bratmi. Stretával som sa s nimi po 20 až 50 dňoch, záviselo to od toho, ako ďaleko od Irákleia som kázal.

Živo si spomínam, aký osamelý som sa v jedno odpoludnie cítil, zvlášť keď som si pomyslel, že moji kresťanskí bratia a sestry v Irákleiu budú mať v ten večer pravidelné zhromaždenie. Moja túžba uvidieť ich bola taká silná, že som sa rozhodol prejsť pešo viac než 25 kilometrov, ktoré ma od nich delili. Nikdy som nekráčal tak rýchlo. Aké to bolo osviežujúce, môcť sa v ten večer tešiť z príjemného spoločenstva s mojimi bratmi a akoby dotankovať svoju duchovnú nádrž!

Moje namáhavé kazateľské úsilie začalo zanedlho prinášať ovocie. Tak ako za dní apoštolov, ‚Jehova k nám pripájal tých, ktorí boli zachraňovaní‘. (Skutky 2:47) Počet Jehovových ctiteľov na Kréte začal rásť, a keď sa ku mne pripojili v službe ďalší, už som sa nikdy viac necítil osamelý. Znášali sme telesné ťažkosti a zúrivý odpor. Naším každodenným jedlom bol chlieb s vajcami, olivami alebo zeleninou, ktorú sme dostali výmenou za literatúru od ľudí, ktorým sme kázali.

V meste Ierápetra v juhovýchodnej časti Kréty som vydal svedectvo Minosovi Kokkinakisovi, obchodníkovi s látkami. Napriek tomu, že som sa vytrvalo snažil zaviesť s ním biblické štúdium, mal málo času, lebo žil zaneprázdneným spôsobom života. No keď sa napokon rozhodol brať svoje štúdium vážne, urobil v živote dramatické zmeny. Aj z neho sa stal veľmi horlivý a činný hlásateľ dobrého posolstva. Na Emmanuela Paterakisa, Kokkinakisovho 18-ročného zamestnanca, tieto zmeny veľmi zapôsobili a čoskoro požiadal o biblickú literatúru. Akú radosť som mal z toho, že som videl, ako robí plynulé duchovné pokroky a napokon sa stáva misionárom! a

Medzičasom zbor v mojej dedine stále rástol a v tom čase mal 14 zvestovateľov. Nikdy nezabudnem na deň, keď som čítal list od mojej telesnej sestry Despiny, v ktorom mi oznamovala, že ona aj moji rodičia prijali pravdu a teraz sú pokrstenými ctiteľmi Jehovu!

Znášam prenasledovanie a vyhnanstvo

Grécka ortodoxná cirkev sa na našu kazateľskú činnosť začala pozerať ako na pohromu ničiacich kobyliek a bola rozhodnutá rozdrviť nás. V marci 1938 som bol predvedený pred štátneho prokurátora, ktorý žiadal, aby som tú oblasť ihneď opustil. Odpovedal som, že naša kazateľská činnosť je v skutočnosti užitočná a že naše dielo sa vykonáva na príkaz vyššej autority, nášho Kráľa Ježiša Krista. — Matúš 28:19, 20; Skutky 1:8.

Na druhý deň som bol predvolaný na miestnu policajnú stanicu. Tam ma informovali, že som označený za nežiaducu osobu a že som bol odsúdený na rok vyhnanstva na ostrove Amorgós v Egejskom mori. Na tento ostrov ma dopravili o niekoľko dní s putami na rukách. Na Amorgóse nebol žiaden Jehovov svedok. Predstavte si, aký som bol prekvapený, keď som sa o šesť mesiacov dozvedel, že na tento ostrov bol vypovedaný ďalší svedok! Kto to bol? Minos Kokkinakis, záujemca, s ktorým som na Kréte študoval Bibliu. Aký som bol len rád, že mám duchovného spoločníka! O niečo neskôr som mal výsadu pokrstiť ho vo vodách pri ostrove Amorgós.b

Krátko po návrate na Krétu ma znova uväznili a tentoraz ma vypovedali na šesť mesiacov do malého mesta Neápoli ležiaceho na tomto ostrove. Po skončení môjho šesťmesačného vyhnanstva ma zatkli, držali vo väzení desať dní a potom ma poslali na štyri mesiace na ostrov vyhradený vypovedaným komunistom. Uvedomoval som si, aké pravdivé sú slová apoštola Pavla: „Všetci tí, čo si želajú žiť v zbožnej oddanosti v spoločenstve s Kristom Ježišom, budú takisto prenasledovaní.“ — 2. Timotejovi 3:12.

Vzrast napriek odporu

Počas nemeckej okupácie Grécka v rokoch 1940–1944 sa naša kazateľská činnosť takmer zastavila. Ale Jehovov ľud v Grécku bol rýchlo zreorganizovaný a znova sme začali našu kazateľskú činnosť. V snahe dohnať stratený čas sme aktívne a horlivo napredovali v diele Kráľovstva.

Ako sa dalo očakávať, náboženský odpor vypukol opäť. Kňazi gréckej ortodoxnej cirkvi dosť často brali zákon do vlastných rúk. V jednej dedine kňaz poštval proti nám dav ľudí. Kňaz ma začal biť a jeho syn ma bil zozadu. Ponáhľal som sa do neďalekého domu, aby som našiel ochranu, zatiaľ čo môjho spoločníka v kazateľskej službe odvliekli na dedinské námestie. Tam mu výtržníci trhali literatúru a jedna žena z balkóna neprestajne vykrikovala: „Zabite ho!“ Napokon nás prišiel oslobodiť nejaký lekár a okoloidúci policajt.

Neskôr, v roku 1952, som bol opäť zatknutý a odsúdený na štyri mesiace vyhnanstva, ktoré som si odpykal v Kastélli Kissamos na Kréte. Hneď nato som bol vyškolený, aby som mohol navštevovať zbory a duchovne ich posilňovať. Po dvoch rokoch strávených v tomto druhu práce spojenej s cestovaním som sa oženil s vernou kresťanskou sestrou, ktorá sa volá Despina rovnako ako moja telesná sestra a ktorá je až doteraz lojálnou ctiteľkou Jehovu. Po našej svadbe som bol pridelený ako zvláštny priekopník do mesta Hania na Kréte, kde slúžim dodnes.

Počas takmer 70 rokov služby celým časom som prepracoval väčšinu Kréty — ostrova, ktorý má rozlohu 8300 štvorcových kilometrov s dĺžkou približne 250 kilometrov. Najviac ma obšťastňovalo, keď som videl, ako sa hŕstka svedkov, ktorá bola na tomto ostrove v 30. rokoch, rozrástla na vyše 1100 činných hlásateľov Božieho Kráľovstva dnes. Ďakujem Jehovovi za to, že mi dal možnosť pomáhať mnohým z nich pri získavaní presného poznania Biblie a úžasnej nádeje do budúcnosti.

Jehova, „Zaobstarávateľ úniku“

Zo skúsenosti som sa naučil, že na to, aby bolo možné pomôcť ľuďom spoznať pravého Boha, je potrebná vytrvalosť a trpezlivosť. Jehova štedro poskytuje tieto veľmi potrebné vlastnosti. Počas 67 rokov služby celým časom som opakovane uvažoval o slovách apoštola Pavla: „Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci, vytrvalosťou v mnohom, súženiami, prípadmi núdze, ťažkosťami, bitím, väzeniami, nepokojmi, namáhavými prácami, bezsennými nocami, niekedy nedostatkom jedla.“ (2. Korinťanom 6:4, 5) Najmä v prvých rokoch služby bola moja ekonomická situácia veľmi zlá. Jehova však mňa a moju rodinu nikdy neopustil. Dokázal, že je dôsledným a mocným Pomocníkom. (Hebrejom 13:5, 6) Jeho láskyplnú ruku sme vždy videli i v zhromažďovaní jeho oviec, i v zabezpečovaní našich potrieb.

Pri pohľade späť vidím, že v duchovnom zmysle púšť zakvitla, a som presvedčený, že moja práca nebola márna. Využil som silu svojej mladosti tým najužitočnejším spôsobom. Moja životná dráha v službe celým časom bola zmysluplnejšia než akékoľvek iné úsilie. Teraz už ako človek v pokročilom veku môžem mladých z celého srdca povzbudiť, aby ‚pamätali na svojho Vznešeného Stvoriteľa v dňoch svojho mladého veku‘. — Kazateľ 12:1.

Napriek tomu, že mám 91 rokov, stále dokážem venovať kazateľskému dielu každý mesiac vyše 120 hodín. Každý deň vstávam o 7.30 a vydávam svedectvo ľuďom na ulici, v obchodoch alebo v parkoch. Každý mesiac rozšírim priemerne 150 časopisov. Život mi v súčasnosti sťažujú problémy so sluchom a s pamäťou, ale moji milujúci duchovní bratia a sestry — moja veľká duchovná rodina —, ako aj rodiny mojich dvoch dcér sú pre mňa skutočnou oporou.

Navyše som sa naučil vkladať dôveru v Jehovu. On po celý ten čas dokazoval, že je „môj skalný útes a moja pevnosť, Zaobstarávateľ úniku pre mňa“. — Žalm 18:2.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázky na stranách 26, 27]

Dole: S manželkou; vľavo: v roku 1927; druhá strana: s Minosom Kokkinakisom (vľavo) a s ďalším svedkom pri Akropole v roku 1939, krátko po návrate z vyhnanstva